Mapa stránky

Prezident Bush a ďalší západní politici vynaložili veľké úsilie, aby objasnili, že vojna, v ktorej sa nachádzame, je vojnou proti terorizmu – nie vojnou proti Arabom, ani, všeobecnejšie, proti moslimom.

Moslimov vyzývame, aby sa k nám pridali v boji proti spoločnému nepriateľovi. Posolstvo Usamu bin Ládina je však opačné. Pre bin Ládina a jeho nasledovníkov je to náboženská vojna, vojna za islam proti neveriacim, a preto, nevyhnutne, proti Spojeným štátom, najväčšej mocnosti medzi neveriacimi. Týmto konštatovaním začína svoju najnovšiu knihu o kríze islamu renomovaný odborník na dejiny Stredného východu, profesor Princetonskej univerzity Bernard Lewis. Kniha má podtitul Svätá vojna a nesvätý teror. Z celého textu vyplýva, že analýza príčin moderného islamského terorizmu jednoducho nemôže obísť samotný islam, jeho počiatky, jeho dramatické dejiny, jeho neúspešnú zrážku so západnou modernitou, ani jeho posvätné texty a predovšetkým Korán. Moderní západní apologeti islamu, ako napríklad britská historička a znalkyňa islamu Karen Armstrongová, v celkom oprávnenej a pochopiteľnej obave z následkov možnej „vojny civilizácií“, sa pokúšajú terorizmus vymedziť ako čosi bytostne cudzie „skutočnému“ učeniu islamu. Nedávajú však odpoveď na otázku prečo stále viac moslimov prijíma hlásanie dogmatického odmietnutia moderného sveta, prečo sa architekti teroru vracajú k posvätnej minulosti džihádu a prečo vražedné posolostvo Usamu bin Ládina nachádza v islamskom svete takú rozsiahlu podporu. Nie je ani jasné, čo v neskutočne protirečivej spleti výrokov, kázní a spisov súčasných islamských duchovných autorít reprezentuje „skutočný“ islam. Niekedy tie autority protirečia vo veci terorizmu aj sebe samým. Robert Spencer, autor znepokojivej monografie o súčasnom islame, cituje napríklad slová šejka Muhammada Sajída Tantawiho, plným titulom Veľkého šejka univerzity Al-Azhar v Káhire, ktorý (citoval ho v prejave v OSN aj americký prezident Bush) povedal, že „terorizmus je choroba a islam zakazuje zabíjanie nevinných civilov“. Na stránkach MEMRI (Middle East Media Research Institute) však Spencer našiel jeho celkom opačný názor. Na jar v roku 2002 šejk Tantawi vyhlásil, že samovražedné bombové atentáty sú „najvyššou formou operácií džihádu“, a že „každá martýrska operácia proti ktorémukoľvek Izraelčanovi, vrátane detí, žien a nedospelých teenagerov, je legitímnym aktom podľa (islamského) náboženského práva a islamských prikázaní“. Kedy teda hovoril o svojom skutočnom presvedčení? Dá sa iba tušiť, že asi v druhom prípade – to bol totiž výrok v arabčine, adresovaný spoluvercom.

Dom vojny

Islam sa od svojich počiatkov líšil od svojich starších predchodcov, teda judaizmu a kresťanstva, špecifickým geopolitickým videním sveta. To v zásade súvisí s tým, kde sa uplatňuje a kde sa neuplatňuje islamská moc a Boží zákon – šaría. Dár al-islam, teda dom (príbytok) islamu je všade tam, kde sa uplatňuje, kde je teda islam zároveň jediným právnym systémom i zdrojom politickej moci. Dár al-harb, teda dom vojny, je celý zvyšok zemského povrchu, teda územie, na ktorom jeho obyvatelia ešte žijú v blude, pretože Boha ešte vôbec nepoznali (pohania, polyteisti), alebo Božie zvestovanie zjavené predošlými prorokmi (Abrahám, Mojžiš, Ježiš) pokrivili a znehodnotili svojim správaním sa (židia a kresťania). Dár al-harb je územie, ktoré treba skôr alebo neskôr získať. Samotný obsah názvu naznačuje ako. Klasickú islamskú geopolitiku takto popisuje, v súvislosti s konceptom džihádu, český orientalista Miloš Mendel. Ten analyzuje aj rôzne islamské právnické školy, ktoré poznajú aj tretiu kategóriu území – dár as-sulh, dom prímeria, alebo dár al-ahd, dom dohody. Tým sa myslí stav, kde si neveriaci, na základe dohody s moslimami, podržia vlastníctvo pôdy a majetku, ale platia z neho moslimskej moci dohodnuté každoročné odvody. Iné islamské právnické školy také územia neuznávajú. Miloš Mendel uvádza vplyvnú Abú Hanífovu školu, podľa ktorej existuje iba územie islamu, na ktorom žijú inoverci (židia či kresťania), ktorí platia daň z hlavy – džizja – za ochranu zo strany moslimov. Podľa tejto právnickej školy okrem toho môže existovať iba dom vojny, teda územie pod vládou inovercov. Rozhodujúce teda je, komu územie skutočne patrí. Hanífovská islamská právna škola, vytvárajúca prísne bipolárny svet, vznikla podľa Miloša Mendela v 15. a 16. storočí, teda v období rozmachu Osmanskej ríše.

