Mapa stránky

Streda, 26 Február 2003 00:00

Výzvu na referendum o vstupe do NATO s názvom Nech rozhodnú občania podpísala na prvý pohľad dosť bizarná skupina osobností. A všimnite si prosím, že, napriek pokušeniu, osobnosti nedávam do úvodzoviek. Tomuto všeobjímajúcemu termínu totiž už dávnejšie nerozumiem, a tak ho mám radšej v úcte.

Ozaj, čo majú tie osobnosti spoločné? Titulky v tlači ma presviedčajú, že odpor k NATO. Odpor údajne natoľko silný, že zmieril nepriateľov. Úprimne povedané, ani som nevedel, že boli nepriateľmi - teda väčšinou. O jednom, Jánovi Čarnogurskom, iba viem, že ho pokladal za nepriateľa režim, ktorému väčšina spolupodpísaných verne slúžila (a zdá sa, že doposiaľ slúži). Ale neviem, aké chovali voči nemu pocity. Oni jemu boli asi skôr ľahostajní, ak o nich vôbec vedel. Isté je, že sa ocitol v spoločnosti, ktorej časť má dosť zvláštny politický pach. Viacerí z podpísaných komunistov sa stali, ako prezrádza denník SME, po roku 1989 „národne orientovanými“. A to dávam smelo do úvodzoviek, lebo považujem takéto označenie zakomplexovaného šovinizmu a xenofóbie za zbytočnú láskavosť a zhovievavosť - a tiež za slaboduchosť. Napokon, k eufemizmu „národniari“ mám podobný vzťah. Vlastne aj o tom jednotiacom odpore voči členstvu v NATO si myslím svoje. Áno, nechcú, aby Slovensko vstúpilo do NATO, ale nepovedia to v texte svojej výzvy priamo. Ten text prezrádza však veľa.

 

Petícia plná lží

Predovšetkým je pompéznym gýčom. Sériou prázdnych floskulí („Desaťročná Slovenská republika je stále príliš mladá na to, aby si mohla dovoliť podceňovať zásadnú celospoločenskú diskusiu ....“) a informovane sa tváriacich axiomatických tvrdení, ktoré sú lžami. Tolerantne predpokladám, že ho tí (tie) spomedzi osobností, ktorí si možno nezaslúžia úvodzovky, pozorne nečítali a v dobrej viere podpísali. Ale vy nepodpísaní sa započúvajte: „S narastajúcim znepokojením však sledujeme snahy politických elít spochybniť legitimitu diskusie o praktickom zmysle našej integrácie do NATO. ... Nemôžeme sa zmieriť s tým, že trinásť rokov po nežnej revolúcii sa opäť začína považovať za odôvodnené utajovanie, kádrovanie, obmedzovanie diskusie či nedotknuteľnosť vojenského rozpočtu. V takom type diskusií sa neuvažuje, ale presviedča, nevymieňajú sa názory, ale formy prejavu, nepoužívajú sa argumentačné, ale zosmiešňovacie metódy.“ Nerozumiete celkom? Ani ja. Aká snaha spochybniť legitimitu diskusie? Veď už od roku 1992 poniektorí nerobíme vo veci členstva v NATO nič iné, iba diskutujeme (a necháme ich diskutovať ochotnejšie než oni nás) so všetkými tými „národniarmi“, prezlečenými fašistami, komunistami a zvyšným príbuzenstvom. Celé roky pritom mali otvorení aj zakuklení odporcovia členstva v NATO v rukách verejnoprávne elektronické médiá i časť súkromnej tlače. V roku 1998 sme spolu s Martinom Bútorom boli redaktormi publikácie Slovensko v šedej zóne?, ktorá analyzovala príčiny zlyhania Slovenskej republiky v prvej vlne rozširovania NATO. Analyzovali sme v nej aj rozsiahlu verejnú diskusiu v rokoch 1995 až 1997. Samozrejme sa v nej už vtedy jasne črtala podobná kombinácia „druhov v zbrani“, ako sú tí, ktorí podpísali tu pretriasanú petíciu. Napríklad fašizoidný týždenník Zmena, spolu s matičiarskymi Slovenskými národnými novinami, ruka v ruke s komunistickým ÚsvitomHlasom robotníkov či Literárnym týždenníkomNovým slovom bez rešpektu. Vtedy ani teraz nikto tej ich diskusii nebránil. Už si ich argumenty nepamätáte? Sú ešte vždy tie isté a také isté - zaťato ignorujúce realitu. V Slovenskej televízii napríklad uvádzal reláciu Siločiary istý Maroš Púchovský, bývalý šéfredaktor už spomínaného týždenníka Zmena, sám vášnivý odporca NATO. V takom tóne sa tá relácia aj niesla, podobne ako jeho politické komentáre v STV v čase pred zmareným referendom v roku 1997. Všetko v najsledovanejšom vysielacom čase. O zložení účastníkov početných televíznych diskusií o vstupe do NATO v tom období ani nehovoriac. Čo nového chcú signatári najnovšej výzvy vniesť do tejto už toľké roky trvajúcej a vypáchnutej diskusie? A kto sa to nemôže zmieriť s čímsi trinásť rokov po nežnej revolúcii? Podpísaní sluhovia komunistického režimu? O akom utajovaní, kádrovaní a obmedzovaní diskusie to títo červení bratia a sestry hovoria? A čo majú autori výzvy na mysli pod „diskusiou, v ktorej sa neuvažuje, ale presviedča a nevymieňajú názory, ale formy prejavu“?

