Mapa stránky

Irán vždy popieral ambíciu vybudovať vlastné nukleárne zbrane. Amerika, Izrael, Medzinárodná agentúra pre atómovú energiu (MAAE), ba ani tradične zhovievavá Európa, tomu akosi nikdy neverili.

Neverili celkom oprávnene, ako vyplýva z deklarovaného záväzku zastaviť program na obohacovanie uránu a podpísať dodatkový protokol k Zmluve o nešírení jadrových zbraní, ktorý si vymohli páni Jack Straw, Dominique de Villepin a Joschka Fisher od ajatolláhov v Teheráne v tieto dni. Obohatený urán je totiž štiepnym materiálom potrebným pre konštrukciu nukleárnej zbrane (požíva sa aj plutónium). Iný motív na jeho získanie neexistuje. Irán sa teda zaviazal skončiť čosi, čo podľa vlastných tvrdení vôbec nemal mať. Spravodlivé rozhorčovanie sa nad takto dokázanou nízkou vierohodnosťou teheránskej teokracie však nemá zmysel. Nikdy žiadnu povinnosť hovoriť pravdu voči západnému svetu a medzinárodným inštitúciám nepociťovala. Nie je to ani koniec tohto komplikovaného príbehu. Traja najvýznamnejší šéfovia európskych diplomacií sa vybrali do Teheránu hasiť krízu, ktorá má, okrem bombychtivých ajatolláhov, aj ďalších aktérov. Problém má Amerika, ktorá nemá dôvod vyškrtnúť Irán zo zoznamu štátov tvoriacich „os zla“, problém má Rusko, ktoré s Iránom na dodávkach nukleárnych technológií dlhodobo spolupracuje, problém má Izrael, ktorému predovšetkým budú, podľa všetkého, iránske atómové zbrane určené, a problém má MAAE, ktorej sa v prípadoch ako Irán nedarí plniť svoju funkciu. V súvislosti s iránskym nukleárnym programom je problémom aj iránsky raketový program. Správy o konečnom úspešnom teste iránskej rakety stredného doletu Šahab-3 znepokojujú od júla tohto roku. Raketa postavená na báze severokórejskej rakety No-Dong má dolet vyše 1300 kilometrov a dokáže na cieľ dopraviť bojovú hlavicu o váhe až 1000 kg, môže teda niesť aj nukleárnu hlavicu. V skutočnosti je raketa tohto typu a pochybnej presnosti natoľko drahá, že jej výroba s cieľom aby niesla „iba“ konvenčnú hlavicu, nemá zmysel.

