Mapa stránky

Štvrtok, 13 Február 2003 00:00

Ak si Európa s Amerikou naozaj v kľúčovom okamihu neporozumeli, bolo to vtedy, keď prezident Bush oznámil, že pre Spojené štáty je Clintonom podpísaná zmluva o vytvorení Medzinárodného trestného súdu (ICC – International Criminal Court) neprijateľná, prakticky teda, že „sťahuje“ americký podpis pod zmluvou. Európske médiá a časť politikov spustili pobúrený krik, ktorý sa ešte vystupňoval pri zverejnení amerického úmyslu dosiahnuť s európskymi signatárskymi krajinami bilaterálne dohody vynímajúce amerických vojakov a diplomatov, nachádzajúcich sa eventuálne na ich území, spod jurisdikcie tohto súdu.

            V kriku médií zanikli argumenty, ktoré však v Európe beztak nebol ochotný nikto počúvať. Argumenty sa okrem toho zle predávajú, lebo nútia konzumentov premýšľať. To je navyše, pre niektorých spasiteľov sveta, aj nebezpečná vec – svätý zápal zbavený zdobných ideologických gatí sa môže ukázať ako hlúposť, či do humanistickej rétoriky zamaskovaný zlý úmysel. To, že sa kričalo a nie argumentovalo je škoda, pretože spor o Medzinárodný trestný súd je kľúčovým sporom o legitimite, spravodlivosti a budúcnosti inštitúcií sveta. A tí, ktorí sú tak zápalisto na strane novovytváraného ICC, nevychádzajú z toho sporu práve najčistejšie. Je to ale vážna a diskusie hodná téma na oboch stranách Atlantiku. Volá sa „univerzálna jurisdikcia“ a podľa Henryho Kissingera (v knižke „Potrebuje Amerika zahraničnú politiku?“) jej koncept vychádza z názoru, že: „niektoré zločiny sú natoľko ohavné, že ich páchateľom by nemalo byť dovolené unikať pred spravodlivosťou na základe doktrín suverenity či nedotknuteľnosti štátnych hraníc“. Kissinger vidí samozrejme, že porušovanie ľudských práv, vojnové zločiny, genocída a mučenie sú hanbou modernej doby na toľkých miestach, že snaha zaviesť právne normy, ktoré by takýmto hanebnostiam zabránili alebo ich potrestali, slúži svojim zástancom ku cti. Píše ale, že: „Nebezpečenstvo spočíva v tom, že táto snaha ide do takých extrémov, až vzniká hrozba nahradenia tyranie vlád tyraniou sudcov“, a že: „diktatúra počestných viedla historicky často k inkvizíciám a k honom na čarodejnice.“ Pojem univerzálnej jurisdikcie, teda súdnej právomoci, z ktorej nič nie je vyňaté a ktorá ide ponad suverenitu štátov, je historicky veľmi čerstvého dáta. Prvý túto možnosť predznamenal norimberský proces s nemeckými vojnovými zločincami po druhej svetovej vojne. Ďalšími pokusmi sú ad hoc vytvorené trestné tribunály, ktoré súdia zločiny spáchané v bývalej Juhoslávii a v Rwande. Tie boli vytvorené rozhodnutím Bezpečnostnej rady OSN. Prípad ICC je však bytostne iný už aj v tom, že autoritu Bezpečnostnej rady obchádza a k svojej budúcej činnosti nepotrebuje. To je aj jedna z vážnych výhrad americkej administratívy.

