Mapa stránky

Podľa mnohých vzrušených komentárov sa v nedeľu, 25. mája 2003, stalo čosi naozaj neočakávané a historické – izraelská vláda premiéra Ariela Šarona, nesúca stigmu „najpravicovejšej“ zo všetkých doterajších, odsúhlasila „cestovnú mapu“ – plán na konečné usporiadanie izraelsko-palestínskeho konfliktu. Znamená to, okrem iného, prvý oficiálny súhlas izraelskej vlády s existenciou palestínskeho štátu.

Komentátori, zväčša nadšenci mierových procesov, sa predbiehajú v opatrnom optimizme. Dobre mienené nadšenie novinárov neradno kaliť skepsou, či, bohuchovaj, pesimizmom. Ale štipka realizmu adresovaná politikom nemôže uškodiť. Ale začnem historkou, ktorú mi vyrozprával bývalý poradca Ehuda Baraka plukovník Šalom Harari. Počas nekonečných rokovaní medzi vtedajším izraelským premiérom Ehudom Barakom a Jásirom Arafatom nastal okamih, keď Ehud Barak vyšiel z rokovacej miestnosti nechápavo potriasajúc hlavou. Rokovali spolu o konečnom správnom usporiadaní Jeruzalema. Ehud Barak riskoval, zašiel ďalej ako mu to mandát vlády dovoľoval a ponúkol Arafatovi suverénnu kontrolu nad všetkými arabskými štvrťami Jeruzalema, i nad chrámovou horou. Mal jedinú podmienku – Izrael si ponechá kontrolu nad Múrom nárekov, ako nad miestom, ktoré je pre veriacich Židov hádam najsvätejšie – je najbližšie k miestu pôvodného Chrámu. Priamo na jeho mieste, nad Múrom nárekov, totiž teraz stojí povestná mešita so zlatou kupolou, ktorá dominuje všetkým pohľadom na starý Jeruzalem. Arafat povedal nie. Vysvetlil to tak, že podľa „vedeckých“ výskumov palestínskych archeológov tam nikdy žiaden židovský chrám nestál. Na Barakovu námietku, že o jeho existencii nemôže byť pochýb, lebo ho spomínajú nespočetne krát aj starovekí historici, vrátane Jozefa Flávia (nehovoriac o tom, že to bol ten istý chrám, z ktorého podľa Nového zákona vyháňal Ježiš Kristus obchodníkov), Arafat vraj povedal, že to sú všetko vyfabrikované výmysly. Možno aj preto napísal nedávno Ehud Barak do novín Jerusalem Post, že neexistuje spôsob ako uzavrieť mier, pokiaľ má Arafat moc. V reakcii pre televíziu CNN na prevratné rozhodnutie Šaronovej vlády v nedeľu to upresnil tak, že Arafatovi nesmie zostať ani len symbolická kvapka moci, inak celý plán nebude fungovať. Spomínam tento kuriózny minipríbeh iba preto, lebo skvelo ilustruje problém, ktorý „cestovná mapa“ dôsledne obchádza. Je to pritom kľúčový a základný problém pre akýkoľvek izraelsko-palestínsky mier – stav palestínskej (a všeobecne arabskej) kolektívnej mysle. Žiadny mierový plán, ktorý neurobí v tejto veci čistý stôl a nebude obsahovať povinnú korekciu palestínskych presvedčení a predstáv o dejinách, nemá nádej na trvalejší úspech. Že to nie je len stav mysle Jásira Arafata naznačuje aj médiami hanblivo obchádzaný životný príbeh doktora Mahmuda Abbasa, známeho tiež pod menom Abu Mazen – novodezignovaného palestínskeho „ministerského predsedu“. Mahmuda Abbasa vnímajú optimistickí komentátori i významná časť západných politických elít ako nádejného mierotvorcu.

