Mapa stránky

Streda, 03 September 2003 00:00
:-)?

Nezmerateľná je hĺbka a veľkosť svetovej internetovej siete, neprebádateľné sú všetky jej zákutia. V mnohých sa hromadí špina.

Nové médiá komunikácie vždy predznamenávali dramatické civilizačné zmeny v ľudských spoločenstvách. Možno to povedať postupne o vzniku ľudskej reči, písma, kníhtlače, telefónu, telegrafu, rozhlasu, televízie či mobilného telefónu. Nik ešte presne nevie, ako zmení ľudskú spoločnosť internet, nik však nepochybuje, že ju zmení významne. Je tu s nami iba krátko, niekoľko rokov, výrazne menej ako jednu ľudskú generáciu, ale nijaký technologický komunikačný vynález v minulosti ľudstva nezaznamenal za taký krátky čas také explozívne rozšírenie. Internet je všetkým – obrovskou a stále geometricky rastúcou knižnicou, pri ktorej vyzerá aj gigantická knižnica amerického Kongresu ako polička nad posteľou, stále sa rozširujúcou čitárňou aktuálnej tlače, najväčším musicboxom sveta, videotékou, vývesnou tabuľou na oznamy miliónov inštitúcií, obrovským obchodným domom, celosvetovou poštou prepravujúcou obrovské množstvá písaných a obrazových informácií k stovkám miliónov adresátov za nepredstaviteľne krátky čas. Od všetkých predchádzajúcich knižníc, obchodov, čitární, musicboxov a pôšt sa líši tým, že dvere dovnútra nie sú konkrétne nikde, v nijakom konkrétnom meste ani v štáte, sú všade, aj na pláži či na vrchole hory, ak máte so sebou príslušné technické vybavenie. Internet má však aj rozmer, pre ktorý nemáme starší názov – pripomína možno knižnicu a čitáreň zároveň, kde každý zo stoviek miliónov čítajúcich môže popri čítaní aj vkladať svoje zväzky a komunikovať s inými čítajúcimi kdekoľvek na svete. Stalo sa pravidlom, že printové médiá, ktoré sa rozhodli poskytnúť svoju elektronickú formu na internete (a urobili to takmer všetky významnejšie v takmer všetkých jazykoch), otvorili pre svojich čitateľov aj možnosť interaktívnej komunikácie s médiom a medzi sebou navzájom. Vznikla tak subkultúra ľudí komunikujúcich na náhle vzniknutých nespočetných verejných priestranstvách na priedomí každého článku a námestí každého časopisu či novín. Zvláštna subkultúra, komunikujúca za zvláštnych okolností. Ešte zvláštnejšia než iné je tá slovenská. O tom však neskôr. Najprv o komunikácii.

 