„Nová diplomacia“

            ICC vznikol ako produkt nového fenoménu v medzinárodnej politike, ktorý nazval David Davenport v najnovšom čísle magazínu Policy Review „novou diplomaciou“. „Starou“ diplomaciou boli často zdĺhavé, opatrné a legalistické procedúry a rokovania, v ktorých medzi sebou rokovali diplomati reprezentujúci suverénne štáty, snažiac sa zmieriť protichodné názory, nájsť kompromisy, vypracovať vyvážené dohody akceptované (nie nevyhnutne s nadšením) v závere všetkými zúčastnenými a rešpektujúce svetové mocenské reálie. Tak vznikalo v podstate celé medzinárodné právo. Tento úzus bol v priebehu uplynulých rokov niekoľkokrát dramaticky porušený práve „novou diplomaciou“ - postupom, kde sa skupina zapálených a veci oddaných mimovládnych organizácii spojí so skupinou „rovnako zmýšľajúcich“ štátov, spravidla menších a menej významných, a vyvinie tlak, ktorého výsledkom je medzinárodná dohoda alebo norma, ktorá nie je výsledkom diplomatických negociácií ani konsenzu, ale čisto kombinácie zákulisného a mediálneho nátlaku a marketingových metód. David Davenport píše, že vznik štatútu ICC v Ríme v lete 1998 je vlastne už druhým (ak pripočítame protokol z Kyóta o redukcii skleníkových plynov tak tretím) víťazstvom „novej diplomacie“. Tá debutovala v Ottawe v roku 1996 vybojovaním medzinárodnej zmluvy o zákaze protipechotných pozemných mín. Scenár bol analogický ako o dva roky neskôr v prípade ICC. Nová mimovládna organizácia s názvom ICLB (International Campaign to Ban Landmines) s podporou ďalších asi 1000 MVO, spolu so skupinou „rovnako zmýšľajúcich“ štátov na čele s Kanadou a jej ministrom zahraničia Lloydom Axworthym si stanovila neuveriteľne krátky časový limit na dosiahnutie dohody, ktorá išla ďaleko za ciele dovtedajších diplomatických aktivít – dohody o absolútnom zákaze pozemných mín. Presadzovatelia dohody zaplavovali delegátov faxami, e-mailami a nekonečným množstvom telefonátov na nich osobné mobilné telefóny. Vydávali sa množstvá tlačených „newsletters“, robili sa verejné akcie s „mínami“ uloženými k nohám delegátov a podobne. Potenciálni oponenti boli očierňovaní a verejne pranierovaní. Axworthy otvorene hovoril o „mobilizácii hanby“. Diplomati Spojených štátov a ďalších veľkých mocností reagovali pomaly, nechápajúc celkom tento tlak a navrhovali zanovito zmeny, ktoré by urobili návrh akceptovateľným aj pre Ameriku. Rozhodujúca časť nátlakových skupín však bola zjavne natoľko protiamericky naladená, že im vyhovovalo dosiahnuť dohodu proti všetkým americkým obsahovým námietkam. Iróniou oslavovaného výsledku je, že zmluva vstúpila do platnosti bez podpory krajín, ktoré reprezentujú viac ako polovicu obyvateľstva zeme – bez Spojených štátov, ale aj bez Ruska, Číny a ďalších veľkých krajín.

            V Ríme, podobne ako predtým v Ottawe, sa mimovládne organizácie a skupina „rovnako zmýšľajúcich“ štátov koncentrovali na tému, ktorá opäť nebola originálna, ani ju nevytvorili. Iba ju, podľa Davenporta, „posunuli na omnoho rýchlejšiu a veľmi odlišnú ideologickú koľaj“. Koncept medzinárodného trestného súdu bol predmetom diskusie už takmer storočie a myšlienka nadobudla dynamiku vytvorením trestných tribunálov pre bývalú Juhosláviu a Rwandu. Na požiadanie Valného zhromaždenia OSN vypracovala Medzinárodná právna komisia (ILC) už v roku 1994 návrh štatútu pripravený pre diplomatickú konferenciu. Podľa Davenporta je veľmi zaujímavé si uvedomiť, ako by ICC vyzeral a v čom by bol odlišný podľa návrhu Medzinárodnej právnej komisie OSN, keby sa rokovacieho procesu v Ríme nebola zmocnila „nová diplomacia“: „Predovšetkým by jurisdikcia súdu bola omnoho jasnejšie definovaná a pozorne vymedzená. Neexistoval by nezávislý žalobca rozhodujúci na základe svojej vlastnej iniciatívy, ktoré prípady má vyšetrovať a žalovať. Namiesto toho by bola jurisdikcia založená na súhlase štátu alebo súhlasu Bezpečnostnej rady OSN. Zločin agresie, ponechaný otvorený a nedefinovaný v Rímskom štatúte (ICC), by bol viazaný na konštatovanie agresie v Bezpečnostnej rade..... Významné je tiež, že súd navrhnutý Medzinárodnou právnou komisiou OSN by určite získal podporu Spojených štátov a ďalších mocností, čo by značne zvýšilo jeho právomoci, zdroje a reputáciu“. Podobne ako v Ottawe sa však mimovládne organizácie a skupina „rovnako zmýšľajúcich“ štátov rozhodla mať iný súd. Opäť tak urobili pomocou umelo vytvoreného časového tlaku, spájaním nesúvisiacich prvkov zmluvy do „balíčka“ typu „akceptujte alebo nechajte tak“ a nahradením tradičného princípu konsenzu pri vytváraní medzinárodného práva hlasovaním. To prinieslo málo citovaný fakt, že zo 189 krajín OSN štatút ICC ratifikovalo iba 60 štátov, čo je pre súd, ktorý má ambíciu mať celosvetovú právomoc aj nad občanmi krajín, ktoré štatút nepodpísali a neratifikovali, naozaj dosť málo. Výsledkom je tiež to, že krajiny, ktoré štatút ratifikovali, predstavujú omnoho menej ako polovicu obyvateľstva zeme – bez Spojených štátov, ale aj bez Číny, Ruska, Indie a Japonska. Ďalším výsledkom je zmluva, ktorá totálne obchádza úlohu Bezpečnostnej rady OSN (ktorá bola dovtedy pre všetkých nepriateľov USA zaklínadlom), a ktorá definuje ako zločiny stíhateľné súdom tie najdivokejšie a najnejasnejšie predstavy mimovládnych aktivistov – teda nie iba typické vojnové zločiny.

