Mapa stránky

V kontexte zásad a cieľov jej vonkajších opatrení únia definuje a realizuje spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku pokrývajúcu všetky oblasti zahraničnej a bezpečnostnej politiky (Ústava pre Európu, kapitola II, článok III-195, odsek 1).

Takto ambiciózne a príťažlivým slovníkom sa vyjadruje navrhnutý ústavný dokument pre novú Európu – „v kontexte zásad a cieľov jej vonkajších opatrení únia definuje a realizuje“. Nerozumiete Európania? Neviete čo je kontext? Alebo zásady? Alebo ciele vonkajších opatrení? Aha, vy neviete čo je to v tomto konkrétnom prípade. Ale to nevadí, lebo na tom by sa nevedeli dohodnúť ani tí, ktorí tú vetu umeleckým dlátkom tepali. Dôležité je, že únia bude vedieť ako na to (odsek 3 toho istého článku):

Únia vykonáva spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku:

(a) definovaním všeobecných usmernení;

(b) prijímaním európskych rozhodnutí: (i) o opatreniach únie, (ii) o pozíciách únie, (iii) o realizácii opatrení a stanovísk;

(c) posilňovaním systematickej spolupráce medzi členskými štátmi pri vykonávaní politiky.

Že rozumiete ešte menej? Ale už sa radšej nebudeme navzájom trápiť úradníckym newspeakom (takmer celých 250 strán návrhu Ústavy je napísaných v tomto ľahkom štýle). Možno je skôr namieste – lebo ambície sú aj napriek tej slovnej hmle jasné – zamyslieť sa nad tým, či vôbec môže mať Európska únia zahraničnú politiku. A ak áno, čo má byť jej cieľom. Lebo s tými cieľmi, ktoré sú vykreslené na inom mieste toho ústavného návrhu, nevystačíme. Nie, že by neboli vznešené. Napríklad takýto cieľ (článok 3, odsek 3): „Únia sa snaží vytvárať udržateľný rozvoj Európy založený na vyváženom hospodárskom raste, na sociálnom trhovom hospodárstve s vysokou konkurencieschopnosťou zameraným na cieľ dosiahnuť úplnú zamestnanosť a spoločenský pokrok a vysokú úroveň ochrany životného prostredia a zlepšenie jeho kvality. Podporuje vedecký a technický pokrok“. Asi bude lepšie zdržať sa ideologického komentára s otázkou čo hľadá úplná zamestnanosť v ústavnom dokumente, alebo čo mal autor na mysli pod spoločenským pokrokom. K zahraničnej politike smeruje zasa takýto cieľ (článok 3, odsek 4): „Únia presadzuje a podporuje svoje hodnoty a záujmy vo vzťahoch so širším svetom. Prispieva k mieru, bezpečnosti, trvalo udržateľnému rozvoju zeme, k solidarite a vzájomnému rešpektovaniu sa národov, k voľnému a vzájomne výhodnému obchodu, vykoreneniu chudoby a ochrane ľudských práv, a najmä práv deti, ako aj k prísnemu dodržiavaniu a rozvoju medzinárodného práva, vrátane rešpektovania zásad Charty Organizácie Spojených národov“. Tento všeobjímajúci cieľ nutká síce k ešte vážnejším ideologickým otázkam, ale obsahuje aj jadro problému spoločnej zahraničnej politiky – záujmy. Spoločné hodnoty by sa dali pri dobrej vôli definovať pomerne jednoznačne – sú to hodnoty Západu. Tá dobrá vôľa by sa, pravda, musela opierať o ochotu priznať duchovné korene vlastnej civilizácie a prihlásiť sa k nim bez ostychu (na mysli mám samozrejme najmä kresťanstvo a judaizmus). Inak máme problém aj s hodnotami – v postmodernom relativizme a v multikulturalistických doktrínach sa menia na nezáväzné chuchvalce slov. Záujmy sú v porovnaní s hodnotami omnoho bližšie k reáliám každodenného života a politiky, ale sú aj omnoho ťažšie „harmonizovateľné“. Nie je problémom ich veľmi konkrétne popísať, vždy však len pre určitú obmedzenú skupinu ľudí, nanajvýš národ. Na vyššej úrovni sa záujmy spravidla nezjednotia, ale zrazia. Ešte sa k tomu vrátime. Potrebuje Európa to, o čo sa v týchto všetkých dokumentoch snaží – spoločnú zahraničnú politiku? Z dlhodobého hľadiska asi áno. V každom prípade je aspoň snaha o nájdenie spoločnej reči v tých najdôležitejších zahraničnopolitických témach legitímna. Na ceste k nej však ležia veľmi vážne prekážky.

