Mapa stránky

Európska únia uskutočňuje spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku založenú na posilňovaní vzájomnej politickej solidarity medzi členskými štátmi, identifikovaní otázok všeobecného záujmu a dosahovaní stále vyššieho stupňa konvergencie akčných krokov členských štátov. (Ústava pre Európu, kapitola II., článok 39, odsek 1).

Je to jasné – 1. solidarita, 2. identifikovanie spoločných záujmov, 3. konvergencia akčných krokov. Jasné, napriek vzletnému štýlu, nie sú iba drobnosti – 1. čo je to v tomto prípade solidarita (kam až siaha ak sú v hre národné záujmy), 2. ako identifikovať spoločné záujmy, 3. čo je to, do pekla, konvergencia akčných krokov. Čo sa týka záujmov, je aspoň jasné kto ich má identifikovať (článok 39, odsek 2): Európska rada identifikuje strategické záujmy únie a určuje ciele jej spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky. Rada ministrov formuluje túto politiku v rámci strategických usmernení zavedených Európskou radou v súlade s úpravami v tretej časti. Európska rada sa skladá z hláv štátov alebo predsedov vlád (podľa právomocí), a podľa návrhu ústavy k nej patrí ešte aj predseda Európskej rady (budúci) a predseda Komisie. Minister zahraničných vecí únie (budúci) sa vraj zúčastňuje jej práce. Asi teda neexistuje kvalifikovanejšie fórum na určenie spoločných záujmov Európy. Európska rada sa má pokúsiť hľadať odpoveď na druhú z troch otázok, ktoré som formuloval v predchádzajúcom texte: Dokáže Európa definovať skutočne zmysluplne svoje spoločné záujmy, spojencov a spoločné vnímanie hrozieb pre svoju bezpečnosť (to je najpodstatnejšia časť východísk zahraničnej politiky)? Pokusov bolo viacero, zatiaľ to tak nevyzerá.

Prekážky

Možno by o prekážkach pri hľadaní spoločných európskych záujmov bolo lepšie hovoriť pozitívnejšie ako o „limitujúcich faktoroch“, to by sme však skĺzli do eurospeaku a ani trochu by nám to nepomohlo. Prekážka je prekážka – leží na ceste a ak je privysoká, nedostanete sa cez ňu. Prekážky pri hľadaní spoločných európskych záujmov sú zlepené z presne rovnakej stavebnej hmoty ako špecifické národné záujmy jednotlivých členských štátov (národov, ak chcete). Jej ingrediencie sa dajú pomenovať ako historické skúsenosti a s nimi spojená pamäť národov a ich politických elít, politické tradície, ambície a formujúce ideológie politických elít, kultúrne a náboženské tradície, a (to zvyknú všetci idealisti akosi ignorovať) miesto na mape. Európa, a najmä Európa rozšírená o bývalé komunistické štáty, je vo všetkých týchto veciach nekonečne pestrá a vnútorne rozporná. Je to však notoricky známa samozrejmosť a nestálo by to za zmienku, ak by sme o tie odlišnosti neustále nezakopávali. Henry Kissinger napísal vo svojej knižke Potrebuje Amerika zahraničnú politiku?, že sa Spojené štáty ocitli vo svete, na ktorý ich takmer nič z ich historickej skúsenosti nepripravilo. Vďaka ich bezpečnej polohe medzi dvomi veľkými oceánmi odmietli koncepciu rovnováhy síl v presvedčení, že buď dokážu zostať bokom od hádok iných štátov, alebo že môžu nastoliť univerzálny mier, keď budú trvať na uplatňovaní svojich vlastných hodnôt demokracie a sebaurčenia. Nič podobné Európe nehrozí. Na rozdiel od šťastnejšej Ameriky sa Európa ocitla vo svete, ktorý zo svojej historickej skúsenosti dôverne pozná. Len tá skúsenosť nemá už aspoň tisícročie žiadny univerzálny charakter, ako jednotiaci prvok je teda nepoužiteľná. Amerika ťahala celú Európu za jediné storočie dvakrát (spolu so studenou vojnou trikrát) z náručia vojnovej smrti. Neznamená to však, že všetci Európania (európske národy) sa dívajú na dvadsiate storočie rovnakými očami. Ani nemôžu – to by bolo ako očakávať, že rovnaké spomienky na komunistické väzenie z 50-tych rokov spájajú povedzme eštébáckeho sadistu a jeho obete – politických väzňov. Netreba ísť až do Čečenska, stačí sa spýtať na tú istú vec povedzme Čechov a sudetských Nemcov. Európania sú obete i previnilci – často v jednej osobe. Celá rozpornosť európskych historických skúseností, kultúr a ideológií sa premieta do faktorov (vymenujem bez nároku na úplnosť zoznamu), ktoré sú pre jednotlivé národy dôležité keď sa pokúšajú definovať svoje národné záujmy – vnímanie hrozieb, vnímanie sveta ako celku, v súvislosti s tým určenie spojencov a nepriateľov, národné ambície.