Zdá sa, že v bipolárnom svete, rozdelenom na dom islamu a dom vojny, neexistuje miesto pre dlhodobý či trvalý mier, iba pre prímerie vynútené vojenskými okolnosťami. Neskoršie právne pohľady islamských učencov boli vo veci „domu vojny“ miernejšie a zdôrazňovali napríklad, že dom islamu nestráca svoju faktickú hodnotu ani pod vojenskou nadvládou inovercov - ak sú na tomto území uplatňované moslimské právne a etické zásady. Bola to zrejme reakcia na faktický stav moslimských území pod koloniálnou nadvládou. V súvislosti so súčasným radikalizovaným výkladom islamu, pod ktorý sa nepodpísal iba Usama bin Ládin, či ajatolláh Chomeiní, ale aj jeho nespočetní ďalší protagonisti, je príznačná poznámka, ktorou Miloš Mendel (v roku 1997) končí svoju kapitolku o právnych aspektoch islamskej geopolitiky: „Základné bipolárne videnie sveta sa v priebehu islamských dejín príliš nezmenilo, ale vízia dár al-harb, ako priestoru pre stálu expanziu posvätenú Bohom, postupne stratila svoju silu. Aktívny prístup k neislamskému okoliu sa do značnej miery obmedzil skôr na misijnú činnosť, aj keď ozbrojeného džihádu, ako legitímneho nástroja na šírenie viery na území obývanom inovercami, sa klasická právna (islamská) veda nikdy nezriekla.“

Islam, politická moc a kalifát

Bernard Lewis píše, že je ťažké vyslovovať generalizácie o islame. Samotný pojem sa vzťahuje rovnako na náboženstvo (ako kresťanstvo, či judaizmus), ako na celú komunitu veriacich moslimov. Islam teda označuje aj takmer 1,4 miliardy žijúcich ľudí s obrovskou etnickou a kultúrnou mnohorakosťou a štrnásť storočí ľudských dejín. Kresťanov je v súčasnosti viac ako dve miliardy a pestrosť ich kultúr a etník je ešte väčšia. A, samozrejme, je tu aj 20 storočí inej (často dramaticky odlišnej) histórie kresťanstva. Jej veľkú časť tvorí aj stáročný boj s islamom – ľuďmi i doktrínou. Vlastne boj, ktorý poznačil takmer celé obdobie paralelnej existencie islamu a kresťanstva. Počas expanzie za života proroka Mohameda (622 – 632 n.l.) sa islam rozšíril na provinciu Hidžáz, kde ležia aj najsvätejšie miesta islamu Mekka a Medina, a na celý arabský polostrov. Neskôr, počas vlády kalífov, už v roku 750 n.l., siahalo jeho územie od rieky Hindus na východe, cez celý Stredný východ a severnú Afriku, až na španielsky polostrov a južné Francúzsko na západe. Mnohí analytici vravia, že ambíciou mužov ako Usama bin Ládin je kalifát rozprestierajúci sa všade kde islam v súčasnosti siaha, kde kedy siahal, a v budúcnosti, podľa možnosti, na celom svete. Arabské slovo khalífa znamená zároveň „zástupca“ i „následník“. Je to titul, ktorý ako prvý prevzal po prorokovej smrti Abu Bakr, jeho svokor. Pod vládou kalífa neexistuje rozdiel medzi náboženskou a svetskou mocou a. prirodzene, neexistujú iné ako božie zákony – šaría. Skúsenosť prvých moslimov, ako píše Bernard Lewis, poznala iba náboženskú pravdu neoddeliteľnú od politickej moci. Ajatolláh Chomeiní raz poznamenal, že „islam je politikou, alebo nie je ničím“. Podľa Lewisa nie všetci moslimovia by zašli tak ďaleko, ale väčšina by súhlasila s tým, že Boh za zaoberá politikou. Táto viera je potvrdzovaná šaríou, svätým zákonom, ktorý sa extenzívne zaoberá nadobúdaním a vykonávaním moci, povahou a legitimitou autority a povinnosťami vládcov a ovládaných. Moc kalífov sa samozrejme šírila mečom a základnou koncepciou šírenia viery, a teda i moci kalífov, bol džihád, svätá vojna.

