Mapa stránky

Pondelok, 28 Apríl 2003 00:00

V hluku atentátov a vojnových konfliktov a v kriku diplomatických sporov tých veľkých a dôležitých môžu bez zbytočnej pozornosti prebiehať rokovania o spojenectvách medzi tými, ktorí sú skôr vedľajšími postavami deja.

Kamery médií sa im chvíľu nevenujú (treba snímať výbuchy bômb na inom mieste), presnejšie iba o ne kde-tu zavadia, to však nič nemení na nebezpečí, ktoré im reálne hrozí. Izrael, India a Turecko majú viac ako jeden dobrý dôvod hľadať k sebe cestu a skutočne to aj robia. Mediálne závetrie vytvorené hlukom konfliktu v susedstve je dôležité, lebo racionálne spojenectvá štátov, ktoré spolu ani nesusedia, vyžadujú pokoj na úvahu, plánovanie a dôverné rozhovory.

Rozdiely a podobnosti

Tieto tri krajiny majú prekvapujúco veľa spoločného, napriek dramatickým rozdielom v ich veľkosti i kultúre. Všetky tri sú napríklad demokraciami, nech už si myslíme o tej tureckej či indickej čokoľvek. Turecko má na západe aj demokratických susedov, Izrael a India sú však ostrovmi demokracie obklopenými morom autokratických režimov. Aj ich miesto v histórii civilizácie je porovnateľne grandiózne. Izrael zrodil monoteistické náboženstvo a je vlasťou judaizmu a kresťanstva. India je rodiskom ďalších dvoch najväčších náboženstiev (s výnimkou islamu) sveta – hinduizmu a budhizmu. Turecko bolo po stáročia veľkou ríšou a dnes je prvým sekulárnym a demokratickým štátom v islamskom svete. Izrael má iba 6 miliónov obyvateľov, Turecko asi desaťkrát viac a India vyše miliardy, všetky tri krajiny sú však vojensky veľmi silné, i keď sa dosť líšia v ekonomickej výkonnosti (Izrael má ročne až 18000 dolárov HDP na obyvateľa, Turecko 6800 dolárov a India 2000 dolárov). Majú tiež príbuzný demografický problém, ktorý je dlhotrvajúcim zdrojom násilia. Izrael aj India majú asi pätinu moslimského obyvateľstva, ktoré predstavuje narastajúci bezpečnostný problém. Turecko je prakticky homogénne obývané moslimským obyvateľstvom, má však rovnako problematickú 20 percentnú kurdskú menšinu.

India a Izrael sú nukleárnymi mocnosťami a spolu s Pakistanom patria ku krajinám, ktoré nie sú signatármi Zmluvy o nerozširovaní jadrových zbraní. Odborné pramene predpokladajú, že India vlastní asi 35 nukleárnych bojových hlavíc a má dostatok štiepneho materiálu na konštrukciu ďalších. O Izraeli, ktorý svoj nukleárny status nikdy nekomentoval, sa predpokladá, že vlastní medzi 98 a 172 nukleárnych náloží. Obe krajiny majú aj raketový program. India úspešne vyskúšala raketu Agni II s doletom cca 2500 kilometrov, schopnú niesť nukleárnu nálož. Izrael má rakety Jericho II s doletom 1500 kilometrov a zároveň križujúce rakety pravdepodobne umiestnené na ponorkách s rovnakým doletom, oboje schopné niesť nukleárnu bojovú hlavicu. Izrael úspešne vystrelil na obežnú dráhu aj satelit, čo znamená, že má reálnu schopnosť vyrobiť aj medzikontinentálny nosič. Obe krajiny majú zároveň dostatok bojových lietadiel so schopnosťou dopravovať nukleárne zbrane. To má nakoniec aj Turecko.

