Mapa stránky

Najzázračnejšou spomedzi všetkých zázračných právomocí mocných je právomoc vyhlásiť tajomstvo. Najzázračnejšia je táto nevídaná právomoc aj preto, lebo je to vlastne schopnosť vyhlásením stvoriť z nevinných faktov autentické a nefalšované pokušenie. Pokušenie pre všetkých na oboch stranách náhle vztýčeného múru mlčania, pokušenie jedných nakuknúť ponad múr i pokušenie druhých spoza múru ukázať, ak chcete, tak nakuknúť pod sukňu i sukňu si nadvihnúť. Ale čo to zamotávam do podobenstiev - je to pokušenie vytárať, vyzradiť, rafinovane či hlúpo sa prerieknuť, a na druhej strane rovnako dychtivá potreba započuť, zachytiť, prečítať si, vydedukovať, rozlúštiť. Je to pokušenie hrešiť proti zákazu. Tá povinnosť mlčať tlačí ako tesná topánka, ako vrchnák Papinovho hrnca a zrada sľubuje úľavu … uf! Tajomstvá sú vyslancami a služobníkmi diabla.

Schválne som tu oddelil moc tých, čo spravujú (či tých, čo veria, že vlastnia) štát, vyhlásiť štátne tajomstvo, od vzniku toho obyčajného, súkromného tajomstva. To si môžete vyhlásiť sami. Alebo v partii. Potom už len udržať. Silu pokušenia vykrámiť štátne tajomstvo popisuje aj literatúra, prirodzene najmä romantická. Tak konkrétne Karel Havlíček Borovský a ním popísaný osud vyzradeného štátneho tajomstva o oslích ušiach kráľa Lávru. Tuším, že tá smutná vŕba, ktorej to dotyčný nešťastník vyzradil, bola vlastne zakliata novinárka, ktorá pochopiteľne nemohla tušiť, že z nej vystrúhajú husle. To nemôže tušiť žiadna.

Tak toto všetko mi prebehlo hlavou, keď som počúval úvodné slová uzavretého zasadnutia Národnej rady Slovenskej republiky, na ktorom sa práve chystal predniesť správu o činnosti tajnej služby jej nový riaditeľ. Magický okamih. Predsedajúci, obrazne povedané, vyriekol ortieľ: “to, čo budete počuť, je tabu!”. Názov “uzavreté zasadnutie” je, mimochodom, rozhodne trefnejší, ako “tajné zasadnutie”. Aké tajné, keď všetci vedeli, že bude? Poslanci, zaskočení presným začiatkom schôdze, sa ešte po jednom trúsili do miestnosti, keď nový riaditeľ už dlhé minúty rozprával, a otvárajúcimi a zatvárajúcimi sa dvermi unikali von, do našpicovaných uší tých, čo museli zostať vonku, útržky tajných slov. Tí, čo sa oneskorili, to vyslovené tabu síce nepočuli, ale vedeli o ňom veľmi dobre. Vchádzali zmätení nezvyklým tichom, obzerali sa ospravedlňujúco, odkladali úsmev po pár krokoch. Fyzicky to tabu bolo cítiť. A tiež to pokušenie ho čo najrýchlejšie porušiť - to býva spravidla napísané v tvári. Vidím ich (tváre poslancov) odtiaľ, kde sedím, takmer všetky. Hrozné miesto.

Laik by si mohol povedať, že štátne tajomstvo, teda tabu uvalené na nejaké informácie pred všetkými obyvateľmi štátu - s výnimkou malej hŕstky, ktorá sa sama vyhlásila za zvlášť dôveryhodnú - je vynález novodobý. Že nemôže byť starší ako štát. Omyl! Tabu (a čo iného je štátne tajomstvo?), ako zistili kultúrni antropológovia, je prastaré. Ten zákaz čosi vysloviť, alebo urobiť, nemal pôvodne chrániť akýsi štát, ale dušu a život človeka, ktorý ho mal dodržiavať. Antropológ James George Frazer, autorita hádam najpovolanejšia, píše, že tabuizované mohli byť najrôznejšie činnosti, osoby i predmety, ale aj slová - osobné mená, mená príbuzných, mená mŕtvych, mená kráľov a iných posvätných osôb, či mená bohov. Povážte, mená (!) - dlho pred Štb a SIS a ich krycími menami. Ak ste ich vyslovili, išlo o hubu a často priamo o život. So štátnym tajomstvom to možno nebude, aspoň v tomto prípade, také strašné. Ale musím vám povedať, že sotva tá ominózna schôdza NR SR začala, pocítil som - a videl som jasne, že nie som v tom sám - nutkanie vybehnúť, poobzerať sa na všetky strany, a povedať niekde v kútiku (eventuálne pošepnúť nejakej driečnej vŕbe) niektoré to tabuizované meno - ako napríklad “Jaroslav S.”, alebo nebodaj “Dezider K.”, či dokonca, hrôza pomyslieť, “Ivan L.” . A potom sa prikrčiť a čakať, či nezahrmí. Nebojte sa, ja viem, že nezahrmí. Ani to tabu už nie je to, čo bývalo. Nič nie je to, čo bývalo. Ale poďme k veci.