Džihád

Džihád je pojem, ktorý dramaticky odlišuje judaizmus i kresťanstvo od islamu. Bernard Lewis poznamenal, že kresťanstvo a islam boli vždy „sesterskými“ civilizáciami, ktoré čerpali zo zdieľaného dedičstva židovského zjavenia a proroctiev a gréckej filozofie a vedy. Nikde však nie je podľa Lewisa medzi nimi natoľko zásadný rozdiel ako v chápaní vzťahov medzi vládou, náboženstvom a spoločnosťou. Kresťanské „daj cisárovi čo je cisárovo a Bohu čo je božie“ nemá v islame žiadnu obdobu. V pohanskom Ríme, kde bol cisár zároveň bohom, existovala pre celé generácie prvých kresťanov táto bolestivá voľba medzi ich Bohom a cisárom. Pre moslimov cisár nikdy neexistoval ako autorita. Vždy bol iba Boh - ako jediný suverén a jediný zdroj práva. Mohamed bol jeho prorok, ktorý počas svojho života v jeho mene učil i vládol, ale aj viedol vojny. Miloš Mendel píše, že keď prorok zomrel, jeho spirituálna a prorocká misia odovzdať ľudstvu Knihu – Korán (z arabského al-Kur´án al-karím – doslova „vznešené čítanie“) – bola ukončená. Čo zostalo na jeho nasledovníkov bola náboženská úloha šíriť jeho zjavenie až dovtedy, kým ho neakceptuje celý svet. Keď treba, mečom - džihádom. Korán vnímajú moslimovia inak ako Židia tóru, alebo kresťania bibliu. Tie sú v podstate ľudským rozprávaním o zjavení a príbehoch s tým spojených z pera a úst mnohých autorov – v prípade kresťanského Nového testamentu dokonca známych. Korán nemá okrem Boha žiadneho autora, ten hovoril priamo ústami proroka Mohameda.

Text Koránu je pritom priamym svedectvom spätosti Mohamedovho myslenia so židovským a kresťanským myslením, čiastočne je vlastne prerozprávaním biblických príbehov. Český prekladateľ a arabista Ivan Hrbek píše vo svojom predslove k českému vydaniu Koránu, že Mohamed považoval od samotného začiatku svoje učenie zo totožné s tým, ktoré hlásali starí izraelskí proroci, prípadne Ježiš Kristus. Očakával napríklad, že ho židovská obec prijme s otvorenou náručou ako jedného zo svojich a uzná ho ako proroka a pokračovateľa skorších poslov Boha, predovšetkým Mojžiša. Židia ho však neprijali a začali ostro kritizovať rozpory medzi ich tórou a Koránom. Z nich vyvodili, že Mohamed nie je žiadnym prorokom a Korán žiadnym Božím zjavením. To určite inšpirovalo aj tie časti Koránu (neskoršieho dáta), v ktorých prorok Mohamed hovorí o Židoch a kresťanoch. Mohamed nemohol poprieť rozdiely medzi starozákonnými príbehmi a Koránom, a preto dospel k záveru, že Židia zmenili pôvodné Abrahámovo učenie a odchýlili sa od neho. Hrbek píše, že Abrahám sa stal v jeho poňatí predstaviteľom dokonalého a základného monoteistického učenia. Boh zosielal ďalších prorokov, ale, napriek ich úsiliu, Židia a neskôr kresťania sa od Abrahámovho učenia vzdialili, zmenili Písmo sväté, a teraz sa bránia proti pravde, ktorú Mohamed prináša. Tento teologický spor premenil prorok Mohamed ešte počas svojho života aj na priamu vojnu v mene Boha – džihád.