Vnímanie hrozieb a vnímanie sveta

Západná Európa (tá spred roku 1989) nikdy nezažila ruské tanky na uliciach svojich miest a nepoznala ani gulagy a ostnaté drôty na hraniciach. Studenú vojnu vnímala iba cez jej stále menej alarmujúcu prítomnosť v médiách, nikdy nie cez dusivú prítomnosť ruských poradcov, ohlupujúcu štátnu propagandu, strach a všadeprítomné ucho komunistickej tajnej polície. Jej politické elity (predovšetkým ľavica) majú preto sklon relativizovať morálnu podstatu konfliktu studenej vojny a cítia potrebu dištancovať sa od západných politikov, ktorí boli jej predstaviteľmi a možno aj hrdinami. Určujúca generácia súčasných lídrov sa formovala v prostredí „mierových hnutí“ šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov a má generačný sklon (verejne občas nepriznaný) hľadať tú morálnejšiu stranu konfliktu studenej vojny na jeho druhej strane. Americký reprezentant tejto generácie Bill Clinton cítil dokonca potrebu sa Rusom za studenú vojnu ospravedlňovať. O politických reflexoch socialistu Gerharda Schrődera a bývalého ľavicového radikála Joschku Fischera aj škoda hovoriť. Tesne po páde komunizmu v roku 1989 mali niektorí československí disidenti šokujúcu skúsenosť, že poniektorých intelektuálov z parížskej Sorbonny pád komunizmu a črtajúci sa nástup liberálneho kapitalizmu nepotešil, ale poriadne naštval. Nemožno teda čakať, že hrozbu z východu, ako ju vnímajú, vďaka polstoročiu utrpenia a obetí, povedzme Estónci, Lotyši, Litovci, Poliaci, Slováci, Česi a Maďari, budú rovnako vnímať aj Francúzi, Holanďania, či Španieli. Tí ju pravdepodobne nebudú iba bagatelizovať, tí jej jednoducho nebudú veriť. Na druhej strane určite budú východoeurópske politické elity, poučené práve studenou vojnou, inak vnímať úlohu Spojných štátov a prípadné hrozby zo Stredného východu. S vnímaním hrozieb je to však v Európe vo všeobecnosti veľmi sporné. V 15 krajinách Európskej únie urobil Eurobarometer výskum s otázkou, ktorý štát považujú ľudia za hrozbu pre mier. Odhliadnuc od toho, že metodika výskumu prezrádza rukopis politických idiotov (napríklad v čase, keď sú najvážnejšími hrozbami pre mier „neštátne“ subjekty ako medzinárodné teroristické siete a pod., sa pýta iba na etablované štáty), sú výsledky alarmujúce. Pre 59% Európanov je najväčšou hrozbou pre mier päťmiliónový Izrael. Arabské a islamské krajiny, s výnimkou Iránu, takmer nebodujú. Amerika je s 53% v rovnakej kategórii ako Irán a Severná Kórea. Rusko, ktoré vedie stále krvavú vojnu v Čečensku a iba pred pár rokmi vytiahlo päty a okupačné armády zo strednej Európy, je s 21 percentami tých, ktorí ho pociťujú ako hrozbu, takmer medzi holubicami mieru. Na vnímaní Izraela sa asi podpísali tri veci – systematická protiizraelská zaujatosť médií, stále na svoju príležitosť čakajúce podhubie antisemitizmu a psychologická úľava spojená s presunutím vlastných obetí (holokaustu) do kategórie agresorov a previnilcov. Nejako tak podobne to bude aj s obrazom Spojených štátov.

Zvláštnu pozornosť si zaslúži vplyv médií na to ako Európania vnímajú svet. Henry Kissinger napísal, že všadeprítomné a hlučné médiá menia zahraničnú politiku (respektíve svetové udalosti) na súčasť verejnej zábavy. Intenzívny zápas o mieru sledovanosti vedie podľa neho k posadnutosti momentálnou krízou, ktorá je obvykle prezentovaná ako moralizujúci príbeh stretu dobra a zla s určitým konkrétnym výsledkom a zriedkakedy ako dlhodobý historický problém. Skomercionalizované spravodajstvo o svete sa stalo súčasťou poklesnutej popkultúry.

