Mapa stránky

Nedeľa, 16 Marec 2003 00:00

Jacques Chirac sa rozhodol potvrdiť význam Francúzska ako svetového hráča. Dostatočne rozhodujúcu ekonomickú, ani aspoň trochu hrozivú vojenskú silu (s výnimkou jadrových zbraní) na to Francúzsko nemá, a tak zovrel do päste to, čo jeho krajina má - právo veta v Bezpečnostnej rade OSN. Toto, vzhľadom na dnešný význam Francúzska ťažko obhájiteľné privilégium, dostala jeho krajina ako bonus za členstvo v aliancii víťazných mocností 2. svetovej vojny, spolu s Amerikou, Veľkou Britániou a Ruskom. Potom pribudla Čína. Diplomatickú brilanciu za Chiracovým postojom a konaním voči Američanom, európskym spojencom, postkomunistickým krajinám, či Iraku naozaj ťažko odhaliť. Skôr vidno tvrdohlavosť a kus ničím nepodloženej francúzskej imperiálnej pýchy. Medzinárodná politika však nie je len psychológia vládnucich elít, aj keď jej veľká časť tú stigmu nesie. Ako vecný motív Chiracovej snahy zachrániť Saddáma za akúkoľvek cenu sa najčastejšie uvádzajú v komentároch dojednané zmluvy medzi francúzskym ropným priemyslom a Saddámovým režimom, z tých však niečo bude až po zrušení sankcií, ktoré na Irak uvalila OSN. Isto sú dôležité, sú však iba jednou z posledných epizód dlhého príbehu takmer intímnych francúzsko-irackých vzťahov. A samozrejme aj vzťahu dvoch mužov - Jacquesa Chiraca a Saddáma Husajna.

Budeme nútení ich odhaliť
Na prehistóriu francúzsko-irackých vzťahov upozornila v najnovšom čísle The Weekly Standard komentátorka Melana Zyla Vickers naozaj zvláštnym citátom. Pochádza z rozhovoru, ktorý viedli so Saddámom v roku 1992 francúzski novinári Claude Angeli a Stéphanie Mesnier. Na otázku, či Irak finančne podporoval francúzskych politikov a politické strany, Saddám odpovedal: „Čo sa týka finančníkov, priemyselníkov a predovšetkým tých, ktorí sú zodpovední za vojenský priemysel, treba sa opýtať francúzskych politikov kto nezarábal na týchto obchodných kontraktoch a vzťahoch s Irakom ... Čo sa týka politikov treba si iba pripomenúť vyhlásenia všetkých politických strán vo Francúzsku, pravicových aj ľavicových. Všetky boli šťastné, keď sa mohli popýšiť svojim priateľstvom s Irakom a odvolávať sa na spoločné záujmy. Od pána Chiraca až po pána Chevenementa ... politici a ekonomickí lídri otvorene súťažili, aby s nami mohli stráviť čas a lichotiť nám. Teraz sme pochopili reálnu situáciu (Saddám tu hovorí o účasti Francúzska na vojne proti nemu v Zálive v roku 1991, čo chápal ako zradu) a keď bude zrada pokračovať, budeme nútení ich odhaliť, všetkých, pred očami francúzskej verejnosti.“ Novinári z Le Monde, Libération, či La Tribune ďalej hľadajú, čosi aj našli, ale vo Francúzsku (a nakoniec nie iba tam) sa pri vyšetrovaní prípadov korupcie zriedkavo podarí nájsť „dymiacu zbraň“. Tak skončilo napríklad aj parlamentné vyšetrovanie úlohy francúzskych ropných spoločností vo francúzskej zahraničnej politike. Nehovoriac samozrejme o vážnych obvineniach z korupcie proti samotnému Jacquesovi Chiracovi z čias jeho luxusného vládnutia na parížskej radnici. Nateraz ho pred stíhaním chráni samozrejme aj prezidentská imunita.
Dlhý príbeh vzájomne výhodnej náklonnosti
Podstatnú časť príbehu dlhej francúzsko-irackej politickoľúbostnej aféry vyrozprával Michel Gurfinkiel, šéfredaktor parížskeho časopisu Valeurs Actuelles. Začala návratom generála De Gaulla k moci v roku 1958. Jeho cieľom bolo znovuzrodenie Francúzska ako veľmoci. Svet bol vtedy už jasne bipolárny, rozdelený na domény Sovietskeho zväzu a Ameriky. Znamenalo to teda, medziiným, útok na pozíciu Ameriky ako vedúcej západnej mocnosti. Jednou zo stratégií bola aj podpora nacionalizmu v Treťom svete. De Gaulle obetoval starú koloniálnu ríšu v Afrike a sledoval cieľ vytvoriť nové spojenia predovšetkým s arabským svetom. To však nebolo ľahké, lebo väčšina arabských krajín, od Líbie až po Saudskú Arábiu a Irak, boli v tom čase monarchie pod britským vplyvom.
