Mapa stránky

Skoro ráno 13. augusta 1961 sa objavili na demarkačnej čiare medzi západnými sektormi Berlína a časťou obsadenou sovietskou armádou ozbrojené sily východonemeckej pohraničnej stráže a robotníckych milícií a začali stavať zátarasy s ostnatým drôtom. O tri dni obkolesoval Západný Berlín už betónový múr postavený namiesto pôvodných zátarasov za jediný deň.

Pozoruhodný staviteľský výkon. Asi neexistuje mocnejší a patetickejší symbol väzenia, na ktoré komunizmus premenil všetky krajiny kam vkročil, ako berlínsky múr. Postupne boli všetky obohnané ostnatými drôtmi a strážnymi vežami, z ktorých mierili guľomety predovšetkým dovnútra, na tých, ktorí by sa mohli pokúsiť utiecť. Ale berlínsky múr bol všetkým na očiach, hnusný artefakt pretínajúci živé mesto, krvný obeh jeho bulvárov a ulíc, životy ľudí, ktorí mali na tej druhej strane rodiny a priateľov. Berlín si rozdelili štyri víťazné mocnosti podobne ako celé Nemecko – na štyri okupačné zóny. Tá americko-britsko-francúzska časť mesta sa postupne stala ostrovom slobody uprostred stále tuhnúceho komunistického režimu v sovietskej časti. V čase, keď sa komunisti rozhodli postaviť múr, boli už tri západné sektory krajiny, zatiaľ mimo Západného Berlína, Spolkovou republikou Nemecko a členským štátom NATO. Východný Berlín bol už vtedy hlavným mestom komunistickej Nemeckej demokratickej republiky, členského štátu Varšavskej zmluvy. Pred postavením múru chodili ľudia z jednej časti mesta do druhej za svojimi blízkymi relatívne voľne. Fungovalo až 80 oficiálnych prechodov. Po 13. auguste ich počet poklesol na 12 a neskôr na 7. Od tej chvíle mohli ľudia z Východného Berlína navštíviť svojich príbuzných iba so špeciálnym povolením orgánov NDR. Západné mocnosti mohli čosi také očakávať, i keď ich rýchlosť stavby a nahá brutalita múru prekvapili. Z východného sektoru utekalo stále viac ľudí a 3.augusta 1961 dostala vláda NSR od Sovietskeho zväzu memorandum, v ktorom Sovieti nástojili na uzavretí mierovej zmluvy ešte v tom kalendárnom roku (od vojny ešte nebola podpísaná). Vyhrážali sa tiež uzavretím separátnej mierovej zmluvy s NDR. Stavbu múru schválili 3. augusta 1961 na schôdzi v Moskve prví tajomníci komunistických strán krajín Varšavskej zmluvy, ktorí vraj „navrhli NDR, aby na západoberlínskej hranici zaviedla také opatrenia, ktoré zamedzia podvratnú činnosť zameranú proti krajinám socialistického tábora.“ Prvý muž východonemeckých komunistov Walter Ulbricht dostal teda voľnú ruku a múr bol jeho osobným príspevkom k berlínskej architektúre. 16. augusta 1961 bola v Západnom Berlíne polmiliónová protestná demonštrácia. Až vtedy prerušil ticho a vyjadril s Berlínčanmi solidaritu aj kancelár SRN Konrád Adenauer. Ľudia vo Východnom Berlíne mlčali, niektorí sa pokúšali predrať cez zátarasy a múr, niektorí pri tom zahynuli. Pri pokuse o únik na slobodu zastrelili počas existencie múru komunistické orgány stovky ľudí.

Ich bin ein Berliner!

