Mapa stránky

Pondelok, 21 Apríl 2003 00:00

Ani jedna seriózna dišputa o vzťahoch medzi Európou a Amerikou nemôže obísť fenomén antiamerikanizmu. Spisovateľ Salman Rushdie nedávno napísal, že Amerika „čelí ideologickému nepriateľovi, ktorý sa môže ukázať ťažšie poraziteľný než militantný islam: antiamerikanizmu, ktorý útokom dobýva svet.

Amerika je už desaťročia hádam najobľúbenejším objektom najrôznejších protestných pochodov a vyhlásení. Asi sa tomu nemohla vyhnúť - natoľko je mocná a všadeprítomná. V dejinách ľudstva nebola ešte žiadna krajina takým vojenským a hospodárskym hegemónom, akým je dnes Amerika. To by mohlo na prvý pohľad na vysvetlenie epidémie antiamerikanizmu stačiť, nestačí však. Antiamerikanizmus v Európe (výlučne o ňom chcem teraz hovoriť) je zrejme starší než súčasná ohromujúca americká sila a jej celosvetový vplyv. Omnoho starší. Niekde dokonca rovnako starý ako Amerika samotná (na mysli mám samozrejme Spojené štáty americké, nie Ameriku ako kontinent). Isté je tiež, že všetka súčasná agenda antiamerikanizmu, teda aj odpor proti plánom americkej vlády v Iraku, je iba „cover-verziou“ tém a pocitov starších a často celkom iných. Aby bolo jasné - ani v tomto kontexte nemyslím pod antiamerikanizmom legitímnu a vecnú kritiku niektorého aspektu americkej politiky. Mám na mysli to, čo definoval Bob Balogh ako „...nenávisť k Spojeným štátom americkým, ich vláde, ľudu a spôsobu života“.

Antiamerikanizmus je jav s mnohými tvárami a Moisés Naim, redaktor časopisu Foreign Policy, ho delí do zhruba piatich, často sa prelínajúcich kategórií: politicko-ekonomický antiamerikanizmus (zväčša reakcia na zahraničnú politiku a hospodárske pôsobenie Ameriky), historický (cielený na skutočné alebo fiktívne skutky Ameriky v dejinách), náboženský (napríklad zo strany fundamentalistického islamu), kultúrny (zameraný na rôzne produkty kultúry stotožňované s Amerikou ako McDonald alebo filmy) a psychologický (súvisiaci napríklad so závisťou). Táto kategorizácia je zrozumiteľná a asi aj presná, ale vysvetlenia o hlbšie skrytých motívoch antiamerikanizmu neprináša. Viac sa začne vynárať pri pozorovaní jeho prejavov tam, kde sú najprudšie. Ako inak, musím začať vo Francúzsku, nepochybne v Mekke súčasného európskeho antiamerikanizmu.


Kto je vyšší

Podľa historky, ktorú opísal analytik Amir Taheri na základe rozprávania Thomasa Jeffersona, sa v Paríži udialo jedného februárového večera v roku 1778 toto: Benjamin Franklin, novovymenovaný veľvyslanec novovzniknutých Spojených štátov amerických vo Francúzsku, usporiadal vo svojej rezidencii banket. Hostil 18 Európanov a 18 Američanov. Pred podávaním dezertu náhle všetkých svojich hostí vyzval, aby sa láskavo postavili k stene a aby sa tak zistilo, kto z nich je vyšší či najvyšší. Najmenší z Američanov sa ukázal byť vyšší než najvyšší z prítomných Európanov. Túto milú zábavku zorganizoval Benjamin Franklin špeciálne kvôli svojmu čestnému hosťovi Abbé Reynalovi, ktorý nedávno predtým publikoval hrubiznú knihu, v ktorej dokazoval, že všetky živé tvory, vrátane ľudí, sa stanú menšími, zakrpatejú, keď sa premiestnia do Ameriky. Nepochybne vtipkár Franklin napomohol tejto frčke do nosa ctihodného vedátora Reynala vhodným výberom svojich hostí, ale pointa večera sa mu vydarila. Rozprávač Thomas Jefferson, autor textu americkej Deklarácie nezávislosti, ktorý vystriedal Franklina v úrade veľvyslanca USA (neskôr sa stal americkým prezidentom), túto historku uvádzal ako príklad „iracionálneho v európskom prístupe k veciam“. Do vypuknutia Francúzskej revolúcie zostávalo vtedy ešte 11 rokov.