Mahmud Abbas alias Abu Mazen

Jeho meno sa vyskytlo na prominentnom mieste v zozname tých, ktorí popierajú existenciu nacistického holokaustu (tzv. „osvienčimská lož“ je trestným činom v mnohých krajinách sveta, vrátane Slovenska), dlho pred jeho vzostupom na súčasný post. Spomína ho napríklad aj štúdia americkej Anti-Defamation League z roku 2001. V 70-tych rokoch minulého storočia získal Palestínčan Mahmud Abbas doktorát z moskovskej univerzity za prácu, ktorá popierala, že počas 2. svetovej vojny nacisti zabili 6 miliónov Židov. Alex Doron, špecialista na spravodajské otázky z izraelského denníka Ma´ariv, zistil aj identitu jeho tútora počas jeho početných študijných ciest do Moskvy. Bol ním muž, ktorého popísal bývalý americký minister zahraničia Alexander Haig ako nepriateľa Spojených štátov aj Izraela – bývalý šéf KGB, bývalý ruský minister zahraničných vecí a bývalý predseda ruskej vlády Jevgenij Primakov. K Primakovovým blízkovýchodným spojeniam treba mimochodom pripočítať aj jeho vzťah k režimu Saddáma Husajna. Bývalý šéf zbrojných inšpektorov Richard Butler dokonca uviedol, že má k dispozícii správy tajných služieb, ktoré uvádzajú všetky detaily o peňažných odmenách, ktoré Primakov dostával na rôzne účty od Saddámovho režimu. Nuž zvláštne prepojenie v živote muža, ktorý má garantovať v budúcom palestínskom štáte mier a demokraciu. V roku 1983 rozpracoval Mahmud Abbas svoju doktorskú prácu do knihy publikovanej v arabskom jazyku s názvom „Druhá strana: Tajné vzťahy medzi nacizmom a vodcami sionistického hnutia“. Kniha je odvtedy bestsellerom nie len medzi palestínskymi Arabmi, ale vo veľkej časti arabského sveta. Je naozaj pozoruhodná. Svetová verejnosť ju má k dispozícii vďaka prekladu, ktorý urobilo centrum Simona Wiesenthala. Okrem toho, že v nej Abbas popiera vraždu šiestich miliónov Židov a existenciu plynových komôr (odvoláva sa na „vedecké štúdie“ iného slávneho popierača holokaustu, Francúza Roberta Faurissona), tvrdí tiež, že sa medzi vodcami sionistického hnutia a nacistami vytvorilo partnerstvo, ktoré malo dať voľnú ruku Hitlerovi za podmienky, že bude garantovať imigráciu Židov do Palestíny. Zmysel toho mal byť podľa Abbasa ten, že vyšší počet židovských obetí vytvorí lepšie predpoklady na umelé nafúknutie ich počtu, a teda legitimizovanie vzniku Izraela ako kompenzácie za tieto obete. Abbas sa od tohto odpudzujúceho výtvoru nikdy naozaj nedištancoval (dodnes sa predáva), iba v roku 1995 pre denník Ma´ariv povedal, že to napísal v čase, keď bola vojna a dnes by to už tak nenapísal. Pre BBC je Abbas „vysoko intelektuálny muž, ktorý študoval právo v Egypte, získal doktorát v Moskve a napísal niekoľko kníh“. New York Times ho popisuje ako „právnika a historika“. Svetové médiá sú jednoducho hanblivé. Voči takému Jean Marie Le Penovi, či Jörgovi Haiderovi, však takú cudnosť neprejavovali. Mahmud Abbas alias Abu Mazen teraz bojuje o kontrolu nad správou palestínskych vecí s Jásirom Arafatom, mužom, ktorého zločiny, lži a korupčné škandály sa už ani nikto nenamáha vypočítať. Tak možno preto.

