Mapa stránky

Členské štáty pracujú spoločne na posilňovaní a rozvíjaní ich vzájomnej politickej solidarity. Zdržia sa akéhokoľvek opatrenia, ktoré je v protiklade so záujmami únie alebo je pravdepodobné, že oslabí jej účinnosť ako súdržnej sily v medzinárodných vzťahoch. (Ústava pre Európu, článok III-195, odsek 2)

Tento text naznačuje, že projekt spoločnej európskej zahraničnej politiky je a priori spojený s obavami z európskej nesvornosti. Inak by sa taká absurdná samozrejmosť, že sa má každý zdržať konania, ktoré je v rozpore so záujmami celku, nemohla dostať priamo do navrhovaného ústavného textu. V Európe to však nie je samozrejmosťou a na tom nezmení nič ani citovaný článok v pripravovanej ústave, ani početné ďalšie apely v jej texte - napríklad o potrebe „... dosahovania stále vyššieho stupňa konvergencie akčných krokov členských štátov.“ (článok 39, odsek 1). V Európe to nie je samozrejmosťou predovšetkým preto, lebo nie je jasné, čo je v tom či onom prípade záujmom celku. Ale o tom sme už diskutovali. Nech už použijeme ktorýkoľvek zvrat z úradníckeho eurospeaku (konvergenciu akčných krokov, rozvíjanie vzájomnej solidarity a pod.), stále sa budeme boriť s kardinálnym problémom Európy: najväčšiu časť energie spravidla spotrebuje na vybojovanie vnútornej zhody či kompromisu a na vlastné úsilie navonok jej potom veľa síl nezostáva. Ba čo viac, tá ťažko vybojovaná vnútorná zhoda býva natoľko krehká (a abstraktná), že má tendenciu strácať sa už pod malým vonkajším tlakom. Typický európsky scenár v prípade krízy aj priamo za vlastnými humnami (napríklad na Strednom východe) vyzerá asi takto: Najprv sa prezentujú niektorí lídri silnými vyhláseniami, ktoré sú často vo vzájomnom rozpore. Niektorí pri tom hovoria v mene Európy. Každý potom pochopí potrebu zvolať narýchlo nejaký summit aspoň ministrov zahraničných vecí. Summit je zvolaný, ale ešte pred ním sa stretávajú niektorí ministri separé. Tí potom prichádzajú k ostatným s dohodou, ktorú sa im snažia vnútiť. Summit sa na prvý krát nedohodne na ničom okrem potreby dohodnúť sa. Kríza medzitým eskaluje. Summit sa schádza znovu a dohodne sa na texte (spravidla vyhlásení), ktorý dlho do noci cizelujú majstri diplomatických slovných dymovníc. Unavení a šťastní ministri sa rozchádzajú po široko medializovanej tlačovej konferencii a odnášajú si text, ktorý, ako sa čoskoro ukáže, je natoľko geniálne kompromisný, že pripúšťa množstvo interpretácií. Spoločnou črtou väčšiny takých textov je dovolávanie sa autority OSN. Ťažko „vynegociovaný“ text nemá na riešenie krízy nakoniec nijaký vplyv. Krízu riešia niektoré členské štáty pragmaticky, bez ohľadu na medzitým zvetraný a neaktuálny text a v spolupráci s Američanmi. Volanie po autorite OSN silnie. Scenár sa končí a odchádza čakať do šuplíka na novú krízu. Znamená nová ústava a prehlbovanie európskej integrácie oproti popísanému (pripúšťam, že zlomyseľne) stavu vývoj? Ak áno, aká teda bude spoločná zahraničná politika?

Tušené obrysy

Predovšetkým bude asi aj naďalej, napriek novému ústavnému rámcu, zameraná najmä na prekonanie vnútorných rozporov. To je ale pre koherentnú zahraničnú politiku akéhokoľvek útvaru – štátu, či súštátia - smrteľné. Už teraz možno z netrpezlivých vyjadrení mnohých europolitikov i mocných úradníkov tušiť, že „kohézia“ a „konvergencia“ sú omnoho dôležitejšie ako obsah. Patria dokonca medzi ciele únie. Je len otázkou času, kedy volanie po „efektivite“ rozhodovania v zahraničnej politike, ako sa to nakoniec stalo už v mnohých iných oblastiach, prehluší zdravý rozum a skepsu a nahradí potrebu jednomyseľnosti hlasovaním kvalifikovanou väčšinou. Nahradí tým samozrejme aj legitímny obsah rozhodnutí efektívnou, ale nelegitímnou procedúrou.