Dnes si už pochopiteľne nikto vo Francúzsku ani inde v Európe nemyslí, že Reynalove nezmysly platia. Dnes jeho krajanom naopak kole oči americká veľkosť. Hubert Vedrine, bývalý francúzsky minister zahraničných vecí v socialistickej vláde, si z obsedantného antiamerikanizmu urobil základ svojej politickej kariéry. Pre obľúbený objekt svojej nechuti vymyslel aj termín „hyperveľmoc“ a spravidla nevynechal ani jednu príležitosť si do Američanov verbálne kopnúť, alebo aspoň štuchnúť. Ale nie je jediným Francúzom s touto obsesiou. Traja bývalí šéfovia francúzskych vlád, Michel Rocard, Laurent Fabius a Pierre Mauroy zverejnili nedávno na prvej strane novín Le Monde výzvu, aby sa Európska únia postavila „americkému obrovi“. Ameriku intenzívne nenávidia francúzski socialisti rovnako ako gaullisti, roľnícky burič a populista José Bove rovnako ako neofašista Jean-Marie Le Pen a extrémna trockistická ľavičiarka Arlette Laguiller. Amir Taheri, zrejme parafrázujúc Erica Hoffera, k tomu poznamenáva, že antiamerikanizmus sa stal „posledným útočiskom darebákov“, že zneostruje francúzske videnie reálneho sveta a podkopáva francúzske národné záujmy. Mimochodom, Amir Taheri má iránsky pôvod a žije vo Francúzsku. Preto aj mohol neveriacky sledovať parížsky televízny program, v ktorom Philippe Lacoste, penzionovaný šéf francúzskej tajnej služby, vyslovil patafyzický návrh, aby od Saddáma Husajna nikto nežiadal odzbrojenie, kým Amerika nepodpíše dohodu o pozemných mínach. Taheri tiež pripomenul, že počas studenej vojny sa Sovietsky zväz tešil priazni francúzskej elity len preto, lebo bol proti Amerike, a že mnohí francúzski intelektuáli milovali Stalina, lebo nebol Rooseveltom a boli na strane Kim ir-Sena, Vietkongu a obdivovali Červených Khmérov z analogického dôvodu - pretože Amerika bola na opačnej strane. Taheri dokonca pohŕdavo poznamenáva na adresu francúzskeho politického a novinárskeho prostredia, že tí, ktorí sú leniví spraviť si poctivo domáce úlohy (naštudovať fakty) v akejkoľvek téme, môžu stále zaujať rešpektovaný postoj tak, že pozrú, čo na to vraví Amerika, a potom povedia opak.

Francúzi sami o svojej posadnutosti veľmi dobre vedia - a aj o nej sami píšu. V roku 2002 vyšli vo Francúzsku dve veľmi úspešné knižky (Philippe Roger: Americký nepriateľ a Jean-Francois Revel: Antiamerická posadnutosť) analyzujúce úprimne a kriticky korene francúzskeho antiamerikanizmu. Jedna z nich (tá Revelova) sa stala dokonca bestsellerom číslo jeden v literatúre faktu. Obe knižky opisujú francúzsky antiamerikanizmus ako ideológiu, ktorá reflektuje rozšírený francúzsky strach zo svojich vlastných problémov, úpadku a nedostatkov, plus nenávistí a potreby hľadať si obetného barana. A tiež ako psychologickú patológiu, ktorá vypovedá viac o francúzskych domácich trápeniach a úzkostiach ako o USA. Rogerovu knižku nazval časopis Le Nouvel Observateur majstrovskou analýzou francúzskej tradície, ktorá odráža kombináciu hlúposti, nevedomosti a paranoje. Knižka ide podľa recenzie v International Herald Tribune naozaj hlboko do histórie a pripomína aj predsudky francúzskych vzdelancov 18. storočia, ktoré som už spomenul v historke o Benjaminovi Franklinovi. Pripomína aj to, že Francúzsko bolo na strane Juhu v americkej občianskej vojne, snívajúc o „rozporcovaní“ Spojených štátov. Explózia antiamerikanizmu prišla tiež v roku 1889, po porážke Španielska Američanmi, keď bolo Francúzsko rozdelené a vrcholila Dreyfusova aféra - vtedy sa vraj antiamerikanizmus ukázal ako „jediná francúzska vášeň, ktorá utišuje iné vášne, vyhládza antagonizmy a zmieruje najväčších nepriateľov“. Roger píše, že „je nemožné porozumieť francúzskemu antiamerikanizmu alebo jeho nadčasovosti, ak nevidíte sociálny prospech, ktorý reprezentuje tým, že vytvára tkanivo konsenzu“ (citované podľa Johna Vincoura v International Herald Tribune). Podľa Philipa Delvesa Broughtona (Daily Telegraph) je dnešné Francúzsko zmätené, čo sa týka jeho úlohy v Európe (môže byť ohrozená), neisté, čo sa týka svojho vzťahu s Amerikou a ešte vždy má vyrazený dych po kopancoch, ktoré mu uštedril Jean-Marie Le Pen a jeho Národný front v nedávnych prezidentských voľbách. Preto prináša udieranie do amerického boxerského vreca Francúzsku národnú úľavu.