Nové prostredie

O rodiacej sa spolupráci týchto troch krajín sa nepísalo veľa. Hádam najpodrobnejšiu štúdiu publikoval na jeseň roku 2002 v časopise Middle East Quarterly viceprezident Americkej rady pre zahraničnú politiku Ilan Berman. Pokúsim sa aspoň stručne zhrnúť jeho úvahy. Celé to vlastne začalo novou geopolitickou situáciou, ktorú priniesol koniec studenej vojny. Vtedy sa začali rodiť dva paralelné vzťahy medzi Izraelom a Tureckom a Izraelom a Indiou. Všetky tri krajiny museli prehodnotiť svoje vnímanie hrozieb i zahraničnopolitickú koncepciu. Z pohľadu Turecka, hraničnej krajiny NATO, rozklad Sovietskeho zväzu a vojna v Kuvajte znamenali dramatickú zmenu a prehodnotenie bezpečnostných rizík. Hrozba zo severu (všeobecná hrozba zrážky NATO so Sovietskym zväzom) bola nahradená menej čitateľným hrozivým priestorom na juhu. Aj India musela zmeniť svoje strategické myslenie. Stratila v Sovietskom zväze dlhodobého diplomatického spojenca a dodávateľa vojenskej techniky a začala čeliť vážnejšej arabskej podpore Pakistanu v jej spore s Pakistanom o Kašmír. Akútnejšou sa pre ňu stala aj čínska hrozba. Svoje regionálne zväzky musel prehodnotiť aj Izrael. Už v roku 1993 povedal vtedajší turecký minister zahraničných vecí Hikmet Cetin, že stiahnutie sa Sovietskeho zväzu z Blízkeho východu zmenilo situáciu Turecka. Turecká armáda, hybná sila nových vzťahov, začala považovať spoluprácu s Izraelom za životne dôležitú pre bezpečnostné potreby Turecka. Indické bezpečnostné prostredie sa zmenilo možno ešte dramatickejšie. Po skončení studenej vojny sa začala prudko rozvíjať technologická spolupráca Číny s Pakistanom, ktorý jej zrejme vďačí aj za súčasné vlastníctvo nukleárnych zbraní, aj za raketové technológie. To, spolu so starosťami o spoľahlivosť ruských dodávok zbraní, viedlo Indiu k prirodzenému hľadaniu vzťahov s Izraelom, ktorý patrí k vedúcim krajinám vo vývoji vojenských technológií.

Prekrývajúce sa hrozby

Strategický dialóg medzi Ankarou a Jeruzalemom je živený spoločnými obavami z celého radu vecí – sýrskej rozpínavosti, iránskej snahy o nadobudnutie raketových nosičov a zbraní hromadného ničenia, a sýrskej aj iránskej podpory terorizmu. Tie viedli k rozsiahlej spolupráci spravodajských služieb, vojenskej spolupráci a k spolupráci na vývoji obranných technológií. Od roku 1996 majú armády Turecka a Izraela aj spoločné pozemné a námorné cvičenia a izraelskí piloti rutinne využívajú obrovský turecký vzdušný priestor na bojový výcvik. Usudzuje sa tiež, že sa Sýria podrobila tureckému ultimátu vo veci podpory teroristickej Kurdskej strany pracujúcich zo strachu pred koordinovaným turecko-izraelským vojenským zásahom. Analogicky aj dialóg medzi Indiou a Izraelom je, podľa analytikov Martina Shermana a M.L.Sondhiho, ovplyvnený vedomím, že: „Potenciálnymi (a súčasnými) nepriateľmi Indie sú krajiny a organizácie, ktoré môžu predstavovať v najbližšom čase hrozbu pre Izrael, alebo sa pravdepodobne spoja s nepriateľmi Izraela v niektorom budúcom konflikte.“ India uznala štát Izrael až v roku 1992, ale odvtedy sa medzi nimi rozvinula bohatá spolupráca vo vojenskej oblasti, vo výmene spravodajských informácií, v boji proti terorizmu a predovšetkým vo vývoji vojenských technológií. Izrael pomáhal Indii modernizovať bojové lietadlá a vyvíjať bojový tank Arjun.

Protiraketová obrana a boj proti terorizmu

Vláda prezidenta Georga W. Busha priniesla, okrem iného, aj zmenu americkej doktríny v oblasti protiraketovej obrany. Počas Clintonovej vlády existovalo na medzinárodnú spoluprácu v tejto oblasti takmer moratórium. Teraz je situácia dramaticky iná. Predtým Biely dom odmietal pribrať Turecko do americko-izraelského projektu TMD (Theatre Missile Defense) Arrow, dnes sa úspešne rozbiehajú rozhovory medzi Washingtonom, Ankarou a Jeruzalemom o spoločnom regionálnom protiraketovom ochrannom dáždniku. Zdá sa, že rastú aj možnosti pribrať do tohto dialógu Indiu, ktorá čelí potenciálnemu raketovému ohrozeniu zo strany Pakistanu a Číny. Indickí analytici prišli k uzáveru, že pre Indiu je žiaduce podporiť americký plán obrany proti balistickým raketám NMD (National Missile Defense). V januári 2002 podpísali americká spoločnosť Boeing a izraelská Izrael Aircraft Industries (IAI) memorandum o spoločnej výrobe protiraketového systému Arrow v Spojených štátoch. Izrael sa snaží získať súhlas Washingtonu exportovať tieto technológie do Turecka a Indie.

