Mapa stránky

Dráma politického konfliktu medzi Sovietskym zväzom a Amerikou dominovala politickému javisku sveta celé polstoročie. Vyslúžila si názov studená vojna. Dnes, keď zo Sovietskeho impéria zostalo Rusom iba ich vlastné územie a komunistická ríša zmizla, je vzťah Ameriky a Ruska pre bezpečnosť sveta stále jednou z najdôležitejších vecí.

Možno sa v niektorých európskych politických a akademických kruhoch rozšírila ilúzia o schopnosti novej Európy byť svetovým hráčom aj v tvrdých mocenských zápasoch globálnych rozmerov, je to však naozaj iba ilúzia. Skutočnými globálnymi hráčmi sú naďalej iba Amerika a Rusko. Henry Kissinger v knižke „Potrebuje Amerika zahraničnú politiku“ pripomína, že Rusko pokrýva svojim územím jedenásť časových pásiem a zo St. Peterburgu je bližšie do New Yorku ako do Vladivostoku a z Vladivostoku bližšie do Seattlu ako do Moskvy. Tomu zodpovedajú možnosti a predovšetkým ambície aj dnešného Ruska. Kissinger píše, že zem taká veľká by nemala trpieť klaustrofóbiou, a predsa je opakovanou témou jej histórie plazivá rozpínavosť. Tuším, že to bola cárovna Katarína Veľká, ktorá raz povedala, že neexistuje spôsob ako brániť ruské hranice – okrem ich rozširovania. A ešte čosi pripomína Henry Kissinger - Rusi, vďaka svojej obrovskej krajine a schopnosti znášať utrpenie, zabránili Napoleonovi aj Hitlerovi ovládnuť Európu, vždy na konci svojho hrdinstva však stotožnili mier s nastolením svojich autokratických princípov všade, kde vstúpili jeho vojaci. A pripomína aj vplyvnú ruskú diplomaciu: „Rusko uplatňovalo vytrvalú, trpezlivú a umnú diplomaciu s Pruskom a Rakúskom proti hrozbe francúzskej dominancie, s Francúzskom proti cisárskemu Nemecku, s Anglickom, Francúzskom i hitlerovským Nemeckom, aby sa vyhlo izolácii, so Spojenými štátmi a s Britániou, aby zabránilo katastrofe v 2. svetovej vojne, a počas studenej vojny sa pokúšalo oddeliť Európu od Spojených štátov pomocou kombinácie nukleárneho vydierania a podpory hnutí, ktoré vykresľovali Spojené štáty ako najvážnejšiu hrozbu pre jadrový mier.

Domnievam sa, že krajiny s imperiálnou minulosťou majú za určitých okolností tendenciu k psychologickej recidíve svojej politickej elity k imperiálnym ambíciám ešte po storočiach (ako inak racionálne interpretovať francúzske diplomatické výboje uplynulých mesiacov, však áno) a Rusko nie je výnimkou. Platí to určite aj vtedy, keď po temnom Stalinovi, omylom uznávanom Chruščovovi, imperiálnom Brežnevovi, krátkodychom Andropovovi a Černenkovi, ľudskom Gorbačovovi a trochu rapsodickom Jeľcinovi, zasadol na ruský stolec pragmatický a čitateľnejší Vladimír Putin. Asi aj preto Henry Kissinger uzatvára, že: „Každý znalec histórie rozpozná dôležitosť úlohy Ruska pri stavbe nového medzinárodného poriadku – bez toho, aby sa Rusko podporovalo vo svojich historických návykoch.

O kľúčovej úlohe svojich vzťahov s Amerikou vie bezpochyby aj Rusko. Ameriku potrebuje vo svojej súčasnej situácii hospodársky, bezpečnostne i politicky a Európa ju nemôže vo väčšine agendy nijako zastúpiť. 24. mája 2002 podpísali George W. Bush a Vladimír Putin spoločnú deklaráciu o nových vzájomných vzťahoch, ktorá bola vo viacerých aspektoch prelomová. Píše sa v nej, medzi iným, že: Dosiahli sme nové strategické partnerstvo. Éra, počas ktorej videli Spojené štáty a Rusko jeden druhého ako nepriateľa, skončila.“ To bolo v čase, keď spolupráca Ruska s Amerikou napríklad vo vojne s terorizmom a proti vláde Talibanu v Afganistane priniesla naozaj pozoruhodné úspechy. Súčasťou dohôd bolo aj dramatické zníženie počtu nukleárnych bojových hlavíc na oboch stranách. Odvtedy uplynulo 13 mesiacov a vzťahy sa pred a počas vojny v Iraku zakalili. Na škodu sveta.

Čo sa pokazilo?

