Mapa stránky

Pondelok, 24 Február 2003 00:00

Európa a svet, už desaťročia mesmerizované pohyblivými obrázkami televízie, si už odvykli od toho, aby kniha vyvolala takú búrku diskusií, takú nenávisť, také zúrivé útoky, a zároveň mala taký úspech ako Hnev a hrdosť od Oriany Fallaci.

 

Kniha vyniesla autorke obvinenia z rasizmu, žlčovité útoky ľavice i multikulturalistov, ohovárania aj súdne žaloby. Len v Taliansku sa však predalo milión výtlačkov a ďalšie státisíce v Nemecku, Francúzsku či Španielsku. A chystá sa ešte množstvo nových prekladov (a množstvo nových útokov). Do angličtiny, jazyka, ktorý, podľa vlastných slov, miluje ako svoju rodnú taliančinu, ju preložila Oriana Fallaci sama. Je to už stará dáma, má 72 rokov a žije v New Yorku - v dobrovoľnom exile. Je však Talianka a Florenťanka celou svojou vášnivou dušou a bývala možno najslávnejšou píšucou novinárkou sveta (samozrejme v časoch, keď sme my, vďaka komunistom, skutočných novinárov nemali, ani nepoznali). Exil v New Yorku si zvolila otrávená a zranená útokmi a tuposťou „intelektuálnych elít“ a morálnym úpadkom vlastnej krajiny, podobne ako jej otec Edoardo Fallaci, bojovník proti fašizmu a idealista, ktorý sa utiahol znechutený politikou na samotu v kopcoch regiónu Chianti. Nakoniec, nebola to prvá Talianka, ktorá hľadala útočisko práve v New Yorku - medzi jej slávnymi predchodcami boli aj bojovník za slobodu Giuseppe Garibaldi a geniálny hudobník Arturo Toscanini, ktorý tam utiekol pred fašizmom. Pred Hnevom a hrdosťou sa odmlčala na dlhých desať rokov a pracovala vo svojom manhattanskom byte na svojom románe, knihe, ktorú s nežnosťou nazýva „moje dieťa“. To svoje dieťa odložila a svoje mlčanie prerušila až 11. septembra 2001, keď sa pár blokov od jej bytu zrútili dve zlatisté veže Svetového obchodného centra smrteľne zasiahnuté civilnými lietadlami, v kokpite ktorých sedeli islamskí fanatici. Chvíľu bezcieľne blúdila v štiplavom dyme stúpajúcom z monumentálnych ruín s tisíckami zasypaných obetí, paralyzovaná hrôzou a hnevom, hľadajúca možnosť, ako pomôcť. Potom si sadla k písaciemu stroju a urobila to jediné, čo vie. Začala písať. Za dva týždne, počas ktorých nejedla, takmer nespala a držala sa pri živote kávou a cigaretami, napísala svoj dlhý list Talianom a Európanom, ktorý nazvala Hnev a hrdosť. Vlastne nenapísala, ale vysoptila ako Vezuv, keď pochoval pod popolom a lávou antické Pompeje. V skrátenej podobe vyšla esej Hnev a hrdosť už 18 dní po útoku na New York v najväčšom talianskom denníku a okamžite vyvolala doslova búrku.

 

Píše, čo vidí

Oriane Fallaci nikdy nechýbala odvaha (ako 15-ročná už bojovala po boku svojho otca v antifašistickom odboji) ani úprimnosť. Ako vojnová korešpondentka pochodila všetky bojiská sveta - od Vietnamu, cez Afriku a Afganistan, až po vojnu v Zálive. Počas masakry v Mexico City v roku 1968 bola ťažko zranená a hodili ju do márnice spolu so stovkami mŕtvych. Ako novinárka interviewovala, nekompromisne a tvrdo, množstvo známych postáv - medzi inými Jásira Arafata, ktorým odvtedy hlboko pohŕda, Dalajlámu, ktorého si odvtedy hlboko váži, neskôr zavraždeného pakistanského prezidenta Ali Bhuta, ajatolláha Chomejního i vodcu talianskych komunistov Enrica Berlinguera. Vojna vo Vietname sa jej nepáčila a napísala to. Potom navštívila Hanoj a druhá strana vojny, tá komunistická, sa jej páčila ešte menej - a tiež to napísala. To bolo čosi, čo si v čase všeobecných protestov proti vojne vo Vietname nedovolil nikto iný. Vyslúžila si prudké útoky talianskych komunistov a celej ľavice. Komunistami však vždy pohŕdala rovnako ako fašistami. Bola jedna z mála, ktorá videla hrôzu a surovosť islamu už v čase ruskej invázie do Afganistanu a napísala to. Písala vždy to, čo považovala za pravdu, bez ohľadu na svoju obľúbenosť či bezpečnosť.