Čo všetko z toho, čo sa tam, v rokovacej sále NR SR, odohralo a povedalo, je vlastne tajné? Úplne všetko? Každá brilantná replika, každý hlbokomyseľný diskusný príspevok, každé štátnicke zakašľanie, každý poslanecký vzdych - alebo iba to, čo povedal pán riaditeľ SIS? Lebo aj toho je naozaj dosť. A z toho všetkého, čo povedal pán riaditeľ, sú tajné iba fakty vo svojej nespracovanej podobe, alebo je tajný aj logický uzáver, ktorý si musel každý spraviť, keď si ich tak v celej ich individuálnej hrôze vypočul? Myslím samozrejme každý, kto si mal ten logický uzáver čím spraviť, lebo rozvinuvšia sa diskusia vyvolala o tom vo viacerých prípadoch vážnu pochybnosť. A sú predmetom štátneho tajomstva aj pocity a emócie, ktoré každý poslanec v sebe dusil počas tých dlhých a utajených hodín? Alebo si môžeme od nich, bez rizika pre štát, odľahčiť? A nevytáral som už niečo supertajné, keď som vyzradil, že niektorým poslancom zamrzol úsmev? Lebo predstavte si, že by sa o tom dozvedel taký MOSAD, či CIA! Tí si hravo priložia jeden vyzradený tajný zamrznutý úsmev k druhému a územná celistvosť a svojstojnosť Slovenska je ohrozená!

Úprimne povedané, myslím si, že pocity môžeme pokojne zverejniť a nič neporušíme a nikoho neohrozíme. Pochopil som to už aj z toho, že aj iní sa už o ne nedočkavo podelili. Pocity sú relatívne bezpečná informačná komodita. Za pocity človek nemôže a ťažko ho za ne súdiť. Pocit, že sa nejakí darebáci pokúsili premeniť tento štát na orwellovskú nočnú moru plnú fízlov a odpočúvacích zariadení striehnucich na každý váš krok a slovo a lezúcich do najtajnejšieho súkromia, nie je nový. Iba istota mu pribudla. A tiež staronový pocit, že skutočnosť je ešte horšia ako tušenie. A pribudol aj dusivý pocit, že možno nezostal v tomto štáte ani kúsok miesta, kam fízlovanie nemetastázovalo, že nezostal ani meter neodpočúvaného drôtu. Netušil som však, že budem mať absolútne neskutočný pocit, že medzi fízlami od čias Štb upadla prudko morálka. Netušil som, že budem mať pocit, že tie pitoreskné eštébácke figúry, ktoré splietali konšpiračné siete okolo zopár odvážnych disidentov, boli vlastne iba začínajúci darebáci, možno dokonca idealisti, zviazaní vo svojom rozlete zbytočnou komunistickou ideológiou a predpismi, ktorí dostali možnosť rozvinúť svoj talent a stať sa skutočnými zločincami, až keď im spoza chrbta zmizol Veľký brat komunizmu. Netušil som, že budem mať pocit, že ľudia, ktorí sa vraj starali o ochranu ústavného zriadenia sú vlastne banda obyčajných zlodejov, ktorí kašlú rovnako na zákon, ako aj na štát a jeho ústavné zriadenie. Pocit, že tí najvyšší z nich pracovali pre nejaký celkom iný štát, som už mal aj predtým a neprekvapil ma. Iba mu pribudla istota a nový pocit, že nie len tí najvyšší. A k týmto všetkým pocitom mi pribudol ešte zvláštny pocit, že to celé robili ľudia, ktorí boli presvedčení, že môžu všetko, lebo zanechávali sebavedome a bezstarostne stopu ako dospelý nosorožec. Len sa neviem rozhodnúť, či mám mať pocit, že to bolo spôsobené hlúposťou, alebo opodstatneným vedomím, že sa im nič nemôže stať. Lebo ešte som stále nestratil pocit, že aj tak to môže byť.

