Mapa stránky

Štvrtok, 27 Február 2003 00:00

Každý deň príde z Izraela správa o ďalšom teroristickom útoku a ďalších mŕtvych na uliciach Tel Avivu či Jeruzalema. A každý deň zomiera viac ľudí a je to horšie a krvavejšie.

V Izraeli je špeciálny vyslanec Spojených štátov Anthony Zinni. Snaží sa zastaviť špirálu násilia, možno dokonca nájsť cestu k mieru medzi Židmi a Palestínčanmi. Neexistuje však dôvod uveriť, že tentoraz bude úspešný. Obe strany majú totiž veľmi nepodobnú predstavu o tom, čo chcú dosiahnuť.

Požiadavka Židov je jednoduchá - chcú uznanie vlastného štátu a pokojný život v jeho hraniciach. Na druhej strane je to zložitejšie, a nie iba vzhľadom na rozdielne predstavy o hraniciach. Prinajmenšom pre radikálnejšiu časť Palestínčanov (a tí diktujú tým zvyšným) je neprijateľná samotná existencia štátu Izrael. Za okupované územia nepovažujú iba pásmo Gazy a West Bank, ale celý Izrael. Na ich mapách, vrátane učebných materiálov pre deti, niet pre Izrael miesta. Až na výnimky je to aj postoj väčšiny arabských krajín. Už po prehratej „šesťdňovej“ vojne v roku 1967 vyslali všetky arabské krajiny zo svojho summitu v Chartúme odpoveď na izraelskú výzvu na rokovanie, ktorá sa preslávila ako „tri nie“ - nie mieru, nie uznaniu práva na existenciu, nie rokovaniu. Hovoriť nahlas o zničení Izraela síce medzitým prestalo byť „salonfähig“, ale zo zoznamu cieľov a z myslí a sŕdc palestínskych a arabských lídrov to nezmizlo. Presne to opísal Victor David Hanson v National Review: „Cítili sme, že prvé tri vojny na Blízkom východe sa viedli nie s cieľom vrátiť Západný breh, ale dokončiť to, čo Hitler nedokázal. A máme teraz podozrenie, že zatiaľ čo stovky miliónov Arabov by prijalo existenciu Izraela v hraniciach z roku 1967, niekoľko miliónov by ju neprijalo - a práve tých niekoľko by tí, ktorí existenciu židovského štátu akceptujú, nijako neobmedzovali.“

 

Palestínski kamikadze?

Tohtoročný marec má byť mesiacom ďalšieho summitu arabských štátov v Bejrúte. Marwan Bishara komentuje v International Herald Tribune „vstupné dáta“ summitu v temných farbách. Ekonomiky arabských krajín sú v mizérii, ľud arabských krajín je roztrpčený, nahnevaný a chudobný. Arabskí lídri dlžia všetkým vysvetlenie a cestu, a tiež ľudské a politické práva, ktoré sú v ich krajinách neznáme. Bishara píše, že celé desaťročia sa vodcovia arabského sveta správali ako pyromaniakálni hasiči: hasili etnické a občianske konflikty doma, aby začínali nové konflikty so susediacimi štátmi a živili iracionálnu nenávisť k židovskému štátu aj k Amerike ako k zdroju všetkej biedy, ktorú spôsobili oni sami. Nie je teda „mierový proces“ iba neurotickou chimérou Západu, posadnutého vinou za veci, ktoré nespôsobil? Stále viac politických komentátorov si to myslí. Reuel Marc Gerecht vo Weekly Standard komentuje postoj Colina Powella k izraelsko-palestínskemu konfliktu, že vojny neriešia spory medzi nepriateľskými stranami, ako nepravdivý. Píše, že vojny sa bridia našej ľudskosti, ale je nehorázne trvať na tom, že diplomacia má význam, keď nepriateľ na vás posiela samovrahov s bombami. Podľa neho je „mierový proces“, možno na desaťročia, skončený. Gerecht je presvedčený, že iba zdrvujúce izraelské vojenské víťazstvo pravdepodobne zadusí nádej palestínskych bojovníkov, že zrazia Izrael na kolená. Izrael je tam, kde bol jordánsky kráľ Hussein v auguste roku 1970. Vtedy Jásir Arafat a jeho muži takmer zvrhli hašemitskú monarchiu s cieľom nahradiť ju radikálnym palestínskym štátom na východ od rieky Jordán. Kráľ Hussein preto prikázal beduínskej légii udrieť a vyhnať Palestínčanov z Jordánska. Jeho beduíni vtedy zabili asi 5000 palestínskych bojovníkov.

