Mapa stránky

 

Západnú Európu a Ameriku nemožno pri skúmaní príčin terorizmu obísť. Ich zodpovednosť sa nevyčerpá iba tým, že poskytli svoju civilizáciu, politický systém a občanov ako nechránené terče a a bezbranné obete. Nie, že by to nebol významný príspevok - teror obete potrebuje.

Obete sú síce pre pravého teroristu zameniteľné, ale previnilé obete sú predsa len atraktívnejšie. Svoju spoluzodpovednosť Západ dokonca ani nepopiera. Sype si popol na hlavu a tvári sa striedavo kajúcne a odhodlane. Chce svoje viny naprávať. Peniazmi, ak to bude možné. Doľava šibnuté médiá pripomínajú flagelantov bičujúcich vlastné chrbty v kajúcnom ošiali a masové pochody radikálnych chaotov každého druhu nemajú väčšej túžby ako zneuctiť základy vlastnej slobody. Inými slovami, veľká časť intelektuálneho, akademického a mediálneho Západu uverila na kauzálnu súvislosť medzi islamským medzinárodným terorizmom a skutočnými či domnelými krivdami, ktoré zlý Západ napáchal na „treťom svete“. Nie, že by nejaké nenapáchal a nepácha, nie sú to však tie, ktoré vníma napríklad al-Kaída ako viny, ktoré treba trestať. Typické je, že viny vlastnej civilizácie voči inej trápia najmä elity, menej jednoduchých ľudí. Bývalý riaditeľ CIA a dnešný prezident najstaršej americkej ľudsko-právnej organizácie Freedom House James Woolsey napísal pre The Observer článok o boji proti terorizmu, v ktorom spomína charakteristickú konverzáciu, ktorú mal s čiernym taxikárom vo Washingtone. Bolo to deň po washingtonskom prejave bývalého prezidenta Billa Clintona, v ktorom povedal, že teroristický útok na USA 11. septembra 2001 bol čiastočne zúčtovaním za americké otroctvo a za zaobchádzanie s americkými Indiánmi. V taxíku ležali noviny s Clintonovým prejavom a tak sa Woolsey priamo taxikára opýtal, čo si o tom myslí. Ten mu odpovedal: „Tí ľudia nás nenenávidia pre to, čo sme spravili zle, ale pre to, čo sme spravili správne.“ Ideológovia terorizmu sú naozaj ochotní pridať k svojim obvineniam čokoľvek čo leží na stole a čo im ochotne ponúka zlé svedomie Západu, ale ich hlboká nenávisť patrí najmä slobode prejavu, slobode náboženského vyznania, rovnakým právam žien a podobne. Ich zhubného vplyvu a príťažlivosti pre islamskú komunitu sa boja. Najväčšou vinou Západu je, že je samým sebou - doma, nie v Arábii, ani v Afrike. Niektorí taxikári to vedia.

Skutočné viny

Napríklad americké. Stačí naslepo hrabnúť do politickej anamnézy americkej blízko-východnej politiky a na skutočné viny narazíte okamžite. Mnohé skutky (lepšie ich absencia) Ameriky pomohli vytvoriť v hlavách islamských radikálov pocit, že Amerika je slabá a možno do nej kopať beztrestne. A že je tiež nespoľahlivým spojencom. James Woolsey ich vyratúva niekoľko. Počas vojny v Zálive v roku 1991 posmeľovala Amerika irackých Kurdov a šiítov aby povstali, potom koalícia podpísala so Saddámom prímerie, ponechala mu nedotknuté Republikánske gardy a ich bojové helikoptéry a nečinne sa prizerala ako masovo masakrujú práve tých Kurdov a šiítov, ktorí počúvli posmeľovanie a povstali.

V roku 1979 obsadili islamskí radikáli americkú ambasádu v Teheráne, zajali viac ako 200 amerických rukojemníkov a Amerika sa nečinne prizerala viac ako rok (pravda, bol platonický pokus amerického komanda o oslobodenie rukojemníkov, skončil však haváriou vrtuľníkov v púšti). Hrozba terorizmu proti Amerike sponzorovaného Iránom je dnes jedna z najväčších.

