Mapa stránky

Prázdna hlava v skutočnosti nie je prázdna - je prepchatá nezmyslami. Preto je také ťažké niečo do prázdnej hlavy natlačiť.

Povedal to Eric Hoffer, hádam najoriginálnejší americký sociálny filozof dvadsiateho storočia. Nie je to ojedinelý záblesk vtipu v inak akademickom diele. Jeho písanie bolo veľmi neakademické. Eric Hoffer veril na úsporné písanie a tak je vlastne každý jeho výrok malým skvostom hlboko uvažujúcej mysle. Nestrácal príliš čas zdĺhavými opismi a výkladmi. Niektoré jeho knižky celé pozostávajú iba z takýchto viac menej samostatných výrokov pospájaných navzájom iba spoločnou matériou, ku ktorej sa vzťahujú. Iné sú ucelenými textami, aj v nich však má väčšina Hofferových viet pre jeho čitateľov magickú príchuť uceleného objavu, zážitku „aha“. Tí, čo Hofferove knižky poznajú, majú už polstoročie nutkavú potrebu citovať ho pri takmer každej tragickej (i menej tragickej) politickej a sociálnej udalosti. Pri každom masovom hnutí a pochode, páde režimu, náboženskej a etnickej vojne, a pri každom pohybe v ktorejsi svetovej či lokálnej politickej inštitúcii. Jeho dielo je ťažko klasifikovať, lebo išlo mimo všetkých prúdov vtedajšieho aj dnešného akademického myslenia. Jednoducho rozmýšľal a písal o spoločnosti a ľuďoch. Najčastejšie ho označujú ako sociálneho filozofa. Podľa môjho, priznávam subjektívneho, pohľadu bol rovnako skvelým znalcom ľudskej duše, teda psychológom, a tiež sociológom a antropológom. Aj podstate politiky, zdá sa mi, rozumel viac ako katedry plné politológov. Ako vidíte, ani sa nepokúšam predstierať kritický odstup, hoci on by to určite radil.

Neobyčajný život

Eric Hoffer vlastne nikdy nechodil poriadne do školy. Narodil sa v roku 1902 v newyorskom Bronxe, v rodine chudobných židovských prisťahovalcov z Nemecka. Čítať po nemecky a anglicky sa naučil už ako päťročný, ale jeho matka zomrela keď mal sedem a krátko na to oslepol. Zrak sa mu nečakane vrátil ako pätnásťročnému. Odvtedy bol priam posadnutý čítaním, zrejme v obave pred opätovným oslepnutím, a knihy – všetky, ktoré sa mu len dostali do rúk - hltal po celý svoj život. Otec mu zomrel v roku 1920 a osemnásťročný Hoffer sa presťahoval do Kalifornie, kde sa dlhé roky živil ako sezónny robotník. A stále čítal. Nosieval knihy všade so sebou a keď iní chlapi počas prestávok v práci klábosili, čítal. Kdekoľvek na čas zakotvil, našiel si ubytovanie „na polceste medzi knihami a dievčatami“, ako píše jeho životopisec James T. Baker. Mal tucty preukazov do knižníc po celej Kalifornii a jeho poznámky odhaľujú ohromné bohatstvo literatúry, ktorú prečítal: Montaigne, Seneca, Churchill, Spinoza, Stendhal, Swift, Aristoteles, Bacon, Einstein, Konfucius, Euripides, Biblia, Tennyson, Čechov, Dostojevský, Tukidides a neuveriteľné množstvo ďalších.

Po vstupe Ameriky do 2. svetovej vojny sa hneď prihlásil do armády, pre slabý zrak ho však odmietli. V roku 1941 sa teda natrvalo usadil v San Franciscu a začal pracovať ako prístavný robotník. Robil tú najťažšiu prácu – vykladal a nakladal lode. To bolo jeho povolaním nasledujúcich 25 rokov. Tam, vo svojom malom byte na McAllister Street, na doske položenej na operadlách dvoch stoličiek, ktorá mu poslúžila ako písací stôl, napísal svoju prvú a najznámejšiu knihu The True Believer (Pravoverný, 1951) – štúdiu o masových hnutiach a psychológii tých, ktorí sa k nim pridávajú.