Necelé dva roky po postavení múru navštívil Západný Berlín americký prezident John F. Kennedy. 26. júna 1963 mal prejav pred 400 000 Berlínčanmi, v ktorom označil Západný Berlín za ostrov slobody. Povedal tiež, že: „Život v demokracii nie je ľahký a demokracia nie je dokonalá. Ale my sme nikdy nepociťovali potrebu postaviť múr, aby sme u nás udržali našich ľudí ... Múr je tou najohavnejšou a najsilnejšou demonštráciou zlyhania komunistického systému.“ Prejav skončil slávnou vetou, ktorej záver vyslovil v nemčine: „ ... ako slobodný človek som hrdý, že môžem povedať: ´Ich bin ein Berliner!´“

Prečo hovoriť o tejto štyri desaťročia starej dráme dnes, keď ten odpudzujúci a zlovestný múr pripomínajú už iba televízne zábery z jeho búrania a čiara na dlažbe otvoreného mesta, ktorú si Berlínčania nechali na povzbudenie pamäti? Napríklad preto, lebo od historického prejavu Johna F. Kennedyho uplynulo presne 40 rokov. A napríklad aj preto, lebo práve teraz sa rozhodli významní filozofi Jürgen Habermas a Jacques Derrida vyhlásiť, že 15. februára 2003 – v masových protiamerických demonštráciách snažiacich sa zabrániť vojenskej invázii proti režimu Saddáma Husajna v Iraku – sa zrodila nová európska verejnosť. Neviem posúdiť či sa práve vtedy niečo narodilo, ja som mal skôr pocit únavy zo stokrát videného defilé davov s periodicky sa vracajúcimi heslami. Ale o tom inokedy. Pre mňa sa rodila a zrodila slobodná európska verejnosť oveľa skôr – napríklad v tej polmiliónovej demonštrácii v náhle múrom obkolesenom Západnom Berlíne a medzi poslucháčmi Kennedyho prejavu. Alebo 21. augusta 1969 na protestných zhromaždeniach proti ruskej okupácii v Prahe a v Bratislave. Alebo 17. septembra 1980 v Gdaňsku, keď vzniklo hnutie Solidarita. Alebo v Bratislave na „sviečkovej demonštrácii“ v roku 1988. Alebo v roku 1989 v státisícovom dave, ktorí ten osudný berlínsky múr začal búrať. Alebo po 17. novembri 1989 opäť na uliciach Prahy a Bratislavy. Ale asi nemáme na mysli tú istú verejnosť. Európa zrejme má verejností viac. Vďakabohu. Habermas a Derrida sa rozhodli hovoriť v mene nemeckých a francúzskych filozofov. Ja žiadne splnomocnenie tohto historického a intelektuálneho významu nevlastním, predsa by som si však dovolil, v mene aspoň tých, ktorých z tej ponovembrovej slovenskej a českej verejnosti poznám osobne, vyprosiť si akékoľvek prirovnanie k tej pochodujúcej, kravál robiacej a komunistické bludy z hrobu vyťahujúcej verejnosti západoeurópskych metropol.

