Mapa stránky

Pondelok, 29 September 2003 00:00

„V Jeruzaleme záleží na teologických a historických nárokoch – sú funkčným ekvivalentom právneho nároku na mesto a majú priame operačné následky.“ – Daniel Pipes

Jeruzalem nie je obyčajné mesto a na žiadne iné mesto sa ani nepodobá. Jeruzalem zobúdza vášne ľudí už najmenej tri tisícročia. Ale nie nepretržite – na celé storočia upadal do zabudnutia a menil sa na ospalé ruiny s minimom obyvateľov. V roku 1806 ich bolo napríklad iba 9000. Keď sa však zobudil, hýbal dejinami civilizácií - vždy však akosi na diaľku - ako sa na centrum spirituality patrí. Kresťanskí pútnici, západní diplomati a iní, ktorí navštívili Jeruzalem od 17. do začiatku 20. storočia hovoria o skaze a úpadku. „Aká pustota a bieda“, zvolal v roku 1806 francúzsky cestovateľ Chateaubriand. Francúzsky spisovateľ Gustave Flaubert mesto navštívil v roku 1850 a našiel „Všade ruiny a všade pach hrobov – zdá sa, ako by sa prekliatie Pána vznášalo nad mestom. Sväté mesto troch náboženstiev zvetráva od nudy, opustenosti a zanedbávania.“ „Nešťastní sú obľúbenci nebies“ komentoval svoje dojmy z Jeruzalema v roku 1957 americký spisovateľ Herman Mellville a o desať rokov neskôr ďalší návštevník z radov slávnych spisovateľov Mark Twain dodal, že Jeruzalem stratil všetku svoju starobylú veľkosť a stal sa biednou dedinou. Moslimi v tom čase očividne neprisudzovali Jeruzalemu nijakú posvätnú úlohu ani význam. Špecialista na Blízky východ Daniel Pipes uvádza, že v rokoch 1915-16, keď Briti rokovali so Šarífom Husajnom z Mekky o podpore arabskej vzbury proti Turkom, ich vyjednávač Henry McMahon nezahrnul na príkaz Londýna Jeruzalem k územiam, ktoré mali pripadnúť po vojne Arabom, lebo „ ďalej na juh od Damašku nebolo miesto, ktorému by Arabi pripisovali nejakú dôležitosť.“ Tureckí páni mesto v roku 1917 nebránili, ale ho opustili a boli odhodlaní ho chladnokrvne zničiť. Turecký vrchný veliteľ Džamal paša požiadal svojich rakúskych spojencov, aby delami „zmietli Jeruzalem do pekla“, ak do neho vstúpia Briti. Rakúšania teda namierili svoje moderné delá na moslimský Chrám na skale a mali dosť munície na dlhé dni streľby. Pravdepodobne by tam nezostal kameň na kameni. Mesto podľa záznamov zachránil kapitán rakúskeho delostrelectva a zhodou okolností Žid Marek Schwartz, ktorý namiesto toho, aby reagoval na príchod Britov paľbou na islamské svätyne, „pokojne svoje delá umlčal a odkráčal k britským líniám“.

