Mapa stránky

Tradícia hovorí, že Buddha odovzdal svoje poznanie svojmu najlepšiemu žiakovi tak, že zdvihol v prstoch kvet a zachoval mlčanie. Nikdy by som si netrúfol pochybovať o dokonalosti tejto formy komunikácie. Sám som to už veľakrát skúšal, ale v mojom podaní tomu niečo stále chýba. Predbežne sa uchyľujem k písaniu. Ale moje ciele sú vznešené – lebo vrhnúť svetlo na strastné bytie slovenskej politiky je vznešený zámysel.

Na začiatok, aby si niekto nepomyslel niečo zlé, predostieram, že propagáciou Buddhovho učenia nechcem prísť do konfliktu s tou cyrilometodskou tradíciou, na ktorú sa odvoláva vládnuca časť našej politickej elity. Nepodarilo sa mi, napriek veľmi usilovnému škúleniu do novín a televíznej obrazovky, odhaliť, čo to má v tomto okamihu konkrétne byť, ani kde sa tá cyrilometodská tradícia u nás nachádza, v čom sa dnes na Slovensku zhmotňuje a čie kroky a slová vedie, ale pre istotu – nechcem sa dotknúť ani citlivých duší mužov a žien popíjajúcich pivo pri vatrách zvrchovanosti. Pretože Buddhovo učenie je cestou oslobodenia, nemá iný cieľ ako zážitok, skúsenosť nirvány. A to určite neodporuje onej tajomnej národnej tradícii. Buddha sa nepokúšal vytvoriť náboženstvo, ani zostaviť konzistentný filozofický systém. Buddhizmus, v zjednodušenom svete definícií, je jedno z veľkých svetových náboženstiev, chýba mu však pojem Boha v našom slova zmysle. Zázračný ceylónsky buddhistický mních Nyanasatta, ktorý sa narodil v prvom desaťročí nášho storočia na Morave ako Martin Novosad, vraví, že môžeme hovoriť v tomto prípade o náboženstve v jeho pôvodnejšom význame „úcty k pravde a zákonu“. Ja viem, že vo vás okamžite skrslo podozrenie, že sa pokúšam takouto jednoduchou kľučkou opuncovať slovenských vládnych politikov ako neznabohov (len kvôli takej maličkosti, že nectia pravdu a zákon), hoci chodia poctivo a najmä viditeľne do kostola. Ale to mi ani na um nezišlo - veď žiadny z nich nikdy netvrdil, že je vyznávačom Buddhovho učenia.

Radšej by som však teraz uhol z klzkej pôdy zbožnosti politikov priamo k pravde a k zákonu. Ale nie k tomu zákonu, čo vzniká tým zázračným mechanizmom hlasovania v parlamente - podľa svedomia a na základe slobodnej vôle poslancov, prirodzene. A ani k tej jedinečnej pravde, ktorá sa rodí v slovenskom parlamente tiež hlasovaním. Na mysli mám dharmu, kozmický a morálny zákon, ktorý sa zjavil Buddhovi „za rána jeho osvietenia“. Dharma je kozmický zákon, nemá preto ctižiadosť ani ješitnosť pozemskej osoby (ani boha) a znesie aj pokleslé žartíky s kozmickým úsmevom.

Buddha nebol bohom a slovo buddha znamená „prebudený, bdiaci“. Prebudenie, precitnutie, v ktorom sa zjaví dharma, kozmický zákon a pravda, je vlastne cieľ snaženia každého buddhistu. Východzím konceptom Buddhovho učenia sú tzv. „štyri vznešené pravdy“. Tuším, že by niekto skutočne múdry, napríklad slovenský premiér, okamžite namietol, že prečo štyri, keď on ich pozná viac, povedzme najmenej sedem (a ešte vznešenejších) - ale tie Buddhove sú iba štyri. V stručnosti vravia, že celá naša existencia je samé utrpenie (dukkha), že je to zapríčinené našimi túžbami a žiadostivosťami, a že preto sa vždy znovu rodíme na tento svet, že ak v nás zmĺknu túžby, skončí aj naše utrpenie a strasť, a že k tomuto cieľu vedie tzv. vznešená osemdielna cesta. Pristavme sa pri štyroch pravdách jednotlivo.