Na realistickom vyhodnotení skutočných hrozieb sa v takejto situácii európska verejná mienka zhodne asi ťažko. Európske politické elity sú síce o čosi viac informované, analýza výrokov politikov však tlmí v tomto smere každý optimizmus. Dá sa iba sucho konštatovať, že ak má byť základom definovania spoločných európskych záujmov európska schopnosť správne vyhodnocovať hrozby, je to veľmi vetchý základ. Svojim spôsobom je európska slepota k skutočným hrozbám a deformovaný obraz sveta tou najvážnejšou hrozbou.

Spojenci a ambície

Nebolo dôležitejšej ambície pre európske národy, ktoré sa vymanili spod komunizmu, ako získať za zmluvných spojencov Ameriku a západoeurópske štáty. Nedá sa povedať, že by táto túžba bola vzájomná – určite aspoň nie u väčšej časti západoeurópskych politických elít. Na začiatku deväťdesiatych rokov o rozšírení NATO nechceli, s čestnou výnimkou nemeckého ministra obrany Volkera Rüheho, ani počuť (francúzsky minister zahraničných vecí vtedy dokonca utrúsil čosi o tom, že „nikdy!“). Ono sa to časom poddalo, ale odpor Európanov voči prišelcom z východu prelomili v NATO nakoniec Američania. Dnes by to ťažko ktorýkoľvek člen európskej politickej elity priznal, ale bez tohto tlaku Američanov a zvratu v NATO by aj ambície postkomunistických štátov na členstvo v Európskej únii zostali ešte dlho nenaplnené. Aj dnes je to politické rozhodnutie, ktoré nezodpovedá celkom ekonomickým záujmom bohatých štátov. Paradoxom je, že sa noví členovia, ešte pred tým, ako sa nimi mali možnosť stať, dozvedajú od niektorých budúcich spojencov (napríklad Francúzov), že si medzi spojencami musia vybrať – „my, Európania, alebo oni, Američania“. Vzhľadom na vnímanie hrozieb je pre novoprišelcov spoza bývalej železnej opony táto vynútená voľba skutočne ťažká. Skúsenosť vraví, že v bezpečnostných otázkach má spojenectvo s Amerikou väčšiu cenu, ako všetci vrtkaví európski spojenci dovedna. Isté je, že bývalá komunistická Európa a napríklad Francúzsko budú spoločný pohľad na to, kto sú ich spojenci hľadať veľmi ťažko. Podobné je to s nepriateľmi.

Ešte zaujímavejšie a popletenejšie je to s hľadaním spoločných európskych ambícií. Súvisia tak trochu aj s predchádzajúcimi historickými traumami. Slováci, Poliaci a Česi budú ťažko vo svojom srdci nachádzať miestečko pre zranené imperiálne city Francúzov. Trauma z Trianonu a jej prekonanie zasa zostane smútkom a ambíciou osamotených Maďarov. Maďari i Slováci zasa ťažko pochopia ako to bolí, keď Británia už nevládne nad svetovými moriami. I tak sú však tieto divergentné a v histórii namočené ambície ľudsky pochopiteľnejšie a akceptovateľnejšie, ako „udržateľný rozvoj Európy založený na vyváženom hospodárskom raste, na sociálnom trhovom hospodárstve s vysokou konkurencieschopnosťou zameranom na ciel' dosiahnuť úplnú zamestnanosť a spoločenský pokrok a vysokú úroveň ochrany životného prostredia a zlepšenie jeho kvality“ (článok 3, odsek 3). Národné ambície takúto abstraktnú podobu samozrejme nemôžu mať. Problémom je, že do spoločných ambícií sa môžu zliať iba tie národné. Skutočné spoločné ambície nemôžu mať charakter úradníckeho pamfletu.

Spoločné záujmy

Ak má mať Európa konzistentnú líniu spoločnej zahraničnej politiky, musí spoločné záujmy hľadať. Môžu existovať, ak sa prekoná všetko to divergentné. Existuje však na to jediný spôsob – návrat k spoločným hodnotám. Návrh európskej ústavy nie je takým pokusom. Skôr sa snaží vyložiť ako spoločný hodnotový základ postmoderný eintopf sociálnych a multikulturalistických vízií, v ktorom sa ťažko dorezať krvi. V tejto situácii je pre európske národy asi bezpečnejšie riadiť sa v zahraničnej politike svetom vlastných historických skúseností a záujmov a nedosadzovať na ich miesto ambície a záujmy, ktoré sa iba tvária ako spoločné.