Mapa stránky

Utorok, 22 Apríl 2003 00:00

Boli dve vojny – tá v púštnych pieskoch, horách a mestách Iraku, a tá na obrazovkách televízií. Nemali veľa spoločného, i keď sa tá druhá tvárila, že je tou prvou. Alebo aspoň jej verným obrazom.

V tej prvej bojovali a zomierali na oboch stranách vojaci aj civilisti, vo vzduchu nad Irakom a na zemi v Iraku, v prístave Um-Kásr, v Basre, v Kirkúku, v Mosule, v Bagdade a v Tikríte. Zmyslom ich konania a utrpenia bola vojenská porážka Saddámovho režimu v Iraku. V tej druhej boli vojaci, lietadlá, tanky a civilisti konvertovaní a zostrihaní na obrazový materiál a hrdinami príbehov boli novinári a moderátori. Ani sa nedá povedať, že príbeh vojny tvorivo prepisovali. Skôr ho tvorili ako koláž z nasnímaných útržkov reality a vlastných postojov, ktoré si, či už vedome alebo nie, priniesli vopred pripravené spolu s kamerami a komunikačnou technikou. Zmyslom ich konania nebolo nič tak jednoducho uchopiteľné ako v prípade tej prvej vojny. Ak ním mala byť predovšetkým informácia, strácala sa v pocitoch. Pred dvomi týždňami to Štefan Hríb dokonca nazval prihlúplymi telepocitmi. Možno je to príkre, ale nič iné to ani nebolo. Ak išlo o posolstvá a postoje, boli utopené vo voyeurstve kamier, surreálnych obrazoch vzdialených výbuchov a pomýlenej politickej korektnosti. Čo sme to teda vlastne posadnute sledovali 24 hodín denne na CNN, BBC, Euronews a desiatkach ďalších televíznych staníc?

Reality show

Cynik by povedal, že morálne neospravedlniteľnú komerčnú „reality show“, priživujúcu sa na skutočnej dráme a skutočných mŕtvych. Ale nie je to také prosté. Médiá robili to, čo sa od médií očakáva, a robili to najlepšie ako vedeli. Problém je možno s tým očakávaním. Veta, že ľudia majú právo na informácie, tu stráca tak trochu zmysel. Ľudia chcú informácie, väčšinou však iba tie, ktoré potvrdzujú ich apriórny názor (na oboch stranách), chcú však najmä tie pocity, sú na televíznych pocitoch drogovo závislí. A chcú rýchlo ďalšie a ďalšie príbehy a ďalšie pocity. Preto sú netrpezliví. Už uplynulo takmer 40 rokov od čias, keď Marshall McLuhan publikoval svoje prorocké videnie médií a označil rodiacu sa televíznu moc za „bojazlivého obra“. Ten obor už dávno nie je bojazlivý. Mení kultúru, podriaďuje si a mení politiku, dokonca ju tvorí, vytvára tiež virtuálny paralelný svet vtláčajúci unifikované postoje a názory miliardám ľudí a takmer nahrádza hmatateľný život. V prípade vojny je to veľmi riskantné poslanie. Aj Usamovi bin Ládinovi darovala televízia jediné javisko, na ktorom majú jeho barbarské skutky zmysel a účinok. Televízna „reality show“ z vojny v Iraku sa teda nedá odmávnuť ako včerajšia epizóda. Bude sa totiž vracať ako nekonečná ozvena. Nie však ako ozvena vojny, iba ako ozvena samej seba.

Mediálne skreslenia reality v správach o tejto vojne, tie zámerné i tie nechcené, majú rôzne podoby a zdroje. Niektoré súvisia s ideológiou novinárov a ich šéfstva, iné s „technikou“ žurnalizmu v tom najširšom zmysle tohto slova. Pre jednoduchosť začnem tými druhými.

Príliš blízko

Novým prvkom televízneho spravodajstva boli novinári priamo vsadení (embedded) do útočiacich vojenských jednotiek. Nemal to byť biznis, ale skutočne chvályhodná snaha vojenského velenia poskytnúť médiám príležitosť na informovanie priamo z miest bojov. Novinári vybavení videotelefónmi a určite aj potrebnou odvahou sa ocitali presne tam, kde vojaci bojujúcich jednotiek. Problém je, že obrazy a správy, ktoré tí statoční ľudia z najrôznejších bojov a presunov vysielali, boli natoľko detailné a viazané na mikroskopický segment mapy, že sa z týchto čriepkov ťažko dala poskladať mozaika celkovej situácie. Jednoducho priveľa detailov z priveľkej plochy. Nemá to však byť výčitka, lebo aj keď sprostredkovávali najmä pocity a minipríbehy, robili poctivú prácu. Boli to príbehy amerických a britských vojakov a Iračanov nepreosiate žiadnym centralizovaným redakčným zámerom. To sa s nimi stalo možno až „na trase“. A dá sa tiež povedať, že práve to množstvo často nekvalitných, roztrasených a v šere nasnímaných záberov, na ktorých sa reportér niekedy musel krčiť pred skutočnou streľbou za pancierom obrneného vozidla, vytváralo v duši televízneho diváka pocit „reality show“, prenášaný potom na celé spravodajstvo. Zvláštnu silu má aj trhaný obraz zo satelitného videotelefónu. Pravidelné tlačové besedy vojenského velenia prinášali skutočný meniaci sa obraz celej situácie, nemohli však, predovšetkým pre svoju vojenskú triezvosť, konkurovať pocitovým minipríbehom.

