Mapa stránky

Nedeľa, 20 Apríl 2003 00:00

To, že medzi Európou a Amerikou to poriadne nahlas škrípe, je už ťažké prepočuť. Teda obrazne, samozrejme - medzi oboma kontinentmi je širokánsky oceán, a ten pohltí vo svojich búrlivých vlnách každý ľudský škripot.

Čo teda škrípe na oboch stranách veľkej mláky sú vzťahy európskych a amerických politických elít. Sprostredkovane, cez ochotné médiá, je ten škripot prenášaný do myslí obyčajných Európanov (tých najmä) a Američanov. Niekedy je ten škripot zhmotnený v diplomatickom newspeaku politikov (Védrine, Chirac), inokedy v ich volebných sloganoch (Schrőder), inokedy zasa v zlostných novinárskych výpadoch (The Guardian, Le Monde). A niekedy sa preleje na ulicu (to takmer výhradne v Európe) a zoberie na seba pompéznu podobu masových pochodov, nehoráznych transparentov, hulákania hesiel, hroziacich pästí a ničenia súkromného i verejného majetku. V takých okamihoch to vyzerá tak, že Európania Američanov z tej duše nenávidia (predovšetkým ich prezidenta), pohŕdajú nimi a pokladajú ich za strojcov všetkých bied sveta. Američania vo svojej nechuti k Európanom zatiaľ tak ďaleko nezašli - vlastne zväčša iba reagujú na výpady proti Amerike. Cítia však, že je to veľmi vážny problém a hľadajú jeho korene. Záleží im na Európe, veď absolútna väčšina z nich má na starom kontinente svoje korene a ich Amerika pomohla zachrániť Európu v dvoch svetových a v jednej studenej vojne. Amerika je v istom slova zmysle extenzia Európy do Nového sveta. Ten problém je však vážny nie tak pre zranené city, ale pre budúcnosť sveta - prinajmenšom toho, ktorý si hovorí západná civilizácia. Čím viac sa americký a európsky svet od seba vzdialia, čím viac hostility a nedôvery sa medzi nimi zaseje, tým ohrozenejšia je Európa, ale aj Amerika, tým menej bezpečný je aj celý svet.

 

Goodbye to Europe?

Nebolo by nič jednoduchšie, ako pridať sa k módnemu protiamerickému európskemu škrekotu a vyhlásiť, že jedinou príčinou európskej zlosti sú sami Američania - tým, že sa správajú ako kovboji, že chcú každému diktovať a ovládnuť svet, že zneužívajú svoju bezkonkurenčnú silu a bohatstvo, ktoré nadobudli na úkor všetkých tých chudákov Arabov a Afričanov, že ničia životné prostredie a kašlú na jeho ochranu, že vyvážajú brakovú kultúru a potláčajú skvelé kultúry iných národov, že ich prezidenti (najmä ten súčasný) sú nevzdelanci s diktátorskými sklonmi, že sú propagátormi násilia a nemorálnosti. A že stačí, aby to tí hnusní Američania prestali robiť a všetci ich zasa budú mať radi. Keby to aspoň trochu bola pravda. Ak sa Američania nechcú do nejakej humanitárnej krízy miešať, strhne sa krik, že sú izolacionisti, ľahostajní k ľudskému utrpeniu. Ak sa naopak do krízy zamiešajú, sú imperialisti zneužívajúci ľudské utrpenie na vlastné hegemonistické ciele. Sú zlí v každom prípade. V mnohých európskych očiach sú to zadubenci mávajúci fangľami, nosiaci búchačky, jazdiaci na veľkých terénnych autách, sledujúci stupídne televízne programy, vyžívajúci sa v trestoch smrti pre príslušníkov menšín a napchávajúci sa hamburgermi. Človek by sa zasmial, mykol by plecom, ako nad toľkými inými domácimi predsudkami z veľkého hrnca xenofóbie, keby nešlo o tak veľa. Sú to skutočné problémy, alebo iba otravné chiméry? Líši sa Amerika od Európy do takej miery, že k sebe nepatria a budú sa musieť rozísť?

