Mapa stránky

Členské štáty, ktoré sú aj členmi Bezpečnostnej rady OSN, postupujú koordinovane a podávajú v plnom rozsahu informácie ostatným členským štátom a ministrovi zahraničných vecí únie. (Ústava pre Európu, článok III-206, odsek 2)

Znie to logicky – ak sú niektorí z nás, ktorí sme si inak vo všetkom rovní, kdesi tam, vo veľkom svete, vo výsadnom postavení, majú ťahať za jeden povraz (a podľa možnosti aj jedným smerom) a ostatných o tom informovať. A pochopiteľne aj spoločného ministra zahraničných vecí, ktorý je (bude) síce minister, ale na rokovanie Bezpečnostnej rady ho pustia iba ak ho pozvú. Návrh európskej ústavy nespomína, či ho majú informovať privilegovaní členovia vopred, alebo až dodatočne. Predpokladám, že vopred, lebo na inom mieste návrhu ústavy sa píše, že to má byť práve on, kto má za úlohu zahraničnú politiku koordinovať. Inou otázkou je, či sa ním Francúzi a Briti, lebo práve tí sú stálymi členmi Bezpečnostnej rady OSN, dajú koordinovať. Nič tomu doposiaľ nenasvedčuje. Po skončení 2. svetovej vojny boli karty medzinárodnej politiky rozdané tak, že Francúzsko a Veľká Británia, spolu so Sovietskym zväzom a Spojenými štátmi, patrili k štyrom víťazným mocnostiam. Francúzsko a Veľká Británia – to je v súčasnosti Európa v najdôležitejšej medzinárodnej inštitúcii. K štyrom víťazom vojny pribudla najľudnatejšia Čína a na výslednej zostave piatich stálych členov Bezpečnostnej rady OSN, vybavených zvláštnym privilégiom veta vo všetkých medzinárodných otázkach, sa odvtedy nezmenilo nič. Tých päť stálych členov tvorí aj dnes klub privilegovaných nukleárnych mocností (k nim však oficiálne pribudli India a Pakistan, neoficiálne Izrael a zrejme aj Severná Kórea). Inak je ale takéto zloženie (a fungovanie) Bezpečnostnej rady čoraz ťažšie obhájiteľné. Napríklad India nie je iba nukleárna mocnosť, ale má viac obyvateľov ako Európska únia (aj po rozšírení), Spojené štáty a Rusko dokopy. Debata o zmene zloženia a fungovania Bezpečnostnej rady je však v medzinárodnej politike zemiak natoľko horúci, že sa ním ani nepohadzuje – tam leží v žeravej pahrebe konfliktov a nik z mocných doň ani len neštuchne. Tí slabí sa vôbec držia od tej pahreby bokom. Pritom, ak sa črtá v medzinárodnej politike téma skutočne hodná koordinovaného postupu Európanov, či nebodaj spoločnej európskej zahraničnej politiky, je to práve táto téma. Ozaj, ak na to príde, uvoľnia Francúzi a Briti svoje privilegované stoličky v Bezpečnostnej rade nejakému spoločnému Európanovi? Dovoľte, aby som zatiaľ úprimne zapochyboval a neskôr sa k téme vrátil.

Kto je Mr. Europe?