Mne to teda pripadá ako slovný šalát. Ale pripúšťam, že to nie je argument, ale zosmiešnenie. Slovného šalátu. Vlastne by sme mohli ísť takto vetu za vetou a ctihodnú myšlienku by sme ťažko našli, v druhej časti textu sú však aj ťažšie kalibre - ako axiómy sa tváriace lži a bludy. Čujte: „Doterajšie skúsenosti ukazujú, že pre neustále sa stupňujúcu propagandu nemajú občania často ani len potuchy o tom, aké sú skutočné dôsledky prijatia do Severoatlantickej aliancie.“ Čie záhadné doterajšie skúsenosti majú autori na mysli? A odkiaľ nadobudli oni, signatári výzvy, na rozdiel od občanov, potuchy o „skutočných dôsledkoch“? Alebo: „Sme presvedčení, že členstvo vo vojensko-politickej organizácii je závažnejšie a rizikovejšie ako členstvo v ekonomicko-politickom zoskupení. Rozhodovať o vstupe do NATO znamená predovšetkým rozhodnúť o použití mnohomiliardových položiek, o hĺbke vojenskej integrácie, od ktorej sa odvíja finančná náročnosť členstva, o prioritách štátneho rozpočtu, o možnosti zavlečenia Slovenska do vojenského konfliktu s nepredvídateľnými následkami atď.“ V čom je členstvo vo vojensko-politickej organizácii rizikovejšie? Tá „vojensko-politická organizácia“ (oni sa hanbia povedať, že myslia NATO) nepriniesla svojim členom za uplynulé polstoročie nejaké riziká, iba ich zníženie a bezpečie, ktoré im umožnilo v geopolitickom závetrí vytvoriť „ekonomicko-politické zoskupenie“ (cudnosť im opäť nedovolí povedať, že myslia Európsku úniu). Veta o mnohomiliardových položkách v súvislosti s NATO je pustá demagógia už aj preto, lebo položky na obranu štátu sú vždy mnohomiliardové - v Aliancii, alebo mimo nej. Obrana štátu jednoducho stojí peniaze. Celkom zjavne však menej peňazí v prípade systému kolektívnej obrany, ako pri osamotenej krajine bez vonkajších zmluvných záruk. Zrejme najvyššie percento svojho HDP na obranu vydáva v Európe neutrálne Švajčiarsko. A čo je to „hĺbka vojenskej integrácie“, od ktorej sa odvíja finančná náročnosť členstva? Asi mi niečo uniklo, ale krajina buď je členom, alebo nie je. O hĺbke členstva zatiaľ reč nebola. Súdim, že tú „hĺbku“ autorovi textu výzvy len tak slina na jazyk priniesla, spolu s naviazanou finančnou náročnosťou. O zavlečení Slovenska do vojenského konfliktu s nepredvídateľnými následkami sa mi už ani nechce písať. Spôsob rozhodovania v orgánoch NATO vylučuje „zavlečenie“, lebo každý, aj ten najmenší, má právo veta. Za viac ako polstoročie existencie NATO nebol ani jeden členský štát zavlečený do nijakého konfliktu - s výnimkou studenej vojny, kde bolo NATO v „inštitucionálnom konflikte“ s komunistickým režimom, ktorý bol sám zdrojom konfliktu. No a v záverečnom odstavci sa vyníma vrcholná poučka: „Referendum je najdemokratickejším vyjadrením vôle ľudu.“ To je ťažko napadnuteľná banalita reflektujúca presvedčenie ľudí, ktorí sa jednoducho nenarodili a nevyrástli v parlamentnej demokracii. V tomto prípade je referendum predovšetkým jediným spôsobom, ako ešte zabrániť vstupu Slovenska do NATO, teda prostriedkom, a nie vznešeným cieľom. Reči o „presadení trochu dôslednejšej demokracie“ (Eduard Chmelár) a o tom, že by si „otázku vstupu v širšej diskusii ozrejmila“ (Ľubica Trubíniová), sú podfukom a nepoctivosťou, ktorá je mimochodom vlastná nielen textu výzvy, ale aj všetkým nasledujúcim vyjadreniam a vysvetleniam skupiny signatárov.

