Mapa stránky

Pondelok, 17 Február 2003 00:00

Ťažko je ukončiť sériu reportáží o trhline v okamihu keď sa začala meniť na priepasť. To, čo sa pred ani nie týždňami javilo ako otravná séria škriepok a nedorozumení medzi priateľmi, nadobúda povahu permanentnej zrážky časti politických elít. Tá zrážka sa navyše prenáša aj do vnútroeurópskej klímy.

Je taká zásadná, že ohrozuje stabilitu sveta. Nezostáva teda iná možnosť, ako dokončiť túto sériu úvah o konflikte medzi Európou a Amerikou takpovediac situačnou správou v okamihu, keď sa dráma možno iba začína. Európsko-americké vzťahy sa stali výbušnou zmesou vyliatou priamo do základov inštitúcií, ktoré mohli donedávna budiť ilúziu nenarušiteľnej životaschopnosti a stability – NATO, Európskej únie a OSN. A naozaj nepreháňam pod vplyvom masových protiamerických mierových pochodov v európskych hlavných mestách – tie tu už boli. Znakom vážnosti situácie je titulná stránka najnovšieho čísla týždenníka The Economist, na ktorej je zobrazená časť zemegule (s rovnobežkami a poludníkmi) s nápisom „Západ“ a s rozďavenou popraskanou trhlinou idúcou až k žeravému jadru Zeme. Nad roztrhnutou zemeguľou je titulok „How deep is the rift?“ (Aká hlboká je trhlina?). Zo štyroch článkov v čísle vyplýva, že veľmi hlboká. Krátko sa však ešte pristavím pri opačnej strane mince antiamerikanizmu (ktorý bol predmetom predchádzajúcich článkov tejto série) – americkom antieuropanizme.

Druhá strana mince – antieuropanizmus

Zvláštne slovo – antieuropanizmus. Použil ho Timothy Garton Ash vo svojom najnovšom obsiahlom článku, ktorý napísal pre The New York Review of Books. Znepokojený Ash, ktorý bil na poplach aj nad európskymi prejavmi iracionálneho antiamerikanizmu, cítil potrebu popísať narastajúce negatívne pocity a prejavy voči Európe v Amerike. Aj tie majú svoju dlhú históriu – Amerika nakoniec vznikla ako vlasť tých, ktorí utekali z Európy a pred Európou – ale dnes sú skôr prudkou reakciou na to čo Amerika zakúša z úst a rúk Európanov v ostatnom čase. Píše, že doslova každý, koho v Amerike stretol, mu potvrdil, že miera americkej podráždenosti z Európy a Európanov presahuje všetky predchádzajúce vrcholy. Perá, ktoré o Európe píšu, zvyknú byť namočené do kyseliny a keď sa hovorí v oficiálnych kruhoch neoficiálne o „našich európskych priateľoch“, zvykne nasledovať čosi o „tŕňoch v zadku“. Predsudky sú zriedka láskavé a ešte zriedkavejšie spravodlivé – na oboch stranách. Zatiaľ čo Američania sú očami európskych predsudkov slaboduchí kovboji so sklonom k násiliu, Európania sú na oplátku v amerických očiach zbabelí a zradní mäkkýši. Ash píše, že súčasný americký stereotyp Európana sa dá ľahko zhrnúť: „Európania sú ustráchanci. Sú slabí, trucovití, pokryteckí, nejednotní, podrazácki, niekedy antisemitskí a často antiamerickí uzmierovači. Jedným slovom „Eurotrpaslíci“ („Euroweenies“). Ich hodnoty a ich chrbtice sa roztopili vo vlažnom kúpeli multilaterálnej, transnacionálnej, sekulárnej a postmodernej kaše ... atď.“ Ash si pritom všimol, že antieuropanizmus nie je symetrickou protiváhou európskeho antiamerikanizmu. Predovšetkým nie je rovnako rozšírený medzi ľudom, skôr patrí publicistom a politickým kruhom. Je tiež sýtený inými emóciami. Píše, že antiamerikanizmus je v niektorých kútoch Európy obsesiou, chorobnou posadnutosťou, zatiaľ čo dominujúci americký ľudový postoj k Európe je skôr mierne benígna ľahostajnosť. Ash nachádza aj rozdielnu politickú dimenziu oboch protipólov – podľa neho je európsky antiamerikanizmus najmä doménou európskej ľavice, americký antieuropanizmus je skôr pravicový a konzervatívny. Rastúcu nechuť a sklamanie z Európy však našiel aj v tradične liberálnych až ľavicových amerických politických kruhoch. Najčastejším terčom zlomyseľných poznámok a vtipov sú, ako inak (trochu zaslúžene, však áno), Francúzi. Len na ilustráciu atmosféry citát z článku Freda Barnesa z najnovšieho čísla konzervatívneho The Weekly Standard: „Keď sa stiahli (Francúzi) z NATO pred 40-timi rokmi a vyhlásili, že Američania musia zatvoriť svoje základne vo Francúzsku, minister zahraničia Dean Rusk mal trpkú odpoveď: Máme tiež vykopať hroby amerických vojakov v Normandii a vziať ich domov?“ Kedysi povedal Charles de Gaulle o Američanoch, že: „Ils ne sont pas sérieux“ (nie sú seriózni). Nedávno povedal to isté Timothymu Gartonovi Ashovi George F. Will z amerického ministerstva zahraničných vecí o Európanoch. Na oboch stranách Atlantiku to nie je dobrá situácia. Práve v Strednej Európe máme dostatok skúseností s tým, že xenofóbne žartíky a sterotypy môžu signalizovať čosi omnoho zlovoľnejšie a nebezpečnejšie.

