Mapa stránky

Asi dva milióny izraelských domácností dostalo po tieto dni poštou 47 stránkový text Ženevskej dohody, ktorá o sebe tvrdí, že je konečným riešením izraelsko-palestínskeho konfliktu.

Detailný materiál bol v hebrejčine doplnený o farebné mapy a úvod, v ktorom uznávaný spisovateľ David Grossman uisťuje Izraelčanov, že Dohoda vytvorí „rozvíjajúci sa a ... rovnostársky (!?) Izrael oslobodený „od strachu z vojny a zničenia“. Tak to popisujú vo svojom veľmi skeptickom článku o Ženevskej dohode v americkom týždenníku The New Republic Michael B. Oren a Jossi Klein Halevi zo Shalem Center v Jeruzaleme. Podľa nich je totiž s veľkou pompou podpísaný plán v skutočnosti návodom na zničenie Izraela. Myslia si to vlastne takmer všetci analytici, ktorí sa systematickejšie venujú izraelsko-arabskému konfliktu. Napísal to na stránke townhall.com renomovaný komentátor Washington Post Charles Krauthammer, a napísal to pre nemecký Die Welt aj holandský spisovateľ Leon de Winter. V skutočnosti nie je Ženevská dohoda žiadnou oficiálnou dohodou štátu Izrael a legitímnych predstaviteľov palestínskych Arabov. Dohadovali ju potajomky a podpísali verejne a s veľkou slávou Jossi Beilin, kedysi izraelský minister spravodlivosti, dnes však súkromná osoba mimo politiky i parlamentu, a bývalý minister v Palestínskej samospráve Jásir Abed Rabbo, vlastne tiež súkromná osoba, i keď údajne s osobným požehnaním Jásira Arafata. Urobili to v bezpečnom závetrí Ženevy, nie na horúcej pôde Jeruzalema či Ramalláhu. Ani v Izraeli ani medzi Palestínčanmi žiadne nadšenie neprepuklo. Šaronova vláda ho prijala s ľadovým chladom ako plán zrady a celkom rovnako to prijala väčšina politicky sa angažujúcich (teda bez výnimky radikálnych) Palestínčanov. V palestínskom Nabluse vyšli do ulíc tisíce nahnevaných protestujúcich, ktorí volali, samozrejme na Rabbovu adresu, heslá ako „Smrť zradcom a kolaborantom!“. Ako súkromná iniciatíva by to nestálo ani za komentár – keby nie toho medzinárodného potlesku.

Potlesk

teda predsa prišiel, a to nie hocijaký. 5. novembra sa dal počuť generálny tajomník OSN Kofi Annan, ktorý Ženevskú dohodu, podľa neho „navrhnutú prominentnými Izraelčanmi a Palestínčanmi“, privítal. Povedal, že si zaslúži chválu a podporu – ako odvážny pokus prekonať patovú situáciu na oboch stranách. Dodal tiež, že táto dohoda je v súlade a je kompatibilná s len pred pár mesiacmi prijatou (a už beznádejne zaseknutou) Cestovnou mapou. To je zjavný nezmysel, ak nie priamo lož, lebo Ženevská dohoda, ak by sa ňou niekto ozaj začal riadiť, by postavila väčšiu časť Cestovnej mapy na hlavu. To však nijako neprekážalo francúzskemu ministrovi zahraničných vecí Dominiquovi de Villepinovi, ktorý to po Kofi Annanovi zopakoval (alebo mu to pošepol?). Dominique de Villepin sa v tejto veci s oboma pánmi stretol už predtým a izraelský minister zahraničia Silvan Šalom povedal na stretnutí izraelskej vlády koncom októbra, že Francúzsko a Belgicko prisľúbili na propagáciu Beilinovho a Rabbovho plánu 7 miliónov dolárov. Izrael diplomatickou cestou protestoval aj u Švajčiarov, ktorí poskytli plánu „prístrešie“, aj u Francúzska. Francúzi svoju finančnú podporu pokojne zapreli. S podporou a potleskom sa ponáhľali aj všetci tí, ktorí už oslavovali aj dohody z Osla pred desiatimi rokmi – Jimmy Carter, Sandy Berger, Thomas Friedman, Bill Clinton a, samozrejme, Nelson Mandela. Podobne potešených Európanov ani netreba menovať, na zozname sú všetci obvyklí podozriví. To, že absurdným plánom ignorujúcim realitu a odsúdeným vopred na spektakulárny neúspech sa ponáhľa tlieskať nepoučiteľná a aj cez mŕtvoly mierotvorná ľavica neprekvapí. Trochu prekvapí, ak sa k takým hlasom pridá minister zahraničia v Bushovej vláde Colin Powell a dokonca sa s obomi aktérmi stretne a napíše im ďakovný list. Charles Krauthammer to označil za škandál, čo je zrejme mierne slovo, lebo Izrael je fungujúca demokracia, a táto dohoda bola „vynegociovaná“ v rozpore s demokraticky (dramatickou väčšinou) zvolenou vládou. V Amerike, ktorú Colin Powell reprezentuje, by – na základe zákona známeho ako Loganov zákon – išiel súkromný občan USA, ktorý poza chrbát legitímnej vlády dohaduje medzinárodné dohody, ktoré sú v rozpore s jej politikou, do väzenia. Izraelčana, ktorý to urobil, išiel Colin Powell potľapkať po pleci – napísal pohoršený Charles Krauthammer. A na záver dodal, že to, čo podpísali v Ženeve, nie je zmluva, ale oznámenie samovraždy – z pera súkromného občana v mene krajiny, ktorá ho predtým politicky úplne odmietla. Skúsme pripustiť, že Colina Powella viedli skryté a zložité „reálpolitické“ dôvody, ktoré by síce vec neprikrášlili, ale sňali by podozrenie z mdlého úsudku ľudí z jeho ministerstva.