Kto bude hovoriť v mene celej Európy na medzinárodných fórach? Spomínal som kreslo v Bezpečnostnej rade. Zatiaľ sa síce nečrtá, ale ak, tak kto by doň zasadol? Na prvý pohľad by to mal byť už spomínaný budúci európsky minister zahraničných vecí (článok 27, odsek 1): „Európska rada, kvalifikovanou väčšinou a so súhlasom predsedu Komisie, vymenuje ministra zahraničných vecí únie. Tento vykonáva spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku únie.“ Ale šedivá je každá teória a zelená je lúka života. Citujem túto múdrosť preto, lebo, ako vyplýva z iného článku toho istého návrhu ústavy pre Európu, táto česť môže pripadnúť aj predsedovi Európskej rady (článok 21, odsek 2): „Predseda Európskej rady zabezpečuje na svojej úrovni a z titulu svojej funkcie zastúpenie únie navonok v otázkach týkajúcich sa jej spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky, bez toho, aby bola dotknutá pôsobnosť ministra zahraničných vecí únie.“ Skúsenosť hovorí, že ak by to malo fungovať bez pocitu jedného či druhého, že bola konaním toho druhého dotknutá pôsobnosť toho prvého, museli by byť naozaj dobrí kamoši. Navyše, ako to už býva, celkom bez nároku na reprezentovanie Európskej únie navonok nie je ani predseda Európskej komisie. Jednak to aj doteraz tak fungovalo (zatiaľ si chaoticky odovzdávali túto česť vždy so šéfom výkonnej moci krajiny, ktorá práve predsedala Európskej únii), jednak by to mal byť jediný európsky „štatutár“, ktorý bude mať legitimitu získanú z voľby priamo v Európskom parlamente. Netrúfam si tento budúci kompetenčný uzol rozmotať, ale nehanbím sa za to. Problém s tým majú aj ústavní právnici, ako napríklad v najnovšom čísle časopisu OS Radoslav Procházka: „Ak malo byť zavedenie tejto funkcie krokom k zahranično-politickej personifikácii únie, a teda pokusom vytvoriť priestor pre onoho Mr. Europe, z absencie ktorého si svojho času uťahoval Henry Kissinger, nie je jasné, prečo sú kompetencie predsedu Európskej rady obmedzené mandátom ministra zahraničných vecí. Ak malo byť pokusom o vytvorenie akéhosi nového mocenského centra v únii, pôsobia právomoci priznané predsedovi Európskej rady, najmä v porovnaní s kompetenčnou výbavou predsedu Komisie, príliš ceremoniálnym dojmom.“ Inými slovami, na druhej strane Atlantiku budú mať aj v budúcnosti dilemu komu vlastne do Európy zatelefonovať v prípade medzinárodnej núdze.

Kto si myslí, že je Mr. Europe?

Byť v budúcnosti hlasom Európy je ambíciou mnohých, a niektorí sú o tomto svojom poslaní presvedčení už dnes. Vôbec pri tom nezáleží na tom, či je onen hovorca funkcionárom ktoréhosi európskeho orgánu. Zrejme hovoriť v mene kontinentu je ešte neporovnateľne väčšie pokušenie ako hovoriť v mene národa. Od neho môže byť väčšie už len hovoriť v mene ľudstva, či pokroku. Navyše a celkom očividne sa pokrok, ľudstvo a Európa v percepcii samodelegovaných hovorcov miešajú. Tradične neodolá pokušeniu byť hlasom celej Európy, pokroku, a navyše aj vykladačom medzinárodného práva, zástancom utláčaných sveta a hlasom nadradenej civilizácie, žiadny francúzsky prezident ani minister zahraničných vecí. Ako majitelia pravdy to pochopiteľne nemusia konzultovať s nikým v Európe, v mene ktorej hovoria. V situácii studenej vojny to bola iba mrzutosť, ktorú u Francúzov každý vopred predpokladal a toleroval, dnes, po dramatickom prehĺbení európskej integrácie a vzniku Európskej únie a po jej rovnako dramatickom rozšírení, je to vážny problém. Jeden taký trápny okamih popísal Henry Kissinger vo svojej knihe Potrebuje Amerika zahraničnú politiku?: „Zatiaľ čo v minulosti americké rozhodnutia o rozmiestnení vojsk často odsudzovali opozičné strany, je bezprecedentné, aby hlavy vlád členských štátov NATO útočili verejne, či bok po boku s ruským vodcom, na strategické rozhodnutia spojenca, na ktorom závisí ich bezpečnosť. Presne to sa však stalo, keď ruský prezident Vladimír Putin navštívil Paríž v októbri 2000. Na spoločnej tlačovej konferencii so svojim hosťom prezident Jacques Chirac, ktorý hovoril za Európsku úniu - ktorej šesťmesačné predsedníctvo Francúzsko práve zastávalo - zaútočil na plán Clintonovej vlády preskúmať možnosť zmeny Zmluvy o protiraketovej obrane ABM: ,Európska únia a Rusko majú totožný názor. Odmietame akúkoľvek možnú zmenu zmluvy ABM a veríme, že taká zmena by zvyšovala riziko proliferácie, ktorá bude v budúcnosti veľmi nebezpečná’.“ Je iba samozrejmé, že Jacques Chirac necitoval žiadny relevantný „názor Európskej únie“, lebo tá nijaký neprijala. Jednoducho Európa c´est moi, ja Jacques Chirac. Celá absurdita tohto diplomatického hrdinského skutku vynikla neskôr, keď Clintonov nasledovník George Bush zmluvu ABM s Ruskom jednoducho vypovedal, riziko proliferácie sa tým nijako nezmenilo (vždy bolo vysoké a netýkalo sa primárne Ruska) a Vladimír Putin to nepovažoval za dôvod na zhoršenie vzťahov. On len v októbri roku 2000 neodolal pokušeniu zneužiť Chiracove podmienené reflexy a Chirac zasa neodolal svojim podmieneným reflexom – potrebe kopnúť si do Ameriky a potrebe byť hlasom Európy a svetového svedomia. Problémom pre zvyšok Európy (ten, ktorý sa necítil byť v danom okamihu reprezentovaný pánmi Chiracom a Putinom) je, že sa niekto vyjadroval v jeho mene o téme, ktorá sa výsostne týkala iných (reč bola o starej zmluve medzi Amerikou a Ruskom). Problémom je tiež to, že vyzerá bez vlastného pričinenia rovnako hlúpo ako hlavný hrdina tejto príhody. K tomuto dojmu naisto prispieva aj to, že euro-reflexy Jacqua Chiraca sú vysoko infekčné a podobné zvuky už v tom čase vydávala aj nemecká diplomacia a celý rad ďalších európskych veličín.