Cestovná mapa

24. júna 2002 mal americký prezident Bush zásadný prejav, ktorý načrtol riešenie izraelsko-palestínskeho konfliktu dnes vtelené do „cestovnej mapy“ autorizovanej tzv. „kvartetom“ – Spojenými štátmi, OSN, Ruskom a Európskou úniou. Svojim spôsobom bola Bushova reč prelomom aj v americkej zahraničnej politike. Ako napísal pre National Review Online Clifford D. May, prezident v podstate Palestínčanom odkázal: „Môžete mať terorizmus, alebo môžete mať štát. Ale nemôžete mať oboje.“ To, že cestovnú mapu potom spoluautorizovali OSN, Rusko a Európska únia, je možno jej najväčším problémom. Nikdy sa totiž nevyznačovali zvlášť realistickým prístupom v problému, ani nezaujatosťou. Clifford May dodáva, že problémom je aj fakt, že americký príspevok do cestovnej mapy po Bushovej reči formulovali tí istí úradníci amerického ministerstva zahraničných vecí, ktorí pracovali už na dohodách z Oslo na začiatku 90-tych rokov. Podľa Maya je totiž do kultúry amerického ministerstva zahraničných vecí hlboko zabudované presvedčenie, že sa neoplatí opúšťať nejakú politiku len preto, lebo zlyhala (17 000 teroristických útokov, vrátane 251 samovražedných bombových atentátov, od dohody v Oslo).

Prvá fáza

Cestovná mapa predpokladá permanentné riešenie izraelsko-palestínskeho konfliktu v troch fázach a s naozaj ambicióznym časovým plánom. V jej úvodnom texte sa píše, že: „Usporiadanie, dohodnuté medzi stranami, povedie k vzniku nezávislého, demokratického a životaschopného palestínskeho štátu žijúceho bok po boku v mieri a bezpečí s Izraelom a jeho inými susedmi.“ Hneď na začiatku prvej fázy nazvanej „Ukončenie teroru a násilia, normalizovanie palestínskeho života a budovanie palestínskych inštitúcií“ sa predpokladá jednoznačné uznanie práva Izraela na existenciu v mieri a bezpečí zo strany palestínskeho vedenia a okamžité a bezpodmienečné prímerie, aby sa skončili ozbrojené aktivity a násilie proti Izraelčanom kdekoľvek. Izraelské vedenie má na druhej strane vyjadriť svoju jednoznačnú podporu vízii dvoch štátov a suverénneho palestínskeho štátu existujúceho po boku Izraela. Všetky oficiálne palestínske a izraelské inštitúcie majú ukončiť štvanie proti druhej strane. Je to zvláštny pokus o „vyváženosť“ – čo sa vyžaduje od jedných, vyžaduje sa symetricky presne aj od tých druhých. Problémom takejto vyváženosti je, že zatiaľ čo v prípade Palestínčanov je jasné čo majú ukončiť – totiž zúrivú protiizraelskú a antisemitskú propagandu – v prípade izraelských oficiálnych inštitúcií sa nič podobného (teda rasizmus a otvorené vyzývanie k vraždeniu) nedá dosť dobre nájsť. Cestovná mapa očakáva ukončenie prvej fázy koncom mája tohto roku. Ten sa blíži a izraelská vláda požadovaný signál v nedeľu vydala. Mahmud Abbas vyjadril síce svoju podporu cestovnej mape, o práve Izraela na existenciu však nepovedal zatiaľ ani slovo. Palestínčania majú v prvej fáze vyhlásiť jednoznačný koniec násilia a terorizmu a podniknúť „viditeľné úsilie zatknúť, zmariť a obmedziť jednotlivcov a skupiny páchajúce a plánujúce násilné útoky na Izraelčanov kdekoľvek.“ Doposiaľ je opak pravdou. Množstvo obludných samovražedných teroristických útokov na izraelské civilné obyvateľstvo vzrástlo, čo zjavne odráža snahu organizácií ako Hamas a Islamský džihád zmariť akékoľvek mierové dohody. Tie sa nakoniec nikdy netajili svojim cieľom zničiť Izrael. Abbas má však problém aj vo svojej vlastnej organizácii Fatah. Najnovší atentát na izraelský autobus totiž „spoluautorizovali“ Hamas a brigády martýrov al-Aksá, ktoré sú súčasťou Fatahu. Abbas pri tom veľmi presne vie, že za všetko utrpenie Palestínčanov od začiatku „intifády“ v roku 2000 i za úspech Ariela Šarona môžu samotní palestínski teroristi. Dosť odvážne im to aj povedal na zhromaždení v Gaze.