Keď bude takto zabezpečená „kohézia“, inak povedané keď väčšina efektívne prekričí (umlčí) menšinu, príde čas európskych zahraničnopolitických skutkov. Tie sa budú najväčšmi podobať na skutky, ktorými doposiaľ individuálne vstupovali do svetovej politiky tí, ktorí budú tvoriť tú budúcu väčšinu. Nedávno ohlásená „vnútorná únia“ Nemecka a Francúzska vo všetkom možnom a predovšetkým v zahraničnej politike dáva tušiť budúce obrysy tejto väčšiny. Čo možno s istou vešteckou licenciou predpovedať o budúcich črtách zahraničnej politiky - ak by ju formovali názory a agenda politických elít povedzme nemecko-francúzsko- belgicko-luxembursko-neviemako-neviemakej väčšiny? Ak dovolíte, zvolím z didaktických dôvodov čiernejší scenár (nemusí sa potvrdiť).

Čierny scenár

Európa v réžii takejto väčšiny bude hlásať kultovú oddanosť multilateralite v medzinárodných otázkach, bude však kruto (európsky) unilaterálna voči zvyšku sveta všade, kde si to bude môcť dovoliť, respektíve kde ju budú k unilaterálnym postojom tlačiť domáce záujmové skupiny – napríklad poľnohospodári, či oceliari. Kritiku unilaterality ako smrteľného hriechu bude adresovať výhradne Spojeným štátom, nebude ju vidieť ani v tých najhrubších prípadoch unilaterálnych rozhodnutí Ruska, či Číny, a rozhorčene ju bude popierať vo svojom prípade. Po slovensky povedané, nebude svoje postoje s nikým vopred konzultovať (najmenej s Američanmi) a nebude brať ohľady na nikoho. Ak bude brať ohľady, tak iba na hrozivé postoje tretieho, predovšetkým arabského sveta, nie na odlišné postoje demokratických spojencov Európy. Väčšina nebude ani bezpodmienečne hľadať dohodu s prehlasovanou menšinou v rámci Európy. K novým chudobným členom Európskej únie sa bude chovať imperiálne a vydieračsky.

Bude hlásať kultovú oddanosť medzinárodným inštitúciám, predovšetkým OSN. Neurobí však nič pre ich lepšie fungovanie a bude brániť akejkoľvek zmene umŕtveného status quo v Bezpečnostnej rade. Medzinárodné inštitúcie bude používať predovšetkým ako nástroj na presadenie vlastných ideologických vízií. Na pôde medzinárodných inštitúcií pripíše rolu najvyššej morálnej autority sebe. Na pôde OSN neurobí nič proti jej ďalšiemu morálnemu rozkladu v réžii rôznych diktátorských režimov Afriky a Ázie, niekedy mu aj aktívne pomôže podporou hanebných a ešte hanebnejších rezolúcií (to, konieckoncov, robí už dávno).

Pre vlastnú vojenskú slabosť sa bude v otázkach bezpečnosti stále viac orientovať na inštitúcie kolektívnej bezpečnosti (ako OSN a OBSE) a stále menej na inštitúciu spoločnej obrany (NATO).

Stále viac bude pri formulovaní medzinárodno-politických stanovísk načúvať nátlaku radikálnych mimovládnych organizácií a hnutí (antiglobalizačných, ekologických a podobne), ľavicových intelektuálov, ktorí dominujú na univerzitách a podobne orientovaných médií.