Rodokmeň autorov a dohody

Jossi Beilin, predstaviteľ radikálnej izraelskej ľavice, je totiž jeden z hlavných architektov dohôd z Osla, ktoré tak tragicky zlyhali, a presne to bolo aj príčinou jeho neúspechu vo voľbách do Knessetu – izraelského parlamentu. Spolu s ním dohodu v Ženeve podporili aj Amram Micna, Avraham Burg a Amnon Lipkin-Šahak, ktorých politický osud i pád boli rovnaké – kandidovali vo voľbách s agendou dramatických ústupkov Palestínčanom a boli „odídení“. Šaronova vláda bola zvolená na izraelské pomery obrovskou väčšinou hlasov po dlhých mesiacoch krvavého palestínskeho teroru na základe prísľubu politiky boja proti terorizmu a politiky fundamentálne nekompatibilnej s tým, o čo sa pokúsil Jossi Beilin a jeho druhovia v Ženeve. Porazení z týchto volieb sa teraz pokúšajú „podliezť“ proces demokratických volieb a, spolu s niektorými Palestínčanmi, vnútiť krajine svoju vôľu a vytvorením medzinárodného tlaku v prospech Dohody delegitimizovať Šaronovu vládu. To urobí medzinárodná ľavica vždy veľmi ochotne, hoci je aj jej jasné, že skutočné riešenie sa ani len nečrtá. Ženeva je, zdá sa, produktom Izraelčanov, ktorí zabudli ako brániť tie najzákladnejšie záujmy vlastného národa a predovšetkým jeho právo na prežitie. Pokojne a mlčky si v Ženeve vypočuli ako bývalý prezident Carter zvalil celú zodpovednosť za beznádejnú situáciu a krviprelievanie na Blízkom východe výhradne na Izrael a ani len nespomenuli násilie, ktoré bolo odpoveďou na ponuku izraelskej ľavice pred tromi rokmi. Avraham Burg dokonca písal o „zlyhanej izraelskej spoločnosti“.

V roku 1993 Osle sľúbili Palestínčania všetko – že sa vzdajú teroru, že prestanú podnecovať nenávisť, a tak ďalej. Na základe toho uznal Izrael Arafatovu teroristickú OOP (Organizáciu za oslobodenie Palestíny) za oficiálneho reprezentanta palestínskych Arabov, súhlasil s vytvorením palestínskeho štátu, dovolil vrahom a teroristom z OOP vrátiť sa z Tuniského exilu, ustanovil Palestínsku autoritu (samosprávu), dovolil vyzbrojenie 50 000 mužov ako základu palestínskych poriadkových síl, prispel sám Palestínskej samospráve veľkými čiastkami a dovolil svetu naliať tam miliardy dolárov a eur. Arafat si strčil do vrecka všetky izraelské ústupky a sám porušil všetky sľuby, ktoré dal. Dohody z Osla nakoniec neviedli ku konečnému mieru, ale k nekonečnému zoznamu zabitých v teroristických útokoch. Ehud Barak zašiel v roku 2000 v Camp Davide v ponúknutých ústupkoch ešte ďalej a výsledkom bola tzv. druhá intifáda a ešte dlhší zoznam zavraždených obetí palestínskeho teroru. Teraz je na stole Cestovná mapa – mierový plán, ktorý bol opäť myslený dobre a opäť zlyháva presne pre tie isté dôvody, pre ktoré zlyhali dohody z Osla. Oslo zlyhalo, lebo ignorovalo realitu arabských vášní a ašpirácií a každodennú skúsenosť Izraela. Teraz za palestínsku stranu Cestovnú mapu odsúhlasili ľudia, ktorí zrejme vedeli vopred, že nemôžu splniť ani prvé body svojich záväzkov, a možno ani nechceli. Vedeli tiež určite vopred, že nereprezentujú názor a chcenie väčšiny Palestínčanov.