Dukkha ariya sacca, prvá vznešená pravda hovorí, že celé naše bytie, všetky fázy života a ich obsah, sú strastné, sú utrpením. No čo vám budem rozprávať. Vznešený vedel: narodenie je strasť (dukkha), staroba a chátranie sú strasť, smrť je strasť, žiaľ, nárek, bolesť, zármutok a zúfalstvo je strasť, nezískať to, po čom túžime, je strasť a strasťou je aj uvedomenie si vlastnej pominuteľnosti a nestálosti šťastia. A to v Buddhových časoch, päť storočí pred Kristom, nikto ešte ani netušil aká hrozná strasť je napríklad byť vládnym poslancom. Oni to, vládni poslanci, pravda, nedávajú na sebe znať, predstierajú, že život je samá sukkha (opak dukkha), ale my vieme: Hovoriť dlhé vety, keď sa za každým slovom tlačí na neochotný jazyk bodka a myseľ si už nespomína na to, ako veta začala, je strasť. Hľadieť s úzkosťou do tváre nevyspytateľného vodcu, keď máte plný mechúr, je strasť. Byť obťažovaný novinármi a opozíciou je strasť. Chodiť v kravate, nemôcť si hocikedy uľaviť a jesť príborom je strasť. Túžiť po uznaní je strasť. Nerozumieť ničomu je strasť. Túžiť po privatizovaní podniku a nezískať ho je strasť. Získať ho je tiež strasť, len iná. Očakávať, ako to všetko dopadne, je strasť. Slzavé údolie je, napriek zvrchovanosti, tento svet.

Ale ani my ostatní sa nevyhneme hroznému tieňu prvej (o slovenské špecifiká rozšírenej) vznešenej pravdy. Žiť v krajine, kde takí trpáci vládnu, je strasť horšia od iných. Pozerať sa na nich je strasť neznesiteľná. Pozerať program STV je strasť. Počúvať Repete je strasť. Byť bezmocný je strasť možno najhoršia. A Buddha vie presne prečo:

Dukkha samudaya ariya sacca, druhá vznešená pravda vraví, že príčinou všetkej tej strasti a utrpenia je túžba. Je to túžba našich zmyslov po pocitoch a zážitkoch - káma tanhá. Je to tiež neustála túžba byť, pokračovať v existencii, žiť - bháva tanhá, a je to aj túžba po sebazničení, zániku - vibháva tanhá. Asi o dvadsaťpäť storočí neskôr si psychológovia vymysleli aj zložitejšie kategorizovanie ľudskej motivácie, túžob, potrieb, ale to, že sú príčinou strasti, nepopreli. Zmyslová túžba - káma tanhá - ženie človeka do dobrodružstiev, do najrôznejších nákladných i lacných pôžitkov, do gurmánstva a obžerstva, do zháňania bohatstva. Tá istá káma tanhá to je, ktorá vedie kroky poslanca do bufetu a pýta borovičku. A spôsobí strasť, keď ju nemajú. Túžbu plaviť sa na plti neviem zatiaľ nijako zaradiť, ale je to nepochybne ničivá túžba po sebazničení - vibháva tanhá, ktorá vdychuje cigaretový dym, pichá si heroín a hlasuje za jazykový zákon. Ona, hnusoba, má isto prsty aj v tom, keď si normálny človek masochisticky zapína spravodajstvo STV, alebo pozerá na „talk-show“ so slovenským premiérom.

