Mapa stránky

O Asýrčanoch vieme zo školy toľko, že mali brady a v Mezopotámii mocnú ríšu, ktorá zanikla asi 600 rokov pred našim letopočtom. Pokladáme ich tiež za staroveký národ, ktorého stopy sa stratili v turbulentných dejinách kolísky civilizácie.

Delegáciu Asýrčanov v kancelárii amerického prezidenta väčšina z nás považuje za rovnako pravdepodobnú ako vyslancov Sumeru. A predsa, pár týždňov pre začatím vojenskej operácie v Iraku, strávil prezident Bush dvadsať minút s Katrinom Michaelom, Asýrčanom, ktorý prežil ako jeden z mála Saddámov útok chemickými zbraňami v irackom meste Halabdža. Väčšina novinárov si už zafixovala, že Iraku hrozí občianska vojna a rozpad na tri časti – sever obývaný Kurdmi, stred obývaný arabskými sunitmi a juh obývaný arabskými šiítmi. Niektoré demografické pramene si všímajú ešte irackých Turkménov, tí však neašpirujú na územnú autonómiu. Na území dnešného Iraku žije však aj ľud, ktorý si hovorí Asýrčania, považuje sa za potomkov predarabského obyvateľstva, má svoj jazyk a nevyznáva islam, ale kresťanstvo. Špecialista na menšiny Stredného východu Jonathan Eric Lewis napísal o Asýrčanoch v štvrťročníku Middle East Quarterly, že ich osud bude v Iraku barometrom pluralizmu. Treba dodať, že nie len pluralizmu, ale základného rešpektovania práv.

Kto sú Asýrčania?

Sú semitského pôvodu, nie sú Arabi a hovoria jazykom, ktorý sa označuje ako novo-aramejčina, ale tiež ako novo-sýrčina a asýrčina. Asýrčania sa hrdia, že rozprávajú jazykom, ktorým rozprával Ježiš Kristus. Ťažko povedať, či je to ten istý jazyk, predpokladá sa však, že babylonskí Židia, a zrejme aj Ježiš Kristus, rozprávali starobylou aramejčinou. Starodávna vlasť Asýrčanov sa rozkladá na častiach územia Iránu, Iraku, Sýrie a Turecka. Jonathan Lewis uvádza, že tvoria asi 3 až 5 percent irackého obyvateľstva, existujú však odhady, ktoré hovoria až o desiatich percentách. Najviac citované štatistiky podľa Lewisa uvádzajú 1,5 milióna Asýrčanov najviac koncentrovaných v Bagdade, v Mosule a v dedinách na sverovýchode Iraku.

Asýrčania sa stali kresťanmi veľmi skoro – v prvých troch storočiach po Kristovi. Patria teda k najstarším kresťanským skupinám. V súčasnosti patria prevažne k dvom cirkvám – k asýrskej cirkvi východu (nestorskej) a ku chaldejskej cirkvi (katolíckej). Podľa Lewisa k tomuto rozdeleniu prišlo v roku 1551 po cirkevnej schizme, keď časť nestorských Asýrčanov prijala katolicizmus. Patriarcha chaldejskej katolíckej cirkvi Mar Raphael v interview nedávno povedal, že „asýrsky“ znamená etnickú identitu a „chaldejský“ sa vzťahuje skôr na náboženskú identitu. Náboženské rozdelenie spôsobuje, samozrejme, Asýrčanom problémy pri hľadaní spoločného postupu v čomkoľvek vrátane politických ambícií. Po nástupe islamu sa Asýrčanom podarilo udržať si identitu aj kresťanstvo v hornatých oblastiach na severe dnešného Iraku a východe dnešného Turecka. Turecký sultán oficiálne uznal nestorskú kresťanskú komunitu, ktorej súčasťou boli Asýrčania, v roku 1885. Je zrejmé, že si Asýrčania uchovali etnickú identitu a nerozplynuli sa vo väčšinovom arabskom etniku predovšetkým vďaka tomu, že odolali islamizácii a zostali kresťanmi. Je to iné ako v prípade Kurdov, ktorí prijali islam veľmi skoro, zostali však Kurdami najmä preto, že boli aj historicky omnoho početnejší – aj dnes sa odhaduje, že Kurdov je dovedna (na území Iraku, Turecka, Sýrie, Iránu, atď.) asi dvadsať miliónov. Kurdom tiež pomohla nesmierna rozloha územia, ktoré obývali (Kurdistanu), jeho neprístupnosť a spôsob života horských kmeňov.

