Mapa stránky

Teroristi sú v médiách často označovaní ako fanatici. Výhodou tohto stručného a populárneho označenia sú jeho negatívne konotácie. Dá sa ním vyjadriť odmietnutie a pohŕdanie mentalitou teroristu a zároveň vysloviť laickú diagnózu tváriacu sa ako vysvetlenie.

Diagnóza fanatizmu nie je v prípade teroristov celkom neprimeraná, je však obsahovo neutrálna a popisuje skôr istú psychologickú podmienku pre teroristické skutky, niekedy navodený stav duše, inokedy osobnostnú črtu. Neukazuje prstom priamo na príčinu terorizmu. Najrôznejších fanatikov je na preľudnenom svete viac ako komárov po záplavách, iba nepatrný zlomok z nich sa však opáše výbušninou a ide zabíjať. Český klinický psychológ Jan Zeman, ktorý publikoval pred rokom o terorizme naozaj fundovanú historicko-psychologickú štúdiu, považuje termín fanatizmus, už pre jeho zložitosť, za príliš problematický, aby sa hodil na analýzu príčin terorizmu. Považuje ho tiež za zastaralý. Napriek tomu je slovo fanatizmus pri hľadaní príčin terorizmu do istej miery stále užitočné - ako prívlastok, či koncept popisujúci nezmieriteľnosť a posadnutosť, s ktorou predovšetkým architekti svetového teroru idú za svojimi cieľmi. Je to aj užitočné antidotum pre všetkých, ktorí ešte veria v možnosť vyjednávania s náboženskými teroristami. Fanatici nevyjednávajú.

Duša fanatika

Fanatizmus premení flexibilnú, tvárnu a doslova „tekutú“ myseľ človeka na čosi nehybné a strnulé. Vytvorí v nej pevné rámce a bariéry, vystuží ju oceľovými trámami predsudkov a nezvratných presvedčení a pozatvára všetky východy von – do otvoreného sveta diskusií a logiky. Analýza duše fanatika má preto možno veľa spoločného s pitvou – rozoberáme umŕtvenú myseľ.

Psychológovia, ktorí sa venovali špeciálne terorizmu, priniesli viacero popisných definícií fanatizmu spojeného s terorom. Jan Zeman cituje napríklad Thomasa, ktorý fanatizmus vníma ako „úzkostný, vášnivý, spory vyhľadávajúci stav mysle“. Keďže populárne používanie slova fanatizmus, najmä v súvislosti s terorom, často implikuje akúsi duševnú poruchu, psychológ Maxwell Taylor upozorňuje, že „bežne prijímaný predpoklad o vzťahu medzi fanatizmom a duševným ochorením ... sa zdá byť nepravdivý“. V súvislosti s terorizmom zdôrazňuje Taylor aj prepojenie fanatizmu s dvomi príbuznými mentálnymi charakteristikami – predsudkami a autoritárstvom – s ktorými má spoločné viaceré kognitívne mechanizmy. Patrí sem neochota ku kompromisu, dešpekt k iným alternatívnym názorom, tendencia vidieť veci čierno-bielo, rigidita presvedčenia a vnímanie sveta, ktoré ukazuje na uzavretú myseľ. Pochopenie povahy fanatizmu teroristov, píše Taylor, si vyžaduje vziať do úvahy jeho kultúrny (náboženský, sociálny) kontext. Fanatizmus, v kontexte špecifickej kultúry, v ktorej terorista koná, môže byť podľa Taylora „súčasťou zoznamu vlastností teroristu“, ale iba onen špecifický kultúrny kontext teroristových skutkov môže naznačiť, či je použitie slova fanatizmus primerané.