Bezpečná vzdialenosť

Ak komunikujú ľudia priamo, používajú síce reč, ale množstvo informácií, ktoré si navzájom odovzdávajú, výrazne presahuje možnosti samotných slov. Odhaduje sa, že v priamej komunikácii medzi ľuďmi, najmä keď ide o ich vzťahy, až 70 percent relevantných posolstiev má neverbálny charakter – mimika, gestá, zmeny polohy tela, tón hlasu. V tejto skutočnej medziľudskej komunikácii existuje aj najviac nepísaných pravidiel. Väčšinou majú korene kdesi v dávnej biologickej minulosti nášho rodu. Existuje aj množstvo tabu, ktoré sa nemusíme vedome učiť – čosi nám povie vrodené programové vybavenie nášho nervového systému, čosi mimovoľné sociálne učenie od útleho detstva. Ak tie tabu porušíme, aj nevedomky, dopúšťame sa agresie a môžeme čakať agresívnu či defenzívnu odpoveď. V nie takej dávnej minulosti ľudského druhu mohlo ísť aj o život. Väčšinou to teda nerobíme. Výnimkou sú situácie, keď to robíme (podvedome) úmyselne, napríklad, keď je to cesta k pokoreniu partnera a k našej dominancii vo vzťahu, alebo keď patríme do kategórie sociálnych idiotov. Médiá komunikácie sú ľudské vynálezy, ktoré pomohli vytvoriť v komunikácii vzdialenosť, ktorá chráni pred fyzickými a inými následkami porušenia noriem, alebo len redukuje neželaný citový kontext. Ak napríklad chceme ukončiť vzťah (alebo vyhodiť niekoho zo zamestnania), môžeme mu to povedať priamo (to si vyžaduje odvahu), zatelefonovať mu to (aj na to treba odvahu, ale menšiu), napísať mu list (to si už nevyžaduje priveľa odvahy) a dúfať, že sa priamo nestretneme, najnovšie stačí poslať esemesku (to zvládnu aj zbabelší), alebo len tak odkázať po inej osobe (to umožní, aby si prípadné následky odniesol nositeľ správy). Ak zvolíme dostatočne „vzdialené“ médium, vyhneme sa nepríjemnostiam, stále však vieme, že ten druhý nás pozná a mení svoj postoj k nám. V relatívnom bezpečí teda sme, až keď si zvolíme anonymitu. Preto má najviac porušení tabu v medziľudskej komunikácii a najhrubších verbálnych útokov podobu (napríklad) anonymného listu. Ten môže dnes byť aj v elektronickej podobe. Aký to pokrok! Anonym je zbraňou zbabelcov. Subkultúra internetových diskutérov v printových médiách je, ak chcú, subkultúrou anonymov. Väčšinou to chcú. Skutočné meno sa nenosí, lebo akosi obmedzuje slobodu hrešiť proti pravidlám. Nosí sa „nick“ – z anglického nickname, prezývka. Prezývku nám v komunite, v ktorej žijeme a s ktorou komunikujeme priamo, zväčša dávajú iní. Nemusí byť lichotivá. Tu si ju pridelí každý sám. Niekedy je to iba krstné meno, inokedy plod krátkeho tvorivého spazmu. „Nick“ je ako maska či kukla. Máme identitu, ale inú, beztrestnú, a čokoľvek napáchame, k nám stopa nevedie. Sedíme si kdesi v Bronxe, v Austrálii, alebo vo Veľkom Krtíši, osobne nás pozná iba obrazovka nášho počítača, a páchame hrdinské skutky – trebárs na opačnom konci sveta. Možno aj preto sa ťažko ubrániť pocitu, že medzi diskutujúcimi je nezvyčajne veľa osamotených a izolovaných ľudí, ktorí našli náhradný sociálny priestor, a ktorí možno v reálnom živote klopia oči a koktajú pri pokuse o kontakt. Prirodzene, nemusia to byť zďaleka všetci a je to len neverifikovateľná hypotéza. Ale skúste tam sami nahliadnuť.

 

Smajlíky a iné nehoráznosti

Neprítomnosť vizuálneho kontaktu s partnerom (a pomalosť písania na klávesnici v porovnaní s hovorenou rečou) zrodila nové komunikačné znaky. Umožňujú jednoduchým grafickým prvkom meniť význam a, povedzme, aj vyjadriť istý pocit. Je ich naozaj veľa, ostanem preto iba u najpoužívanejšieho. :-) je smajlík (z anglického smile, úsmev) – rozkošná značka pripomínajúca usmievajúcu sa tvár. Ak ju pridáte na konci akokoľvek jedovatej a zlej vety, meníte ju (akože) na žart. Zľahčujete. Tí žoviálnejší môžu napríklad aj žmurknúť ;-). Súdiac podľa množstva smajlíkov na konci telegrafických viet a odvážnych tvrdení pozostáva diskutujúca anonymná subkultúra z množstva vtipných a veselých ľudí. Smajlík možno jednoducho stupňovať :-)))). Smajlíky sú asi naozaj potrebné, inak by tomu množstvu vulgárnych a agresívnych výpadov a bohorovných súdov chýbala aj najmenšia stopa pôvabu. Len škoda, že zatiaľ nikto neprišiel na to, ako pomocou klávesnice vyceriť zuby.

Okrem smajlíkov je tu aj obsiahly slovník skratiek, pochopiteľne, tiež pochádzajúcich z anglicky hovoriaceho a píšuceho prostredia. Pomocou nich, ako napokon pomocou každého jazyka zasvätencov, môžete demonštrovať svoju prináležitosť k sekte a ostrieľanosť. U slovenských ostrieľancov sa najviac ujali IMHO (in my humble opinion – podľa mojej skromnej mienky) a BTW (by the way – mimochodom). To zvyčajne stačí, aby ste boli vnímaní ako „in“.

