Mapa stránky

Sobota, 01 Marec 2003 00:00

Kútikom oka som zachytil na obrazovke televízora skupinu farbistých indivíduí alternatívneho zovňajšku ako mydlia dlaňami do akýchsi tamtamov a tvária sa extaticky. Spozornel som a pri pohľade na transparenty v pozadí som pochopil. Bojujú za mier. Bola to reportáž z jedného z masových pochodov proti vojne v Iraku. Pravda nie všetky televízne zábery z tých pochodov proti vojne v Iraku boli také odviazané. Nakoniec boj za mier nie je žiadna zábava, ale boj. Do ulíc vyšli vo viacerých svetových metropolách naozaj miliónové davy. Svojim apelom chceli upútať pozornosť politikov. A natoľko rozsiahle vzopätie sa kolektívnych emócií má právo na pozornosť. John O´Sullivan v National Review vecne poznamenáva, že čo si tie milióny ľudí zaslúžia nie je ani ospravedlnenie, ani pohŕdanie, ale vysvetlenie.

Ľudské rieky a minulosť

Masy ľudí v pohybe i masy nehybné písali od nepamäti aj dejiny. V 20. storočí dokonca viac, ako kedykoľvek predtým. Ľudia nie sú ako to zázračne synchronizované mračno rýb, ktoré mení naraz a bleskovo smer v neuveriteľnom podmorskom tanci akoby riadené neviditeľnými príkazmi. Ľudia sú mysliace bytosti, ktoré sa do davov zlievajú na základe úvahy (okrem paniky). Majú teda rozumový alebo citový motív byť v mase, či už hľadajú extázu, alebo názorovú spriaznenosť. Elias Canetti (v knižke „Masa a moc“) vidí v množstvách neživých vecí masové symboly, ktoré majú analogické črty ako isté typy ľudských más – obilie a les, dážď, piesok, rieka, či more. Symbolom masového pochodu je rieka. Masa ľudí prúdi korytami ulíc a bulvárov ako rieka a tí, ktorí sa prizerajú z chodníkov, sú ako stromy lemujúce rieku. Podľa Canettiho rieka predstavuje masu v jej ješitnosti, masu, ktorá sa predvádza. Potreba byť videný je rovnako významná ako smerovanie. Rieka tiež unáša všetko so sebou. Pochod je preto silným a často používaným (a často zneužívaným) psychologickým prostriedkom verejného vyjadrenia politickej agendy.

Uplynulé dve desaťročia videli takýchto protivojnových masových pochodov množstvo. V roku 1982 a nasledujúcich boli obrovské mierové pochody v západnej Európe a Amerike protestujúce proti inštalovaniu amerických rakiet stredného doletu Pershing a rakiet s plochou dráhou letu v západnej Európe. Tie boli odpoveďou na množstvá sovietskych rakiet SS-20 namierených práve na západnú Európu (medziiným aj z Československa) po tom, ako ich Sovieti odmietli demontovať a horúčkovite zvyšovali ich počet. Začiatok 80-tych rokov zažil vlnu komunistickej propagandy, ktorá nemala v dejinách obdobu. Sovietska tajná služba KGB v rámci programu RJAN (raketovo-jadrové napadnutie) uskutočnila v západnom svete neuveriteľnú propagandistickú kampaň za pomoci masívnej infiltrácie napríklad Medzinárodnej organizácie novinárov, Svetového mierového hnutia, ale aj jednotlivých skupín „aktivistov“. Za mier horiaci účastníci obrovských pochodov na Západe, osprostení masovou propagandou, si vôbec nevšímali fakt, že za „železnou oponou“ o žiadnych takýchto akciách nebolo ani chýru. V roku 1983 sa komunistická propaganda aj ľavicovo orientované západné médiá predháňali v zosmiešňovaní intelektu amerického prezidenta Ronalda Reagana a jeho vízie Sovietskeho zväzu ako „ríše zla“. Západní politici a NATO však zostali pevní a protestom neustúpili. Až inštalované Pershingy prinútili nakoniec Sovietsky zväz dohodnúť sa (to už bol pri moci Michail Gorbačov) a vymeniť ich demontovanie za demontovanie všetkých svojich rakiet SS-20. Dnes svetové mocnosti vôbec nevlastnia rakety stredného doletu s nukleárnymi hlavicami práve vďaka neústupnosti Západu, a nie vďaka mierovým pochodom.