V rokoch 1982-1983 libanonský Hizballáh financovaný Iránom vyhodil do vzduchu kasárne v Bejrúte a zahynuli stovky amerických vojakov. Američania opustili Bejrút bez skutočnej odvety. Zo strany Hizballáhu hrozí teroristický útok na americké zariadenia a občanov neustále.

V roku 1993 sa Saddám pokúsil zavraždiť bývalého prezidenta Busha v Kuvajte. Jedinou odvetou boli dva tucty križujúcich rakiet vypálených v noci do ľudoprázdnej centrály irackej tajnej služby. Saddáma to určite príliš nevyľakalo.

Aj pri neskorších útokoch na americké zariadenia a diplomatické misie bolo odpoveďou Clintonovej vlády príležitostné vypálenie nejakých tých križujúcich rakiet z bezpečnej vzdialenosti na zmätočné ciele. Všetko to určite nevzbudilo v srdciach potenciálnych teroristov priveľký rešpekt. Strašnou porážkou Talibanu v Afganistane a Saddáma v Iraku sa obraz beztrestného kopania do Ameriky určite pozmenil, zostáva však ešte dlhá cesta.

Inú notorickú chybu americkej politiky pomenoval v súvislosti s útokom na WTC a Pentagon 11. septembra 2001 ešte v októbri toho roku v Aquarian Weekly James Campion: „Pokračujúca neochota amerických vlád dovoliť Izraelu brániť sa proti Palestínčanom, Sýrii, Jordánsku a Libanonu, spojená so svätuškárskymi výzvami na zdržanlivosť a pompéznymi politickými mierovými zmluvami pre „fotografov“, ktoré nedosiahnu nič, iba umožňujú teroristickým základniam ako OOP zhromaždiť zbrane a brať ďalšie životy nevinných.“ Možno je to radikálny pohľad na politiku vlastnej krajiny, ale opýtajte sa v Izraeli. Je to poznačené dvojitým metrom na útoky proti Izraelu a inde, povedzme v Amerike. Je to chyba, ktorá udržuje infraštruktúru teroru „v chode“. Navyše je tento postoj postavený na mýlke zvanej „kruh násilia“, ktorá je postavená na viere, že útoky Hamasu a Islamského džihádu sú naozaj odpoveďou na obranné akcie izraelskej armády. V skutočnosti takáto príčinná súvislosť ani kruh neexistuje. Najväčšia vlna samovražedných atentátov sa rozpútala ako odpoveď na mierovú ponuku Ehuda Baraka Arafatovi v Camp Davide. Teror nie je v tomto prípade reakciou na akcie armády (tá jediná ho dokáže účinne redukovať), ale nástrojom na znemožnenie mieru. Mier by totiž znamenal zmierenie sa s existenciou Izraela a koniec snov o jeho zničení.

Ako osudové chyby, ktoré možno označiť za pôrodné babice teroru, treba vnímať aj „reálpolitické“ dávnejšie hry západných a najmä amerických tajných služieb s podporou radikálom, ktorí bojovali napríklad proti sovietskej invázii v Afganistane. Tí sa premenili na bin Ládinovo vojsko.

A ďalšie

Na čele tohto dlhého zoznamu je nepochybne nelojalita významných európskych spojencov vo vojne proti terorizmu. Mnohí európski politici, novinári a intelektuáli ju nepociťujú (hoci sú sami potenciálnymi cieľmi teroru) ako svoju vojnu. Majú zjavne väčší strach z Ameriky ako z islamského fundamentalizmu. Nesú si ho ešte z čias, keď mali väčší strach z Ameriky ako zo sovietskeho komunistického expanzionizmu. Hruď každého teroristu sa musí napĺňať radosťou pri pohľade na rozhašterené šíky „veľkého Satana“. Pocit, že Európa je vlastne tiež nepriateľom ich nepriateľa, je pre ľudí typu Usamu bin Ládina liekom proti beznádeji. Túto chybu možno označiť pokojne ako samovražednú. V rodokmeni tohto postoja možno v Európe nájsť aj tradičnú slabosť pre „bojovníkov za slobodu“, ak len majú aspoň škvrnky ľavicového náteru. To je prikrmované, samozrejme, aj nostalgiou za vlastnými skrachovanými socialistickými snami, z ktorých zostal len ten protiamerický tik. Nehovoriac o morálne pochybnom uprednostňovaní vlastných kšeftov v arabskom svete. Možno sa tiež na tom zľahčujúcom postoji podpisuje aj skúsenosť s vlastným európskym nacionalistickým terorizmom, povedzme Baskov, Írov, či Korzičanov, ktorý je vnímaný vždy ako „súkromný“ a vnútorný problém konkrétnej krajiny, ktorým sa, chvalabohu, nemusíme cítiť ohrození aj inde.