Nároky Židov a kresťanov

Jeruzalem má pre Židov absolútne centrálny náboženský význam. Podľa tradície to bolo práve tam na skale (kde neskôr stál Chrám a kde teraz stojí islamský Skalný dóm), kde Abrahám na Boží príkaz takmer obetoval svojho syna Izáka. Jeruzalem si tisíc rokov pred našim letopočtom po víťazstve nad Filištíncami vybral za svoje hlavné mesto kráľ David. Do Jeruzalema priniesol aj Archu zmluvy, ktorú dostali Židia od Boha. Tam na skale dal postaviť prvý židovský Chrám Davidov syn kráľ Šalamún. V roku 587 pred našim letopočtom dobyl Jeruzalem novobabylonský kráľ Nabukadnezar II. a odvliekol Židov do Babylónie. Vrátiť sa mohli až keď perzský kráľ Kýros porazil Babylon. Na mieste prvého chrámu v Jeruzaleme dal postaviť monumentálny Druhý chrám až Herodes Veľký v roku 22 pred našim letopočtom. Jeruzalem aj Druhý chrám zničil Titus Vespasianus počas židovskej vzbury proti Rimanov v roku 70 nášho letopočtu. Paul Johnson píše, že Židovská vojna, ako ju nazval vtedy historik Josephus Flavius, bola jednou z vôbec najstrašnejších epizód židovských dejín. Josephus Flavius uvádza, že v nej zahynulo vyše milióna ľudí. V roku 132 vypuklo v Judei a v Jeruzaleme ďalšie povstanie pod vedením Bar Kochbu a po jeho potlačení dal cisár Hadrián mesto úplne zničiť a postavil na jeho mieste nové, ktoré nazval Aelia Capitolina. Židom vstup do mesta zakázal. Rimania vtedy z politických dôvodov vymazali aj meno štátu Judea a nahradili ho slovom Palestína, ktoré bolo cynickým odkazom na úhlavných nepriateľov Židov spred viac ako tisíc rokov – Filištíncov (z hebrejského Pelešte, čo znamená „dobyvatelia z mora“). Tí patrili zrejme ku gréckym kmeňom, zmizli v dejinách a s dnešným arabským obyvateľstvom nemali nič spoločného. Neskôr sa do mesta vrátili Židia i jeho názov, ale to už bola Rímska ríša kresťanskou. Už tritisíc rokov je Jeruzalem pre Židov svätým mestom, smerom k nemu sa modlia, spomínajú ho v modlitbách a aj obrad na sviatok Pesach končia vetou túžby „na rok v Jeruzaleme“.

Pre kresťanov je Jeruzalem svätým miestom jednoducho preto, lebo tu začala kresťanská viera, tu kázal, bol ukrižovaný a vystúpil na nebesia Ježiš Kristus. A bol to, mimochodom, Herodom prestavaný chrám, z ktorého vyháňal obchodníkov. V Jeruzaleme je krížová cesta aj kostol Zmŕtvychvstania, v ktorom sa skrýva Golgota a Kristov hrob. Do Jeruzalema smerovali križiacke výpravy aby Kristov hrob oslobodili a do Jeruzalema putujú dodnes milióny kresťanských pútnikov.

Nároky moslimov

Dôležitosť Jeruzalema pre islam je objavujúcim sa a miznúcim fenoménom v dejinách a viac než s vierou zrejme súvisí s politikou. Biblia Židov a kresťanov spomína Jeruzalem a Sion viac ako 800 krát, Korán ani raz. Prečo je dnes Jeruzalem natoľko dôležitý pre moslimov, prčo sú ochotní pre Jeruzalem prelievať krv? Daniel Pipes je presvedčený, že teraz, rovnako ako pri piatich iných okamihoch v histórii je Jeruzalem a jeho vygenerovaný náboženský význam pre islam plodom politiky, nie viery.

Keď Prorok Mohamed utiekol v roku 622 zo svojej rodnej Mekky do Mediny, žila tam veľká židovská komunita. Keďže považoval svoje zjavenie za pokračovanie zjavení Abraháma, Izáka, Mojžiša i Ježiša a chcel, aby ho Židia akceptovali, nariadil, aby sa jeho nasledovníci modlili smerom k Jeruzalemu (qibla – smer modlitieb). V Koráne sa však nespomína Jeruzalem, ale všeobecne smer na Sýriu. Medinskí Židia však Prorokove nároky odmietli a po roku a pol pridal Mohamed do Koránu verš, v ktorom mení qiblu na smer k Mekke, k posvätnému kameňu Ka´aba. Zdôvodňuje to v Koráne tak, že Boh cez neho pomocou inej qibly moslimov iba skúšal. Jednoducho to bol taktický prvok. Že Jeruzalem je pre Židov posvätným miestom naznačil Prorok v iných veršoch Koránu, kde hovorí, že Židia „nebudú nasledovať vašu qiblu, ani vy nebudete nasledovať ich qiblu“. Tým sa záujem raného islamu o Jeruzalem na čas skončil. Prebudil sa počas vlády kalifov z dynastie Umajjovcov (661 – 750 n.l.). Tí vládli zo sýrskeho Damasku a boli v spore s vládcami z Mekky. Rozhodli sa teda „zbožštiť“ Jeruzalem a dodať mu islamskú podobu a význam a znížiť tak význam Mekky. Umajjovský kalif dal postaviť na mieste zboreného židovského chrámu monumentálnu mešitu dodnes známu ako Skalný dóm.