Saddám, Európa, Amerika

Irak je najnovším symbolom roztržky medzi Európou a Amerikou. Je témou, ktorá je ťaživá viac, ako všetky predchádzajúce (ICC, zmluva ABM, kyótsky protokol, atď.) dokopy. Američania sa po šoku z 11. septembra 2001 cítia ohrození a pokúšajú sa eliminovať zlo v jeho prístavoch. Irak je jedným z nich. Európania to tak nevidia. Francúzsko a Nemecko vykročili na cestu, ktorá v základoch zatriasla hneď tromi organizáciami tvoriacimi inštitucionálnu podstatu politickej existencie a odkazu Západu – NATO, EÚ a OSN (to je skôr ten odkaz). Krehká geopolitická situácia, v ktorej si NATO po zániku komunistického impéria nanovo definuje potrebu spoločne sa brániť proti úplne iným hrozbám, EÚ mení svoje pravidlá a snaží sa adaptovať na situáciu, keď bude mať nie 15 ale 25 členov, a Bezpečnostná rada OSN, vytvorená aby riešila patovú situáciu studenej vojny, je podrobovaná testu svojej schopnosti riešiť hrozby terorizmu a šírenia zbraní hromadného ničenia (The Economist), vyžaduje od lídrov Západu lojalitu a chôdzu po špičkách. Niektorí štátnici si však obuli okované baganče a, podľa názoru The Economist, Jacques Chirac tie najväčšie. Na rozdiel od Gerharda Schrödera (ten odmieta vojenský zásah principiálne) Chirac pripúšťa, že vojna môže byť nevyhnutná – v istom okamihu. Zdá sa však, že najviac mu záleží na tom, aby ten okamih určilo Francúzsko a nie Amerika. Spoločný francúzsko-nemecký návrh aby sa zmnohonásobil počet zbrojných inšpektorov v Iraku, ktorý tak nešikovne, vďaka Schröderovi, prenikol na verejnosť dokonca bez vedomia nemeckého ministra zahraničných vecí Joschku Fischera, vyznieva ako úplný nezmysel zoči-voči irackým trikom. Podkopáva predovšetkým autoritu Bezpečnostnej rady OSN, ktorej rezolúcia č. 1441 žiada od Iraku aby sám zničil svoje zbrane hromadného ničenia a nie hru na schovávačku s inšpektormi. Trebárs aj ad infinitum zvýšený počet inšpektorov poslúži dobre skôr oddialeniu amerického útoku, k odzbrojeniu Iraku prispeje sotva. „Projekt Mirage“, ako ho autori nazvali, by mohol podľa niektorých amerických komentárov v Iraku fungovať, ak by počet inšpektorov stúpol na 180 000 a boli by príslušníkmi americkej námornej pechoty. Francúzsko-nemecký návrh nadobúda rozmer frašky vo svetle rezolúcie BR OSN č. 687 z apríla roku 1991, ktorá nariadila Iraku urobiť to isté do 15 dní. Francúzi a Nemci však urobili aj čosi viac – prisvojili si právo hovoriť vo veci Iraku v mene Európy, formulovať neexistujúcu spoločnú európsku zahraničnú politiku. Vytriezvenie prišlo rýchlo – v podobe listu ôsmich európskych predsedov vlád, v ktorom vyjadrili podporu americkému úsiliu odzbrojiť Irak. V tom okamihu sa konflikt Európy (teda Francúzska a Nemecka) s Amerikou stal vnútroeurópskym konfliktom s príznačným „collateral damage“. Jeden z pilierov budúcej architektúry EÚ sa zatriasol vo svojom fundamente. Francúzi a Nemci, spolu s európskymi byrokratmi, si netrúfli na Tonyho Blaira, José Maria Aznara, či Silvia Berlusconiho, dali však veľmi jasne najavo svoju panskú nevôľu desiatim kandidátskym krajinám EÚ, ktoré si dovolili americké úsilie podporiť. Elmar Brok, nemecký predseda zahraničného výboru Európskeho parlamentu, pompézne oznámil, že niektorí jeho kolegovia „budú mať problémy“ hlasovať za vstup kandidátskych krajín do EÚ a spravodajca toho istého výboru pre Slovensko Jan Marinus Wiersma sa tiež netajil svojou nechuťou z toho, že sme si my, kandidátske krajiny, dovolili nekonzultovať a nezladiť svoj postoj s neexistujúcou európskou pozíciou. Isto by sa neboli pohoršovali, keby sa kandidátske krajiny pridali k protiamerickému kriku a nekonzultovali to vopred. Pre kandidátske krajiny vznikla otázka ako to bude vyzerať s rovnosťou po vstupe do EÚ. A tiež otázka, prečo nekonzultovali svoj postoj so zvyškom únie Francúzi a Nemci, alebo aj bruselskí byrokrati. A prečo si Francúzi a Nemci vybrali za partnera na konzultácie a spoločné vyhlásenia o Iraku Vladimíra Putina a Rusko, a nie napríklad Veľkú Britániu, či Taliansko, a tiež prečo nie ich, budúcich spojencov a spoluobčanov. Nehovoriac o otázke prečo by mal byť za dobrého Európana považovaný len ten, kto zásadne a vždy nesúhlasí s Amerikou. A tiež prečo by malo kandidátskym krajinám záležať na udržaní Saddáma Husajna pri moci, keď nemajú, na rozdiel od povedzme Francúzov, žiadne miliardové ropné kontrakty s jeho režimom.