Medzi záverečnými bodmi prvej fázy cestovnej mapy je aj požiadavka, aby arabské štáty zastavili verejné a súkromné financovanie skupín podporujúcich alebo priamo vykonávajúcich teror. To vyzerá v tomto okamihu skôr ako optimistická halucinácia, hoci Američania začali na arabské vlády tlačiť viac ako kedykoľvek predtým. Ale iba Američania, zvyšné tri „veličiny“ kvarteta v tomto ohľade mlčia. V tejto fáze sa tiež očakáva, že so zlepšujúcou bezpečnostnou situáciou sa postupne bude sťahovať izraelská armáda z oblastí okupovaných po 28. septembri 2000. Zatiaľ však na to naozaj nemá dôvod – nič sa nezlepšuje. Podobne je to aj s budovaním palestínskych inštitúcií, ktoré prvá fáza cestovnej mapy očakáva. V rámci toho má napríklad Abbas prevziať kontrolu nad všetkými palestínskymi ozbrojenými zložkami. Tých je v danej chvíli sedem (majú byť iba tri) a polovicu stále kontroluje Jásir Arafat. To je samozrejme problém, lebo práve tie majú nastúpiť na miesta, z ktorých odíde izraelská armáda a zabezpečiť nielen poriadok, ale predovšetkým sa postarať o zastavenie teroristických aktivít. Do konca mája je vymedzený aj čas na množstvo ďalších vecí – vrátane prípravy ústavného usporiadania budúceho demokratického palestínskeho štátu a prípravy volieb. Nič z toho naozaj nezačalo. Ariel Šaron už vyslovil ochotu, v rámci humanitárnych opatrení, tiež predpokladaných v prvej fáze plánu, že Izrael poskytne Palestínčanom asi 20 000 pracovných miest. Otázkou zostáva, či sa nájdu v Izraeli zamestnávatelia, ktorí nebudú mať strach, po všetkom tom zákernom násilí uplynulého obdobia, znovu zamestnať Palestínčanov. Tí prácu zúfalo potrebujú, ale Izrael si už začal riešiť nedostatok pracovnej sily „gastarbeitrami“ z Ázie a z východnej Európy. Je známe, že problémom medzi Izraelom a Palestínčanmi sú aj novovzniknuté židovské osady. Prvá fáza cestovnej mapy predpokladá okamžité zrušenie tých, ktoré boli vybudované od marca roku 2001. Ťažko predpokladať, že Izrael do nich pošle buldozéry predtým ako zažije aspoň na týždne merateľné obdobie bez teroru.

Druhá a tretia fáza

Obsahom druhej fázy cestovnej mapy, plánovanej od júna do konca roku 2003 a nazvanej „prechod“ (transition), má byť úsilie o „vytvorenie nezávislého palestínskeho štátu v provizórnych hraniciach a s atribútmi suverenity, založeného na základe novej ústavy, ako zástavke na ceste k trvalému usporiadaniu.“ Druhá fáza má začať palestínskymi voľbami a skončiť práve vytvorením nezávislého palestínskeho štátu v provizórnych hraniciach. Prechod do druhej fázy začne, keď „kvarteto“ dospeje ku konsenzuálnemu názoru, že na základe výkonu oboch strán už na to vznikli podmienky. To je dosť ambiciózny cieľ, lebo predpokladá nie len skutočné bezpečie bez násilia a teroru, ale aj normalizáciu palestínskeho života, vytvorenie inštitúcií, ratifikáciu demokratickej palestínskej ústavy a podobne. Rozhodnúť má medzinárodná konferencia, ktorú zvolá „kvarteto“ hneď po úspešných palestínskych voľbách. „Kvarteto“ sa v tejto fáze zaväzuje podporovať medzinárodné uznanie palestínskeho štátu, vrátane možného členstva v OSN. To je, len tak mimochodom, isto najľahšia časť plánu.