K európskym (a čiastočne aj americkým) vinám sa pridávajú aj chyby, ktoré nesú skôr známky ignorantstva, ako zlého úmyslu. K nim patrí napríklad veľkorysé európske financovanie projektov palestínskej samosprávy, ktorá ich používa, napríklad, na vydávanie školských učebníc, ktoré oslavujú samovražedných atentátnikov ako hrdinov a martýrov a vychovávajú generácie detí, ktorých učebnou látkou je zúrivá nenávisť.

Už spomínané „reálpolitické“ úvahy sú aj za americkou (a európskou) podporou diktátorských režimov v arabskom svete, ktoré ju oplácajú financovaním nenávistnej protizápadnej propagandy a terorizmu. Patrí sem napríklad Saudská Arábia, šíriaca do celého sveta jed wahhábizmu, ale aj sekulárne fašistické režimy v Sýrii, či Líbii (ten iracký padol). Slovo fašistické použil na ich označenie už citovaný James Woolsey, pretože majú analogickú politickú štruktúru, stranícku organizáciu a agendu, predovšetkým antisemitizmus.

Pre schopnosť zabraňovať ďalším teroristickým útokom je hroznou chybou aj doktrinárske presadzovanie „politickej korektnosti“ pri bezpečnostných opatreniach. Vznikajú napríklad absurdné sťažnosti, že si bezpečnostní dôstojníci na letiskách diskriminačne všímajú najmä mladých arabských mužov prichádzajúcich z rizikových krajín, a nie napríklad rovnako aj čínskych obchodníkov, alebo starú anglosaskú babičku z Toronta. Túto politicky korektnú a samovražednú precitlivelosť už nemožno označiť nijakým slušným slovom.

Následky

To všetko sú, samozrejme, chyby. Nie sú však skutočnou príčinou islamského terorizmu. Skôr sa dá povedať, že mu niekedy podržali otvorené dvere a predovšetkým oslabili Západ v boji proti nemu. A je tu čosi navyše. Európania a Američania by zrejme nedovolili, aby niekto vo verejných printových médiách roky hlásal nacistickú agendu a vyzýval k vraždeniu bez akýchkoľvek následkov. Tam až sloboda prejavu nesiaha. Tiež by nepripustili Hitlerove táraniny ako štandardný obsah kázní v kostoloch. Ale to je presne to, čo v inej podobe obsahujú kázne mnohých islamských duchovných (samozrejme nie všetkých a možno ani nie väčšiny) v európskych a amerických mešitách, nehovoriac o mešitách v islamskom svete. Ak ide o minority vo vlastných krajinách, a najmä tú moslimskú, majú však Európania a Američania ostych urobiť čokoľvek. Jednak sú ich tlačené médiá spravidla v arabčine, jednak predstava akéhosi dohľadu nad obsahom kázní v európskych či amerických mešitách pripadá každému predsa len absurdná. Západný svet tak poskytuje, takpovediac vo svojom náručí, skvelé podmienky pre epidemický rast ideologického podhubia islamského radikalizmu a teroru. Ale stále platí, že to nie je samotná príčina zrodu terorizmu. Západ, samozrejme, nemôže prestať byť samým sebou a slobody, vrátane slobody prejavu, k jeho obrazu patria, vlastne tvoria jeho podstatu.

Asi najlepšie je skončiť vetou, ktorou začal svoj prejav v americkom Kongrese britský premiér Tony Blair 18. júla 2003. Povedal: „Amerika, nikdy sa neospravedlňuj za svoje hodnoty.“ Ja by som len slovo Amerika zmenil na Západ. Hodnoty modernej západnej civilizácie sú príčinou terorizmu, proti nim bojuje. To však nie je dôvod cítiť vinu. To tiež nie je dôvod pre ospravedlňovanie sa. To nie je dôvod stratiť hrdosť na tieto hodnoty. To je dôvod bojovať.