Ďalší krok Umajjovcov bol veľmi rafinovaný. V Koráne je pasáž, ktorá popisuje Prorokovu zázračnú nočnú cestu na nebesia. Boh mal vziať svojho služobníka od Svätej mešity (v Mekke) až k najvzdialenejšej mešite (al-masdžidi al-harami ila al-masdžidi al-aksa). Najvzdialenejšia mešita bola v časoch Proroka Mohameda abstrakcia. Ťažko to mohlo byť miesto v Jeruzaleme, ktorý bol vtedy ešte mimo dosah islamu a je veľmi nepravdepodobné, že by Prorok za života vôbec opustil arabský polostrov. Umajjovci však reinterpretovali Korán a v roku 715 postavili na Chrámovej hore ďalšiu mešitu, ktorú nazvali Najvzdialenejšia mešita (al-masdžid al-aksa – mešita al-Aksa). Tým dali, ako píše Daniel Pipes, mestu retroaktívne rolu v Mohamedovom živote. Dokonca sa snažili premiestniť púte moslimov z Mekky do Jeruzalema. Táto epizóda náboženského významu Jeruzalema však rýchlo skončila príchodom dynastie Abbásovcov. Mesto takmer úplne spustlo a Skalný dóm sa v roku 1016 zrútil. Jeruzalem bol opäť bezvýznamným provinčným mestom.

Keď v roku 1099 dobyli Jeruzalem prví križiaci, v moslimskom svete to nevyvolalo žiadnu dramatickú reakciu. Tá prišla až keď sa rozhodol sultán Saladin križiakov vyhnať, lebo ho rozzúrili lúpežné výpady jedného z križiackych šľachticov. Vtedy začala znovu prekvitať aj literatúra popisujúca náboženský význam mesta. Po dobytí mesta a krátkej prosperite sa však na Jeruzalem opäť zabudlo. Pre moslimov bol vtedy jediným zdrojom záujmu o Jeruzalem fakt, že sa tisíce ich nepriateľov vo viere unúvali pre neho na ďalekú cestu cez more. V roku 1219 dal Saladinov vnuk strhnúť obranné múry mesta, čo spôsobilo masový exodus jeho obyvateľov. Al-Kamil, iný Saladinov vnuk, predal dokonca Jeruzalem križiackemu cisárovi Friedrichovi II. za pomoc vo vojne proti svojmu bratovi. Netrvalo to dlho a od roku 1244 bol Jeruzalem na sedem storočí v rukách islamských vládcov. A prepadol sa do zabudnutia. Počas vlády Mamelukov (1250 – 1516) spustol natoľko, že ku koncu tohto obdobia mal iba 4000 obyvateľov.

Nakrátko sa Jeruzalemu vrátil jeho lesk a bohatstvo keď dal otomanský sultán Sulejman Veľký v roku 1537 obnoviť jeho hradby a investoval do stavby mesta a chrámov veľké prostriedky. Aj to však rýchlo skončilo a dvadsiate storočie našlo Jeruzalem v stave, ktorý som už popisoval ústami Gustava Flauberta, či Marka Twaina.