Americké námietky

            Hlavným problémom je pre Američanov pochybná legitimita súdu neodvodená ani od Charty OSN, ani od vôle akýchkoľvek volených inštitúcií. ICC v dnešnej podobe podľa Rímskeho štatútu je hlboko nedemokratická inštitúcia, i keď možno vytvorená s dobrým úmyslom, a ako takej jej (právom) nedôverujú. Pre Američanov je prokurátor alebo žalobca dôveryhodný a kontrolovateľný iba ak je súčasťou demokraticky kontrolovateľného piliera vlády – čo nie je prípad ICC. Rímsky štatút, ako som už uviedol, neumožňuje žiadnu významnejšiu kontrolu zo strany Bezpečnostnej rady OSN. Veľmi významnou námietkou je aj to, že súd môže byť zneužitý na politickú agendu. Spojené štáty majú jedinečné medzinárodné postavenie, často musia používať vojenskú silu aj v tzv. „peacekeeping“ operáciách a sú terčom množstva vyslovene nepriateľských aktivít a postojov. Je teda vysoko pravdepodobné, že súd bude zneužitý práve na politické útoky na Ameriku. Chuť postaviť pred medzinárodný súd práve Američanov bola zo správania mnohých ICC „aktivistov“, európskych a afrických politikov natoľko zrejmá, že Lee A. Casey a David B. Rivkin napísali pre National Review, že: „Európa podnikla koordinovanú kampaň aby zabezpečila, že ICC bude vykonávať svoju právomoc na Američanoch. To, ako sa teraz zdá, bolo zmyslom celého projektu (ICC) od začiatku: trestať americkú „hypermocnosť“.“ Nikto to v tejto súvislosti priamo nevyslovil, ale súdiť Ameriku pred tvárou celého sveta je už oddávna snom celej európskej ľavice a novšie aj množstva arabských a iných štátov tretieho sveta – zločin by sa už našiel. Isto mimovládni aktivisti a ľavica nesnívajú o procese s Putinom, ale ani s Kim čong-ilom, Saddámom Husajnom, Muammarom Kaddáfím alebo Ťiang-ce-minom. Že to Američania takto ako hrozbu aj vnímajú naznačuje aj to, že začali uvažovať o ukončení účasti svojich vojakov v mierových misiách napríklad v bývalej Juhoslávii.

            Profesorka medzinárodného práva Madeline Morris zhrnula veľmi exaktne aj ďalšie námietky. Všíma si napríklad, že štatút ICC uvažuje tiež o rozšírení svojej jurisdikcie aj na terorizmus. Politické rozhodnutie o tom, kto je bojovník za slobodu a kto terorista by sa tak ocitlo v rukách súdu založeného 76 štátmi – bez najdôležitejších mocností a za účasti štátov, ktoré majú samotné problémy s ľudskými právami. Je vôbec nebezpečné, keď sa politické otázky ocitajú v rukách súdu.

            Celá debata má však aj hlbší rozmer – spochybňuje národný štát ako taký. Opäť Henry Kissinger: „Stúpenci univerzálnej jurisdikcie tvrdia, že štáty sú hlavnými pôvodcami vojen a nemožno im zveriť výkon spravodlivosti. Keď (podľa nich) politiku vystrieda právo, budú mier a spravodlivosť zabezpečené. Ale aj letmý pohľad do histórie ukáže, že na podporu takejto teórie neexistujú žiadne dôkazy. Úlohou štátnika je zvoliť najlepšiu možnú alternatívu v snahe o podporu mieru a spravodlivosti, s vedomím, že mier a spravodlivosť nie sú vždy zlučiteľné a že voľba medzi nimi bude pravdepodobne kompromisom.“ Henry Kissinger nie je nepriateľom myšlienky Medzinárodného trestného súdu. Jeho námietky a návrhy sa však kryjú s pôvodnou predstavou Medzinárodnej právnej komisie OSN i Spojených štátov samotných.

            V spore o ICC sa Európa a Amerika vzájomne nepočúvajú. Američania by možno mali viac počúvať európske obavy z opakovania zverstiev z vlastnej histórie. Európania by však nemali hľadať „unilateralizmus“ a „hegemonizmus“ tam, kde má Amerika legitímne a viac ako oprávnené výhrady. Amerika bola spolu s demokratickou Európou vždy spolutvorcom medzinárodného práva a nie jeho nepriateľom. V danom okamihu však robí službu aj Európe tým, že skrz naskrz pochybenú konštrukciu ICC odmieta. Nech už si o tom myslia niektorí európski politici čokoľvek.