Pre pochopenie súčasného stavu islamu a toho, čoho sa dovolávajú hlásatelia svätej vojny proti Západu, je asi dôležité pripomenúť, že slovo džihád nemusí nevyhnutne znamenať priamo vojnu a zabíjanie. Podľa Miloša Mendela je džihád vlastne synonymom pre islamský životný spôsob, pre vzorové chovanie, stelesnené v osobnom príklade proroka Mohameda. Nezahrňuje iba boj so zbraňou v ruke, ale aj ďalšie koncepty. Podľa ulamá, teda znalcov islamského práva, možno v džiháde odlíšiť štyri roviny: Džihád srdcom, ktorý sa týka neustáleho prehlbovania osobnej zbožnosti, džihád jazykom, ktorý sa týka misijnej činnosti a šírenia Pravdy, džihád rukou, ktorý zahrňuje predovšetkým dobročinnosť a až nakoniec džihád mečom – vedenie vojny za šírenie viery a na jej obranu. Korán však obsahuje množstvo výrokov, ktoré sa dovolávajú predovšetkým tejto jeho formy a život proroka Mohameda a jeho nasledovníkov to aj materializuje. Aj Bernard Lewis pripomína, že prevažná väčšina raných autorít islamu diskutuje o džiháde iba v jeho vojenskom slova zmysle. Podľa islamského práva je v súlade so zákonom viesť vojnu proti štyrom druhom nepriateľov - neveriacim, kacírom, rebelom a banditom. Iba prvé dva typy vojny sa však kvalifikujú ako džihád. Zároveň džihád v názve nespočetných súčasných teroristických organizácií asi ťažko znamená niečo iné. Pre západných univerzitných orientalistov a tiež pre tých islamských aktivistov, ktorý sa pokúšajú tento bojový imidž islamu zmierniť a slovo džihád v očiach západného sveta rehabilitovať, muselo byť tiež dosť znepokojujúce vidieť palestínskeho vodcu Jásira Arafata, ako v prvom návale citov pri správe o teroristickom útoku na Ameriku 11. septembra 2001 volá opakovane: „ ...džihád, džihád!“.

Islamské právne autority odlišujú povinnosti moslimov v útočnom džiháde, teda pri šírení islamu na územie neveriacich (ten je, samozrejme, tiež legitímny), a v obrannom džiháde. Útočný džihád, ako píše Bernard Lewis, je povinnosťou moslimskej komunity ako celku, a preto ho môžu viesť dobrovoľníci a profesionáli. Obranný džihád je však povinnosťou každého bojaschopného moslima. Príznačné je, že Usama bin Ládin definuje svoj džihád proti Spojeným štátom, Židom a „križiakom“ (kresťanom) práve takto – ako obrannú svätú vojnu.

Prorok Mohamed nežiadal veriacich moslimov aby bojovali v džiháde zadarmo (viď tiež rámček). Smrť moslima v džiháde bola od počiatku chápaná ako smrť martýra a priama cesta do neba a k veľmi materiálnym pôžitkom v nebi – vrátane povoľných panien, ktorých panenstvo sa vždy zázračne obnovuje, a podobne. Mnohé správy hovoria o tom, že s takou vidinou idú aj dnes na smrť samovražední bomboví atentátnici. To je však v islame skôr nóvum, lebo väčšina autorít sa zhoduje v názore, že prorok Mohamed považoval samovraždu za cestu priamo do pekla a nie do neba. Povedal, že ten, ktorý sa zabije vlastnou rukou, bude na veky v pekle prežívať znovu a znovu tú smrť, ktorou zišiel zo sveta.

Kríza a hnev islamu

Islam je roztrpčený a hnevá sa. Moslimovia sú stavom súčasného sveta a svojim zaostávaním v ňom ponížení a cítia potrebu sa proti svojmu poníženiu brániť. Nominálne je zdrojom ich hnevu správanie sa Západu, Ameriky, existencia Izraela, v pozadí je však čosi hlbšie, čo súvisí skôr s porovnávaním svojej situácie s bohatším svetom a s neschopnosťou nájsť v učení islamu návod na prelomenie ekonomickej a technologickej prevahy Západu. Mnoho storočí bol islam, aspoň vo vlastných očiach, na čele ľudskej civilizácie a pokroku. Vo vnímaní moslimov bol islam priamo synonymom civilizácie, za ktorej hranicami boli len špinaví barbari a neveriaci. Toto presvedčenie o jedinečnosti vlastnej civilizácie nebolo, konieckoncov, iba slabosťou islamu. Zvyšok sveta podobne vnímal antický Rím, India, staroveké Grécko aj Čína. V čase medzi úpadkom antiky a nástupom novoveku nebol tento pohľad islamu na seba ani celkom neodôvodnený. Potom však nastal pád, ktorý sa dodnes nezastavil. Bernard Lewis sa vo svojej predchádzajúcej knižke, ktorú nazval What went wrong? (Čo sa pokazilo?), venuje analýze príčin súčasných krikľavých rozdielov medzi úspešnosťou islamského sveta a Západu. Analýza je veľmi podrobná a zaslúžila by si väčší priestor. Jej dôležitým aspektom je aj poznanie, že sa mnoho vzdelaných moslimov počas uplynulých dvoch storočí pokúšalo preniesť do svojho sveta zo Západu veci, ktoré ich inšpirovali a ktoré považovali za zdroj pokroku – vrátanie práv žien. Neuspeli však.