Kde sú priatelia?

Postaviť sa na stranu Ameriky dnes nie je v Európe populárne, ani lacné. Všimol si to aj Robert Kagan v článku pre Washington Post. Dáva klobúk dolu pred odvahou Tonyho Blaira a ďalších politikov, ktorí svojim listom riskovali zoči-voči nepriateľsky naladenej väčšinovej verejnej mienke vo svojich krajinách doslova svoju politickú budúcnosť. Píše doslova, že história ponúka málo príkladov, keď boli demokratickí politickí lídri ochotní „plachtiť proti takým nárazom vetra“. Nepochybne to platí aj o slovenskej vláde, možno aj viac, ako v iných kandidátskych krajinách. Významný komentátor Charles Krauthammer nazval v tomto kontexte dokonca svoj článok v The Weekly Standard „Naši skutoční priatelia v Európe“, s podtitulkom: „Ak ich chcete nájsť, začnite pri starej železnej opone a choďte na východ“. Za postojom bývalých komunistických krajín nevidí iba akúsi vďačnosť Amerike, ale skôr inú historickú skúsenosť s tyraniami.

Grécko, krajina ktorá práve predsedá Európskej únii, zvolalo narýchlo summit EÚ, aby sa Európa v otázke Iraku akosi zjednotila. Pôvodne sme mali byť pozvaní aj my, teda kandidátske krajiny, zišlo však z toho. Na žiadosť Francúzska a Nemecka. Podľa ich názoru si asi kandidátske krajiny ešte nezaslúžili právo byť pri tom, keď sa rozhoduje o takých veľkých veciach ako je mier či vojna a vzťahy medzi Európu a Amerikou. Však áno, členmi ešte nie sme. Táto prepytujem taktika však vyvoláva ešte dlhší zoznam otázok o budúcej Európe, jej otvorenosti a demokratičnosti a jej smerovaní. Problémov nikdy nie je dosť a tak si summit pribral ku gordickému uzlu spoločného európskeho postoja k Iraku ešte aj otázku Izraela a Palestíncov. Môže z toho vzísť naozaj všeličo – napríklad aj „priblíženie“ sa k americkým názorom vyvážené „tvrdým“ vymedzením sa voči Izraelu, ale to je len jedna z divokých hypotéz. Zhoda sa v každom prípade bude hľadať ťažšie ako kedykoľvek predtým.

V rozdúchanom spore Európy a Ameriky ide určite o viac ako o osud nejakého psychopatického tyrana. A určite aj o viac ako o osud inštitúcií – či už je to NATO, Európska únia, alebo OSN. Nechcem to povedať príliš pateticky, ale ide o hodnoty. Možno ich každý hľadáme inde. A samozrejme o záujmy, ktoré sa s hodnotami nie vždy ráčia. Mne sa to javí tak, že Európa si môže svojou účasťou na zvrhnutí obludného režimu zachrániť nie iba tvár, ale aj inštitúcie, ktorým natoľko verí.