Na pomoc De Gaullovi prišiel paradoxný spojenec - historik a vojenský expert Jacques Benoist-Méchin. Tento muž bol pravým opakom vysokého generála. Nebojoval vo vojne proti fašizmu, ale s ním kolaboroval a dokonca otvorene podporoval Hitlera. Podľa vlastných slov sa Hitlerovi v priamom rozhovore v roku 1942 dokonca pokúšal radiť. De Gaulle ho teda nemohol uchrániť pred trestom, postaral sa však, aby prežil - obdivoval jeho odborné práce. Benoist-Méchin bol po vojne odsúdený francúzskym Najvyšším súdom na smrť, bol však ihneď omilostený a mohol sa vrátiť k práci. V moslimskom svete bol doma a napísal naozaj kvalitné biografie Kemala Mustafu (Atatürka) a Ibn Saida. V septembri roku 1941, keď prohitlerovský iracký dôstojník Rašid Ali zvrhol v Iraku probritského regenta Abdullilaha, vybavil, ako vysoký úradník kolaborantského vichystického režimu, bilaterálnu dohodu s Nemeckom, ktoré malo dodať Rašidovi zbrane cez Francúzskom kontrolovanú Sýriu. To sa nestihlo zrealizovať, lebo De Gaullovi Slobodní Francúzi vytrhli Sýriu z rúk režimu vo Vichy a Briti rozprášili Rašidovu rebéliu. Mimochodom vtedy putoval do väzenia za účasť na rebélii spolu s Rašidom Alim aj Saddámov otčim a vychovávateľ Chajralláh Talfa. Iračania však na Benoist-Méchinove služby nezabudli. Skontaktovali svojho starého priateľa a ten im otvoril cestu k správnym ľuďom na francúzskom ministerstve zahraničných vecí. To Benoist-Méchin povedal De Gaullovi, že Irak je kľúčom k francúzskej arabskej politike, a že najspoľahlivejší ľudia v Iraku sú v strane Baas (Saddámovej strane). De Gaulle rezignoval na prezidentský úrad v roku 1969, krátko po tom, ako v Iraku prišiel znovu k moci Baas a s ním Saddám Husajn. Vzťahy s Irakom sa však úspešne rozvíjali aj pod jeho následníkom Georgesom Pompidouom. Na starosť to dostal jeden z Pompidouových najbližších ministrov Jacques Chirac. Ten sa potom stal v období 1974 - 1976, už za prezidentovania Valéry Giscard d´Estaigna, predsedom francúzskej vlády. Jacques Chirac formalizoval vzťahy so Saddámovým Irakom, neformálne vytvorené za pomoci Benoist-Méchina, do podoby zmlúv a kontraktov. Chirac nebol však zodpovedný za najvážnejší krok smerom k nukleárnemu vyzbrojeniu Iraku - rozhodnutiu dodať Iraku plutónium. To spravil až jeho následník v kresle francúzskeho premiéra Raymond Barre.
Nukleárny príbeh
Históriu francúzskej nukleárnej pomoci Iraku popísal zo zaujímavej ruskej perspektívy nedávno v moskovskej Pravde Valerij Jeremenko. Sovietska KGB vedela o irackých nukleárnych plánoch všetko. V roku 1981 oznámila sovietskému vedeniu, že nový francúzsky reaktor Osirak, dodaný na základe dohody so Jacquesom Chiracom, dokáže vyprodukovať do roku 1983 dostatok štiepneho materiálu na výrobu troch nukleárnych bômb. Saddám navštívil Moskvu už v roku 1975 a žiadal presne to. Dostal konvenčné zbrane, ale nie vyspelé nukleárne technológie. Tie mu vtedy ponúkol až Jacques Chirac, prvý a jediný západný predseda vlády, ktorý pozval Saddáma do svojej krajiny. Ani neskôr sa netajil obdivom k schopnému diktátorovi. Jeremenko uvádza, že sovietsky minister zahraničných vecí Gromyko bol veľmi znepokojený, keď sa mu dostal do rúk článok francúzsko-irackej zmluvy, ktorý znel: „Žiadne osoby židovskej národnosti sa nemôžu podieľať na programe ani v Iraku, ani vo Francúzsku.