V tretej fáze, ktorá by sa mala začať v roku 2004 a skončiť v roku 2005, sa predpokladá druhá medzinárodná konferencia, ktorú má „kvarteto“ zvolať po dohode strán. Definovaným predpokladom na prechod do tretej fázy cestovnej mapy je znovu pretrvávajúci výkon Palestínčanov v bezpečnostných otázkach (žiadny teror). Ten je zároveň pokračujúcim cieľom aj tretej fázy, spolu s konsolidáciou reformy a stabilizáciou palestínskych inštitúcií a izraelsko-palestínskymi rokovaniami smerujúcimi k dohode o trvalom usporiadaní v roku 2005. To má byť sprevádzané čímsi ešte ambicióznejším – úplným a celkovým arabsko-izraelským mierom (predovšetkým sa to týka Sýrie a Libanonu). V roku 2005 má konečné a trvalé riešenie zahrňovať všetko - vrátane definitívnych hraníc, Jeruzalema, utečencov a osád.

V cestovnej mape sa doslova uvádza, že konečné usporiadanie sa má dosiahnuť rokovaním medzi stranami na základe rezolúcií Bezpečnostnej rady OSN č.242, 338 a 1397, ktoré ukončí okupáciu, ktorá sa začala v roku 1967. Táto formulácia je tiež tak trochu problém, najmä pre Izrael. Vojna v roku 1967 začala ako preventívny útok Izraela na susedné arabské štáty, ktoré zhromaždili na jeho hraniciach obrovské vojenské sily a otvorene hovorili o svojom úmysle zaútočiť a zničiť Izrael. Izrael v roku 1967 neokupoval územia patriace predtým Palestínčanom, ale západný breh Jordánu ako časť Jordánska (nie Palestíny), Sinajský polostrov a Gazu ako časť Egypta a tak ďalej. Isté pochybnosti vzbudzuje aj záverečný text, podľa ktorého má záverečné usporiadanie zahrňovať tiež „dohodnuté, spravodlivé, čestné a realistické riešenie otázky utečencov a dojednané riešenie štatútu Jeruzalema, ktoré zohľadní politické a náboženské obavy oboch strán a bude chrániť náboženské záujmy Židov, kresťanov a moslimov celého sveta a naplní víziu dvoch štátov, Izraela a suverénnej, nezávislej, demokratickej a životaschopnej Palestíny, žijúcich bok po boku v mieri a bezpečí.“ Proti idealistickému cieľu ťažko niečo namietnuť, na Izraelčanoch a Palestínčanoch jediných však zostáva posúdiť, čo je napríklad zároveň spravodlivé, čestné a realistické v otázke utečencov. Nezdá sa, že by v tom mali k sebe blízko. Každé realistické riešenie bude väčšmi realistické, ako spravodlivé.

Biele miesta cestovnej mapy

Jeden problém, ktorý cestovná mapa dôsledne obchádza, bol už spomenutý na začiatku – stav palestínskej duše (ak chcete, tak verejnej mienky). Je to cestovná mapa na cestu rovnakým smerom? Majú na mysli obe strany rovnakú cieľovú stanicu? Podobnú otázku si položil v denníku New York Post odborník na islam a Stredný východ Daniel Pipes. Vidí dve možné príčiny palestínskeho hnevu voči Izraelu. Buď politickú, ak Palestínčania akceptujú existenciu Izraela, ale poburuje ich tá či oná izraelská politika voči nim, alebo „odmietaciu“, ak v nich budí odpor samotná existencia Izraela a chcú ho zničiť. Odpoveď na túto otázku má mnohé implikácie. Ak je správny prvý predpoklad, je na mieste žiadať od Izraela, aby použil najmä prostriedky diplomacie, vyšiel v ústrety a zmenil niektoré aspekty svojho správania sa. Napríklad aby nestaval osídlenia v oblasti Západného brehu. Ak však platí ten druhý predpoklad, teda že problémom pre Palestínčanov je samotná existencia Izraela, tak diplomacia je nepoužiteľná, či dokonca kontraproduktívna a Izrael potrebuje Palestínčanov presvedčiť aby sa vzdali svojich úmyslov. Priamo povedané, poraziť ich. Daniel Pipes sa pri tom nepýta na mienku palestínskych lídrov, ale priamo na verejnú mienku. Podľa výskumu, ktorý urobilo Jeruzalemské centrum pre médiá a komunikáciu v roku 2002, iba 43 percent Palestínčanov chce štát obmedzený na Západný breh a pásmo Gazy. 51 percent chce naopak „celú historickú Palestínu“, čo je kódové označenie zničenia Izraela. Podľa Daniela Pipesa celý vonkajší svet odvracia svoje kolektívne oči od tohto faktu a vychádza z hypotézy, že Palestínčania existenciu Izraela už akceptovali. Sústreďuje sa preto na ústupky, ktoré musí za takýchto okolností urobiť Izrael. Problém akceptovania existencie Izraela sa, samozrejme, netýka iba Palestínčanov, ale väčšiny Arabov. Vo väčšine arabských štátov je totiž antiizraelská a antisemitská propaganda rovnako virulentná, ako na územiach kontrolovaných palestínskou samosprávou.