                Ale pri bháva tanhá sa chvíľu zdržme. Buddhisti veria na reinkarnáciu. Teda na to, že sa človek znovu a znovu vracia do života. A je to túžba byť - bháva tanhá – ktorá dáva vznikať znovuzrodeniu, návratu na svet po smrti - v podobe ďalšieho života. Ale buddhisti neoddeľujú ľudskú formu života od iných. Mohli ste byť teda v minulom živote (alebo budete v budúcom) aj zvieraťom. A navyše to, čím ste v terajšom živote, je akosi ovplyvnené vašimi zásluhami z minulého života (minulých životov), teda tým, ako ste žili, čo ste robili, komu ste ubližovali a komu pomáhali. Ani samotný Gautama – Buddha – naprišiel roku 560 pred našim letopočtom (keď sa narodil ako princ Gautama Siddhártha) na svet po prvý krát. Narodil sa predtým, ako každý iný, nespočetne veľa krát – ako zviera, ako človek, ako boh. Duchovná dokonalosť Buddhu nemôže byť výsledkom jediného života a dĺžka jeho púte sa vymyká predstavivosti. To preto buddhista zadrží nohu nad zemou aby nestúpil na švába – mohol to byť v predchádzajúcom živote významný človek. Napríklad zlý kráľ, alebo mrchavý jazykový inšpektor, alebo zlodej – keď je teraz šváb. Úvahy o reinkarnácii sú z tejto “bilančnej perspektívy” veľmi zábavné. Môžete rozmýšľať nad tým, čo boli veci, zvieratá a ľudia pred tým, než vás stretli (napríklad tí odporní komári, čo sa teraz vyliahli, boli určite pôvodne nejaký krvilačný nájazdný ľudský kmeň a nezobrali si žiadne poučenie – najbližšie prídu na svet ako streptokoky, alebo vírusy hepatitídy). A za takmer isté môžete považovať, že sa pán poslanec Cuper nenarodí znovu ako docent práv. Môžete si tiež lámať hlavu nad tým, čo takého musí človek nastvárať, aby sa v ďalšom živote narodil ak niektorý zo súčasných podpredsedov slovenského parlamentu. Spomínate na Wericha: “…já jsem byl patníkem, a pak jsem byl psem - abych se pomstil.” ? A nezdá sa vám, že ste veľmi dávno, pred mnohými životmi - kedysi na úsvite antiky, spolu s nejakými kamarátmi, márne tlačili do kopca veľký balvan? Vždy sa skotúľal.

         Dukkha nirodha ariya sacca, tretia vznešená pravda vraví, že zbavením sa túžby po bytí (a túžby vôbec) zaniká strastnosť bytia a znovuvznikania. Úplné vyvanutie a vyhasnutie túžby, oslobodenie sa od nej, je kľúčom ku koncu utrpenia a strasti. Ale to je hrozne dobrá správa – aj keď by to vlastne malo byť dávno jasné. Ak netúžite mať bavorák, neotravuje vám život závisť zakaždým, keď nejaký zbadáte. Aj okolo budovy Fondu národného majetku chodíte s úsmevom. Keď nechcete slobodu, neznervózňujú vás ani ostnaté drôty. Keď netúžite po cestovaní, nech kľudne zavrú hranice a keď netúžite po osvietenej správe vecí verejných, nech pokojne šafária tí, čo šafária teraz. Majster Julo Satinský je múdry človek a dobrý pozorovateľ, ale rozhodne nie je buddhista – stále ho z niečoho ide trafiť šľak. Možno ho to prejde v budúcom živote. Buddhista je povznesený – ak vie, ako na to. O tom je posledná, štvrtá vznešená pravda.

         Dukkha nirodha gámini patipadá ariya sacca, štvrtá vznešená pravda vraví, že k odstráneniu túžby po bytí ako príčiny utrpenia vedie cesta. Je to osemdielna vznešená cesta. Na jej konci je prebudenie, nirvána. Pozostáva z: (1) pravého názoru, porozumenia bytia, (2) pravého myslenia motivovaného priateľstvom a láskavosťou ku všetkému živému, (3) pravej reči, presného a pravdivého konštatovania a ničoho iného, (4) pravého konania, vyhýbania sa zlým a neuváženým skutkom, (5) pravého žitia (to má etický zmysel), (6) pravého snaženia, (7) pravej bdelosti a (8) pravého sústredenia mysle – meditácie. Na prvý pohľad celkom jednoduché. Ten obsah jednotlivých stupienkov je nakoniec otázkou interpretácie – veď aj slovenská Ústava a zákony vôbec sú otázkou interpretácie. Slovenskej interpretácie – lebo to je štátny jazyk a nám tu nikto nebude tárať v sanskrte!