Tri otázky

Svätý zápal pre spoločnú zahraničnú politiku Európskej únie má, domnievam sa, celkom nesväté korene. Tým najnesvätejším z týchto koreňov je dnes už iba ťažko skrývaná snaha predovšetkým francúzskej (trochu aj nemeckej a ďalších) politickej elity dať celoeurópsku, takpovediac kontinentálnu váhu svojim vlastným frustrovaným zahraničnopolitickým globálnym ambíciám. V tých ambíciách sa do čudnej zmesi zliali zranená pýcha schudobneného a poníženého bývalého impéria s rovnako márnivou snahou sociálnych inžinierov o globálnu jurisdikciu pravidiel, ktorými už stihli ochromiť hospodársky aj politický život v Únii. Najčitateľnejším výhonkom z tohto zvláštneho koreňa je snaha opäť predovšetkým francúzskej politickej elity vytvoriť novú európsku zahraničnopolitickú agendu, či dokonca novú európsku identitu, na antiamerikanizme. Popri týchto nesvätých koreňoch je tu však aj celkom poctivá logika geopolitického vývoja po skončení studenej vojny, ktorá si aspoň nejakú základnú spoločnú zahraničnopolitickú líniu Európskej únie vynucuje. Európa si však musí dať odpoveď na tri zásadné otázky: (1) Je naozaj v záujme všetkých Európanov (lebo o nich ide, nie o „inštitúcie“) aby vznikla unifikovaná európska zahraničná politika? (2) Dokáže Európa definovať skutočne zmysluplne svoje spoločné záujmy, spojencov a spoločné vnímanie hrozieb pre svoju bezpečnosť (to je najpodstatnejšia časť východísk zahraničnej politiky)? (3) Je (Európa) optimálnym politickým priestorom na to, aby si dokázala formulovať všetkými spoločne rovnako prijímanú a zmysluplnú zahraničnú politiku voči zvyšku sveta?

Pre koho?

Ťažko povedať. Najprv by sme museli vedieť či už existuje Európan ako „homo politicus“, lebo iba jeho existencia by mohla byť legitímnym dôvodom na skutočne spoločnú zahraničnú politiku. A nesmel by sa vyskytovať iba ako vzácny druh endemicky sa vyskytujúci výlučne na bruselských úradníckych chodbách, musel by prevažovať vo všetkých kútoch Európy. Už sme to na stránkach Domina asi pred rokom riešili – politický Európan zatiaľ neexistuje: „Mimochodom, slobodný pohyb osôb - voľná a skutočná mobilita ľudí po zdieľanom území je najdôležitejším predpokladom vzniku zdieľanej identity. Takú mobilitu však naozaj umožňuje v plnom rozsahu iba spoločný jazyk. Preto, a najmä preto môže byť Američan aj politickým Američanom. Neexistencia spoločného jazyka v Európe vytvára pre väčšinu ľudí bariéru, ktorá mení slobodu pohybu na teoretickú možnosť.

V každom prípade sa politický Európan nenarodí ani v Európskom parlamente, ani v Komisii, ani v Európskej rade. Tam sa všetci Európania nezmestia a ani nechcú byť všetci Európanmi z povolania. Ten sa musí narodiť na európskej ulici a európskej farme, ale budeme si naňho musieť naozaj ešte kúsok histórie počkať. A nenarodí sa, ak Európa neprestane ústami niektorých svojich lídrov relativizovať hodnotový základ svojej civilizácie.“ Ak teda teraz neexistuje, nebude existovať ani tesne po našom vstupe do Európskej únie takto o pol roka, ba ani po eventuálnom prijatí európskej ústavy asi o dva roky (aspoň toľko ešte určite potrvá jej ratifikácia v členských štátoch). To je však z pohľadu spoločnej zahraničnej politiky Európskej únie vážna prekážka – nemá subjekt. Pragmatické tvrdenie, že tu bude EÚ ako subjekt medzinárodného práva, a má teda mať logicky aj zahraničnú politiku, ide mimo podstatu problému. Zahraničná politika sa môže legitímne napĺňať obsahom iba v mene konkrétnych ľudí z mäsa a kostí, široko povedané ľudu. Niet „európskeho ľudu“, niet legitímneho obsahu. Iba prázdne škrupinky fráz, ktoré som citoval z dokumentov vyššie, a svojvoľné konanie úradníkov bez akejkoľvek demokratickej legitimity. Že „európsky ľud“ existuje, lebo je tu okrem Európy národov aj Európa občanov reprezentovaná v Európskom parlamente? Ale prosím vás, boli ste sa pozrieť v tom parlamente?