Čo je to za dohoda?

Text, ktorý podpísali v Ženeve (celý text na stránke izraelského denníka Ha´aretz – www.haaretz.com) je natoľko dych vyrážajúci, že ešte aj šokujúci návrh Ehuda Baraka z roku 2000 vyzerá v porovnaní s ním rozumne a dohody z Oslo vyslovene perspektívne. Samozrejme, že tu má byť palestínsky štát. Ale nie až po zastavení teroru a splnení nejakých podmienok, ale ihneď. Plnenie podmienok zostáva potom na dobrej vôli Jásira Arafata a Hamasu. Majú sa tiež vyprázdniť všetky židovské osady takmer bez výnimky a Jeruzalem sa má nanovo rozdeliť. Čo rozdeliť – Beilin ponúkol Chrámovú horu, symbol spojenia Židov s krajinou, centrum ich sveta po tisíc rokov pred zničením rukou Rimanov a centrum ich modlitieb ďalších 2000 rokov, Palestínčanom, vrátane prístupu k Múru nárekov. Charles Krauthammer dodáva, že vzdať sa duše Izraela Beilinovi nestačilo, pridal aj všetko, čo chránilo telo – nie len, že sľúbil absolútny návrat za hranice z roku 1967, nechrániteľné a absurdné, ale urobil to bez akýchkoľvek bezpečnostných záruk. Plán tiež oberá izraelskú armádu o právo zasahovať a brániť krajinu a odovzdáva dohľad akýmsi ťažko definovateľným medzinárodným silám. Leon de Winter cituje ešte aj idealistický kľúčový paragraf mierového plánu, kde sa vyníma medzi cukrovou vatou slov ako dobrá vôľa, trvalý mier, stabilita, vzdanie sa použitia sily, aj „budovanie ... Stredného východu bez zbraní hromadného ničenia, konvenčných aj nekonvenčných ...“. Päťmiliónový Izrael sa teda má vzdať aj jedinej poistky svojej existencie zoči-voči viac ako miliardovému a patologicky nenávistnému islamskému svetu – nukleárnych zbraní. To všetko v čase, keď Amerika, spolu s celým západným svetom, bojuje s medzinárodným terorizmom a posledné, čo potrebuje, je faktický dôkaz, že terorizmus vedie k cieľu.

Čo na to Palestínčania?

Nuž nepadli Jossimu Beilinovi okolo krku, ako sme už spomenuli. Celkom presne a podrobne popísal prevládajúci palestínsky názor Haithem El-Zahri v pozoruhodnom palestínskom internetovom periodiku zvanom The Electronic Intifada. Cituje napríklad jedného z lídrov Hamasu, ktorý vyhlásil, že: „Ženevská dohoda je bodnutím do chrbta palestínskeho odporu a pokračujúcej intifády“. A El-Zahri vysvetľuje veľmi úprimne aj prečo: „Palestínčania získajú istú úroveň sebaurčenia na 98% územia Západného brehu a v celom pásme Gazy (čo je menej ako 22% domoviny Palestínčanov)“. Inými slovami – a to je leitmotívom vlastne všetkých vnútropalestínskych diskusií na tému konfliktu s Izraelom – Palestínčania chcú celé územie historickej Palestíny vrátane územia celého Izraela. Existencia Izraela v akýchkoľvek hraniciach je pre nich zdrojom celého konfliktu a čírou nespravodlivosťou. V rovnakom periodiku spochybňuje jeden z jeho zakladateľov Ali Abuminah legitimitu Palestínskej autority a jej oprávnenie vôbec rokovať s Izraelom o týchto veciach.

Cui bono?

Kto má z toho ženevského divadla úžitok? Lebo Židia ani Palestínčania, zdá sa, že nie. Asi všetci tí, ktorí boli v Ženeve, či tam písali zdravice. Len neviem aký úžitok.