         Nepochybujem ani na okamih, že by správny slovenský vládny ideológ - buddhista vedel bez väčších ťažkostí doložiť, že on i jeho hnuťoví druhovia sú už na osemdielnej vznešenej ceste k nirváne dávno. Veď čím sa tak veľmi líši osemdielna vznešená cesta od slovenskej špecifickej cesty napríklad do Európskej únie? Kto zvládol viacnásobný skok od fašizmu ku komunizmu a späť, ten by nemal mať s odskočením k Buddhovi žiadne problémy. Pravý názor? Aký iný názor ako ten jeho a HZDS je pravý? Pravé myslenie? No samozrejme, naše je pravé a je motivované priateľstvom a láskou ku všetkému proslovenskému, ale aj pravou nenávisťou ku všetkému protislovenskému – a to je prakticky všetko okrem nás. Buddha predsa nemohol mať na mysli všelijakých Maďarov, Čechov, Židov, Indov, Číňanov, janičiarov, amerických imperialistov, a iných farebných, ale len a len Slovákov. Veď aj Boh kresťanov to myslel práve tak. Pravá reč? Kto iný ako pán premiér a predseda HZDS ňou hovorí k svojmu ľudu? Kto, keď nie on (a my), hovorí iba pravdu a nič viac? Hore dolu nejaká tá drobnosť? Pravé konanie a vyhýbanie sa neuváženým skutkom? Či existuje ešte niekto, kto by konal spravodlivejšie, uváženejšie a múdrejšie ako my? A to nie len teraz, keď privatizujeme a hlasujeme v parlamente, ale už dávno predtým, už v rokoch 1942–1943 – ako dokazuje ozdoba svetovej historiografie profesor Ďurica. Pravý život? Veď sa na nás pozrite – v akej striedmosti, skromnosti a dobrom mrave žijeme! Pravé snaženie? A čo je pravejšie od našej privatizácie a nášho upevňovania moci? Pravá bdelosť? Tak tá je priamo našou ozdobou. Bdelosť voči každému protislovenskému slovíčku, každej grimase, každému gestu, ktoré uráža, každej nepravde, ktorá sa šíri, každému sprisahaniu, ktoré sa chystá. To je pravá slovenská bdelosť – a nie paranoia, ako tvrdia nepriatelia našej bdelosti. A nakoniec pravé sústredenie mysle. V tom sme najlepší! Iba v pravom sústredení mysle môžu predsa vznikať také dokonalé kvety ducha, akými sú zákony, ktoré pripravujeme, názory, ktoré vyslovujeme a vety, ktoré píšeme. Tak a nie inak to vidí pravý vládny buddhista. Je, pravda, možné, že na konci takejto vznešenej cesty na vládny spôsob nečaká nirvána, ale nejaká mimoriadne mrzutá reinkarnácia. Ale to trápi nanajvýš tých, ktorí veria na reinkarnáciu. A čo je to akási nirvána v porovnaní s takou Naftou Gbely, či bavorákom.

         My ostatní ich ponechajme na ich špecifickej osemdielnej ceste a povedzme si zatiaľ, spolu so vznešeným Nyanasattom, čo je desať “karmicky neblahých skutkov”. Sú to zabíjanie, kradnutie, nesprávne konanie vo veci zmyslových rozkoší, klamanie, ohováranie, hrubá reč, frivolné a neužitočné táranie, chamtivosť, zlovôľa či zlomyseľnosť a nesprávne názory. Vymenoval som ich ani nie tak z didaktických dôvodov, ako skôr preto, lebo tvoria tuším vo svojej väčšine obsah výčitiek na adresu politikov vládnej koalície. Vlastne je to kompletný repertoár ich správania. Akurát tie zmyslové rozkoše, hádam zo súcitu, im nikto nepripomína ani nevyčíta. Ani Európska únia, ani NATO, ani opozícia. To asi preto, lebo všetkých pramálo zaujíma, či sa páni a dámy z HZDS, SNS a ZRS prepotkýnajú na svojej vznešenej ceste týmto životom k prebudeniu. Nech sa pokojne prevteľujú dolu rebríčkom ďalej. Pôvab reinkarnácie je okrem iného aj v tom, že keď sa znovu narodíte, po nasyslených kontách a nahrabaných majetkoch ani stopy.

         Ale mám buddhistickú poznámočku aj na adresu slovenskej opozície. Badám “karmicky neblahé sklony” skryté do zdanlivo vecných rečí o pragmatizme. Nyanasatta cituje Buddhovo napomenutie Čundovi, jednému z jeho osemdesiatich najlepších žiakov: “V skutočnosti je, Čunda, nemožné pre niekoho, kto klesol do močiara, aby vyslobodil iného, ktorý klesol do močiara; len ten, kto je sám vonku z močiara, môže z neho iného zachrániť. Popravde, Čunda, ten, kto nie je sám zdržanlivý, kto nie je disciplinovaný a nie je duševne oslobodený, nemôže urobiť iného zdržanlivým, disciplinovaným a duševne oslobodeným.” Človek by dodal: “Tak vidíš, Čunda, nestačí, že si sa práve rozhodol prebehnúť do opozície.” Ale nechcem sa Buddhovi pliesť do remesla.

         A neberte to tak vážne. Buddha nie je sudca a väčšina jeho sôch sa pokojne usmieva.