V druhej polovici schôdze mi k týmto všetkým pocitom pribudol ďalší, nemenej mocný a znepokojujúci. Pocit, že v časti ctihodnej snemovne sedia mimozemšťania, ktorí vôbec nepochopili, čo to vlastne počuli. Tento, predsa len príliš absurdný pocit, sa podchvíľou menil na umiernenejší pocit, že po chvíli zdesenia (lebo sa mi zazdalo, že aj to vidím) sa mnohí z politických súputnikov bývalého riaditeľa tajnej služby zaťali, a rozhodli sa, že zaprú (aj sami pred sebou zaprú) to, čo im vnucujú ich oči a uši. A pocit, že tomu aj naozaj uverili, keď vravia, že všetky tajné služby sú svinstvo, a že to tak musí byť, že to tak je určite aj teraz a vždy tak aj bude, a preto im to vlastne ani nevadí. A do tretice to vystriedal pocit, že časť prítomných sú vlastne totožní (alebo príbuzní) s tými, o ktorých referoval riaditeľ tajnej služby, a cynicky sa nám všetkým smejú. A tak sa mi tie pocity - že sú to raz mimozemšťania, inokedy zaslepenci, a inokedy spolupáchatelia - striedali. Doteraz som sa nerozhodol. Mám tak trochu pocit, že tam mohli byť takí, takí aj onakí. A to je všetko, čo som vám chcel povedať o pocitoch.

Treba však hovoriť aj o menej prchavých veciach, ako sú pocity. Vráťme sa na okamih k tajomstvu. Asi budete súhlasiť, že nemožno niečo vyhlásiť za štátne tajomstvo iba preto, aby to vyvolávalo pokušenie a zvádzalo k hriechu poslancov, ktorí ho spoznali, i novinárov, ktorí by k nemu chceli preniknúť. Štátne tajomstvo má zmysel, ak má čosi dôležité chrániť. Čosi, čo možno vytáraním tajnej informácie ohroziť. To čosi musí byť nielen dôležité, ale musí byť aj hodné ochrany. (Isto si spomínate na vtip z čias budovania komunizmu, v ktorom ktosi povedal, že prezident je idiot a zavreli ho nie za urážku hlavy štátu, ale za vyzradenie štátneho tajomstva.) Na to, aby to tajomstvo bolo v bezpečí, nestačí, aby sa jeho nositelia obávali nejakých sankcií. Naozaj v bezpečí bude, ak všetci uveria, že chránia svojím mlčaním niečo vzácne, niečo, čo si ochranu naozaj zaslúži. Môžu to byť ľudia a môžu to byť aj ich skutky. Môže to byť čokoľvek, čo treba chrániť kvôli blahu a bezpečiu všetkých ostatných obyvateľov štátu, niekedy kvôli spravodlivosti, niekedy kvôli politickým a morálnym záväzkom, ktoré štát má voči svojim občanom, či iným štátom. Tajné služby mávajú často vedomosti, ktoré treba chrániť tajomstvom a spravidla v nich pracujú ľudia, ktorých identitu je tiež treba tajiť. Inak by ich práca nemala zmysel, alebo by boli dokonca ohrození. Ich tajomstvá však budú v bezpečí a budú hodné ochrany len vtedy, ak budú spĺňať podmienky, o ktorých som hovoril. Nemám pocit, že riskujem bezpečie kohokoľvek, kto je toho hoden, ak poviem, že to, čo sme počuli, tie podmienky nespĺňalo. Tajomstvá lumpov majú význam len pre nich samotných. Pre ich obete práve naopak. Zostal mi preto, okrem všetko pokrývajúceho hnusu, ešte aj intenzívny pocit, že všetky tie pseudotajomstvá skrývajúce skutky nemravných a pokrivených ľudí, treba vykričať. Nikto nemôže mať vážny záujem na tom, aby sa porušenia zákonov, krádeže a všeobecné ohrozenie slobodnej spoločnosti zakrývalo cudným závojom utajovaných skutočností. Nie je, v tomto prípade, čo utajovať a nie je koho ochraňovať.

Ale aby sme nekončili tak hrozne vážne - na niečo som si ešte počas tej schôdze spomenul. Tú spomienku vyvolal zjavne paranoidný spôsob myslenia bývalého vedenia slovenskej tajnej služby, ktorý trčal spoza všetkých tých sledovačiek a “rozpracovávaní”. Ivan Vyskočil vydal v roku 1967 knižku absurdných poviedočiek, takých malých skvostov, ktorú nazval “Malé hry”. Venoval ju k šesťdesiatinám filozofovi Janovi Patočkovi. Jedna z jeho “malých hier” sa menovala “Tajný tajný”. Človek, ktorého meno Ivan Vyskočil samozrejme utajil, špehoval v tejto šibnutej konštrukcii samého seba. Navrhoval, aby sme si to sami skúšali a vymyslel si aj cvičenia. Základné cvičenie bolo dívať sa do zrkadla a snažiť sa z výrazu tej tváre v zrkadle uhádnuť, na čo vlastne myslí. Najpôvabnejšou a najrafinovanejšou variáciou bolo striedanie sústredeného pozorovania s náhlymi prepadmi. Tie spočívali v tom, že ste sa pozreli do zrkadla tak náhle, že ste o tom vôbec vopred nevedeli a snažili ste sa zastihnúť tú tvár nepripravenú. Až do toho tajného zasadnutia NR SR mi táto poviedočka pripadala naozaj dokonale absurdná.

A ešte čosi: Aj samotné tajomstvá tajne túžia po vyzradení. Nevedeli ste to?