Mapa stránky

Piatok, 28 Február 2003 00:00

„Keď sa minister zahraničných vecí objaví v piatich nedeľných televíznych debatách, aby poprel, že je niečo krízou, je to kríza,“ poznamenáva sucho Charles Krauthammer v piatkovom vydaní denníka Washington Post.

Severná Kórea je na najlepšej ceste premeniť sa z „darebáckeho“ štátu, ktorý má niekde zašité dve-tri nukleárne bomby, na „darebácky“ štát, ktorý ich bude vážne vyrábať a možno vyvážať. Severná Kórea sa tým najnovšie (od októbra) nijako netají. Už odstránila pečate na odstavených nukleárnych zariadeniach, špecificky vhodných na získavanie plutónia, ktoré sa používa ako štiepny materiál v atómových bombách. Vykázala tiež z krajiny inšpektorov OSN a Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu (MAAE) a verejne potvrdila nielen nukleárny zbrojný program, ale aj „ešte silnejšie veci“ (ťažko povedať, aké „veci“ mali na mysli). Navyše tvrdí, že koná v sebaobrane. Ako inak, proti Amerike a politicky bezmocnej Južnej Kórei, hoci tá doposiaľ, spolu s Amerikou a Japonskom, Severnú Kóreu živila - výmenou za to, že sa Severná Kórea vzdala svojho nukleárneho vojenského programu. Že to nedáva zmysel? Ale dáva. Severná Kórea neprestala byť ani na okamih obludným komunistickým režimom a porušovanie dohôd je pre tento režim normálny modus operandi. Čo naozaj nedáva zmysel, je dlhoročné správanie sa americkej vlády, predovšetkým tej Clintonovej, ale aj „politika slnečného svitu“ juhokórejskej vlády voči Severnej Kórei. Za túto idealistickú a voči severokórejským komunistom slepo ústretovú koncepciu si Kim Dae-džung, donedávna juhokórejský prezident a bývalý disident, vyslúžil v roku 2000 Nobelovu cenu za mier. Nebol to nakoniec jediný mierotvorca ocenený posvätnou Nobelovou cenou, ktorého práca sa ukázala dodatočne ako dosť trestuhodný nezmysel. Do tejto kategórie patrí aj Jimmy Carter, ktorý sa v roku 1994, počas Clintonovej vlády, významne zaslúžil o vyjednanie dohody so Severnou Kóreou - tej dohody, ktorá prisľúbila výmenou za zastavenie nukleárneho zbrojného programu všetko možné: ropu, potraviny i stavbu moderných nukleárnych reaktorov, ktoré by sa však nedali použiť na získavanie štiepneho materiálu. Samozrejme, aj túto dohodu severokórejská vláda systematicky porušovala a nakoniec vyhlásila za neplatnú, hoci celé roky dostávala za jej dodržiavanie mnohomiliardovú pomoc. Carter v tom čase navštívil už takmer mŕtveho diktátora a autora myšlienky „čučche“ Kim Ir Sena, aby potom zvestoval, že tento je „energický, bdelý, inteligentný a prekvapujúco dobre informovaný o technických záležitostiach“. Dodal tiež, že je „veľmi priateľský voči kresťanstvu“. Na osud veriacich ľudí v Severnej Kórei sa asi zabudol spýtať. Jimmy Carter bol a je naivný idealista presvedčený o vlastnom poslaní a posadnutý potrebou páchať dobro, čo mu zrejme nedovoľuje vidieť zlo, ani keď stojí niekoľko centimetrov od neho. To však notoricky neprekáža výboru udeľujúcemu Nobelove ceny mieru, ktorého predseda Gunner Berge vysvetlil minuloročné ocenenie Jimmyho Cartera tak, že výbor to myslel ako „kritiku smerovania, ktoré si osvojila súčasná americká vláda voči Iraku“. Ťažko povedať, čo by si počal nebohý Alfred Nobel s takýmto stupídnym politickým zneužitím ceny, ktorú založil. Problémom sveta však nie je zvláštny vkus nobelovského mierového výboru. Problémom sú zbrane hromadného ničenia v rukách nepríčetných či paranoidných diktátorov a zločincov a neschopnosť demokratických vlád voliť voči nim účinnú politiku.

Sebaklam demokracií

Americká a vôbec svetová politika voči Severnej Kórei je chaotická už dávno. V roku 1985 podpísala Severná Kórea Zmluvu o nerozširovaní nukleárnych zbraní, ale už v roku 1987 začala robiť rôzne triky inšpektorom MAAE pri kontrole nukleárnych zariadení. Začiatkom 90. rokov už mali spravodajské služby dostatok informácií o jej nukleárnom programe, ale Clintonova vláda to bagatelizovala. Podporila dohodu medzi Severom a Juhom na „deatomizovanie“ kórejského polostrova (čo, samozrejme, splnil len Juh), začala sťahovať vlastné nukleárne zbrane a zrušila spoločné vojenské cvičenia s Južnou Kóreou.

