Mapa stránky

Nedeľa, 23 Február 2003 00:00

Boli to drsné časy na Divokom západe, keď sa Roy Bean, sám čerstvo napravený pištoľník a viselec, rozhodol, že práve on, povolaný azda Božím vnuknutím, je zákon a sudca v jednej osobe. I položil pred seba na stôl Bibliu a pištoľ a začal vykonávať spravodlivosť - svojím intuitívnym a neopakovateľným spôsobom.

Na vagabundov, ktorých tam, pravda, vtedy žila hádam väčšina, jeho spôsob platil. Historický Roy Bean bude mať asi už navždy zarastenú tvár a modré oči Paula Newmana, ktorý ho s veľkou dávkou humoru zvečnil v jednom zo svojich najpozoruhodnejších filmov. Nie že by som nachádzal mnoho podobností medzi ním a ktorýmkoľvek naším sudcom, vlastne nenachádzam nijakú. Jedno majú však obe doby spoločné - ľudia nemôžu poriadne žiť bez spravodlivosti a súdnej moci. Ak jej niet, nakoniec sa jej niekto, na svoj spôsob, chopí. My, samozrejme, máme súdnu moc i sudcov, primnohí však majú, podľa toho, čo každodenne počúvam, vážne charakterové nedostatky, no povedzme, že slabosti. Tie sa potom stávajú vážnymi nedostatkami a slabosťami samotnej spravodlivosti. Aj sudca Roy Bean mal svoju slabosť - pre istú revuálnu tanečnicu z Paríža, ktorú poznal len zo starého plagátu. Slabosti tých našich sudcov sú menej poetické a určite viac škodlivé. Korupcia a pochybná morálka sudcov totiž ohrozuje ešte viac než spásu ich duše. Ohrozuje priamo štát a všetkých jeho občanov.

Zámerne nezačnem kauzami Ivana Lexu. Smrdia až k nebesiam (aj peniazmi), ale sú jednak notoricky známe, jednak politicky až príliš „hóch“, aby každodenne trápili človeka z ulice. Začnem tým, že pre slovenských kriminalistov a policajtov, ktorí sa s nasadením všetkých síl usilujú dolapiť gangstrov „pôsobiacich“ v celej krajine, začína frustrujúca chvíľa strachu v okamihu, keď podvodníkov, zlodejov či výpalníkov chytia a sudca má rozhodnúť o ich väzbe. Mesiace, možno roky ťažkej práce policajtov sú pričasto zmenené na prach a vagabund je vďaka sudcovi opäť na slobode. A pravdaže, jeho obete a prípadní svedkovia sa môžu začať triasť. S tým späté sú aj prípady, keď sudca nevidí po pár týždňoch či mesiacoch dôvod, aby potenciálne nebezpečného zadržaného ponechal naďalej vo väzbe. Neviem to naisto, ale vo väčšine takýchto prípadov si iné vysvetlenie ako korupciu, či priamo dokonca spätosť sudcu s podsvetím neviem celkom dobre predstaviť. Viem si však predstaviť, že za takýchto zúfalých pomerov by to takí nemeckí či americkí policajti dávno vzdali a išli robiť niečo iného. Pri takýchto sudcoch je ochota obetí a svedkov prísť a svedčiť priamo občianskym hrdinstvom - všetci majú len jeden život a väčšina má rodiny. Mal som možnosť pozorovať nefalšovaný úžas na tvárach pomerov znalých právnických kamarátov, keď nedávno príslušný sudca ponechal obvineného a zadržaného veľkopodnikateľa vo väzbe. Pri svojich skúsenostiach to očividne neočakávali.