Čisté motívy

Irán sa nerozhodol pre gesto, ktorým chce „ukázať svoju dobrú vôľu a prispieť k obnoveniu dôvery medzi Iránom a ostatnými krajinami“, ako vyhlásil Muhammad Ruhání, šéf iránskej Najvyššej bezpečnostnej rady, celkom dobrovoľne. 12. septembra sa rozhodla MAAE dať Iránu čas do 31. októbra, aby rozptýlil obavy zo svojich nukleárnych ambícií. Podnetom na to boli, medzi iným, družicové fotografie tajných iránskych nukleárnych zariadení, ktoré boli zverejnené pred rokom. Po ďalších správach, napríklad o výrobe hexafluoridu uránu, ktorý sa spracováva pri získavaní obohateného uránu v centrifúgach a pri zistení, že Irán už má zostavených takmer 200 takýchto centrifúg a na stovky ďalších potrebné komponenty, Irán túto časť svojho nukleárneho programu priznal. Trval však na absurdnom tvrdení o jeho mierovej podstate. Ak by Irán nebol vyšiel v ústrety ustaraným západoeurópskym šéfom diplomacií, MAAE by vec predniesla na Bezpečnostnej rade OSN. Bushova vláda už ohlásila, že v takom prípade by trvala na zavedení úplných ekonomických sankcií voči Iránu, ktoré by s najväčšou pravdepodobnosťou zrazili vetché iránske hospodárstvo na kolená. Je veľmi nepravdepodobné, že by podnet predložený do BR OSN agentúrou MAAE ďalší stáli členovia BR, a predovšetkým Rusko, vetovali. Konečný verdikt MAAE o iránskom nukleárnom programe má prísť v novembri. Ochote ajatolláhov ustúpiť mohli pomôcť aj signály z Izraela (tie možno viac, ako starosti európskych diplomatov). Náčelník generálneho štábu izraelskej armády Moše Ya´alon po prvýkrát naznačil možnosť operácie na zničenie iránskeho nukleárneho programu, ak v tomto ohľade zlyhá medzinárodná komunita: „V danej chvíli prebieha medzinárodná diplomatická aktivita snažiaca sa vysporiadať s touto hrozbou, ale keď sa to nepodarí, zvážime naše možnosti.“ Izrael samozrejme nepopísal presne čo má na mysli, nie je však ťažké si to predstaviť. V roku 1981 letka izraelských F-16 preletela veľmi nízko nad púšťou a horami mimo dosahu radarov asi 700 kilometrov až k Bagdadu a rozbombardovala na prach novopostavený iracký reaktor Osirak. Na dlhé roky to zastavilo Saddámovo úsilie získať nukleárne zbrane. Dodávateľom reaktora bolo Francúzsko (pre angažmán vtedajšieho francúzskeho predsedu vlády Jacqua Chiraca ho Izraelčania nazvali Oširak). Technologická úroveň a zbrane izraelského letectva sa od tých čias dramaticky zlepšili. Medzinárodná komunita, vrátane Spojených štátov, vtedy izraelský útok unisono a pobúrene odsúdila (prinajmenej oficiálne), po 11. septembri 2001 je však situácia dramaticky odlišná. Izraelské dôvody na znepokojenie sú legitimizované aj ilustratívnym faktom, že sa na vojenských prehliadkach v Teheráne prezentovali rakety Šahab-3 nesúce nápisy sľubujúce smrť Izraelu a Spojeným štátom. Izraelu nemôže byť ľahostajná ani zločinecká podstata režimu v Teheráne. Podľa správ amerického ministerstva zahraničných vecí i podľa všetkých dostupných údajov európskych spravodajských služieb je Irán najväčším štátnym sponzorom terorizmu – predovšetkým proti Izraelu. Platí, vyzbrojuje, organizuje a pomáha cvičiť nie len libanonský Hizballáh, ale aj palestínsky Islamský džihád a Hamas. Popredný predstaviteľ teroristickej siete al-Kájda Abu Musab al-Zarkawi, pôsobiaci pred americkým útokom v Bagdade, operoval predtým z Teheránu. Bol hlavou teroristickej organizácie al-Tawhid, ktorej členov zatkla pri príprave početných atentátov v Európe nemecká polícia. Dnes je Irán pravdepodobne hlavnou bázou zvyškov al-Kájdy. Nemecká tajná služba identifikovala v okolí Teheránu asi tucet táborov, kde našli teroristi z al-Kájdy útočisko po páde Talibanu v Afganistane. Michael Ledeen z American Enterprise Institute, ktorý sa systematicky venuje Iránu, napísal, že Irán je srdcom temnôt. Iránski ajatolláhovia opakovane a zanovito upierajú Izraelu právo na existenciu. Izrael má teda viac ako dobré dôvody byť presvedčený, že potenciálne iránske nukleárne zbrane sú predovšetkým určené na jeho zničenie, a preto v prípade nutnosti ignorovať takmer isté medzinárodné protesty a konať. Irán má zasa rovnako dobré dôvody brať túto hrozbu vážne. Toľko o iránskej motivácii na ústretové gesto voči európskej diplomacii.