Hnev a hrdosť je riava slov, ktorá nepozná nijakú autocenzúru, nijakú zábranu krotiť žeravý hnev a vážiť slová, nijaké obmedzenie „politickou korektnosťou“, nijaké ohľady na city tých, ktorých považuje za smrteľných nepriateľov západnej civilizácie (teda militantných moslimov), ani tých, ktorí v jej očiach pred hrozbou islamu zbabelo uhýbajú, nijaký rešpekt pred konvenciami, nijakú bázeň pred veľkými a mocnými západného sveta. Niekedy človek doslova osŕkne v hrôze nad bezohľadnou formuláciou toho, čo možno cíti, ale nikdy by si netrúfol tak bez obalu povedať, niekedy je to dokonca možno na škodu textu. Kniha je preto zraniteľná voči všetkým kritikám, či už motivovaným svätuškárskou politickou korektnosťou, alebo celkom korektnou snahou o miernosť diskurzu. Christopher Caldwell však v časopise Commentary postrehol, že všetky výpady európskych kritikov Oriany Fallaci sa obmedzili na facky za nedostatok spôsobov, no nikto sa nezmohol na odmietnutie jej základných argumentov. Akoby všetci tušili, že má možno (hrôzuvzbudzujúcu) pravdu, ktorú zachytila svojimi neobyčajne citlivými senzormi, a ktorú sa každý bojí vidieť, tobôž publikovať. Napríklad v tom, že islam je už 1400 rokov rovnako výbojný a netolerantný, že jeho cieľ nie je nič menšie než svetovláda a podrobenie „neveriacich“, len sme na to vo svojej technologickej a civilizačnej prevahe zabudli. A napríklad v tom, že Usama bin Ládin nie je reprezentantom náhodnej malígnej mutácie inak mierumilovnej viery, ale oslavovaným hrdinom davov v stovkách moslimských miest, ikonou spoločnej nenávisti a spoločného cieľa. A nielen davov moslimských miest povedzme v arabskom svete, ale aj miliónov moslimov, ktorí žijú v európskych a amerických mestách. Tam všade vidí rozmáhajúcu sa moslimskú nenávisť, rasizmus a snahu vnútiť vo svojej tolerantnosti a otvorenosti bezbrannej západnej spoločnosti svoje bigotné náboženstvo a stredoveké mravy. Oriana Fallaci neprešla cudným mlčaním (ako väčšina európskych médií) oslavujúce davy Palestíncov po útoku na Ameriku 11. septembra 2001, ani ich kópie v celom moslimskom svete, v Iraku, Iráne, Egypte, Sýrii, Sudáne, Senegale, Somálsku, Pakistane, Bangladéši, Indonézii či Malajzii. Im adresuje slová: „Vojnu ste chceli, vojnu chcete? Dobre. Čo sa týka mňa, vojna je a vojna bude. Do posledného dychu.“ A neprešla mlčaním ani hanbu Európy - tých Európanov, ktorí reagovali podobne: „Amerika dostala, čo si zaslúžila. Amerika si to spôsobila svojou politikou sama.“ Pohŕda nimi rovnako ako zbabelými samovražednými teroristami. Tými pohŕda naozaj hlboko. Povedala to už vo roku 1972 počas svojho povestného interview aj Jásirovi Arafatovi, keď na ňu kričal čosi o martýroch a hrdinoch a o tom, že jeho kultúra je nadradená tej západnej.

 

Prečo všetci mlčia?

Oriana Fallaci pozná islamský svet. Bola napríklad v Dhake v Bangladeši, aby videla verejnú popravu (bajonetmi) dvanástich previnilcov proti viere na štadióne, ktorých potom organizovaný dav rozdupal na beztvarú masu. Bola v Afganistane a videla zmrzačených vojakov s odseknutými rukami a nohami, ktorých zachránili kamaráti, a ktorí prosili o smrť. Videla aj strašnú reportáž nakrútenú počas vlády Talibanu a mučené a kameňované (údajne neverné) ženy. Píše o popravách a nekonečnom ponižovaní žien v celom islamskom svete, nie len v Afganistane, kde smeli chodiť iba v burkách, ktoré ich premenili na beztvaré bytosti pozerajúce na svet malým priezorom, kde mali zakázané vzdelanie, kde sa nesmeli ani smiať. Píše o znetvorovaní pohlavných orgánov dievčat (údajne na príkaz Koránu) a kameňovaní žien v mnohých islamských krajinách, o obludnej polygamii a nanútených aranžovaných sobášoch. A nerozumie, prečo Európa, inak citlivá dokonca aj na farbu pyžám, do ktorých navliekli zajatých talibanských zločincov na základni v Guantaname Američania, mlčí a je tolerantná zoči-voči vraj kultúre, v ktorej je žena menej ako ľudská bytosť, dokonca menej ako ťava. Prečo Európa, ktorej tak veľmi prekáža trest smrti povedzme v Amerike, mlčí k tisícom popravených, často verejne, v islamských krajinách? A nemá v tomto kontexte pekného slova ani pre feministky, ktoré mlčia rovnako, ako európski muži (ktorými tak pohŕdajú) a ktoré sa v mene svojich mučených a ponižovaných moslimských sestier nezmôžu ani, ako píše, na „malé zabrechanie“ pred veľvyslanectvami Saudskej Arábie či Iránu.