V odborných kruhoch je už takmer zabudnutá vizionárska knižka The True Believer (Pravoverný), ktorú napísal pred viac ako polstoročím americký publicista Eric Hoffer. Uvažoval v nej o podstate masových náboženských a politických hnutí. Mal už síce k dispozícii nevyčerpateľnú matériu fašizmu, komunizmu a najrôznejších náboženských kultov a siekt, ale akoby tušil, že jeho pozorovania ľudskej povahy majú univerzálnejší charakter. Možno preto ešte stále pôsobí každá jeho veta ako napísaná práve dnes. Fanatizmus považuje za jeden z najdôležitejších faktorov zo zoznamu tých, ktoré umožňujú sebaobetovanie sa v mene masového hnutia, a fanatikov za aktérov, bez ktorých iracionálne doktríny nefungujú. Fanatizmus je prostriedkom odcudzenia sa sebe samému, zabudnutia na svoje individuálne ja. To je pre potreby radikálnych hnutí nevyhnutné, inak ich akcieschopnosť vyprchá, rozriedi sa v obyčajných túžbach a osobných osudoch jednotlivcov. Zapaľovaním a rozdúchavaním prudkých vášní v srdciach svojich nasledovníkov zabraňujú masové hnutia nastoleniu vnútornej rovnováhy. Na islamský fundamentalizmus, najnebezpečnejší zdroj terorizmu začiatku 21. storočia, možno v plnom rozsahu aplikovať Hofferov postreh, že „... odmieta autonómnu a sebestačnú existenciu (človeka) nielen ako zakázanú a bezvýznamnú, ale tiež ako zvrhlú a zlú. Človek odkázaný iba na seba je bezmocnou, úbohou a hriešnou bytosťou. Jeho jediná spása je v odmietnutí svojho ja a v nájdení nového života v náručí svätého spoločného celku – či už je to cirkev, národ, alebo strana.“ O fanatikovi Hoffer píše, že „...je permanentne neúplný a neistý. Nedokáže čerpať sebaistotu z vlastných individuálnych zdrojov – zo svojho odmietnutého ja – ale nachádza ju iba v tom, že vášnivo lipne na opore, ktorú prijal. Toto vášnivé prilipnutie je podstatou jeho slepej oddanosti a náboženského zápalu a vidí v ňom zdroj všetkých cností a sily. Vníma samého seba ako ochrancu svätej veci, ku ktorej lipne a je pripravený obetovať svoj život, aby demonštroval sebe a iným, že taká je skutočne jeho rola. Obetuje svoj život, aby dokázal svoju hodnotu“. Dôležitý je aj Hofferov postreh, že „... fanatika nemožno odkloniť od jeho veci apelovaním na rozum, či morálny zmysel. Bojí sa kompromisov ...“. Eric Hoffer nepísal špecificky o samovražedných teroristoch, v jeho časoch ich nebolo príliš veľa, jeho analýza sa však dotýka čohosi veľmi podstatného v ich mentálnej výbave.

Fanatici ako druh

Hoffer si všimol, že fanatici rôznych doktrín sú nepriateľmi iba nominálne. Hoci sú pripravení si kedykoľvek vzájomne skočiť na krk, často sa vraždia a hľadia na seba s krajnou nedôverou, patria pod jednu species, „ ... sú susedmi a takmer z jednej rodiny. Nenávidia sa vzájomne nenávisťou bratov“. Vyslovene aktuálne, i keď možno pre niekoho kontroverzne, vyznieva aj jeho postreh, že „protikladom náboženského fanatika nie je fanatický ateista, ale jemný cynik ... Ateista je religiózna osoba. Verí na ateizmus, akoby to bolo nové náboženstvo“. Už pred polstoročím tiež poznamenal, že je ľahšie pre fanatického komunistu konvertovať na fašizmus, či šovinizmus, ako sa stať triezvym liberálom.