Gerecht použil slovo kamikadze. Dobrá, ale nepresná metafora. Mladí Japonci boli vojaci a útočili na vojakov a lode nepriateľa. Samovrahovia opásaní bombami z radov „mučeníkov al-Aksá“ nie sú vojakmi, ale fanatikmi, často takmer deťmi, a nezabíjajú vojakov, ale civilov, vrátane žien a detí, na uliciach. Ani ich motivácia nesúvisí s cieľmi „mierového procesu“. Islamskí kamikadze sa nenechajú roztrhať vlastnou bombou na kusy v nákupnom centre preto, že im Izrael odmieta vydať nové „osady“, ktoré predstavujú asi 1,5 percenta územia Západného brehu a Gazy. Nezabíjajú sa ani kvôli sporu o to, kde má byť nakreslená hranica palestínskej suverenity vo východnom Jeruzaleme. To všetko sú veci, ktoré trápia podľa Gerechta najmä sekulárnych moslimov, americké noviny a - dodávam ja - Európanov. A celkom určite sa nenechajú roztrhať preto, lebo nemajú ekonomickú nádej, ako naznačil egyptský prezident Mubarak a - dodávam ja - ako sa domnieva istá časť nepoučiteľnej európskej ľavice.

Prečo teda? Zacitujem opäť Gerechta: „Palestínski svätí bojovníci sa stávajú martýrmi, pretože veria, že s pomocou Boha rozdrvia Židov a vezmú si späť, čo, ako veria, bolo ich. Moslimskí svätí bojovníci, či už sú to muži z al-Kaídy alebo iránski chlapci, ktorí počas vojny Iránu s Irakom vyrážali na svojich motorkách cez mínové polia, alebo Palestínci, ktorí si na rozlúčkových videách omotajú hlavu šatkami s citátmi z Koránu, sú ľuďmi, ktorí konajú v nádeji a nie zo zúfalstva, a ktorí vidia svoje sebaobetovanie ako hviezdnu rolu v pašiovej hre Dobra so Zlom. Islamskí militanti nechcú nijaký kompromis s Izraelom rovnako, ako ho nechce Usáma bin Ládin.“ Dokáže si s týmto poradiť akýkoľvek mierový proces? A čo by s jeho prípadným úspešným výsledkom urobil Jásir Arafat? Robert L. Pollock, komentátor denníka The Wall Street Journal Europe, spomína viacero „mierových procesov“. Ako príklad absolútneho námesačníctva uvádza ten, ktorý Američania vnútili v roku 1999 legitímne zvolenej vláde v Sierra Leone. Vtedy sa vládnym silám podarilo dolapiť smutne známeho vodcu rebelov Fodaya Sankoha a skončiť tak občiansku vojnu. Africký vyslanec prezidenta Clintona reverend Jesse Jackson však presvedčil vládu, aby Sankoha prepustila, aby ho spravila viceprezidentom a zverila mu do rúk správu diamantových baní. V priebehu roka nadrogované deti v Sankohových službách vraždili a odsekávali ľuďom údy a on sám predával zlacnené diamanty organizácii al-Kaída. Ako rukojemníkov zajal aj 500 príslušníkov mierových zborov OSN…

 

Zahodená Arafatova šanca

Jásir Arafat mal pritom už mier v rukách. Izrael mal niektorých vodcov, ktorí boli ochotní vymeniť aj istotu vojenskej výhody za prísľub mieru. Jicchak Rabin inicioval myšlienku výmeny palestínskej autonómie na území Západného brehu a Gazy za uznanie legitimity existencie štátu Izrael a za sľub vzdania sa násilia. Šimon Peres veril na „nový Blízky východ“ postavený na priateľských vzťahoch a vzájomne výhodnom obchode. Rabina to stálo život, ale prišlo k neuveriteľnému podaniu ruky na trávniku pred Bielym domom a k vzniku oficiálnej palestínskej samosprávy. Takzvaný mierový proces sa však začal rúcať vo svojom finále. V Camp Davide číslo 2, v júli roku 2000, ponúkol izraelský ministerský predseda Jehud Barak Jásirovi Arafatovi veľa - štátnosť, pásmo Gazy, takmer úplnú kontrolu nad Západným brehom, spôsob, ako spojiť tieto dve územia, vlastníctvo istých častí Jeruzalema a rozumnú rolu v tých častiach mesta, ktoré majú spoločný historický a náboženský význam. Bolo to viac, ako by bola väčšina Izraelčanov ochotná ponúknuť čo i len vo sne. Arafat však odmietol - povzbudzovaný vo svojej neústupčivosti princom Abdullahom, de facto vládcom Saudskej Arábie, a egyptským prezidentom Mubarakom. Pre Arafata náhle celý výsledok závisel od toho, či Izrael uzná právo Palestíncov vrátiť sa na územie Izraela - čo by fakticky znamenalo jeho zánik. Arafat sa vrátil domov a jeho fiktívna ochota rokovať sa premenila na ďalšiu intifádu.