Toho istého problému cestovnej mapy sa dotkol v poslednom marcovom čísle týždenníka The Weekly Standard aj analytik z American Enterprise Institute Joshua Muravchik. Nazval svoje kritické zhodnotenie cestovnej mapy príznačne „The Road Map to Nowhere“ (Cestovná mapa nevedúca nikam). Cituje Roberta Satloffa z Washingtonského inštitútu pre blízkovýchodnú politiku, ktorý plánu vyčíta „hanebný, dokonca neslušný paralelizmus medzi palestínskym a izraelským správaním sa.“ Týka sa to napríklad už spomínanej výzvy z prvej fázy cestovnej mapy, kde sú obe strany nabádané, aby zastavili štvanie proti druhej strane Podľa neho nič nesabotovalo viac proces začatý v Oslo, ako Arafatova dvojznačnosť vo veci existencie Izraela, jeho opakované spomínanie „džihádu“ a nenávisť, znevažovanie a delegitimizácia Izraela v oficiálnych médiách kontrolovaných palestínskou samosprávou, v školských učebniciach (zaplatených Európskou úniou), mapách (na ktorých nie je Izrael) a podobne. Nič podobné v izraelských oficiálnych médiách nenájdete. Tento „neslušný paralelizmus“ je nakoniec vlastný nie iba textu cestovnej mapy, ale aj väčšine západných médií a európskych politikov. Možno „vyváženosť“ ohľadne zastavenia štvania bola iniciovaná strachom, že sa Palestínčania môžu uraziť, ak cestovná mapa spomenie iba ich a nepovie niečo ekvivalentné aj smerom k Izraelu. To je však nie len neslušné, ale aj hlúpe, lebo to problém nerieši, ale konzervuje. Joshua Muravchik kritizuje aj iný aspekt cestovnej mapy. Hovorí doslova, že časový plán „lapá dych“. Úplná politická reforma, nová ústava, slobodné voľby – to všetko za pár mesiacov? (Prešlo 19 rokov od termínu, ktorý stanovila egyptsko-izraelská dohoda z roku 1979 na zavedenie fungujúcej palestínskej samosprávy a 4 roky od termínu stanoveného v Osle.) Joshua Muravchik dodáva, že taký zhon je aj nedemokratický. Nemajú aj Palestínčania právo na istý čas na oboznámenie sa s novým politickým systémom, na sformovanie politických strán a podobne?

Veľmi podrobnú kritickú analýzu cestovnej mapy zverejnil zároveň v denníku The Wall Street Journal a v časopise Commentary Abraham D. Sofaer zo Stanfordskej univerzity. Cestovnej mape vyčíta predovšetkým to, čo už bolo spomínané vyššie – obchádza totiž samotné príčiny vyše polstoročia trvajúceho konfliktu.