V roku 1991 sa odohrali masové pochody proti zásahu koalície vedenej Američanmi proti Saddámovi Husajnovi, ktorý okupoval Kuvajt. Napriek rezolúciam Bezpečnostnej rady OSN, ktoré zásah legitimovali. John O´Sullivan pripomína, že jedným z lídrov tej kampane bol vtedy aj istý Gerhard Schröder, dnes nemecký kancelár a opäť najvášnivejší odporca vojenského zásahu proti Iraku. Schröder vtedy varoval, že Bush starší môže použiť pri vyháňaní Saddáma z Kuvajtu jadrové zbrane s „hroznými následkami“. Američania a protisaddámovská koalícia neustúpili a Kuvajt bol oslobodený. Nezodpovedanou otázkou zostáva aký by to bol mier a čo by bolo s Kuvajťanmi a asi aj s ďalšími národmi v Zálive, keby bol západný svet pochodujúcich mierotvorcov vtedy počúvol. Koľko by ich vlastne ešte bolo nažive? A čo by si svet počal so zločincom, ktorý by už mal medzitým nepochybne v rukách aj nukleárne zbrane?

Čo vyháňa periodicky také masy ľudí do ulíc? Vojna a jej možné obete ako také to nebudú, lebo priveľa ich zostáva nepovšimnutých, respektíve nevedú k masovým pochodom. Napríklad ani tá sovietska v Afganistane, či ruská v Čečensku. Nehodnými protestného pochodu sa ukazujú spravidla všetci zločinci tretieho sveta a ich obete – či už je to na Blízkom východe, Sudáne, alebo inde v Afrike, či Ázii. To iba liberálne prostredie demokratického Západu, tolerujúce všetky názory a svätiace právo ich vyjadriť, plodí potrebu hľadať viny primárne vo svojom svete. Masové vyjadrenie názoru nemožno pochopiteľne ignorovať. Nie je však dôvod hľadať v nich nepochybný odkaz morality. Riešenie spravidla pochodujúci nenavrhujú a Tony Blair podotkol, že Saddám Husajn zavraždil vo svojich mučiarňach a vojnách viac ľudí ako bolo tých, ktorí v Londýne pochodovali. A netreba ani preceňovať „obetovanie sa“ pochodujúcich. Nakoniec, ako ironicky glosuje John O´Sullivan, stráviť živé popoludnie v meste ako Londýn, či San Francisco, skandujúc a spievajúc vo všeobecne oslavnej atmosfére kolektívnej „sebegratulácie“, nevyžaduje až tak silné politické odovzdanie sa veci.

Verejná mienka, duchovní a sociológia

S mierovými pochodmi súvisí prirodzene aj verejná mienka. Nemusí byť väčšinová, ale bez jej opory by pochodov nebolo. Nie je nič prekvapujúce na tom, že väčšina ľudí má jednoducho k vojne prirodzený odpor. Vlastne by bolo skôr prekvapujúce, keby sa verejnosť postavila väčšinovo za akýkoľvek vojenský zásah kdekoľvek, ak sa nejde priamo o ohrozenie vlastnej krajiny. Politici si ale verejnú mienku musia všímať viac ako masové pochody. Od nej totiž závisí aj ich budúci osud.

Proti vojne v Iraku sa vyslovila aj katolícka cirkev – ústami Svätého otca i biskupov. To by bolo v poriadku, veď napokon aj do dnešných dní platná teória „spravodlivej vojny“ pochádza od svätého Augustína. Aj cirkev však uznáva, že konečné rozhodnutie a aj morálny úsudok o spravodlivosti či nespravodlivosti konkrétnej vojny leží na pleciach laikov, teda tých, ktorí nesú bremeno vládnutia a rozhodovania. Len sa žiada pripomenúť, že vo vlne pacifizmu, ktorá sa valila počas súmraku mieru pred 2. svetovou vojnou Anglickom, navrhovali traja anglikánski duchovní – Herbert Gray, Maude Rayden a „Dick“ Sheppard – ísť do Mandžuska (tam sa už bojovalo) a „postaviť sa s holými rukami medzi bojujúcich“. Píše o tom Paul Johnson a spomína, že pacifistickí kňazi pod Sheppardovým vedením založili Hnutie za mier a zbierali podpisy, aby odstrašili Hitlera. Podpísal sa aj Aldous Huxley a iní významní spisovatelia. Dojem, aký urobili tieto podpisy na Hitlera, nie je známy. Winston Churchill bol britskou verejnosťou väčšinou považovaný za vojnového štváča a hrdinom bol Neville Chamberlain, ktorý sa vrátil z Mníchova víťazne mávajúc podpísanou zradou Československa a oznamujúc, že priniesol mier.