Labilný človek, človek, ktorý stratil nádej, respektíve ju vo svojom tristnom okolí nevidí, sa môže stať fanatikom, ak sa jeho beznádeje chopia schopní zaklínači. Zvlášť to platí na tých zúfalých mladých ľudí, ktorých si nájdu v slumoch obklopujúcich veľkomestá islamského sveta verbovači do svätej vojny – džihádu – proti Západu a jeho symbolom. Ale nie len na nich. Dokonca viac je tých fanatikov, ktorých život nepoznal skutočnú chudobu a beznádej plechových chatrčí a ktorých frustráciou je skôr priemernosť. Odkiaľ sa však berú fanatici so schopnosťou vymýšľať násilie a ochotou ho presadzovať, fanatici pera, rečníci a manipulátori, ktorí plávajú na vlne rozvášnených davov, tí skutoční architekti terorizmu? Eric Hoffer si myslí, že najviac fanatikov tohto druhu pochádza z radov netvorivých mužov slova. Neúspešných ale ambicióznych intelektuálov. Podľa neho je skutočne tvorivý muž slova, ktorý nachádza naplnenie vo svojej práci, bez ohľadu na to ako trpko kritizuje poriadok svojho sveta, skôr spätý s jeho kontinuitou. Jeho vášňou je reforma, nie ničenie a necíti sa dobre v atmosfére zúriacich masových vášní. Marat, Robespierre, Lenin, Mussolini a Hitler sú podľa Hoffera všetko fanatici z radov netvorivých mužov slov s neukojenými inteletuálnymi a spravidla umeleckými ambíciami. Špeciálne fašizmus sa nimi priam hemží. Hitler chcel byť maliarom, Goebbels dramatikom, Rosenberg architektom a filozofom, von Shirach básnikom, atď. Ich umelecké ambície, samozrejme neukojené pre nedostatok skutočného talentu, boli podľa všetkého pôvodne omnoho hlbšie, ako ich politické ambície a boli integrálnou časťou ich osobnosti. Netvorivý muž slov nemá talent, ale dokáže to aspoň intuitívne rozpoznať. Výsledkom je zožierajúci pocit krivdy a chuť ničiť svet ľudí, ktorí odmietli oceniť neexistujúci talent. A na manipulovanie más skutočnú kreativitu netreba, postačí jej odvar a emóciami naplnené banality.

Nevedno, aké nenaplnené ambície kvária dušu súčasných fanatických kazateľov a iniciátorov teroru proti Západu, väčšina z nich má však vzdelanie, ktoré ich do spomínanej kategórie radí. Pokojne môžeme predpokladať, že pre mnohých (určite nie všetkých) intelektuálne ambicióznych mužov islamského sveta predstavuje zrážka s krikľavo úspešnou modernitou Západu zdroj permanentnej frustrácie. Časy rozkvetu arabskej a islamskej kultúry a vedy sú už stáročnou minulosťou. Ich univerzity im neposkytujú vzdelanie, ktoré by umožnilo rovnú súťaž so západnými kolegami vo svete vied a technológií. Ak chcú v tej súťaži uspieť – a mnohým sa to podarí – musia opustiť svoj svet mentálne a spravidla aj fyzicky. Memorovanie koránu zasa nedáva odpoveď na ekonomické a politické zlyhávanie islamských spoločností. A dokonca aj vo svete náboženstva vedie skratka k povesti islamskej autority a svätosti, obchádzajúca hĺbanie a úmorné štúdium koránu a iných posvätných textov, cez džihád. Ťažko si predstaviť fertilnejšiu pôdu pre výskyt fanatikov a fanatizmus. Fanatizmus plodiacu krízu súčasného islamského sveta a jej príčiny analyzuje vo svojej obsiahlej štúdii aj americký historik a odborník na Stredný východ Bernard Lewis, je to však iná téma.

Fanatizmus a teror

Zlo môže byť aj chladné, nepotrebuje pre svoj život do biela rozžeravenú dušu fanatika. Môže kalkulovať a páchať násilie bez emócií, napríklad pre materiálny prospech. Moderný medzinárodný terorizmus sa však priživuje na emóciách a fanatizmus je jeho stálou súčasťou. Fanatizmus na vysvetlenie terorizmu nepostačuje. Je však nevyhnutnou ingredienciou jeho komplexnej sociálnej receptúry. Je súčasťou mentálnej výbavy jeho iniciátorov a teoretikov, je nevyčerpateľným rezervoárom energie jeho nespočetných „vojakov v poli“ a je stavom mysle, ktorý sa snažia navodiť u svojich regrútov plánovači teroru. Bez jeho vášne a sily nemožno totiž poslať človeka na nezmyselnú smrť. Vďaka propagandistickej mašinérii je tiež, zdá sa, chorobou celých spoločenstiev islamského sveta. Fundamentalizmus, v súčasnosti najmä ten islamský, je iba jeho iným menom.