Na summite NATO v Prahe povedal americký prezident George Bush, že zdieľame spoločné hodnoty slobody, ľudských práv a demokracie. Pod „my“ mal na mysli Európanov i Američanov. O úprimnosti jeho slov asi ťažko niekto pochyboval, veď na tomto zdieľanom hodnotovom základe vznikla Severoatlantická aliancia, ktorá ho mala ochrániť pred expandujúcou komunistickou hrozbou. Nie všetci sú však presvedčení, že to ešte vždy platí bez výhrady. Cynici by mohli dodať, že pri pohľade späť to vždy bol skôr idealistický predpoklad a keby nebolo komunistickej hrozby, trhliny by sa zjavili skôr. Ťažko súdiť. Ale disonantné tóny, ktoré zaznievali už dávno pred pražským summitom NATO, viedli napríklad slávneho analytika Roberta Kagana k napísaniu rozsiahlej úvahy publikovanej v Policy Review, ktorú nazval príznačne „Sila a slabosť“. Začína ju takto (a v záujme presnosti to musím citovať takmer vcelku): „Je načase prestať predstierať, že Európania a Američania zdieľajú spoločný pohľad na svet, či dokonca, že obývajú ten istý svet. V najdôležitých otázkach týkajúcich sa sily – účelnosti sily, morality sily a želateľnosti sily – sa americké a európske pohľady rozchádzajú. Európa sa od sily odvracia, alebo, vyjadriac to trochu inak, posúva sa od sily do sebestačného (uzavretého) sveta zákonov a pravidiel a nadnárodných negociácií a spolupráce. Vstupuje do post-historického raja mieru a relatívnej prosperity... Zatiaľ Spojené štáty zostávajú uviaznuté v histórii, využívajúc silu v anarchickom hobbesovskom svete, v ktorom sú medzinárodné zákony a pravidlá nespoľahlivé, a v ktorom skutočná bezpečnosť a obrana a presadzovanie liberálneho poriadku ešte vždy závisí od vlastnenia a použitia vojenskej sily. To je príčina, pre ktorú sú dnes v hlavných strategických a medzinárodných otázkach Američania z Marsu a Európania z Venuše. Zhodnú sa v málo veciach a rozumejú sa navzájom menej a menej.“ Dodáva tiež, že to nie je prechodný stav, ani dôsledok jedných amerických volieb, ani jednej katastrofickej udalosti (na mysli mal 11. september), ale hlboká a dlho sa vyvíjajúca trhlina, ktorá pravdepodobne pretrvá. Preto sa podľa Roberta Kagana rozchádzajú cesty Európy a Ameriky, keď príde na stanovenie národných priorít, určenie hrozieb, definovanie výziev a vytváranie a presadzovanie zahraničnej a obrannej politiky. Príčinu však vidí v trvalejších charakteristikách historickej situácie, ktorá spôsobila postupne obrovský rozdiel vo vojenskej sile Ameriky a Európy a až následne, práve v dôsledku európskej ohromujúcej slabosti, odklon Európy od vlastného historického sklonu používať silu k jej odmietnutiu a príklonu k legalistickému a inštitucionálnemu svetu nekonečných rokovaní a „mierových procesov“. Teda nijaké hodnotové rozdiely, podľa Kagana, ale reálna situácia, neexistujúce európske svaly, ak chcete. Dáva to navyše Európanom príležitosť cítiť svoju slabosťou diktovanú averziu voči použitiu vojenskej sily ako vlastnú morálnu (veľmi otáznu) prevahu.