Mier sa nedá dosiahnuť podpisom na papieri, ak sú ľudia vo vojne vo svojich mysliach. A je predovšetkým Arafatova zodpovednosť, že palestínske deti sa neučia o výhodách mieru a ľudských práv, ale že sa učia, že zomrieť pri zabíjaní Židov je slávne a sväté martýrstvo.

Arafatova samospráva je podľa všetkých prameňov neuveriteľne skorumpovaná, voľby sa akosi stále nekonajú a spôsob Arafatovho vládnutia je jednoducho diktatúra. Paradoxne jediní Palestínci, ktorí majú garantované aspoň nejaké práva, sú tí, ktorí sú izraelskými občanmi. Jásir Arafat hovorí o ukončení násilia, spolupracuje však s teroristami z Hamasu a Islamského džihádu, a zároveň ho prichytia, ako sa pokúša prepašovať z Iránu na svoje územie veľké množstvo zbraní. Bývalého ctiteľa marxizmu možno dnes vidieť s dlaňami obrátenými k nebu v modlitbe k Bohu, ale je to najmä gesto smerom k islamským darcom peňazí a k vlastným náboženským radikálom. To všetko viedlo k tomu, že Arafat nakoniec stratil akúkoľvek dôveryhodnosť v očiach Izraela. Dôveru k nemu stratila aj väčšia časť americkej administratívy. Iba európskej politickej elite to zapína tradične pomaly.

Obávam sa, že zabíjanie izraelských civilistov samovražednými útočníkmi neprestane a bude zomierať čoraz viac nevinných ľudí - bez ohľadu na to, čo povie či urobí izraelská vláda. Obávam sa, že má smutnú pravdu Daniel Pipes, ktorý napísal pre New York Post, že jediné riešenie je vojenské a že práve tvrdenie, že vojenské riešenie neexistuje, je úplne chybné. Obávam sa, že má pravdu aj Michael Ledeen, ktorý napísal, že „mier nemožno dosiahnuť jednoducho tým, že si nejaký vyslanec na návšteve (či už má, alebo nemá doktorský titul z techník vyjednávania z Harvard Business School) posadí všetkých okolo stola tak, aby mohli spolu rozmýšľať.“ Obávam sa, že Richard Holbrook mohol uspieť v prípade Miloševiča, Tudjmana a Izetbegoviča iba preto, lebo predtým vstúpili na scénu americké bombardéry. Obávam sa, že Palestínčanov vráti za rokovací stôl s vážnym úmyslom dosiahnuť mier až situácia, keď stratia akúkoľvek nádej na konečné zničenie Izraela.

Izrael má právo na podporu Západu a Západ má veľa dôvodov podporovať Izrael - i keď to zoči-voči stovkám miliónov nahnevaných moslimov nie je ľahké ani výhodné. Sú to najmä hodnotové dôvody - ak ešte pre Západ platia. Pokúsim sa ich vymenovať tak, ako ich vidí už citovaný Victor Hanson: Izrael je demokracia a ľudia si slobodne volia svojich vodcov. Izrael je sekulárny štát a je tam sloboda prejavu aj náboženského vyznania. Izraelské médiá odrážajú obrovskú rôznosť názorov - od nekompromisného sionizmu až po samovražedný pacifizmus. To všetko nevidno ani pod palestínskou samosprávou, ani v okolitých arabských štátoch. Alebo si niekto vie predstaviť, že sýrsky či iracký spisovateľ napíše niečo pozitívne o Golde Meirovej alebo čosi otvorene nepriateľské voči Assadovi či Saddámovi? Alebo dokonca napíše satiru na islam?