Napriek spoločnej deklarácii neboli vzťahy Ruska a Ameriky bez istého trenia ani pred vojnou v Iraku. Bush s Putinom si vybudovali osobný vzťah, ktorý však nemohol prekryť vzájomnú nedôveru úradníkov na nižších priečkach. Tí na ruských ministerstvách pravidelne sabotovali účinnú spoluprácu s Amerikou - a Rusi sa zasa sťažovali na to, že je vždy potrebný zásah Bieleho domu, aby pohnali k činu byrokratov z Pentagonu a CIA. Rusi spočiatku boli naklonení podporiť Spojené štáty aj vo veci Iraku, i keď neboli nadšení použitím sily. V januári 2003 ešte naznačovali ruskí diplomati v súkromí, že pri hlasovaní o prípadnej rezolúcii o Iraku v Bezpečnostnej rade OSN sa zdržia a nebudú ju vetovať. Píše o tom v obsiahlej analýze americko-ruských vzťahov v najnovšom čísle časopisu Policy Review analytik Paul J. Saunders. Vo februári 2003 sa však ruský postoj o poznanie pritvrdil. Saunders to pripisuje spolupôsobeniu medzinárodných i vnútorných ruských faktorov.

Na medzinárodnej scéne to bolo predovšetkým Francúzsko, masívne podporované Nemeckom, ktorému sa podarilo zlákať Rusko do opozície voči Spojeným štátom. Francúzsky minister zahraničia Dominique de Villepin hovoril (telefonicky i priamo) so svojim ruským kolegom Igorom Ivanovom vo februári a marci tohto roku veľa krát. S prezidentom Putinom zasa komunikoval prezident Chirac. Americká diplomatická iniciatíva smerom k Rusku bola v tom čase skromnejšia. Ochota Francúzska, ako dôležitého člena NATO, oponovať Amerike, kombinovaná s pozíciou Nemecka, ktoré bolo dovtedy lojálnym partnerom Spojených štátov, otvorila Putinovi možnosť postaviť sa konfrontačne k Spojeným štátom bez rizika znepriatelenia si celého Západu. Neodolal.

K francúzskemu lákaniu treba pripočítať aj vnútropolitické faktory. Jedným z nich bolo zlyhanie ruských spravodajských služieb vo veci vojenskej schopnosti Saddámovho režimu klásť účinný vojenský odpor americkej invázii. Rusi verili, že Američania musia počítať s dlhou a krvavou vojnou a ťažkými stratami. Bola tu teda možnosť Američanov odradiť. Problém spôsobila asi Putinova neobmedzená dôvera k ruskej spravodajskej službe FSB, v ktorej začínal svoju politickú kariéru (označovanej tiež za najsilnejšiu ruskú prosaddámovskú lobby), a tiež osobný vzťah s ministrom obrany Sergejom Ivanovom. Sergej Karaganov, popredný ruský zahraničnopolitický analytik, k tomu v periodiku Moscow News poznamenal, že: „Naše tajné služby nás zavádzali – alebo sme sa oklamali sami – čo sa týka irackej schopnosti a pripravenosti klásť odpor.“ K tomu všetkému sa pridal aj faktor politického času. Rusko čakajú v decembri tohto roku voľby do Štátnej dumy, ruského parlamentu, a v marci 2004 prezidentské voľby. Zoči-voči protiamericky naladenej ruskej verejnosti a ruskej politickej elite by mohol Putin zaplatiť značnú politickú cenu aj za platonickú podporu americkému vojnovému úsiliu. Situácia, v ktorej sa Rusko ocitlo, je však paradoxná. Amerika v Iraku zdrvujúco zvíťazila. Saunders opätovne cituje Sergeja Karganova, ktorý sa sťažuje: „Chceli sme zachovať medzinárodnú legitimitu, alebo zachrániť Bezpečnostnú radu OSN, alebo spriateliť si Európanov a poštvať ich proti Spojeným štátom, alebo zachovať si dobré vzťahy s Američanmi? Všetky tieto ciele sú ospravedlniteľné, ak sú založené na základnej strategickej koncepcii. Taká koncepcia však neexistovala. Nie je to teda problém určitej krízy, ale celej (ruskej) zahraničnej politiky.“ To, že má pravdu, môže naznačovať aj opatrná zmena ruského tónu po vojne v Iraku.

Ako ďalej?