Arabskí nacionalisti etnickú identitu Asýrčanov popierajú a pred svetom ich popisujú ako „arabských kresťanov“. Neexistuje jediný štát Arabskej ligy, ktorý by uznával Asýrčanov ako samostatnú etnickú a kultúrnu skupinu. Ako krutý smiech dejín znie fakt, že jediný štát, ktorý na Strednom východe uznáva oficiálne asýrsku identitu, jediný islamský štát, je Irán. V iránskej islamskej teokracii môžu mať kresťanskí Asýrčania ako menšina dokonca zastúpenie v parlamente. Asi to súvisí s tým, že Peržania nie sú Arabi. Organizácie Arabov v západných krajinách sa pokúšajú existenciu Asýrčanov popierať. Jonathan Lewis uvádza ako ilustráciu epizódu z roku 2001, keď sa koalícia emigrantských asýrskych, asýrsko-chaldejských a maronitských (to sú tiež starobylí kresťania prevažne z územia Libanonu) obrátila na washingtonský Arabsko-americký inštitút pobúreným listom (s kópiou zaslanou do Bieleho domu), v ktorom ho žiadali, aby „prestal so zobrazovaním Asýrčanov a Maronitov v minulosti aj prítomnosti ako Arabov, a aby prestal rozprávať v ich mene“.

Kruté storočie

Boli aj iné kruté storočia, to dvadsiate však asi prekonalo všetky predchádzajúce. Aj Asýrčanov sa to hrozné storočie pokúsilo vyhubiť. Poznali v ňom okamihy priazne, dokonca podielu na moci, aj hrozné pády a genocídu. Na začiatku 20. storočia sa prebudil turecký nacionalizmus a po vstupe Otomanskej ríše do prvej svetovej vojny prišiel doslova genocídny uragán, ktorý sa nedotkol iba Arménov, ale aj Asýrčanov. V roku 1915 Turci fyzicky zlikvidovali až dve tretiny Asýrskej populácie v juhovýchodnom Turecku a na severe Iránu. Lewis píše, že tí, ktorí prežili masakrovanie, hľadali útočisko na území dnešného Libanonu a severného Iraku. V severnom Iraku prijali Briti do svojich utečeneckých táborov viac ako 50 000 asýrskych utečencov. Podobne sa vodilo Asýrčanom aj v Iráne, a aj z tohto územia utekali najmä do Mezopotámie, teda na územie dnešného Iraku. Jonathan Lewis píše, že masívny príliv asýrskych kresťanov do severného Iraku, ktorý bol obývaný prevažne Kurdmi a Turkménmi spôsobil zmenu krehkej demografickej rovnováhy a vlastne naprogramoval desaťročia etnických konfliktov.

Briti napáchali počas svojho mandátu nad oblasťami Stredného východu všeličo. Vďaka skúsenej koloniálnej úvahe zamestnali asýrskych mužov (ako kresťania požívali väčšiu dôveru) ako ochrancov záujmov britskej koruny a v rokoch 1920 – 1932 ich organizovali do ozbrojených milícií na spôsob indickej koloniálnej armády. Pomáhali potláčať vzbury iných etnických skupín a predovšetkým Arabov. To sa ukázalo neskôr ako katastrofálna rana osudu. Po osamostatnení sa Iraku v roku 1933 Briti už ich služby nepotrebovali a jednoducho ich ponechali ich osudu. Teda pomste a ďalšiemu vraždeniu. Malé a bezvýznamné asýrske nacionalistické hnutie bolo tvrdo rozdrvené 7. augusta roku 1933, keď iracká armáda spolu s kurdskými bojovníkmi zmasakrovala asýrske obyvateľstvo mesta Simele. Zabili asi 3000 ľudí. 7. august je dodnes pre Asýrčanov dňom národného smútku.