Problém utečencov a osadníkov

Okrem jednovetovej požiadavky na ono spravodlivé, čestné a realistické riešenie, cestovná mapa problém utečencov obchádza. Utečenci už generácie žijúci v palestínskych utečeneckých táboroch však patria medzi príčiny konfliktu. Ich osud utečencov začal výzvou jeruzalemského muftiho Amina al-Husajniho, inak veľkého obdivovateľa Adolfa Hitlera, ktorý vyzval v okamihu vzniku štátu Izrael palestínskych Arabov k odchodu a k boju s cieľom tento nový štát zničiť. Neodišli všetci – potomkovia tých Arabov, ktorí zostali, tvoria dnes až 20 percent izraelského obyvateľstva, majú svoje zastúpenie v Knessete, izraelskom parlamente, a sú prakticky jedinými Arabmi, ktorí žijú v demokracii. Tých, ktorí odišli, bolo niekoľko stotisíc. Okolité arabské štáty im nikdy nedovolili asimilovať a žiť normálny život a držali ich v utečeneckých táboroch. Dnes ich je, spolu s ich deťmi, vnukmi a pravnukmi asi 4 a pol milióna, možno i viac, ak sa prirátajú tí, ktorí sa rozpŕchli do celého sveta. Jásir Arafat, ani Mahmud Abbas nikdy neustúpili od požiadavky ich návratu do Izraela. Na tom nakoniec vraj stroskotali v roku 2000 aj záverečné jednania medzi Ehudom Barakom a Jásirom Arafatom v Camp Davide. Žiadny izraelský premiér nemôže s takouto požiadavkou súhlasiť, lebo jej splnenie by logicky viedlo k zániku Izraela. Jednoducho by demograficky prestal byť židovským štátom. Nemôže súhlasiť aj preto, ako pripomína Clifford D. May, lebo asi polovica Izraelčanov sú „mizrahi“, teda Židia (alebo ich deti), ktorí museli odísť z arabských štátov, kde žili ich rodiny stáročia, niekedy od staroveku. O ich práve na návrat však nehovorí nikto, ani cestovná mapa.

Analogický, ale ešte obludnejší, je problém osád a osadníkov. Je celkom pochopiteľné, že sa palestínski Arabi búria, keď im niekto zaberá pôdu. Mnohí osadníci sa však naozaj pokúšajú, často z čisto náboženských dôvodov, žiť na miestach, ktoré sú ich biblickou vlasťou, a kde žili celé veky. Napríklad aj v Hebrone, kde Židia žili až do 20-tych rokov minulého storočia, keď boli vyvraždení a vyhnaní. Ale v Izraeli Arabi žijú a sú často veľmi prosperujúcimi občanmi. Abraham Sofaer však pripomína, že všetko medzinárodné úsilie – a cestovná mapa – sa koncentruje na požiadavku, aby nijakí Židia nemohli žiť v žiadnej palestínskej oblasti. To Sofaera vedie až k ironickému použitiu nacistického termínu „judenrein“ na označenie arabských snáh. Snaha o vlastný svet, ktorý je „judenrein“, je medzinárodne akceptovanou požiadavkou, hoci kdekoľvek inde na svete by podobná požiadavka týkajúca sa nie len Židov, ale i Arabov, bola absolútne neprípustná. Pôda za mier je realistická a rozumná stratégia, musí však mať aj ľudský civilizačný rozmer. Aj tu má cestovná mapa veľké biele miesto.

Nikam?

Možno predsa len niekam. Cestovná mapa je možno veľmi nedokonalým, ale jediným pokusom o izraelsko-palestínsky mier, ktorý má v tomto okamihu svet k dispozícii. Izraelská vláda urobila krok, ktorý nikto nepredpokladal. Urobili ho kedysi aj Menachem Begin a Anvar Sadat. Ten sa nebál vystúpiť priamo v izraelskom Knessete a jeho úprimnosť členov Knessetu presvedčila. Egypt dostal naspäť aj poslednú piaď sinajskej pôdy a medzi oboma krajinami je už 24 rokov mier. Sadat ho zaplatil neskôr vlastným životom, ale na mier treba asi ešte väčšiu odvahu, ako na vojnu.