Jedným zo zdrojov vedeckého poznania a následne aj technologického pokroku Západu bola nepochybne a predovšetkým aj sloboda, ktorá bola možná len v priestore oddelenej svetskej a náboženskej autority. Nebola výsadou iba neveriacich či pochybujúcich kresťanov – od Michelangela v umení, cez Galilea a Thomasa Mora až po Alberta Einsteina nebola viera prekážkou pre hlad po poznaní. Cirkev tomu síce nie vždy priala, to však bolo na úsvite modernej doby skôr problémom osobnej obmedzenosti duchovných autorít, ako skutočnou obranou náboženskej doktríny. A mocní svetskí vládcovia západného sveta neomylne vycítili dôležitosť vedeckého poznania pre ich vlastnú moc. Čo sa týka politického myslenia, už od raného stredoveku neváhali kresťanskí vladári vytvárať vlastné zákony, vrátane definovania slobôd a výsad úplne mimo rámca cirkevného myslenia. Dôkazom je už stredoveká anglická Magna charta libertatum. Politické myslenie islamského sveta bolo vždy derivátom posvätných textov a Božieho zákona. Lewis píše, že obyvatelia Západu si zvykli už od raných čias rozmýšľať o dobrej a zlej vláde v zmysle tyranie a slobody. Na Strednom východe bola sloboda právnym a nie politickým termínom. Znamenala, že človek nie je otrokom, pričom otroctvo bolo (a je) podľa Koránu legitímnou inštitúciou. Mimochodom, v Saudskej Arábii bolo otroctvo oficiálne zrušené, pod nátlakom západného sveta, až v roku 1963. Pre tradičného moslima bola opakom tyranie spravodlivosť a nie sloboda. Spravodlivosť iba znamenala, že vládca je na svojom poste legitímne a vládne podľa Božieho zákona. Dodnes je parlamentná demokracia so zákonodarnou mocou pre tradičný islam dosť ťažko stráviteľným sústom, lebo znamená, že si človek uzurpoval právo, ktoré náleží iba Bohu – vytvárať zákony. V rečiach a písomných traktátov súčasných islamských fundamentalistov je napríklad jedným z nevyvrátiteľných dôkazov zvrhlosti západného sveta.

Čosi podobné možno povedať aj o definícii ľudských práv ako ju formuloval v americkej Deklarácii nezávislosti Thomas Jefferson. Predstava, že všetci ľudia sa rodia ako rovní a všetkých Stvoriteľ obdaroval rovnakými neodňateľnými právami, teda všetci, vrátane inovercov, neveriacich a žien, je v očiach ortodoxného islamu v rozpore s tým, čo vraví Korán, jednoducho blasfémia. Bez prijatia myšlienky univerzálnej ľudskej rovnosti však nemožno civilizačný úspech západného sveta zopakovať.