Príliš blízko k Saddámovi

Najznámejšími sa stali zábery nočného Bagdadu zo strechy hotela Palestína. Dramatické divadlo gigantických explózií na obzore a tmavá obloha so svetelnými čiarami protilietadlovej paľby, zelenkavé vďaka kamerám na nočné videnie, boli na obrazovke prakticky každodenne. Ale miesto na streche hotela Palestína nebolo zadarmo. Nie je reč iba o peniazoch. Podmienky Saddámovho režimu pre vstupné víza pre novinárov a ich tímy boli jednoznačné – povinný tlmočník pridelený ministerstvom informácií, povinný sprievodca strážiaci záujmy režimu, povinná cenzúra vysielaných správ, povinné lokality. Neprijateľné (slovo dilema mi pripadá prislabé) pre slušných novinárov, lákanie však bolo asi priveľké. Výsledok bol chvíľami absurdný. Z Bagdadu šírili západné televízne stanice purifikovanú propagandu Saddámovho režimu. Nica Robertsona zo stanice CNN iracké úrady pomerne rýchlo vykázali z krajiny, ale BBC vysielala a až po istom čase začala pridávať poznámku o cenzurovaní materiálu irackými úradmi. Pripúšťali sa najmä civilné obete bombardovania, odhodlanie irackých fedajínov a tlačové besedy irackého ministra informácií Mohammeda Saída al-Saháfa. Vďaka tejto „objektivite“ bolo vysielanie BBC natoľko posunuté, že si britský minister obrany Geoff Hoon neodpustil na jeho adresu kritiku (vo Veľkej Británii nevídané) a posádka britskej vlajkovej lode Ark Royal prinútila svojho kapitána vypnúť príjem BBC pre „proirackú zaujatosť“. Jedno popoludnie obsadili obrazovky nekonečné zábery rôznych vojakov i civilov so samopalmi ako pobehujú po brehoch rieky Tigris a strieľajú do rákosia a vody. Hľadali vraj zostrelených amerických pilotov, ktorí sa mali nad Bagdadom katapultovať. Vysvitlo napokon, že tam žiadni piloti neboli, ale tento zvláštny spôsob hľadania ľudí si nevyslúžil od akreditovaných novinárov ani jedinú kritickú poznámku.

Inak tiež preberali západné televízie všetko, čo im ponúkla katarská televízia Al-Džazíra – tá istá, ktorá sa tak pravidelne dostáva k nahrávkam Usamu bin Ládina. Posledné dni pred pádom Bagdadu začala byť situácia natoľko absurdná, že si Mohammed Saíd al-Saháf vyslúžil svojimi každodennými rozprávkami na nekonečných tlačových besedách prezývku bagdadská Šeherezáda. V čase, keď už americká námorná pechota obsadila letisko na predmestí Bagdadu, tvrdil, že to je lož a Američania sú 150 kilometrov od Bagdadu a dostávajú od republikánskych gárd (medzitým zbehnutých alebo rozbombardovaných na atómy) strašný výprask. Tvrdil to ešte aj vo chvíľach, keď boli americké tanky už priamo v Bagdade. A BBC, spolu s ďalšími televíznymi stanicami, to pokojne vysielali s relativizujúcimi komentármi, že postup amerických jednotiek nie je možné potvrdiť. Vrchol bagdadského typu skreslenia prezentoval americký novinár Peter Arnett, ktorý nie len že poslušne opakoval al-Saháfove bludy, ale priložil aj čosi z vlastnej dielne. Vystúpil priamo v irackej televízii a hovoril o tom, že Američania teraz musia meniť svoje bojové plány, lebo narazili na statočný odpor irackej armády a ľudu. To všetko krátko pred úplným zrútením sa režimu i vojenského odporu – vlastne v čase, keď už žiadny neexistoval. Televízna spoločnosť MSNBC ho následne vyhodila, čo z neho spravilo hrdinu ľavicovej tlače. Mimochodom je to ten istý Peter Arnett, ktorý podobne skresľoval informácie ako reportér CNN v roku 1991 počas prvej vojny v Zálive. CNN má najnovšie aj ďalší problém so svojou dôveryhodnosťou. Iný reportér CNN Eason Jordan priznal nedávno, že mu v roku 1995 Saddámov syn Udaj hovoril o svojom úmysle zabiť svojich dvoch emigrovaných švagrov po ich návrate do Iraku. CNN túto informáciu zatajila a obaja boli krátko na to zavraždení.