Do svojej smrti v máji 1983 napísal Hoffer ešte 10 ďalších skvelých kníh, v prístavných dokoch však pracoval až do dôchodku. V roku 1964 ho univerzita v Berkeley vymenovala za vedúceho výskumu v politických vedách a jeho dvojhodinové semináre, ktoré mal každú stredu, priťahovali doslova davy poslucháčov a ľudia mu viseli na ústach. Po interview, ktoré s ním urobil pre televíznu stanicu CBS Eric Sevareid v septembri 1967, sa stal pre masy ľudí ikonou. Ľavicová študentská revolta konca šesťdesiatych rokov neurobila na kazateľa slobody Erica Hoffera žiadny dojem. Povedal, že študentskí radikáli sú hlupáci (fools), a tiež: „V mojich očiach nevypestovali ani steblo trávy a nepoložili ani jednu tehlu, nerozumejú ničomu a sedia tu na piedestále sudcov! Okrem toho, viete, tárajú strašné množstvo nezmyslov.“ Poznamenal tiež, znepokojený významom, ktorý v očiach mnohých akademikov rebelujúci študenti nadobudli, že: „ Nikdy predtým mladí nebrali samých seba tak vážne a kalamita je, že ich toľko dospelých počúva a ustupuje im. Spoločnosť, ktorá berie vážne svojich smrteľne vážnych adolescentov, sa rúti do vážnych problémov.“ V roku 1983 prezident Ronald Reagan udelil Ericovi Hofferovi Medailu slobody, najvýznamnejšie americké civilné ocenenie.

Hofferovi sláva do hlavy nestúpla ani v časoch, keď dostával tony korešpondencie od obdivovateľov. O svojej sláve raz povedal: „Nie je dôležitá. Nie je dokonca ani zaujímavá. Dôležité sú len myšlienky.“ Nikdy sa nepokladal za niekoho výnimočného. Do smrti sa obliekal ako robotník a Lili Osborne, jeho životná družka, ktorá s ním prežila posledných 30 rokov, zachraňovala a schovávala tajne všetku jeho korešpondenciu a zápisky (sú to tisícky strán), ktoré sám nepokladal za významné. Dnes ich má Hooverova inštitúcia na Stanfordskej univerzite. Považujú ich za poklad.

The True Believer

Hofferova knižka o pravoverných fanatikoch a masových hnutiach vyšla vo chvíli keď sa svet sotva otriasol po páde fašizmu a komunizmus bol na pochode vpred. Vzrušujúca je od prvého písmena po posledné a nezdá sa, že by za to polstoročie zostarla. Skôr nadobudla akúsi prorockú kvalitu. Je neporovnateľne hlbšia ako machiavelistická Le Bonova Psychológia davu z konca 19. storočia a je systematickejšia ako Vzbura davov od José Ortegu y Gasseta z roku 1930. Toho, mimochodom, Hoffer často cituje. Je zemitejšia a vecnejšia ako slávna esej Masa a moc od Eliasa Canettiho z roku 1983. Je tiež dramaticky iná ako čokoľvek, čo dovtedy psychológovia, sociológovia a sociálni filozofi napísali. Hoffer sa jednoducho nenechal akademickým svetom ovplyvňovať. Viac ho zaujímal reálny svet. Trochu sa v niektorých postrehoch blíži k štúdii o autoritárnej osobnosti sociológa Theodora Adorna, ktorá vznikala v približne rovnakom čase ako Hofferov „Pravoverný“.

Všetky masové hnutia, bez ohľadu na ich veľmi odlišné doktríny a ašpirácie, priťahujú podľa Hoffera svojich počiatočných stúpencov spomedzi rovnakých ľudských typov, oslovujú rovnaké typy ľudských myslí. Náboženského fanatika, fanatického nacistu, fanatického komunistu a fanatického nacionalistu považuje Hoffer za blízkych príbuzných. V úvode svojej knižky napísal, že je v dnešných časoch nevyhnutné aby sme mali istý vhľad do motívov a reakcií pravoverných fanatikov: „Pretože, hoci je naša doba bezbožná, je opakom nenáboženskej doby. Pravoverný fanatik je všade na pochode a prevracaním na vieru i bojom tvaruje svet na svoju podobu.“ Hofferov „pravoverný“ je frustrovaný konvertita z radov chudobných, neprispôsobivých, nezriadene sebeckých, netalentovaných s vysokými umeleckými či intelektuálnymi ambíciami, unudených a hriešnikov. Je to vinou (najmä fiktívnou) zmietaný stopár, ktorý chytá stop aby sa zviezol na každej vízii od náboženstva, cez nacizmus, až po komunizmus. Je smrteľným nepriateľom „vecí ako sú“ a chce sa obetovať pre sen, ktorý sa nedá dosiahnuť. Všetky masové hnutia ho pre svoj úspech potrebujú. Potom môžu prísť k slovu jednotiace elementy ako nenávisť, imitácia, presvedčovanie a nútenie, čaro vodcu, podozrievanie a podobne.