Budem pokračovať prípadom v mojich očiach zvlášť alarmujúcim. V Bratislave uniesli trinásťročného chlapca. Únoscovia potom zavolali jeho otca z chlapcovho mobilu a oznámili mu, že ak chce syna ešte uvidieť, má zaplatiť niekoľko miliónov. Polícia rozbehla rozsiahlu pátraciu akciu a únoscovia, ktorí sa zrejme zľakli, chlapca neskoro večer kdesi za mestom pustili. Dovtedy ho držali s kuklou na hlave a pripútaného k stoličke. Únoscov, dvoch nezamestnaných mladíkov, polícia neskôr vypátrala a zatkla a tí sa k únosu i k vymáhaniu výkupného priznali. Klasický prípad. Klasickým však prestal byť vo chvíli, keď ich pár mesiacov po ich zadržaní prepustil sudca na slobodu. Údajne nevidel dôvod na ich pokračujúcu väzbu. Na súde s nimi potom iný sudca rozšafne prekvalifikoval únos na „obmedzovanie osobnej slobody“ a vagabundi vyviazli s podmienkou. Sú na slobode. V mojich očiach má konanie oboch sudcov len dve vysvetlenia. Korupcia je tým najpravdepodobnejším. Druhé vysvetlenie, že išlo o legitímne právne presvedčenie sudcu, by odhaľovalo neskutočný nedostatok citu pre práva obetí a duch práva vo všeobecnosti. Spomínaný sudca Okresného súdu v Bratislave vytvoril precedens, že na Slovensku je možné unášať deti, vyžadovať výkupné a vyviaznuť prakticky beztrestne - takmer ako za vážnejší dopravný priestupok. Spomínaný sudca je pre spoločnosť v mojich očiach nebezpečnejší a nemorálnejší než tí dvaja lumpi.

V nedávnom rozhovore s mimoriadne talentovaným právnikom som sa dozvedel, že na súde, ktorý vydáva registráciu založených firiem, „berú“ všetci okrem jedného, ktorého tí ostatní považujú za idiota. Verím, že si nevymýšľal - nemal na to dôvod. Zahraničné firmy vraj prichádzajú na Slovensko už s vedomím, že ak chcú rýchlu registráciu, musia na súde platiť. Nakoniec o korupcii sudcov som počul aj od mnohých podnikateľov, ktorí sa musia pre najrôznejšie obchodné prípady súdiť. Opäť nemám dôvod neveriť. Obchodný život nie je poľovníctvo, kde je „latina“ (vymýšľanie si) súčasťou profesionálneho folklóru. A samozrejme, ten problém nemôže nebyť problémom Najvyššieho súdu. Popri iných veciach a prípadoch totiž neviem, ako inak si mám vysvetliť nedávne rozhodnutie jeho senátu vo veci „Duckého zmeniek“. Rozhodnutie senátu Najvyššieho súdu znamená, že vo veci zjavného zmenkového podvodu bude musieť slovenský daňový poplatník vyplatiť až 600 miliónov korún. Opäť iba nestranný právny názor?

A napokon som počul v televíznej relácii z úst predsedu Najvyššieho súdu, že v našom súdnictve prebehla po roku 1989 absolútna očista, a že tí, ktorí robili za komunistického režimu „nadprácu“ (také slovo použil), už v justícii nepracujú. Nuž neviem, ale odsúdení disidenti a bývalé obete politických procesov hovoria čosi iné. V polovici osemdesiatych rokov poslal môjho priateľa Stana sudca na pol roka za mreže za to, že inému priateľovi požičal samizdatový preklad Orwellovho románu „1984“. Tuším, že ten sudca stále súdi. Rovnako ako sudcovia, ktorí poslali na dlhé roky do väzenia skupinu nevinných mladých mužov za údajnú vraždu a skupinové znásilnenie dievčaťa - ignorujúc to, že sa viacerí obvinení až do svojho zatknutia nepoznali, že nepoznali ani to dievča, že viacerí mali jasné alibi a že zavraždené dievča podľa lekárskej správy ani nebolo znásilnené. Režim a Štátna bezpečnosť potrebovali pred verejnosťou vyriešenú kauzu a obeť, a tak ju vyšetrovatelia a sudcovia naservírovali. Prokurátor, ktorý vtedy žiadal pre troch z krivo obvinených tresty smrti, je dnes renomovaným advokátom. Po roku 1989 československý Najvyšší súd rozsudky zrušil a proces znovu otvoril. Snaha odsúdených očistiť sa pred súdom - po dlhých rokoch vo väzení a zmarených životoch - sa ťahá už neuveriteľných 12 rokov a je čiastočne v rukách tých istých sudcov. Domnievam sa preto, že pán predseda Najvyššieho súdu si údajnú očistu slovenského súdnictva vysnil. Ale tiež sa domnievam, že sudcovia, ktorí ctia zákon a riadia sa iba ním a svedomím - a musí ich byť nemálo - sú z dnešného stavu rovnako zúfalí ako ja.