Tunel

V čase medzi postavením múru a Kennedyho prejavom v Berlíne sa odohrávala tesne pri múre, najprv z jeho západnej strany, potom i pod ním a za ním, dráma. Na monumentálnom pozadí dejín vlastne takmer súkromná minidráma s malým počtom hrdinov. Je však nesmrteľným dôkazom túžby po voľnosti a ľudskej obetavosti. Skupinka západoberlínskych študentov, medzi nimi i dvaja Taliani, sa rozhodla prekopať popod múr tunel a pomôcť na slobodu svojim príbuzným a kamarátom, ktorí mali smolu a zostali vo Východnom Berlíne a na iných miestach NDR. Museli konať v absolútnom utajení, na oboch stranách múru boli totiž agenti východonemeckej Stasi a mohlo ísť aj o život. Vyhliadli si zničenú továreň tesne pri múre a začali kopať, skrytí pred očami všetkých, v opustenej továrenskej hale. Všetko si presne a s nemeckou dôkladnosťou zamerali a začali kopať a vynášať zeminu v troch smenách. Pracovali bez prestávky neúnavne týždne a mesiace. Dodržiavali, pokiaľ im to možnosti dovolili, technologické postupy, štôlňu vystužovali a zaviedli do nej aj sporé elektrické osvetlenie. Medzitým pripravovali všetko pomocou rôznych spojení aj na „druhej strane“. Niekedy išlo kopanie ľahšie, niekedy narazili na skalu, niekedy na mazľavý íl. Ešte na západnej strane im náhle začala na hlavu tiecť voda a štôlňa sa začala plniť vodou. Nad ich hlavami bola prasklina vo vodovodnom potrubí. Zúfalo pumpovali, neskôr si dokonca zaobstarali elektrické čerpadlo, nestačilo to však. S odvahou sebe vlastnou sa vybrali na úrad s nevysvetliteľným tvrdením o prasknutom potrubí, ktoré nebolo na povrchu vidno a žiadosťou o odstavenie, či opravu. Mali šťastie. Úradník si síce spočítal o čo ide, ale solidarizoval s nimi. Informoval však americké okupačné úrady. Americká spravodajská služba CIA dala chlapcom najavo, že o ich pláne vie, ale nechala ich pokračovať. Úrad dal vodu odstaviť. Niekedy vtedy sa medzi nimi objavil aj mládenec menom Klaus, ktorého považovali za špicľa. Chvíľu mu išlo o život, čiastočne ich však presvedčil svojim životným príbehom. Pri pokuse o útek z Východného Berlína sa mu podarilo prebehnúť, strieľali však po ňom a na druhej strane zostala s ich malým synčekom jeho manželka, ktorá čakala ďalšie dieťa. Východonemecký súd ju po manželovom úteku odsúdil na 10 mesiacov za „ohrozenie mieru“. Po pôrode si väčšiu časť trestu aj odpykala. Klaus bol ochotný urobiť čokoľvek aby ich dostal do Západného Berlína. Nechali ho teda pracovať, hoci mu ešte stále neverili a strážili ho. Klaus drel 16 hodín denne.

Cesta na slobodu – po kolenách

Nakoniec sa mladým mužom podarilo prekopať do pivnice domu za ulicou, ktorá išla súbežne s múrom na jeho východnej strane. Presne tam, kam si to zamerali. Nasledovala ďalšia a určite najnebezpečnejšia časť operácie – zorganizovať, aby príbuzní a kamaráti prišli v dohodnutý čas a v dohodnutých intervaloch. Dramatické detaily vynechám, poviem len, že chlapci prejavili veľkú statočnosť a obetavosť – mohli nakoniec skončiť v komunistických gulagoch. Podarilo sa im cez dlhočiznú štôlňu, po ktorej sa museli občas ľudia pohybovať kolenačky, previesť všetkých. Klausovu novonarodenú dcérku si podávali vo vode ležiaci muži z rúk do rúk. Až keď boli Klausova žena a deti na slobode, vrhli sa mládenci radostne aj na Klausa. Konečne mu uverili. Tí, ktorí utekali, si spravidla obliekli svoje najlepšie šaty. Iné veci si so sebou zobrať ani nemohli. Na slobodu však prichádzali na nepoznanie zablatení a špinaví. Keď zo štôlne vyliezol posledný šťastný utečenec a posledný záchranca, voda stúpla natoľko, že sa prechod uzavrel. Aj táto minidráma bez pochodujúcich más patrí k rodokmeňu rodiacej sa slobodnej verejnosti.

Druhý program ČT vysielal o tomto príbehu ľudskej odvahy a obetavosti vynikajúci dokument nakrútený v roku 1999. Zosivelým mužom a ženám aj po toľkých rokoch tiekli po tvári slzy, keď rozprávali o okamihoch stretnutia. Aj ten dokument, vlastne kus „oral history“ Berlína, bol nakrútený s poctivosťou a dôkladnosťou – tak, ako mladí muži kopali svoj tunel na slobodu. Rád by som ho videl medzi študijnými materiálmi dejepisu na našich stredných školách. Na udržanie reálnej perspektívy vo svete verejností, ktoré sa v očiach filozofov permanentne rodia na celkom nevhodných miestach.