Ale Hoffer sa nezaujíma primárne o masy, ale väčšmi o vzdelané elity, najmä intelektuálov, o ktorých si myslí, že mali na priebeh 20. storočia zničujúci vplyv. Intelektuáli, povedal, nedokážu fungovať pri izbovej teplote. Hysterické preháňanie, morálna melodráma a ďalekosiahle vízie boli tým, čím intelektuáli pristupovali k riešeniu problémov sveta. Vidí viacero príčin, pre ktoré sú intelektuáli natoľko nenávistní k buržoáznym trhovo orientovaným spoločnostiam. Napríklad aj tú, že ich takéto spoločnosti neuctievajú a nezverujú im hlavnú úlohu pri vytváraní spoločnosti. Ale každá snaha o stručný popis Hofferovho uvažovania o masových hnutiach, fanatikoch a intelektuáloch zlyháva. Lepšie je, ako som už spomenul, ho citovať. Hoci – najlepšie by bolo citovať ho doslova, od prvej vety po poslednú.

Čítajte Erica Hoffera, neobanujete.

František Šebej

 

Citáty do rámčeka (veľkého, alebo dvoch):

Hrubosť je u slabého muža imitáciou sily.

Nutkanie brať samých seba vážne je v opačnom pomere k našej tvorivej kapacite. Keď vyschne náš tvorivý prúd jediné, čo nám zostane, je naša dôležitosť.

Keď milujeme, zvyčajne nehľadáme spojencov. V skutočnosti často vnímame tých, ktorí milujú s nami, ako rivalov a votrelcov. Ale hľadáme spojencov vždy, keď nenávidíme.

Vášnivá nenávisť môže dať zmysel a cieľ prázdnemu životu. Preto sa ľudia prenasledovaní zbytočnosťou vlastného života pokúšajú nájsť nový obsah nie len v tom, že sa oddajú svätej veci, ale tiež v pestovaní si fanatickej nenávisti. Masové hnutia poskytujú pre oboje neobmedzené možnosti.

Zober niektorým ľuďom ich nenávisť a zostanú ti ľudia bez viery.

Je ľahšie milovať ľudstvo ako milovať svojho suseda.

Ktokoľvek vytvoril klišé, že peniaze sú koreňom všetkého zla, vedel sotva voľačo o povahe zla a veľmi málo o ľudských bytostiach.

Máme zárodky úcty k ľudskému telu, ale neprekáža nám znásilnenie ľudskej mysle.

Všetci máme svoje súkromné bolesti. Ťažkosti robia tí, ktorí sa domáhajú verejnej liečby svojich súkromných bolestí.

Ľudia, ktorí hryzú ruku, ktorá ich kŕmi, zvyčajne lížu čižmu, ktorá ich kope.

Tam, kde je skutočná sloboda, rovnosť je vášňou más. Tam, kde je skutočná rovnosť, sloboda je vášňou malej menšiny.

Sú mnohí, pre ktorých je dobré alibi omnoho príťažlivejšie, než niečo dosiahnuť. Pretože dosiahnutie niečoho nič nevyrieši natrvalo. Aj potom musíme dokazovať nanovo každý deň svoju hodnotu. Ale keď máme platné alibi pre to, že sme nič nedosiahli, sme zabezpečení, takpovediac, na zbytok života.

Doktrína chráni tých, ktorí sú jej oddaní nie len proti realite naokolo, ale aj pre ich vlastným vnútrom. Pravoverný fanatik nevníma svoju závisť, zlomyseľnosť, malichernosť a nečestnosť. Medzi jeho vedomím a skutočným ja je stena zo slov.

Ak človek nemá talent niečo zo seba spraviť, je sloboda hrozným bremenom.