Verejná mienka je nevyhnutným referenčným rámcom pre rozhodovanie demokratických politikov. Rámcom a nie zdrojom morálky či pravdy. Nemôže nahradiť svedomie ani vlastný úsudok. Nedávno som sa zúčastnil televíznej debaty o vojne v Iraku a jedným z debatujúcich bol i mladý katolícky teológ, ktorý bol proti vojenskému zásahu. Nepresvedčil ma (ani ja jeho), ale nemal som dôvod pochybovať o jeho úprimnosti. V tej debate ma však zarazila poznámka sociologičky, ktorá prezentovala podrobné výskumy verejnej mienky na túto tému a nakoniec vyslovila s blčiacim pohľadom rečnícku otázku: „Majú vôbec politici oprávnenie neriadiť sa verejnou mienkou?“ Zarazilo ma to, lebo viem, že samozrejme majú. Pravdepodobne si predstavovala svet, kde by vládli a rozhodovali sociológovia na základe kontinuálnych výskumov verejnej mienky. Ale možno jej krivdím. V každom prípade by v takom svete nebolo miesta ani pre morálku, ani pre vízie (darilo by sa ale bludom), ani pre obyčajnú múdrosť a pravdu. O odvahe a svedomí nehovoriac.

Odvaha

Odvaha zoči-voči nepriateľsky naladenej verejnej mienke je vzácny tovar. John Fitzgerald Kennedy napísal o nej pred asi polstoročím pozoruhodnú knižku s názvom „Profily odvahy“. Príbehy Johna Quincyho Adamsa, Daniela Webstera, Sama Houstona, či Roberta A. Tafta, sú príbehmi mužov, senátorov, ktorí mali v rozhodujúcich okamihoch histórie odvahu postaviť sa proti absolútnej väčšine (aj svojich voličov), igonorovať verejnú mienku a riadiť sa iba svojim presvedčením a svedomím. Riskovali svoju politickú budúcnosť a spravidla vedeli, že boj prehrajú. Kennedy vedel o čo ide, keď napísal, že: „Aj najstatočnejšiemu politikovi môže priniesť mnohú bezsennú noc vyhliadka, že bude musieť odísť z „najexkluzívnejšieho klubu na svete“, že opustí zaujímavú prácu, fascinujúce slávnostné oblečenie a podmanivé výsady senátorského úradu.“ Svedomie a odvaha napríklad prinútili senátora Sama Houstona aby sa v mene Únie, v ktorú veril, postavil v Texase prakticky proti všetkým, predovšetkým proti verejnej mienke, ktorá hnala Texas do odtrhnutia a nakoniec, ako správne predvídal, aj do krvavej a prehratej vojny Juhu proti Severu. Bol pritom Texasan telom aj dušou, mužom, ktorý zvíťazil pri San Jacinte v boji proti Mexičanom a vybojoval nezávislosť Texasu. Bol tiež jeho prvým prezidentom predtým, ako sa Texas pripojil k únii. Boli to divoké časy, Sam Houston bol však divoko odvážny a čestný muž. Samozrejme, že ho opľuli ako zradcu. Dnes málokto pochybuje, že konal správne a v prospech tých, ktorí ho zvolili. Po odvahu postaviť sa väčšine však netreba ísť do Ameriky. Nepochybne vyžadovalo kus odvahy postaviť sa v roku 1992 v Slovenskej národnej rade a povedať nahlas, že hlasujem proti tomuto návrhu ústavy, ako to urobili poslanci za KDH a Maďari. Tí z KDH pritom naozaj riskovali kvôli presvedčeniu svoje politické všetko – teda voličov.

Kyvadlo verejnej mienky v Európe ohľadne vojny v Iraku je dnes dramaticky vychýlené v jej neprospech. Je nepodstatné, že tu opäť zohrávajú rolu manipulované médiá a neúnavná nostalgia za minulosťou. Vo veci Iraku sa postavili proti prevládajúcej verejnej mienke vo svojich krajinách viacerí lídri západnej Európy. Riadia sa svojim presvedčením a riskujú svoju politickú budúcnosť. Rovnako ju riskuje svojimi rozhodnutiami aj slovenská vláda, svojim podpisom pod spoločné vyhlásenie jej predseda a aj poslanci. Ak je za tým nejaká brilantná a zištná kalkulácia, nevidím ju. Nevidím ani ropu. Vidím starosť o budúcnosť sveta a vlastných voličov tvárou v tvár hrozbe. Vidím odvahu.

Rámček:

Čo vyháňa periodicky také masy ľudí do ulíc? Vojna a jej možné obete ako také to nebudú, lebo toľko a hroznejších ich zostáva nepovšimnutých.