Tento strašne zostručnený a náhodný výpočet korupciou páchnucich káuz a bolestí slovenského súdnictva som neuvádzal, aby som si poplakal pri múre slovenských nárekov. To robia našťastie už mnohí znepokojení novinári. Skôr chcem biť na poplach, lebo si myslím, že celý ten Augiášov chliev justície ohrozuje čosi viac než len stav morálky. Nie je hádam nič dôležitejšie pre občianske slobody a život štátu ako právo ľudí na nestranný súd a spravodlivosť. To je ich najdôležitejšia životná istota, to je základ samotnej legitimity štátnej moci v demokratickom štáte. Ak taká istota nie je, žijeme v džungli. Podarilo sa nám, predovšetkým novelizáciou slovenskej ústavy, zabezpečiť nezávislosť slovenského súdnictva. Dlho bol predmetom opakovanej výčitky EÚ prepletenec zákonodarnej a súdnej moci spôsobený voľbou sudcov v parlamente. Ten je preč. Súdy sú nezávislé. Problém je, že nezávislosť súdov je abstrakcia, ktorú občan priamo nepotrebuje. Ten potrebuje najmä istotu, že súd je nestranný a spravodlivý. Nezávislosť má byť len prostriedkom. Jej potreba vyplynula z konceptu rozdelenia moci v štáte, ktorý siaha v modernej dobe do 17. a 18. storočia - k Johnovi Lockovi, k Montesquieuovi a k Otcom zakladateľom Spojených štátov amerických. Rozdelenie moci je spôsob, ako zabrániť vzniku tyranie. Montesquieu vo svojej slávnej knihe „O duchu zákonov“ (1748) rozdelil vládnutie na moc zákonodarnú, výkonnú a súdnu - ako nevyhnutnú podmienku na ochranu slobôd. Prvá z nich politiku formuluje a dáva do podoby zákonov, druhá ju uskutočňuje a tretia aplikuje právo a rieši spory. A chráni slobody proti každému. Majú byť čo najviac oddelené, musia však fungovať harmonicky. Roger Scruton k tomu píše, že zákony stanovené mocou zákonodarnou musí uplatňovať moc výkonná a dodržiavať moc súdna - a ak sudca koná ultra vires (prekračuje svoje právomoci), musí mať zákonodárna moc možnosť hnať ho na zodpovednosť a moc výkonná možnosť zbaviť ho úradu. Už Montesquieu pritom poznamenal, že súdna moc je skôr brzdou moci ako mocou samotnou. Musí byť preto nestranná. Ak je skorumpovaná, nie je nestranná, ani keď je nezávislá. A neslúži teda spravodlivosti, ale ju potiera. Korupcia súdnej moci znamená, že vyhráva silnejší, a nie ten, ktorý je v práve. Pre občana to znamená, že žije, či už na to natvrdo narazí, alebo o tom ešte nevie, v priestore bez pevných oporných bodov, na ceste bez zvodidiel, plnej potenciálne bezohľadných šoférov v ťažkých autách, kedykoľvek ochotných ho vytlačiť z cesty. Volá sa to tiež nízka vymožiteľnosť práva. Chcem biť na poplach, lebo sa mi zdá, že skorumpovaní sudcovia ohrozujú samotnú podstatu štátu viac než inflácia, nezamestnanosť a rozpočtový deficit dovedna.

Čerstvo nadobudnutá a taká prepotrebná nezávislosť súdnej moci môže byť paradoxne v tomto okamihu prekážkou skutočného boja proti korupcii. A ani novovzniknuté samosprávne orgány slovenskej justície - Súdna rada a disciplinárne senáty - nedávajú svojím zložením (aj vďaka rukopisu už spomenutého predsedu Najvyššieho súdu) podľa informovaných veľa dôvodov na optimizmus. Čo s tým? Potenciál pre korupciu sa nedá celkom odstrániť. Dá sa jej však postupne obmedzovať priestor, napríklad zákonmi a tvrdým trestaním. Vyžaduje si to však odvahu a možno aj riešenia, ktoré nebudú celkom po chuti niektorým striktným legalistom západného sveta. Na to sa však nesmieme obzerať, tí legalisti tu totiž nežijú. Želám si úspech mnohých, málokomu však v tejto vláde držím palce tak silno ako mladému ministrovi spravodlivosti Lipšicovi. Ten potrebuje na boj s hydrou korupcie v justícii všetku podporu médií, verejnosti a prirodzene parlamentu, akú len môže dostať.

Inak nám nezostane iné, len čakať na pôvodného Beana. Na Roya.