Mapa stránky

Vo Washingtone sa počas víkendu 12. a 13.apríla stretli lídri Svetovej banky a Medzinárodného menového fondu na svojom každoročnom jarnom zasadaní. Boli pod veľkým tlakom Spojených štátov aby vstúpili do Iraku a pomohli dostať späť na nohy ekonomiku krajiny. Ak však Iračania naozaj chcú obnoviť prosperitu svojej krajiny, môžu byť na tom lepšie, ak Svetová banka a MMF zostanú mimo.

Stojí za to pripomenúť si, že najväčšia povojnová obnova v dejinách – tá, ktorá sa odohrala po 2. svetovej vojne – sa udiala bez toho, aby bola k dispozícii akákoľvek Svetová banka či Medzinárodný menový fond, čo môže vysvetliť, prečo prebehla tak dobre. Panuje však všeobecné presvedčenie, že kľúčom k obnove nemeckého a japonského hospodárstva po vojne bola zahraničná pomoc vo forme Marshallovho plánu. Mnohí na základe toho veria, že MMF a Svetová banka robia iba to, čo robil Marshallov plán.

V skutočnosti bol prílev pomoci z Marshallovho plánu omnoho menej významný, ako zmeny politiky, ktoré si vynútil. Najdôležitejšími boli požiadavky, aby prijímatelia pomoci umožnili voľný obchod s inými prijímateľmi a dovolili voľnú zameniteľnosť svojich mien. Práve to, v omnoho väčšej miere ako samotná pomoc, zabezpečilo po vojne európsky rast.

Navyše malo konanie kľúčových lídrov v okupovaných krajinách väčší vplyv na ekonomický úspech týchto krajín, ako čokoľvek, čo priniesol Marshallov plán. V Západnom Nemecku minister financií Ludwig Erhard eliminoval reguláciu cien, stabilizoval menu, znížil dane a zaviedol politiky voľného trhu. V Japonsku generál Douglas MacArthur mal dostatok rozumu aby počúvol radu amerických ekonómov a zaviedol tam tie isté opatrenia.

Napriek tomu prežíva mýtus, že to bola zahraničná pomoc a iba zahraničná pomoc, ktorá oživila Nemecko a Japonsko. Definitívnym dôkazom o neplatnosti tohto názoru je to, že mnohé krajiny spomedzi najväčších príjemcov pomoci z Marshallovho plánu, ako napríklad Veľká Británia, neoživili svoje hospodárstvo po celé desaťročia po vojne, lebo nezaviedli politiku voľného trhu. Británia išla dokonca opačným smerom a zavádzala socializmus, čo spôsobilo, že jej rast zaostával ďaleko za Nemeckom – až kým nakoniec v druhej polovici 70-tych rokov Margaret Thatcher nezmietla dane a regulácie z čias vojny.

Svetová banka a Medzinárodný menový fond boli nanešťastie vytvorené v časoch, keď ľudia úprimne verili, že zahraničná pomoc funguje. Odvtedy tento názor inštitucionalizovali. Hlavný ekonóm Svetovej banky Nicholas Stern dokonca nedávno povedal, že: „Pomoc nikdy nebola účinnejšia ako teraz.“ Jeho vlastná analýza však ukázala, že slobodný obchod pomôže množstvu rozvojových štátov väčšmi ako zvýšenie zahraničnej pomoci. Odstránenie obchodných bariér zo strany bohatých štátov, tvrdí Stern, by pozdvihlo z chudoby 300 miliónov ľudí v rozvojovom svete do roku 2015.

Zatiaľ čo Svetová banka aspoň rozumie, že slobodný obchod je kľúčom k rastu, MMF naďalej zanovito verí, že vyrovnaný rozpočet je jediná vec, ktorá je dôležitá. Z týchto dôvodov MMF aj napadol pred týždňom daňový návrh prezidenta Busha, o ktorom je presvedčený, že zvýši rozpočtový deficit Spojených štátov.

Postoj Medzinárodného menového fondu má istý zmysel v rozvojových krajinách, kde nie je kapitálový trh, na ktorom by sa mohli predávať vládne úpisy. Preto majú centrálne banky v týchto krajinách tendenciu tlačiť ďalšie peniaze na financovanie rozpočtového deficitu, čo vedie k inflácii a k znehodnoteniu meny. Nedáva však žiadny zmysel kritizovať pre tie isté dôvody Spojené štáty – americká centrálna banka je nezávislá na federálnej vláde a Ministerstvo financií si vždy môže požičať koľko potrebuje na financovanie deficitov. MMF však uplatňuje politiku „jedna veľkosť pasuje všetkým“, takže kritizovať treba každého rovnako, aj keď to nedáva zmysel.

Neznamená to, že si MMF neuvedomuje svoje zlyhania. Dokonca nedávno publikoval dôležitú kritiku seba samého. Štúdia zistila, že prínosy z programov MMF sú v najlepšom prípade problematické. Jednou z ich kľúčových čŕt je integrovanie finančných trhov do svetovej ekonomiky. Správa o štúdii však zistila, že: „objektívne zhodnotenie obsiahleho výskumu do súčasnosti naznačuje, že neexistuje silný, robustný a jednoznačný dôkaz pre podporu teoretického predpokladu, že finančná globalizácia sama o sebe spôsobuje vyšší ekonomický rast.“ V správe je dokonca poznámka, že niektoré krajiny, ktoré zaviedli finančnú liberalizáciu „zažili zrútenia, ktoré mali vzťah k nákladným bankovým a menovým krízam.

Pre Irak by bolo lepšie nasledovať cestu Nemecka a Japonska a vyhnúť sa modelom Svetovej banky a MMF, ak chce mať nádej na obnovu svojho hospodárstva. Namiesto spoliehania sa na zahraničnú pomoc, ako to robí Svetová banka, a zvýšenia daní na vyrovnanie svojho rozpočtu, ako to chce MMF, by mal Irak zrušiť všetky cenové regulácie, privatizovať ropný priemysel, zaviesť bezpečné vlastnícke práva, znížiť daňové sadzby a napojiť svoju menu na dolár. Ak urobí všetky tieto veci, urobia prichádzajúce zahraničné investície všetky programy zahraničnej pomoci a MMF zbytočnými.

Bruce Bartlett, National Review Online, 14. apríl 2003

Preložil František Šebej