V roku 1993 už bola Severná Kórea v otvorenom konflikte s ustanoveniami Zmluvy o nerozširovaní aj v tom, že jednoducho nepustila inšpektorov MAAE do svojich nukleárnych zariadení. Nasledovala oná zúfalá dohoda z roku 1994. Severná Kórea potom pokojne prijímala ropu a všetko možné, a súčasne naďalej vyvíjala nukleárne zbrane a aj rakety. Taepo Dong I, severokórejská raketa, preletela v roku 1998 úspešne ponad Japonsko a Kim Čong-il (syn autora myšlienky „čučche“) sa mohol tešiť z Clintonových poradcov, ktorí sa pretekali v nápadoch, čo ponúknuť Severnej Kórei, keď s vývojom tých rakiet prestane. Nakoniec dostávala Severná Kórea, režim možno obludnejší ako ten Saddámov, väčšiu americkú pomoc ako ktorákoľvek iná krajina vo východnej Ázii. Ale rakety vyvíja a predovšetkým predáva ďalej.

Pred asi dvomi mesiacmi som citoval amerického odborníka na Blízky východ Daniela Pipesa, ktorý sa v New York Post zamýšľal nad tým, prečo demokracie samy seba klamú a podliehajú falošnému presvedčeniu, že môžu skrotiť svojich smrteľných nepriateľov (či už to bol Hitler, či Stalin, či Saddám, alebo teraz Kim Čong-il) úsmevmi a veľkorysosťou. Názvy to má rôzne - détente, zmierovanie, približovanie, angažovanie. Pipes videl tri možné kľúčové faktory: neschopnosť predstaviť si zlo (ilúzia, že aj „oni“ chcú dobro, tak ako ja), únavu (nekonečná potreba byť v strehu zvádza k sebaklamom) a sebaobviňovanie (tendencia viniť seba samého za súperovo vytrvalé nepriateľstvo). Najmä tretí faktor sa zdá byť v ľavicových kruhoch Západu už dlho priam epidemický.

Ted Galen Carpenter, odborník na obranné a zahraničnopolitické štúdie z Cato Institute, postrehol, že názory americkej zahraničnopolitickej komunity na Severnú Kóreu sa rozdelili na dva tábory. Jedna skupina zdôrazňuje, celkom v duchu predchádzajúcich omylov, dialóg. Cynicky povedané - masívne podplácanie severokórejského režimu v nádeji, že sa vzdá svojich nukleárnych ambícií bez ohľadu na to, že to ako stratégia už zlyhalo. Tá druhá, konzervatívna skupina odmieta clintonovské nadšenie pre dialóg a verí na diplomatický a ekonomický tlak, respektíve sankcie. Bohužiaľ, ani sankcie zrejme nebudú účinnejšie než dialóg. Severná Kórea je už dnes takmer najizolovanejšia krajina na svete, takže  severokórejský režim sa pod diplomatickým tlakom ťažko zlomí.

Obe stratégie vychádzajú z predpokladu, že Severná Kórea používa nukleárny program iba ako prostriedok vydierania, vedúci k materiálnym výhodám. Carpenter si myslí, že to môže byť nedorozumenie, ak je Severná Kórea rozhodnutá stať sa nukleárnou mocnosťou. Zamýšľa sa aj nad rizikami tretej, vojenskej možnosti riešenia - preventívnym úderom na severokórejské nukleárne zariadenia podobne, ako to urobil v roku 1981 Izrael v Iraku. Nie je to nová myšlienka, pohrávala sa s ňou ako s alternatívou už Clintonova vláda. Je to však ešte neistejší podnik, keďže umiestnenie ani počet týchto zariadení nie sú celkom známe, navyše, Severná Kórea už pravdepodobne vlastní niekoľko nukleárnych hlavíc, čo prináša riziko nukleárneho konfliktu v oblasti. A takmer 10-miliónový Soul (a 30 tisíc amerických vojakov) je doslova na dostrel od severokórejskej hranice. To je dramatický rozdiel oproti Saddámovmu Iraku. Ten si môže teraz trhať vlasy, že nepočkal s inváziou do Kuvajtu, kým nedokončil vývoj svojich nukleárnych zbraní (išlo vtedy možno o rok či dva). Keby vlastnil nukleárne zbrane, mohol by si zrejme dovoliť beztrestne aj viac, než obsadiť malý Kuvajt.