Po tomto skeptickom exkurze do Bruselu priamo počujem svojho priateľa Juraja, ako mi pobúrene oponuje. Ja som Európan, presvedčený Európan, tvrdí. Áno, si, súhlasím zasa ja. Si dokonca lepší a presvedčenejší, vravím mu v duchu, ako 99% tých zo „starej Európy“, ktorých stretávaš na všemožných európskych fórach. Menej sebecký, tolerantnejší a hlboko poučený smutnou skúsenosťou polstoročia života na tej horšej strane železnej opony. Tvoj druh sa tam takmer nevyskytuje. V každom prípade je neporovnateľne vzácnejší ako bruselská úradnícka burina, ktorá uverila, že je predvojom európanstva. Žiaľ, to nie pre teba plánujú spoločnú zahraničnú politiku, a rozhodne nie na tvoju podobu. Alebo nachádzaš niečo blízke v „definovaním všeobecných usmernení; prijímaním európskych rozhodnutí o opatreniach únie, o pozíciách únie, o realizácii opatrení a stanovísk; a posilňovaním systematickej spolupráce medzi členskými štátmi pri vykonávaní politiky“?

Všetci Európania

Existujú. Neexistujú však ako unifikovaný politický druh, a dlho ešte nebudú. Logicky teda nebudú mať tak rýchlo ani unifikovaný pohľad na zvyšok sveta. Ešte dlho bude inak voňať azbuka Estóncom, inak Poliakom, inak Čechom, inak Nemcom a inak Francúzom. A hlas muezína zvolávajúceho z minaretu moslimov k modlitbe bude vyvolávať iné politické reflexy vo Francúzsku, iné v Bulharsku, iné v Španielsku, iné v Chorvátsku, iné v Holandsku a iné v Poľsku. Aj OSN, ten svätostánok medzinárodného práva, bude vnímaný inak Slovákmi a Čechmi, ktorí si ešte pamätajú jeho mlčanie v roku 1968, Poliakmi a Maďarmi, ktorí si tiež pamätajú celé desaťročia jeho mlčania, a inak Francúzmi, ktorí v Bezpečnostnej rade OSN vybojovali toľko heroických zápasov proti zlej Amerike, trímajúc pevne v pästi meč práva veta. Neznamená to, že kým nezjednotia svoje pocity a historické reflexy, nebudú Európanmi. Naopak. Ak je na Európanovi niečo cenné, je to jeho historická pamäť a skúsenosť.

Dovolím si dať veľmi subjektívnu odpoveď na prvú z troch otázok. Unifikovaná európska zahraničná politika nie je v záujme všetkých Európanov. Dokonca s výnimkou imperiálne mysliacej úzkej politickej triedy ťažko nájsť väčšiu skupinu takých, ktorých záujmy by legitímne reprezentovala. V záujme všetkých Európanov je naopak zachovať si národnú suverenitu vo všetkých zahraničnopolitických rozhodnutiach. Ak je pravdou, že zdieľame spoločné hodnoty, tak sa nemôžeme ocitnúť na opačných stranách ktoréhokoľvek medzinárodného sporu. Ak sa ocitneme (už sa to pritrafilo aj celkom nedávno), nebude to s tými hodnotami také isté. V takom prípade je však snaha o unifikáciu zahraničnej politiky, nech už je zakrytá akokoľvek idealistickým ústavným textom, nebezpečným a nelegitímnym násilím. A povedie k veľkým problémom.