Možnosti klávesnice sú, pravdaže, širšie, i keď reč tela ťažko nahradiť. A tak môžete napríklad niečo veľmi ZDỐRAZNIŤ. To je, ako keby ste zvýšili hlas. Mnohí poskytovatelia internetových stránok inštalovali do svojich programov aj automatické filtre, ktoré vyhadzujú vulgárne slová. Dajú sa oklamať tak, že napíšete za každým písmenkom mocného slova bodku. Ale dá sa tak vyjadriť aj hlboké pohŕdanie. Najnovšie som našiel takto pojednané slovo o.s.r.a.ť. Ale takých expresionistov nie je ani na anonymnom slovenskom webe priveľa.

A ešte čosi. Keďže sa nepoznáme, všetci si tykáme. Je to demokratické, rovnostárske a cool. A kto by, koniec koncov, vykal prezývke?

 

Zvláštnosti národnej diskusie

Celkom na začiatku to tak nebolo. Vtedy na internete začali diskutovať noblesne, vtipne a vášnivo ľudia ako Jaro Filip. Veľmi skoro začali pribúdať aj útoční magori, ale stále prevažovali slušní ľudia, ktorí chceli iba diskutovať. Tí začali postupne odchádzať – keď vyprchala fascinácia novým médiom a zostala anonymná krčma. Jaro Filip už medzi nami, žiaľ, nie je, ale neviem, či by ešte všade diskutoval. Nevravím, že by zanevrel na všetky internetové fóra – píšem iba o tých anonymných, pre ktoré vytvorili na svojich elektronických vydaniach priestor slovenské tlačené médiá. Mnohé otvorené diskusné fóra slovenských médií sa premenili na múr pokrytý nehoráznymi nápismi a heslami načmáranými z bezpečnej (o tom sme už hovorili) anonymity „nickov“ a zakamuflovaných adries. Z väčšej časti neslúžia na komentovanie článkov a výmenu názorov, ale na stereotypné vykričanie nahromadenej zloby a predsudkov. Vždy tých istých. Mnohé si koledujú o trestné stíhanie. Pripomína to dlaždice, ktoré zamaskovaní darebáci hádžu z tmy do osvetleného verejného priestoru.

Na internetovej stránke Domina väčšina notorických diskutujúcich články nečíta a reaguje iba na meno autora, titul článku alebo na seba navzájom. Prevažujúcim motívom mnohých príspevkov sa stal zúrivý rasizmus a antisemitizmus. Tí, ktorí Domino naozaj čítajú, s výnimkou zopár najodolnejších, do tohto fóra zablúdia iba výnimočne a rýchlo ho opúšťajú. Podobný osud postihol aj mnohé diskusie k článkom v denníkoch SME a Pravda. Zvláštnym znakom mnohých týchto ad hoc diskusií je, že o epidémiu chorobnej agresie a rasizmu sa postarali – aspoň podľa ich „nickov“, adries, vlastných vyjadrení a slovníka to tak vyzerá – slovenskí emigranti z najrôznejších končín sveta. Chvíľa čítania tiež odhalí, že za to celé je zodpovedná vlastne iba hŕstka ľudí, zamorili však dôkladne všetko. Anonymita je veľkým pokušením vo všeobecnosti, slovenské médiá sú však v tomto naozaj zvláštne. Stačí si kliknúť na internetové vydania českých periodík – či už nášho partnerského Respektu, alebo denníkov – a rozdiel udrie do očí. Aj tam je, prirodzene, veľa bohorovnosti a jednoduchých riešení, vyskytne sa vulgárnosť, sporadicky aj rasizmus, nemá to však charakter epidémie. Možno majú Česi inú (možno menej osamelú) emigráciu. Ale možno je všetko inak. Maďarské, poľské, nemecké ani francúzske diskusie na internetových stránkach ich periodík som neprezeral.

Je tiež možné, že verbálna agresia spoza počítačovej obrazovky pôsobí na ľudí s problémami ako terapeutická katarzia, nemyslím si však, že verejné médiá majú nahrádzať prácu psychoterapeutov. Súdim, že je v záujme spoločenskej hygieny potrebné niektoré kúty zapečatiť, aby nenapáchol celý priestor. Nezmerateľná je hĺbka internetovej siete, netreba sa však za každú cenu motať po dne. Domino sa už pre taký krok rozhodlo, možno by tak mali urobiť aj iné médiá. Radiť si netrúfam. S demokraciou to nijako nesúvisí. Ani so slobodou slova. Ani demokracia, ani sloboda slova neznamenajú voľný priestor pre anonymných výtržníkov, ale pre slobodných ľudí, ktorí majú tvár a meno.