Od spoločnej deklarácie sa na najdôležitejšej agende spolupráce Ruska a Ameriky nezmenilo nič – boj proti medzinárodnému terorizmu, v súvislosti s tým zabránenie rozširovaniu zbraní hromadného ničenia, boj proti medzinárodnému zločinu a obchodu s drogami a, samozrejme, ekonomická spolupráca. Ak začneme od konca, tak najdôležitejším okamihom bude asi rusko-americký summit, ktorý sa má zaoberať energetickou politikou a predovšetkým ruským vývozom ropy a zemného plynu. Kreatívne dohody môžu pre Ameriku znamenať aj ukončenie závislosti na rope z nestabilného Blízkeho východu. Jedným z neuralgických bodov vzájomných ekonomických vzťahov Ameriky a Ruska je tzv. Jackson-Vanikov dodatok k obchodnému zákonu z roku 1974. Napriek ruskému všeobecnému odporu je to historicky jedna z politicky najúspešnejších noriem americkej legislatívy. Pred tridsiatimi rokmi senátor Henry „Scoop“ Jackson a člen snemovne Charles Vanik navrhli zákon, ktorý zabránil krajinám, ktoré neumožňovali svoji občanom voľný pohyb (teda vysťahovanie sa), využívať výhody normálnych obchodných vzťahov so Spojenými štátmi. Americký kongres Slovensko a ďalšie postkomunistické krajiny spod platnosti tohto zákona už dávno vyňal, Rusko ešte nie. Je však jasné, že v súčasnej dobe zákon stratil voči Rusku svoj zmysel. Rusi, nech už sú akéhokoľvek pôvodu, sa dnes môžu slobodne vysťahovať, a neobchoduje štát, ale súkromné firmy, ktoré zasa nemá zmysel trestať. Nie len Rusi, pre ktorých je tento zákon zvlášť iritujúci, ale aj židovské organizácie, ktorým najviac išlo o uvoľnenie emigrácie z Ruska, a mnohí americkí politici a analytici vyzývajú na jeho revíziu. V marci tohto roku navrhol senátor Richard Lugar jeho zrušenie vo vzťahu k Rusku. Lugarov návrh podporuje aj prezident Bush a všeobecne sa očakáva, že na jeseň bude schválený.

Skutočne účinný boj proti medzinárodnému terorizmu a rozširovaniu zbraní hromadného ničenia je bez spolupráce Ameriky a Ruska nemysliteľný. Európa môže a musí obom krajinám v tejto veci rozhodujúcim spôsobom pomôcť, nemôže však nič definitívne vyriešiť. Problém je príliš veľký, týka sa celej západnej civilizácie a pokrýva priveľkú časť sveta. Paul J. Saunders k tomu píše, že obavy Ruska a Ameriky sú, čo sa týka terorizmu, rozdielne. Američania sa boja predovšetkým útokov na vlastných občanov doma i v zahraničí, zatiaľ čo Rusi sa obávajú, že radikálny islam môže oslabiť susediace štáty a dokonca ohroziť teritoriálnu integritu krajiny. V Rusku žije asi 12 miliónov moslimov a v siedmich oblastiach (vrátane Čečenska) tvoria väčšinu. Čo sa týka zbraní hromadného ničenia a predovšetkým nukleárnych zbraní, je spolupráca Ameriky a Ruska absolútne kľúčová. Európski ministri zahraničných vecí prijali síce vyhlásenie vyslovujúce požiadavku zastavenia nukleárnych zbrojných programov v Severnej Kórei a v Iráne, ťažko si však predstaviť, ako by si Európa bez Ameriky a Ruska vynútila jej plnenie.

Implikácie pre Európu

Ak platí, že najväčším nebezpečím pre svet a Európu na počiatku 21. storočia je medzinárodný terorizmus a rozširovanie zbraní hromadného ničenia, tak je dobrý vzťah Ameriky a Ruska v životnom záujme Európanov. V takom prípade diplomatické a medzinárodnopolitické hry Francúzska a Nemecka, ktoré zneužívajú ruské historické reflexy a podporujú rozpory medzi Amerikou a Ruskom, hraničia s kriminálnou hlúposťou, ktorá nie je ospravedlniteľná ani partikulárnymi národnými záujmami oboch krajín. Ak európskym politikom vadí unipolárny svet, v ktorom je jediným skutočným vojenským a hospodárskym hegemónom Amerika, treba sa opýtať akú alternatívu majú na mysli. Bipolárny svet studenej vojny je pomaly blednúcou nočnou morou a hodnotovo neutrálny svet akýchkoľvek „multipolárnych“ alternatív iba jej návratom. Žiadnym inštitucionálnym rozhodnutím vojensky a morálne bezmocných nadnárodných organizácií (ako OSN) „multipolarita“ nevznikne. Vzťahy s Ruskom nie sú bez problémov a ruská demokracia nie je bez kazu, ako naznačujú správy organizácií ochraňujúcich ľudské práva. O tie sa však európski politici doposiaľ príliš nestarali. Ide o bezpečnosť sveta, a preto asi najpraktickejšou radou ambicióznym európskym politikom je v danom okamihu aspoň neprekážať.