Je tiež pravdepodobné, že Severná Kórea si uvedomuje súčasnú situáciu Ameriky a využíva ju. Donald Rumsfeld, americký minister obrany, síce v reakcii na správanie sa severokórejského režimu povinne povedal, že Amerika je schopná viesť aj dve vojny na rôznych bojiskách, ale znalci vedia, že to nie je také jednoduché. Už pri príprave na zásah v Iraku musí Amerika povolávať Národnú gardu, časť síl je ešte vždy viazaná nekonečným bojom so zvyškami Talibanu v strašlivých horách Afganistanu - a Severná Kórea nie je Irak.

Jadrové Japonsko?

Čo teda? Diplomatické aktivity sú v týchto dňoch horúčkovité. Juhokórejskí diplomati sa pokúšajú presvedčiť Moskvu, aby využila svoj vplyv v Pchjongjangu a primäla Severnú Kóreu zastaviť nukleárny program. Čosi môže urobiť aj Čína a Japonsko, otázka však je, čo je reálne. Čína podľa Washington Times práve dodala Severnej Kórei 20 ton vysoko špecializovaných chemických látok, používaných pri získavaní plutónia zo spotrebovaného paliva v reaktoroch - a nemieni prestať dodávať energiu a potraviny. Američania sa celkom správne koncentrujú na Irak, lebo Saddám je omnoho akútnejšou hrozbou pre západnú Európu a Ameriku, a pravdaže aj preto, lebo to je problém, ktorý je možné riešiť ľahšie a rýchlejšie. Nie je to dvojitý meter, iba realpolitik v tej najzrozumiteľnejšej podobe. Rozhodujúci rozdiel medzi Irakom a Severnou Kóreou naozaj nie je ropa, hoci americké sústredenie sa na Stredný východ obsahuje samozrejme aj fakt, že tam sa nachádza absolútna väčšina svetových zásob ropy, bez ktorej moderná industriálna spoločnosť neprežije. Ani tá naša. Ale odtiaľ prišiel priamy útok na Ameriku, a tá je teda vo vojne na Strednom východe, nie v Ázii. Pokojne možno povedať, že Kim Čong-il je regionálny problém a Saddám Husajn je v istom zmysle globálny problém. To však akútnosť severokórejskej hrozby nemení.

Istá cesta vyvážiť či eventuálne eliminovať severokórejskú nukleárnu hrozbu tu je a uvažujú o nej rovnako Charles Krauthammer i Ted Galen Carpenter. Akokoľvek absurdne to znie v čase úsilí o všeobecné presadenie Zmluvy o nerozširovaní nukleárnych zbraní, odpoveď je nukleárne Japonsko. Teda jeho hrozba. Carpenter si myslí, že by Washington mal zvážiť možnosť informovať Severnú Kóreu, že ak sa nevzdá svojho nukleárneho programu, Amerika podporí Južnú Kóreu a Japonsko, ak sa budú chcieť stať nukleárnymi mocnosťami. To môže prinútiť Severnú Kóreu zvážiť svoj postup viac ako nejaké sankcie. Krauthammer je ešte praktickejší. Hovorí priamo, že Japonsko nemôže pokojne tolerovať nukleárnu Severnú Kóreu, ktorá dokáže už dnes raketou zasiahnuť ktorékoľvek japonské mesto. Amerika má ísť teda priamočiaro k Číňanom a povedať, že ak sa oni nepridajú k tlaku zastaviť severokórejský nukleárny program, Amerika prijme japonskú snahu vytvoriť si vlastnú nukleárnu kapacitu na odstrašenie, alebo bude dokonca „posudzovať pozitívne“ snahu Japonska zaobstarať si americké nukleárne rakety. Doslova: „Ak je nočnou morou Japonska nukleárna Severná Kórea, nočnou morou Číny je nukleárne Japonsko. Je čas deliť sa o nočné mory.“ Znie to desivo, ale také sú kvalifikované úvahy analytikov o reáliách východnej Ázie a jej najtemnejšieho miesta - Severnej Kórey. Neriešená situácia na kórejskom polostrove sa môže preliať z východoázijského regiónu naozaj všade. Napríklad v podobe smrtiacich technológií, ktoré bude Severná Kórea dodávať všetkým teroristom a vyvrheľom sveta len preto, lebo to bude jej jediný zdroj príjmov.

A kde je nesmrteľná myšlienka čučche? No tá to celé spôsobila.

Citát:

Prečo demokracie podliehajú falošnému presvedčeniu, že môžu skrotiť svojich smrteľných nepriateľov, či už to bol Hitler, či Stalin, či Saddám, alebo teraz Kim Čong-il, úsmevmi a veľkorysosťou?