Oriana Fallaci miluje západnú civilizáciu a je na ňu hrdá - na jej slobodu, prosperitu, zázračnú vedu a vzdelanie, ale predovšetkým na umenie a architektúru. Miluje všetko umenie a architektúru. Zdúpnela hrôzou, keď islamskí duchovní odsúdili na smrť dve vyše 1700 rokov staré nádherné a nenahraditeľné sochy Budhu v horách Afganistanu. Ich smrť v dyme explózie pre ňu predznamenala smrť „dvojičiek“ v New Yorku. A predznamenáva možný osud všetkých „neislamských“ monumentov ľudského umu - baziliky svätého Petra a Sixtínskej kaplnky v Ríme, galérie Uffizi a Ponte Vecchio v jej milovanej Florencii, gotickej katedrály v Miláne, Notre Dame v Paríži a Westminsterskej katedrály v Londýne, sochy Slobody a Brooklynského mosta v New Yorku. Nechápe slepotu Európanov voči tejto hrozbe. Nechápe ich zbabelosť a hluchotu, ich nedostatok odvahy brániť vlastnú kultúru, vlastné slobody a životný štýl. Nechápe a hanbí sa za ich znovuprebudený antisemitizmus, či za ich mlčanie, keď znovu začali horieť v európskych mestách synagógy. Hanbí sa za ich nepriateľstvo voči Izraelu a tolerantnú slepotu voči palestínskemu teroru. Nechápe ich hluchotu voči záplave antisemitizmu a nenávisti voči kresťanom, ktorá sa valí z úst imámov každý piatok v mešitách vo väčšine európskych miest - rovnako v Ríme, ako v Miláne, Turíne, Florencii, Benátkach, Londýne, Paríži, Lyone, Kodani či v Mníchove. Nechápe ich slepotu voči armáde potenciálnych teroristov, ktorí sa organizujú pred ich očami, v ich mestách, a hrozia na ich uliciach. Nenechá nitku suchú na nikom, kto sa v jej očiach previnil zbabelosťou a slepotou, najmä nie na svojom demoralizovanom Taliansku, na prefarbenej postkomunistickej ľavici, ale ani na Berlusconim, Chiracovi, či Európskej únii. Hanbí sa za nich, srší hnevom a je hrdá na svoj zranený New York, na svoju Ameriku s jej slobodomyseľnosťou, v Európe už zabudnutým patriotizmom, nevídanou solidaritou a schopnosťou bojovať. Je hrdá na newyorských hasičov a policajtov, na statočného newyorského starostu Rudolpha Giulianiho (aj na jeho taliansky pôvod). To je jej hrdosť, ktorú pomenovala v názve knihy.

 

Krik pre hluchých

Je toho veľa v Hneve a hrdosti, čo by bolo potrebné ešte spomenúť a celkom určite aj obrovské množstvo toho, čo by sa dalo dodať na ilustráciu temnej pravdivosti tvrdení Oriany Fallaci. Stačí sa však napríklad pozrieť na internetovú stránku MEMRI (the Middle East Media Research Institute), malej, ale odhodlanej a odvážnej inštitúcie, ktorá monitoruje a prekladá z arabčiny relevantné blízkovýchodné časopisy, noviny, televízne vysielania a piatočné kázne rôznych imámov. To, čo tam človek nájde, tá miera nenávisti, antisemitizmu, navádzania k násiliu a protizápadnej propagandy, prekračuje všetky predstavy a i výrečnosť samej Oriany Fallaci.

Knižka Hnev a hrdosť nie je ľahké ani upokojujúce čítanie. Nie je to ani príspevok do akademickej debaty. Oriana Fallaci však ani nemala v úmysle akademicky debatovať. Mala v úmysle, ako píše v National Review Online Rod Dreher, z celej sily kopnúť do svojej vznešenej civilizácie hypnotizovanej multikulturalistickým táraním a ohrozenej tým, čo on nazýva islamofašizmus, aby sa prebrala a zachránila, kým sa ešte môže. Rod Dreher cituje tiež Flanneryho O´Connora, ktorý povedal, že keď je svet hluchý, nemáš inú možnosť, iba kričať. To je pre správu o hneve a hrdosti Oriany Fallaci dobrý záver. 

Oriana Fallaci: The Rage and The Pride. * Rizzoli International Publications, Inc., New York, 2002.

Citát:

Oriana Fallaci mala v úmysle z celej sily kopnúť do svojej vznešenej civilizácie hypnotizovanej multikulturalistickým táraním