Ruský problém

Problém Ruska s iránskym nukleárnym programom je iný. Hoci nie je známe o čom sa presne zhováral prezident Bush s Vladimírom Putinom počas jeho nedávnej návštevy v Amerike, Irán a jeho nukleárny program asi nevynechali. Jeruzalemské centrum pre verejné otázky publikovalo správu o ruskej úlohe v iránskom nukleárnom programe, ktorá je naozaj znepokojujúca. Počas Clintonovej vlády prebiehali rokovania so snahou utlmiť ruské aktivity v tomto smere. Rusi trvali na tom, že nerobia nič nesprávne, že ich kontrakt týkajúci sa reaktora Bušehr (najdôležitejší reaktor v Iráne) je pre nich ekonomicky dôležitý, a že Irán je signatárskou krajinou Zmluvy o nerozširovaní nukleárnych zbraní, takže sa niet čoho obávať. Čo podľa Jeruzalemského centra pre verejné otázky nevyšlo na povrch je skutočnosť, že Rusi oficiálne a tajne dojednali s Iránom dodatočné zmluvy o spolupráci. Dôvodom pre tajnosti bolo to, že Rusi veľmi dobre vedeli, že Iránu pomáhajú aj v zbrojnom programe. Neexistuje jediný dôvod myslieť si, že Rusi konali v dobrej viere v iránsku nevinnosť. Podľa všetkého niektoré z tajných dohôd obsahovali návod ako presne oklamať svet čo sa týka pravého účelu iránskeho nukleárneho programu. Iróniou modernej doby je to, že počas sovietskych čias bolo Rusko vo veciach nerozširovania veľmi efektívnym partnerom, veci sa však zmenili, keď do úvah „vstúpil trh“ a obchodné záujmy konkrétnych vplyvných ľudí a skupín. Od polovice deväťdesiatych rokov tu bol kontinuálny prúd z Ruska do Iránu prenikajúcich nukleárnych technológií, technikov a vedcov, materiálu a podobne od asi 20 ruských spoločností, inštitútov, stavebných firiem a univerzít. Dnes je možno situácia iná a iné sú pravdepodobne aj ruské priority vo vzťahu k Spojeným štátom. Problém však pretrváva.

Možným iránskym zdrojom nukleárnych materiálov a technológií na získavanie štiepneho materiálu je pochopiteľne aj susedný Pakistan. Ten už technologické know-how vlastní a potrebuje peniaze. Tie má zasa, vďaka rope, Irán. Družicové fotografie iránskych nukleárnych zariadení ukazujú architektúru podobnú pakistanským zariadeniam. Nedá sa vylúčiť ani nukleárna spolupráca Iránu so Severnou Kóreou. Raketové technológie Iránu nakoniec pochádzajú práve odtiaľ.

Už sa môžeme tešiť?

Ani nie. Dohoda, ktorú dosiahli v Teheráne európski ministri zahraničných vecí, je, napriek tomu, že sa tvárili slávnostne a triumfálne, hrozne nejasná. Vôbec nie je jasné, kedy by mala vstúpiť do platnosti a kedy Irán podpíše dodatkový protokol k Zmluve o nerozširovaní, ktorý by umožnil dôkladnejšie inšpekcie zo strany MAAE. Nie je tiež jasné ako by bolo možné overiť, že Irán naozaj zastavil program obohacovania uránu (získavaní štiepneho materiálu na atómové zbrane). Muhammad Ruhání, šéf iránskej Najvyššej bezpečnostnej rady, svoje odborné stanovisko k prerušeniu programu vyjadril tak, že nevie, či potrvá deň, alebo rok. Dodal tiež, že prerušenie potrvá dovtedy, kým bude pre Irán výhodné, a keď ho bude chcieť Irán obnoviť, urobí to. Je to pre európsku diplomatickú špičku už dlho potrebná lekcia zo sémantiky – prerušenie znamená prerušenie a nie ukončenie. Z tohto poučenia vyplýva aj ďalšie – iba podpísaný dodatkový protokol (umožňujúci MAAE hlbšie kontroly) je podpísaný. Do toho ešte prehovorí aj najvyššie vedenie teheránskeho režimu a nie je isté, či bude natoľko ústretové. Ústupok tohto druhu je totiž považovaný vo zvláštnej logike islamských krajín za poníženie.

Iránsky režim nie je nebezpečný primárne svojim nukleárnym programom. Ten je iba nástrojom pre ambície, ktoré sú zakotvené v apokalyptických mýtoch a chorobnej nenávisti voči Západu vo všeobecnosti a Amerike a Izraelu špeciálne, ktorá ovláda dušu islamských fundamentalistov. Tieto ambície formálnym stopnutím iránskeho nukleárneho programu nezmiznú. Je možné, že súčasná nejasná dohoda je iba prestávkou, a koniec nočnej more nukleárnej zbrane v rukách teroristického štátu urobia opäť stíhacie bombardéry, pričom je jedno, či ich piloti budú komunikovať po hebrejsky, alebo po anglicky.