 

Mises na tepne problému

Pred desiatimi rokmi som uvažoval v súvislosti s istými politickými stranami o psychologických bratstvách. To sú také, pri ktorých je poznávacím znakom i tmelom skôr psychologické vybavenie zúčastnených ako nejaká ideológia. Aj u tejto skupinky osobností mám pocit (hraničiaci s istotou), že tmelom je čosi iné ako deklarovaná agenda. To čosi som našiel v už takmer polstoročie starej útlej knižočke guruho modernej liberálnej ekonómie Ludwiga von Misesa Antikapitalistická mentalita. Za to polstoročie sa nezmenilo na tejto mentalite nič a signatári výzvy Nech rozhodnú občania sú tam všetci a bez výnimky pekne rozotretí, kategória po kategórii, typ po type, osud po osude, poctiví aj ufúľaní, na všetkých 114 stránkach tejto zabudnutej klasiky. Sprostredkovať to v krátkosti nedokážem, lebo Ludwiga von Misesa by bolo potrebné citovať vcelku - jednu jasnú a presnú vetu po druhej. Ale viem, že to je ten skrytý tmel, ktorý zviedol do jedného bojového šíku frankofilného intelektuála a surrealistu, disidentského marxistického filozofa, radikálnych ochranárov a antiglobalistov, starých komunistov a „prefláknutých“ posluhovačov zaniknutého režimu, odborárov a ľavicovo orientovaných sociológov. A zrejme aj katolíckeho disidenta. NATO je síce medzinárodná a väčšinovo európska organizácia, ale jej poznávacím znakom je Amerika. NATO je v hlavách jeho odporcov organizácia identická s Amerikou. A Amerika (a nie západná Európa) je synonymom a symbolom kapitalizmu. Teda kapitalizmu a slobodného trhu bez prívlastkov a bez štátneho intervencionizmu. Stačí sa započúvať do hesiel pri antiglobalistických masových kraváloch - antiglobalizmus je antikapitalizmus, ktorý je antiamerikanizmom, a ktorý je samozrejme aj odmietnutím symbolu západného slobodného sveta - NATO. Antikapitalistická mentalita stále verí, že slobodný trh je džungľou, v ktorej sa darí najmä dravcom, že súkromný majetok je a priori nemravný a je zdrojom ľudských bied, že nerovnosť medzi národmi a biedu chudobných spôsobili bohaté národy, že bohatstvo musí pochádzať z lúpeže, a nie z umu a práce, a tak podobne. Práve v tom sa dnes, tu u nás aj v zahraničí, zhodnú bývalý slovenský vedecký komunista (dnes politológ) s francúzskym ľavicovým intelektuálom, s talianskym anarchistom, s komunistickým veršotepcom a radikálnym ochrancom zvieratiek a prírody - a to i napriek desaťročiam socialistických experimentov, ktoré celú túto vieru experimentálne vyvrátili zo základov. Použitím slova „mentalita“ Ludwig von Mises položil prst presne na tepnu problému. Mentalita je stály rozmer, vlastnosť a nemení sa diskusiou. S mentalitou sa neoddá diskutovať, lebo odoláva argumentom. Ale s podpísanými osobnosťami (furt sa mi tam tlačia tie úvodzovky) diskutovať treba v každom prípade, verejne a nahlas. Nie so zámerom získať ich srdcia (to asi treba ponechať duchovným), ale v záujme slovenskej verejnosti, ktorú by nebolo dobré ponechať napospas jalovým heslám o ohrození a neodolateľnému čaru priamej referendovej demokracie.

 

Citát:

Tmelom signatárov petície proti NATO je ich antikapitalistická mentalita