Moderné časy

V tridsiatych rokoch dvadsiateho storočia sa rozhodol oživiť islamský náboženský význam Jeruzalema mufti Amin al-Husajní, inak ctiteľ a priateľ Adolfa Hitlera, ktorý pomocou neho verboval na svoje výboje proti sionistom. Po vzniku Izraela a izraelsko-arabskej vojne v roku 1948 sa Jeruzalem ocitol v rukách Jordánska, spolu s celým územím Západného brehu. Všetky úradné inštitúcie (ktoré tam zanechali Briti) sa odsťahovali do Ammánu a až do roku 1967, teda do „šesťdňovej vojny“, v ktorej ho dobyli izraelské vojská, ho neprišiel navštíviť žiadny arabský štátnik a žiadny sa ani neprišiel modliť na jeho sväté miesta. Opäť sa situácia dramaticky zmenila a Jeruzalem sa náhle stal srdcovou záležitosťou všetkých moslimov, keď sa ho zmocnili Židia. Ale v roku 1964, keď vznikla Arafatova Organizácia za oslobodenie Palestíny, nebolo v jej zakladajúcom dokumente o Jeruzaleme ani zmienky.

Dnes je Skalný dóm a mešita al-Aksa na všetkých arabských propagačných materiáloch a názor, že je to tretie najsvätejšie miesto pre moslimov všeobecne prijímajú o histórii nič netušiace západné médiá i politické elity.

Palestínci povzbudzovaní takmer všetkými lídrami arabských a islamských krajín o Jeruzaleme s Izraelom odmietajú vôbec diskutovať. Židia nemajú naň podľa nich vôbec žiadny nárok (ako nakoniec ani na štipku zeme v Palestíne). Objavili sa divoké tvrdenia (aj z úst Jásira Arafata), že islamské spojenie s Jeruzalemom je staršie ako židovské (lebo Abrahám, David, Šalamún i Ježiš neboli žiadni Židia, ale moslimi). V prekladoch Koránu do rôznych jazykov sa pokojne pridávajú umelé zmienky o Jeruzaleme a preto to berú ako fakt aj menej znalí západní akademici, ktorí arabský text nepoznajú. Na chrámovej hore vraj nikdy žiadny židovský chrám nestál a podobne.

Racionálne debaty sa nekonajú vôbec, lebo s ľuďmi vyzbrojenými iracionálnymi bludmi premenenými na slepú vieru a posadnutými exaltovanou nenávisťou sa debatovať ani nedá.

Mesto a politika

Jeruzalem bol v staroveku hlavným mestom židovského štátu. Nikdy, ani na okamih, nebol hlavným mestom, ba ani správnym strediskom žiadneho islamského štátneho útvaru a nikdy v ňom nesídlil nijaký islamský panovník. Vzostupy a pády arabského záujmu o Jeruzalem za takmer štrnásť storočí naznačujú, že náboženský zápal bol vždy produktom politických úvah a potrieb. Mnohí islamskí učenci posvätnosť Jeruzalema pre moslimov mimochodom odmietajú ako cudzí prvok. Daniel Pipes píše, že moslimským záujmom nie je ani tak mať kontrolu nad Jeruzalemom, ako zabrániť, aby ho kontroloval niekto iný.

Jeruzalem je nesmierne citovo silné miesto aj pre neveriacich ľudí. Jeho magickému čaru nemožno uniknúť od chvíle, keď človek prekročí jeho bránu. Každý kameň dýcha tisícročnú históriu, každý pohľad na mesto privoláva riadky z Biblie. Vzhľadom na tie obrovské dejiny je historický Jeruzalem veľmi malý, všetko je vlastne na dohľad. Z Getsemanskej záhrady k bráne, ktorou vstúpil do mesta Ježiš, je to vzdušnou čiarou asi 400 metrov.

Prečo je ten kúsok zeme predmetom takých vášní? Odpoveď je v histórii mesta a v náboženských textoch. Takmer výhradne však židovských a kresťanských, nie v islamských. Zvyšok je politika a viac ako kdekoľvek inde na svete psychológia vodcov aj más. Tých arabských.