Obsedantnú potrebu hovoriť v mene Európy a Európanov nemajú v prípade Francúzska iba jeho najvyšší predstavitelia. Bol som svedkom, ako Guillaume Parmentier, profesor politických vied, riaditeľ Francúzskeho centra pre Spojené štáty, bývalý vysokopostavený úradník v NATO, v Severoatlantickom zhromaždení a na francúzskom ministerstve obrany vysvetlil vo Washingtone najdôležitejší rozdiel medzi „nami Európanmi“ a „vami Američanmi“ tak, že Američania vidia päťmiliónový Izrael ako malého Davida a okolitý stámiliónový arabský svet ako Goliáša, pred ktorým treba Davida brániť. „My Európania“, ako povedal, to vidíme presne naopak – palestínski Arabi sú David a Izrael je Goliáš. Bezpochyby je aj mimo Francúzska mnoho takých, ktorý vnímajú izraelsko-arabský konflikt cez takúto škuľavú optiku, ale že by sme to boli „my Európania“?

No a okrem Francúzov majú sklon hovoriť v mene Európy všetci, ktorí sa potrebujú v niečom osobne a najmä ideologicky vymedziť voči inému, predovšetkým Amerike. Tak napríklad mnohí intelektuáli ako Jürgen Habermas či Jacques Derrida (tí to spravili aj písomne), státisícové húfy ťažko rozpoznateľných, lebo zamaskovaných a dlaždice hádžucich antiglobalistov a mierových aktivistov, konferenčné sály plné konferujúcich spisovateľov, mračná mimovládnych organizácií, obrovské kŕdle ľavicových publicistov a samozrejme iba na chvíľu preľaknuté masy latentných i otvorených komunistov.

Nesmieme pochopiteľne zabudnúť ani na utešene sa rozrastajúcu armádu profesionálnych Európanov, teda napríklad europoslancov a euroúradníkov. Tí tvoria možno už rudiment nového kontinentu, ktorý postupne prekryje ten starý.

Kto nie?

Zahraničná politika je zvláštna vec. Je najcitlivejšia spomedzi všetkých politík na to, v mene koho sa robí. V mene Európy si na medzinárodnom fóre netrúfajú hovoriť tí, ktorí sú presvedčení, že na takú vec treba najprv mandát – teda tí spomedzi politikov, ktorí si ctia nadovšetko demokratickú legitimitu svojho konania. Paradoxne v ich rukách by bola zahraničná politika Európy najbezpečnejšia.