 

Pôvodne mal terorizmus ohrozujúci tieto tri krajiny lokálne špecifický charakter a každá s ním bojovala svojim spôsobom. Turci s kurdskou PKK, Izrael s palestínskymi teroristami a India s kašmírskymi separatistami. I to sa však zmenilo. Nad všetkými tromi sa rozostrel tieň násilia zo strany extrémneho islamu a jeho organizácií, ktoré sa internacionalizovali a ohrozujú životy ľudí a mier rovnako v Izraeli, ako v Indii a Turecku. Práve transnacionálny charakter islamského terorizmu núti všetky tri krajiny k užšej spolupráci. Organizácie ako al-Kájda, či Islamský džihád môžu mať pokojne prsty naraz v útokoch v Turecku, v Tel Avive a Kašmíre.

Prekážky na ceste

Existujú samozrejme aj historické obmedzenia, ktoré musia všetky tri štáty vzájomne prekonať - predovšetkým India a Turecko. Ich vzťahy boli dlhodobo skôr chladné – najmä pre tradičnú podporu Turecka Pakistanu v konflikte o Kašmír. Pre Izrael a Turecko zostáva zasa problémom hlboký vzťah Indie k Iránu. Indický ministerský predseda Vadžpejí navštívil Teherán celkom nedávno - v apríli 2001 - a obe krajiny rozvinuli naozaj strategický dialóg. Iránski mulláhovia sa ani netajili zámerom vtiahnuť Indiu do svojej plánovanej protizápadnej aliancie s Ruskom a Čínou, čo je v historickom kontexte bývalých vzťahov Indie so Sovietskym zväzom nie celkom nelogická úvaha. Aj voči Izraelu má India čo vysvetlovať po desaťročiach podpory všetkých protiizraelských rezolúcií napríklad na pôde OSN. Ale veci sa menia. Turecko reviduje svoj vzťah k Pakistanu a India dokonca môže dúfať, že vplyv Turecka v Pakistane môže zmeniť správanie sa Islamabádu aj vo veci Kašmíru. Indickí politici si tiež viac uvedomujú obavy Turecka a Izraela z hrozieb vychádzajúcich z Iránu i podiel Iránu na sponzorovaní medzinárodného islamského terorizmu. Svoju rolu zohralo aj to, že Amerika pomenovala Irán ako súčasť pomyselnej „osi zla“.

Budúcnosť

Ťažko povedať ako hlboko sa spolupráca týchto troch nepravdepodobných spojencov rozvinie. Okrem pomenovaných obmedzení a prekážok môžu na ceste číhať ďalšie, možno ani neprameniace na území ich krajín. Turecko má v súčasnosti vládu, ktorá musí navonok dokazovať svoju nezávislosť od islamizmu a nepolepšilo si ani svojimi postojmi pred a počas vojny v Iraku. V každom prípade dosť otriaslo dôverou najdôležitejšieho zahraničnopolitického partnera tejto trojice – Spojených štátov. Aj vzájomné vzťahy v trojuholníku Indie, Ameriky a Pakistanu sú zložité, lebo Pakistan momentálne zohráva dôležitú úlohu spojenca v boji proti terorizmu (hoci jeho nepočetné mešity a madrásy sú jeho nepochybným zdrojom). Nepredvídateľný je aj vplyv, ktorý môže mať na vznikajúce spojenectvá vývoj blízkovýchodného konfliktu medzi Izraelom a palestínskymi Arabmi a možné ruské hry motivované snahou Ruska obnoviť svoj vplyv v Indii. V každom prípade by bolo prozápadne definované a skutočné spojenectvo Izraela, Turecka a Indie dobrou správou v roztrasenom západnom svete, ktorý si kladie otázku zmyslu svojich najdôležitejších inštitúcií – OSN, EÚ a NATO. Dvojnásobne to platí aj zoči-voči budúcnosti arabského sveta, ktorý stojí na akejsi dejinnej križovatke medzi stredovekom a modernitou.