Je to v každom prípade časť relevantného a racionálneho vysvetlenia, ale na pochopenie všetkých tých citových zrážok medzi Európou a Amerikou aj vo veciach, ktoré nijako nesúvisia s použitím sily, to nepostačuje. Povedal to napríklad iný známy analytik Francis Fukuyama na svojej dnes už takisto povestnej prednáške v Melbourne v auguste 2002. Fukuyama sa pozerá hlbšie do histórie a naozaj nachádza medzi Európou a Amerikou aj rozdiely, ktoré sa týkajú priamo hodnôt. Podobný pohľad publikoval v Commentary Victor Davis Hanson, ktorého podráždil dlhodobý protiamerický trend v správaní sa európskych politických elít natoľko, že nazval svoj článok „Goodbye to Europe?“, čo nepotrebuje ďalší komentár. Nepovažuje už Európanov za skutočných spojencov a partnerov a myslí si, že čím skôr si to Amerika uvedomí, tým lepšie. Jeho hlas nepatrí medzi veľmi frekventované, ale treba mu venovať pozornosť, lebo vyjadruje pocity čoraz väčšej časti americkej zahraničnopolitickej komunity. Tie môžu dodať života izolacionizmu, ktorý tradične číha v americkom politickom myslení vlastne od jeho začiatku. Nie je to malé riziko. Senátor Joseph Biden napísal už v roku 2000 do The Washington Quarterly varovný článok o tejto súvislosti pod názvom „Nesvätá symbióza: izolacionizmus a antiamerikanizmus“. Vlastne varuje pred americkým izolacionizmom, ktorý posmelený a živený čoraz virulentnejším európskym antiamerikanizmom môže viesť k vojenskému i politickému stiahnutiu sa Ameriky z Európy. To by ohrozilo stabilitu a mier na starom kontinente ťažko predstaviteľným spôsobom.

 

Sme z iných planét?

Čo na to veda a výskumy verejnej mienky? Existuje v rozpore medzi Európou a Amerikou čosi, čo možno uchopiť, alebo je to len politika? The Economist priniesol minulý týždeň v súvislosti s európskym antiamerikanizmom zhrnutie výsledkov troch čerstvých reprezentatívnych výskumov (všetky možno nájsť na internetových stránkach uvedených inštitúcií). Príznačné je, že všetky tri, hoci by to malo trápiť najmä Európanov, sú americké. Pew Research CentreChicago Council on Foreign Relations (CCFR) spolu s German Marshall Fund sa venovali najmä vzájomným postojom obyvateľov jednotlivých krajín na oboch brehoch Atlantiku. Tie nevyznievajú až tak pesimisticky. Celkom prekvapujúce je, že sa nenašlo veľa významných rozdielov medzi Európou a Amerikou vo vzťahu obyvateľov k ozbrojeným silám. Dokonca na otázku, či rozdiely medzi ich krajinou a Amerikou sú spôsobené rozdielmi v hodnotách alebo v protichodnej politike, väčšina ľudí v Európe, ale aj v Latinskej Amerike a v moslimských krajinách, si vybrala politiku. Najdramatickejší rozdiel medzi Európou a Amerikou našiel výskum CCFR v postoji k Izraelu. V Európe je výrazne negatívnejší.

Priamo hodnôt sa týkala správa z University of Michigan, ktorá už 25 rokov robí po celom svete extenzívny výskum (World Values Survey). Netreba zachádzať do detailov, ale jednotlivé krajiny sú porozmiestňované v priestore, ktorý určujú dve hodnotové dimenzie (škály). Horizontálna je hodnotová škála týkajúca sa „kvality života“, kde na jednej strane dominuje potreba prežiť (jedlo, bezpečie) a na opačnom konci potreby sebavyjadrenia (povedzme politické, občianske, kultúrne práva). Psychológovia (ak chodili poctivo na prednášky) tu spoznajú tak trochu hierarchickú teóriu potrieb Abrahama Maslowa. Vertikálna škála definuje kontinuum hodnôt od „tradičných“ (rodina, vlasť, náboženstvo) až po „sekulárne- racionalistické“, ktoré sú opakom „tradičných“. Tu je rozdiel medzi Spojenými štátmi a väčšinou západoeurópskych demokratických krajín viditeľný. Štatistické hodnotové rozdiely teda určite existujú. To však nemôže nijako prekvapiť. Kľúčová je otázka, či sú to rozdiely, ktoré nemajú taký charakter, aby menili niečo na platnosti výroku Georgea Busha z pražského summitu NATO, alebo sú to rozdiely, ktoré skutočne ukazujú, že „sme z iných planét“. Ja sa domnievam, že nie. Verím na to, že patríme k tej istej vzácnej civilizácii, ktorá si zaslúži ochranu a nemala by, keď je ohrozená, váhať použiť silu.

Citát:

Občas to vyzerá tak, že Európania Američanov z tej duše nenávidia (predovšetkým ich prezidenta), pohŕdajú nimi a pokladajú ich za strojcov všetkých bied sveta