Rozchod zo svetom

Kdesi na počiatku moderného islamského terorizmu proti Západu a Amerike stojí niekoľko modernejších prúdov islamského náboženského myslenia. Jedným z nich je wahhábizmus – smer myslenia, ktorý by bez miliárd ropných dolárov zostal učením obskúrnej fundamentalistickej sekty a štátnou doktrínou v zaostalom púštnom kráľovstve Saudov. Tým umožnilo účelové spojenectvo s militantnými žiakmi zakladateľa sekty Muhammada ibn ´Abd al-Wahhába (1703 – 1792) prebiť sa k moci v Hidžáze. Dodnes toto spojenectvo trvá. Vybavený a neustále podporovaný ropnými dolármi však wahhábizmus prenikol v uplynulých troch desaťročiach wahhábizmus a jeho nezmieriteľnosť prakticky do celého sveta, v neposlednom rade aj do miliónových islamských komunít v Európe a Amerike, a vytláča iné umiernenejšie interpretácie Mohamedovho učenia. Synonymom wahhábizmu je bigotnosť a hlásanie násilia. Bernard Lewis si zvolil na popísanie jeho vplyvu imaginárny príklad: „Predstavte si, že by Ku Klux Klan, alebo podobná skupina, získal totálnu kontrolu nad štátom Texas a tým aj jeho ropnými ziskami, a použil potom tieto peniaze na vytvorenie siete dobre financovaných základných a stredných škôl v celom kresťanskom svete, hlásajúc svoj zvláštny druh kresťanstva. A toto prirovnanie je ešte menej hrozivé ako skutočnosť, lebo vo väčšine kresťanských krajín existuje fungujúci systém ich vlastných verejných škôl. V niektorých moslimských krajinách to tak nie je a wahhábistami sponzorované základné a stredné školy predstavujú pre mladých moslimov jediné dostupné vzdelanie.“ Týka sa to, žiaľ, aj moslimských komunít v západných krajinách. Lewis napríklad spomína, že v skupine, ktorú úrady zatkli v Turecku pre podozrenie z terorizmu, boli iba mladí muži (Turci), ktorí sa narodili a vzdelanie získali v Nemecku. Ani jeden nebol priamo z Turecka.

Druhým z prúdov, ktoré živia dnešný terorizmus, je ideológia moslimského bratstva, ktoré vzniklo – v zásade ako reakcia na skorumpovanosť domácej vládnucej elity – ešte pred 2. svetovou vojnou v Egypte. Na tento prúd radikálneho islamského myslenia upozornil už v roku 1990 francúzsky sociológ náboženstiev Gilles Kepel vo svojej knižke Božia pomsta. Jej najznámejším teoretikom i mučedníkom je Sajíd Kutb, ktorého dal popraviť egyptský prezident Násir v roku 1966. Napísal dve hádam najvplyvnejšie knihy moderného radikálneho islamu – Pod záštitou KoránuMíľniky na ceste. Podľa Kepela Sajíd Kutb hneď na začiatku Míľnikov vyhlasuje, že existuje zásadný rozpor medzi islamom a všetkými ľudskými spoločnosťami jeho doby, vrátane tých, ktoré sa tohto náboženstva dovolávajú. Podľa neho už žiadna islamská spoločnosť neexistuje a bolo by márne hľadať stopu islamu vo svete, ktorý ho vypudil. Celý svet je, podľa neho, džáhilíja. Toto slovo označuje v islamskej terminológii obdobie „nevedomosti a barbarstva“, v ktorom žili arabské kmene pred vystúpením proroka Mohameda. Pravý moslim sa musí podľa Kutba s džáhilíjou, teda s celým súčasným svetom, rozísť a potom má bojovať za jeho zničenie a vybudovať na jeho troskách islamský štát. Pred Sajídom Kutbom sa žiadny moslim nechcel celkom rozísť s moslimskou spoločnosťou, akokoľvek bola z pohľadu ortodoxného islamu nedokonalá. Moslimskí bratia sú skupinou, z ktorej ideologického lona sa postupne zrodili najrôznejšie moderné islamistické teroristické organizácie – egyptský aj palestínsky Islamský džihád, Hamas a nakoniec aj Al-Kaída. Stáli tiež za skupinou, ktorá má na svedomí vraždu egyptského prezidenta Anvara Sadata. Priamo je s nimi spätý aj egyptský lekár Ajman al-Zavahírí, dnes pravá ruka a mentor Usamu bin Ládina.

Politické vraždy s náboženskou motiváciou nie sú nikde, teda ani v islame novým prvkom. Pre náboženské dôvody vraždili už v 12. a 13. storočí príslušníci islamskej sekty hašíšija, ktorým dnešná angličtina a francúzština vďačia za slovo assassin, vrah. Meno – užívatelia hašiša – dostali od svojich moslimských nepriateľov. Aj oni si nepriali v boji prežiť, nepáchali však samovraždu. Smrť vyhľadávali a počítali s tým, že zomrú rukou nepriateľa. Samovražda bola po celé dejiny islamu smrteľným hriechom. Samovražední atentátnici s vidinou raja pred očami sú zrejme najhrozivejším symptómom hlbokého civilizačného závozu, do ktorého sa v modernej dobe dostali islamské spoločnosti. Islam si možno zaslúži, už pre svoju slávnejšiu minulosť, aj láskavejší pohľad, preto uvádzam v rámčeku aj slová Bernarda Lewisa v tomto kontexte.