“ Logický Gromykov záver bol, že iracká atómová bomba je určená Izraelu. Rusi však prižmúrili oči, lebo Bagdad ohlásil budovanie „socialistickej spoločnosti“. O hrozbe vedela samozrejme aj izraelská tajná služba Mossad. V apríli 1979 obdržala správu, že dva sľúbené nukleárne reaktory sú hotové a pripravené na dopravu do Iraku. Agentom Mossadu sa ich podarilo vyhodiť do vzduchu ešte vo francúzskom sklade. Jacques Chirac prisľúbil vybudovať nové reaktory na náklady Francúzska. V roku 1980 bol moderný reaktor Osirak inštalovaný v blízkosti Bagdadu. S vedomím blížiaceho sa statusu Iraku ako nukleárnej mocnosti Saddám napadol Irán. Reaktor sa najprv pokúsili zničiť Iránci, ale protilietadlová obrana zlikvidovala ich stíhacie bombardéry. Podarilo sa to až izraelskému letectvu 7. júna 1981 v akcii nazvanej Babylon, jednej z najodvážnejších leteckých akcií v dejinách - za hrozného kriku „medzinárodnej verejnosti“ (jeden z izraelských pilotov v tejto akcii zahynul nedávno ako kozmonaut pri katastrofe raketoplánu Challenger) . Saddámove úsilie získať atómovú bombu to však nezmenšilo, iba oddialilo. To je však iný príbeh. Po istom váhaní pokračoval v dobrých vzťahoch so Saddámovým Irakom aj socialistický francúzsky prezident Mitterand. Vtedy ešte silní francúzski komunisti podporovali Irak, lebo to bol „prosovietsky režim“. Antiamerická ľavica, ktorá bola rastúcou silou vo francúzskej Socialistickej strane, videla zasa v Saddámovi „antiimperialistického vodcu“. Do roku 1989, keď sa skončila vojna Iraku s Iránom, dodali Francúzi Iraku zbrane za 10 miliárd dolárov, z čoho Irak zaplatil iba 5 miliárd. Zaujímavé je tiež, že väčšina francúzskych spoločností dodávajúcich do Iraku bola platená francúzskou vládnou agentúrou Coface, ktorá zabezpečovala export.
Ambície a zmarený „sen“
Chiracovo dnešné patetické angažmá v prospech svojho starého chránenca Saddáma malebne dokresľuje jeho minister zahraničia Dominique de Villepin. Ten vydal prednedávnom knihu pod názvom Les Cents-Jours ou l´esprit de sacrifice, podľa komentára Victora Davisa Hansona neuveriteľnú apológiu Napoleona, v ktorej neoplakáva 4 milióny obetí Napoleonových šialených ambícií, ale „sen“, ktorý sa stratil na bojisku pri Waterloo. To nepochybne dodáva istú morálnu váhu jeho slovám, keď na pôde Bezpečnostnej rady OSN karhá Colina Powella za ubližovanie diktátorovi a vedie pompézne reči o veľkej historickej odovzdanosti Francúzska právu a spravodlivosti.
Jacques Chirac dnes chce, hoci ho o to nik nežiadal, formulovať európsku zahraničnú politiku. Svedčí o tom aj jeho imperiálne pokarhanie kombinované s vydieraním na adresu postkomunistických krajín, ktoré si dovolili slobodne podporiť Ameriku v jej snahe odzbrojiť Saddámov režim. Odkázal im tiež, že: „premeškali príležitosť mlčať“. To je naozaj nefalšovaná francúzska zdvorilosť. Irónia na Chiracovu adresu však Slovensku a ďalším kandidátskym krajinám pomôže iba málo. Čo pomôže, je veľmi jasné vedomie vlastných národných záujmov a toho, ako málo majú spoločného s ľúbostným príbehom Francúzska a Saddámovho Iraku. Giscard d´Estaigne, Chiracov bývalý šéf, dnes píše ako prezident Konventu o budúcnosti Európy jej Ústavu. A na Slovensku sú aj politici, ktorí prijímajú ich skutky bez podozrenia a s porozumením. Možno nič o tomto príbehu nevedia, možno im je naopak blízky a možno majú iba komplexy prosebníka. Postmoderný svet je naozaj zvláštnym svetom. Jacques Chirac, zrejme hnaný, okrem nehrdzavejúcej lásky a obchodných záujmov, aj snom o obnovenej francúzskej veľkosti, riskuje (a možno si praje) rozklad NATO. To by ho zbavilo tých otravných Američanov. Riskuje aj trvalú bezpečnostnú krízu Európskeho kontinentu a konečné spochybnenie zmyslu OSN ako autority. Právo veta v BR OSN mu náhle darovalo okamih slávy a moci, ktorému nedokáže odolať. Nech si ho vychutná. Jacques Chirac však nie je Európa. Aj my sme Európa, a to aj bez Chiracovho dobrozdania. Len neviem, či je v tomto spore otázka európanstva vôbec dôležitá.