Bude stále viac protiamerická a protiizraelská. Súvisí to s dlhodobými trendami v európskom verejnom a akademickom diskurze o témach svetovej politiky a ekonomiky. Pod moralizujúcou zámienkou boja za práva slabších tento diskurz padol úplne za obeť radikálnym tlčhubom, ktorí pretransformovali vypáchnuté komunistické táraniny o kapitalizme na módne antiglobalizačné, antiamerické a konšpiračné slogany, a desaťročia ukrývaný a číhajúci európsky antisemitizmus na jeho zdanlivo morálnejšiu podobu antisionizmu. Na podporu svojich protiamerických a protiizraelských postojov bude využívať pôdu medzinárodných inštitúcií, predovšetkým OSN. Nebude sa hanbiť zneužiť na to ani Medzinárodný trestný tribunál a spolupracovať na tom s arabskými a islamskými štátmi. Schizmu medzi Európou a Amerikou vo veciach medzinárodného práva, medzinárodnej bezpečnosti a boja proti terorizmu to prehĺbi natoľko, že sa Američania rozhodnú stiahnuť všetky alebo väčšinu svojich síl zo západnej Európy. Prispeje k tomu aj verejná rituálna diabolizácia (ako to nazval Alain Finkielkraut) Spojených štátov a Izraela. NATO prestane byť funkčnou štruktúrou.

Európa ako celok sa stane možno na čas o niečo významnejším hráčom medzinárodnej politiky, než akým bol ktorýkoľvek jej členský štát. Určite však menej významným, ako boli európske štáty dovedna, keď konali spolu a v súlade s vlastnými záujmami a presvedčením. Lipnutie na nefunkčných inštitucionálnych rámcoch a procedúrach vo svete, ktorý sa jednoducho nespráva podľa ideologických predstáv architektov novej Európy, a rozchod s Amerikou nakoniec Európu ako celok dramaticky oslabia a medzinárodne-politicky marginalizujú. Rusko nemusí za takýchto okolností odolať pokušeniu obnoviť svoj politický vplyv vo východných častiach Európskej únie. Nebude na to potrebovať vojenské prostriedky. Európa nebude namietať.

Odpoveď na tretiu otázku

Treťou otázkou, ktorú som položil na začiatku týchto úvah bolo, či je Európa optimálnym politickým priestorom na to, aby si dokázala formulovať všetkými spoločne rovnako prijímanú a zmysluplnú zahraničnú politiku voči zvyšku sveta. Nie je. Naozaj optimálny priestor by musel byť pospájaný nie len zmluvami, ale aj dlhou spoločnou históriou, homogénnou kultúrou, hodnotami, jazykom, všetkým možným. Takéto optimálne kritériá však spĺňajú iba národné štáty. Spoločná mena a otvorený vnútorný trh nie sú nijako presvedčivými argumentami v prospech nevyhnutnosti spoločnej zahraničnej politiky vo všetkom (postačí napríklad spoločná colná politika). Veľká časť projektu stále sa prehlbujúcej európskej integrácie stojí na strate dôvery v schopnosť národných štátov riešiť uspokojivo problémy svojich obyvateľov a na nedôvere k národným štátom ako nositeľom morálnych hodnôt. Spomínať národné záujmy sa stalo absolútne „nesalonfähig“ a málokto, vrátane inak prostorekých Američanov, to otvorene riskuje. Po dvoch zničujúcich svetových vojnách je nedôvera v národné štáty v Európe pochopiteľná. Európa však neprináša nijaký recept ako dosiahnuť na nadnárodnej úrovni skutočne legitímne rozhodovanie a ako odstrániť už teraz hrozivý demokratický deficit európskych inštitúcií a politík. Dvojnásobne to platí v oblasti zahraničnej a bezpečnostnej politiky. Isté je tiež, že pre európskych sociálnych inžinierov to nie je problém, nechýba im to. V zahraničnej politike je však jej legitimita najdôležitejším atribútom a statkom. Nemožno ju ničím nahradiť. Existuje jediný spôsob, ako zabrániť politickému hororu, ktorý som popísal ako hypotetický čierny scenár vyššie: zubami nechtami brániť v Európskej únii právo veta a potrebu jednomyseľnosti vo všetkých otázkach zahraničnej a bezpečnostnej politiky a vetovať akýkoľvek pokus o zmenu v tejto veci aj za cenu škaredých pohľadov a zdvihnutých prstov z Paríža a Berlína. A nakoniec – potrebuje teda Európa spoločnú zahraničnú politiku? Áno – spoločnú s Amerikou a ďalšími krajinami západnej civilizácie. Takú, aká sa črtá zo všetkých tých citovaných dokumentov, určite nie.