 

Najnebezpečnejší fenomén súčasnej Európy

Francúzsko pochopiteľne nie je celá Európa, aj keď je múdre predpokladať, že iracionálne nenávisti a predsudky sa šíria z krajiny pôvodu rovnako rýchlo ako tie najvirulentnejšie epidémie. Ale francúzske históriou vycibrené predsudky voči Amerike určite nie sú celou pravdou ani o francúzskom antiamerikanizme. Nepochybne má antiamerikanizmus aj rozmer ideologický a podľa niektorých autorov predstavuje vhodný ersatz za vyvanuté ideológie 19. storočia - predovšetkým marxizmus. Napríklad Arnold Beichman vo Washington Times o tom píše: „...čo ja považujem za hnaciu silu tejto neobyčajnej nenávisti: do 21. storočia pretrvávajúcu marxistickú ideologickú infraštruktúru, ktorá stále dominuje v európskej kultúre. Marxizmus bol vyhnaný v globálnom plebiscite, ale európski intelektuáli naďalej nenávidia najväčšiu kapitalistickú mocnosť na svete.“ O chorom antiamerikanizme sa rozhodol nedávno hovoriť (opakovane) aj britský premiér Tony Blair, zjavne znepokojený tým, ako hlboko je zakorenený antiamerikanizmus v európskych štruktúrach. V komentári k jeho prejavu ide Ted Belman ešte ďalej: „Zraziť Ameriku z jej piedestálu je myšlienka, ktorá drží ľavicu pokope... Odpor proti strýčkovi Samovi je... ópiom radikálnych intelektuálov a crackom (forma kokainu) vo fajke Usámu bin Ládina. ... Či je protest nominálne proti vojne, globálnemu kapitalizmu alebo ničeniu životného prostredia, skutočným nepriateľom je vždy Washington... Yankee-fóbia je vo svojom srdci temná vec, predsudok so škaredými predkami, ktorý vytvára nesväté spojenectvá. A, ako všetky predsudky, prináša mýty, ktoré nakoniec poslúžia zlým cieľom. Prečo sa teda uchytili mýty o nenávidenej Amerike tak silno? Lebo antiamerikanizmus poskytuje užitočnú citovú funkciu, ktorá presahuje logiku a siaha hlboko do tmavých zákutí európskej duše.“ Ted Belman nachádza v antiamerikanizme odpoveď na potrebu ľavice mať personifikovaného nepriateľa a vidí historické prepojenie medzi antisemitizmom a antiamerikanizmom. Že sa dotkol existujúceho spojenia, ukazujú heslá mnohých masových „antiglobalistických“ demonštrácií - naposledy tuším vo Florencii. Oba fenomény sa napájajú z jedného temného prameňa.

John O´Sullivan v National Review Online vidí ešte inú tvár antiamerikanizmu. Považuje ho (právom) za jednu z hlavných tém čohosi, čo nazýva euronacionalizmom. Podľa neho je to plod krízy, pochádzajúcej z neschopnosti vytvoriť pocit európskej nacionality. Ekonomická prosperita je podľa O´Sullivana nedostatočným motívom na taký masový výpredaj národnej suverenity, aký predstavuje súčasná európska integrácia (vnútorný proces v EÚ, nie jej rozširovanie). Z „európskych hodnôt“ sa po preskúmaní vykľúvajú sociálnodemokratické hodnoty byrokracie vzdialenej od ľudí, ktoré mnohí európski voliči odmietajú. A ani jeden európsky štátnik zatiaľ nepriniesol európsky „vlastenecký príbeh“, ktorý by mohol konkurovať starším francúzskym, talianskym či britským „národným príbehom“. Zostáva teda antiamerikanizmus. Podľa Johna O´Sullivana vykresľovaním Ameriky ako hrozby pre svet, superveľmoci, ktorá je prisilná aj pre svoje (a iných) dobro, nepriateľská k medzinárodnej spolupráci a „unilateralistická“ v presadzovaní svojich úzkych ekonomických záujmov, sa pokúšajú euronacionalisti vystrašiť Európanov tak, aby sa vzdali svojich existujúcich národných štátov a vytvorili európsky superštát a superveľmoc, ktorá by, slovami švédskeho premiéra Görana Persona, „vyvažovala americkú svetovú dominanciu“. A pod euronacionalistami rozumie John O´Sullivan pochopiteľne na nespoznanie zakamuflovanú a zmutovanú európsku ľavicu, snívajúcu naďalej svoj večný sen plný sociálneho inžinierstva.

Agresívny a iracionálny antiamerikanizmus je najznepokojujúcejší a najnebezpečnejší politický a sociálny fenomén súčasnej postmodernej Európy. Neohrozuje iba spojenie Európy s Amerikou, ohrozuje priamo dušu európskej civilizácie zvnútra.

 

Citát:

Amerika čelí ideologickému nepriateľovi, ktorý sa môže ukázať ťažšie poraziteľný než militantný islam: antiamerikanizmu, ktorý útokom dobýva svet