Opakovanie toho istého obrazu

Kamera má neomylný čuch na citovo silnú scénu. Ak takú zachytí, dá sa opakovaním jej účinok znásobiť ad absurdum – v dobrom i zlom. Najprv to boli civilné obete, potom padajúca Saddámova socha, Iračania vítajúci, potom hroziaci a nakoniec rabujúci. Bronzový Saddám padal z podstavca hádam sto krát. Americká zástava prehodená cez jeho tvár tam bola možno ešte častejšie. A nakoniec úbohí miestni bedári i vyvrheli odvážajúci a odnášajúci si čo uchytili hádam tisíckrát. Dokonca tí istí na tom istom zábere kamery niekoľko dní za sebou. Výsledný dojem je rabovanie bez konca, ktorému predchádzala radosť bez konca, ktorej predchádzali tisíce civilných obetí a preplnené nemocnice, tiež bez konca. Nie je to asi presný popis celkovej situácie.

Sila presvedčenia

Mediálni mudrci predpovedali nový Vietnam, vzbúrenú arabskú ulicu, kataklizmu. Chceli, aby táto vojna stroskotala a naplnili sa ich proroctvá. Boli lačné po akýchkoľvek známkach neúspechu. Názorový a ideologický svet pánov médií a novinárov je kapitolou sui generis. Možno najviac spôsobil, že boli vojny dve – tá v prachu ciest a tá na obrazovke. Je to svet natoľko zvláštny, že tu naň nepostačuje priestor a zaslúži si zvláštnu štúdiu. Možno na ilustráciu poslúži aspoň prepis otázok (jeden z mnohých), ktoré kládol 25. marca Lesley Stahl v programe televíznej stanice CBS 48 hours ministrovi zahraničia Colinovi Powellovi a jeho odpovede. Lesley Stahl: „Powellova doktrína vo vojenských otázkach hovorí, že ak idete do vojny, použite masívnu silu. Teraz tu je kritika, že táto sila nie je dostatočne masívna.“ Colin Powell: „To je nezmysel ... ozbrojené sily Spojených štátov, s našimi koaličnými partnermi ... sa dostali do hĺbky 300 míľ za päť dní. To je úžasný výkon.“ Stahl: „Áno, ale zadný voj je nechránený.“ Powell: „Nie je. Nechránený pred čím? Nechránený pred malými ...“ Stahl: „Nechránený pred fedajínmi. Nechránený ...“ Powell: „Fajn. A? Dostaneme ich postupne...“ Stahl: Hovoríte, že nemáte obavy, alebo že nie ste znepokojený gerilovou vojnou?“ Powell: „Samozrejme, že sme, ale sme trénovaní si s tým poradiť... Neohrozujú náš postup.“ Stahl: „Ale nemôžete dostať svoje zásobovanie, nemôžete ...“ Powell: „Hovorí kto?“ Stahl: „ – nemôžete dostať humanitárnu ...“ Powell: „Hovorí kto?“ Stahl: „ – no nedokážete tam dostať humanitárnu pomoc.“ Powell: „Iba preto, lebo sa ešte nevyčistili mínové polia v prístave Um-Kásr ... Situácia sa rýchlo zmení.“ Možno mal Lesley Stahl pocit, že túto výmenu názorov vyhral. Vojnu však vyhrali v neuveriteľne krátkom čase Američania a ich spojenci, ukázalo sa, že Powell vedel presne čo hovorí a humanitárna pomoc začala prichádzať prakticky okamžite.

Vojna na obrazovke s nami zostane

Ťažko si predstaviť, že ktorýkoľvek ďalší vojnový konflikt sa zaobíde bez televízie. Teda taký, v ktorom budú bojovať vojaci západných krajín. Naučená skepsa mi vraví, že tu budú vždy vojny dve – tá skutočná a tá televízna. Rozpor medzi nimi je, zdá sa, civilizačný rozpor hlboko votkaný do tkaniva západnej spoločnosti, do jej verejnej mienky. Nechcem kuvikať, ale tá televízna vojna môže, svojim deštruktívnym dopadom na pocity ľudí a verejnú mienku, ohroziť schopnosť západnej civilizácie viesť vojnu a brániť sa.