Iracká monarchia, ktorá trvala od roku 1933 do roku 1958 bola však pre irackých Asýrčanov (až na ten začiatok) relatívne šťastným obdobím. Na Strednom východe bolo určite pre nemoslimov šťastím, ak ich nevraždili, mohli rozprávať svojim jazykom a modliť sa k vlastnému Bohu. Aj diktátor generál Kásim (1958 – 1963) bol Asýrčanom priaznivo naklonený. Skutočný etnický útlak priniesol Asýrčanom až režim strany Baas a vystupňoval sa vtedy, keď prevzal vedenie krajiny Saddám Husajn. Ich vodcovia s režimom najprv kolaborovali a mnohí Asýrčania sa zaplietli aj s irackými komunistami. Ale asýrsky kultúrny a národný život pod režimom strany Baas doslova skončil. Jedným z troch formujúcich rozmerov baasistickej ideológie bol totiž arabský nacionalizmus. Asýrčania jednoducho prestali byť Asýrčanmi a boli pri sčítaniach ľudu zaraďovaní buď ku Kurdom, alebo k Arabom. Hovoriť asýrskym jazykom (novo-aramejsky) na verejnosti sa stalo trestným a Asýrčania sa stali „arabskými kresťanmi“ (tých je v skutočnosti dosť málo). Prijali to aj neinformované západné médiá.

Ale niektorým, ak verne slúžili a ochotne sa dali „arabizovať“, Saddám doprial aj hviezdnu kariéru. Najviditeľnejšou figúrou Saddámovho režimu z radov „arabizovaných“ Asýrčanov bol nepochybne Tarik Azíz – asýrsko-chaldejský kresťan, ktorý si zmenil po vstupe do strany Baas aj priezvisko (pôvodne sa volal Tarik Juchana). Podarilo sa mu vypracovať sa na jednou z najodpornejších Saddámových kreatúr. Počas vojny s Iránom povolával iracký režim Asýrčanov do armády prednostne, a tomu proporcionálne zodpovedá aj počet tých Asýrčanov, ktorých zabili v tejto absurdnej vojne. Po skončení tejto vojny a najmä po roku 1991 opustilo z tých irackých Asýrčanov, ktorí to všetko prežili, až 50% Irak. Podľa Jonathana Lewisa, ktorý sa špecializuje aj na diaspory stredo-východných menšinových národov a etník, žije v súčasnosti v Severnej Amerike až 400 000 Asýrčanov. Najväčšie komunity sú v Detroite, Phoenixe, San José a Toronte. Veľa Asýrčanov žije aj v Modeste v Kalifornii, kde je aj centrála jedného z najvplyvnejších asýrskych nacionalistických politických hnutí Demokratickej strany Bet-Nahrain.

Asýrčanom, ktorí mali to šťastie a žili po roku 1991 na území, ktoré mali v severnom Iraku pod kontrolou Kurdi, sa darilo relatívne dobre. Vodca Asýrskeho demokratického hnutia (najúspešnejšej asýrskej politickej strany) Jonadan Kanna, ktorého odsúdil baasistický súd v neprítomnosti na smrť, je v súčasnosti jedným z piatich asýrskych členov kurdského regionálneho parlamentu.

Čo bude s Asýrčanmi?

Tí, ktorí žijú v Iraku, veria na koniec útlaku a trápenia. Mnohí z tých, ktorí žijú v súčasnosti v diaspore, sa chcú vrátiť. Mnohí chcú naspäť svoj majetok a pôdu, ktorú im režim strany Baas systematicky konfiškoval od polovice sedemdesiatych rokov. Podobne ako Kurdi a Turkméni aj mnohí Asýrčania majú legitímne nároky na pôdu bohatú na ropné náleziská – najmä v okolí Mosulu. Paradoxné i keď logické je, že bezprostredným konkurentom pre asýrske politické strany a hnutia sú predovšetkým ich kurdské a turkménske náprotivky. Irackí Arabi sú hrozbou pre Asýrčanov ako kresťanov najmä ak tá fundamentalistická časť šiítov na juhu presadí islamské právo – šaríu.

Briti i Francúzi ako mandátne mocnosti narobili v období po prvej svetovej vojne na Strednom východe paseku. Z čisto úradníckych a mocenských dôvodov vytvorili na územiach bývalej Otomanskej ríše umelé štáty s hranicami, ktoré nerešpektovali ani dejiny, ani etnické zloženia obyvateľstva. Irak, Jordánsko, Sýria a Libanon sú plodmi bezcitného čmárania hraníc po štábnych mapách. Medzitým však majú vlastné dejiny a nadobudli nezmazateľné špecifiká. Boh teda ochraňuj ich obyvateľov pred novými kartografickými experimentmi.

Význam toho asi milióna Asýrčanov je v tom, že ich budúci osud bude asi najcitlivejším ukazovateľom rešpektovania slobôd a práv v budúcom Iraku. Sú odkopnuteľnou menšinou, a preto ak budú v poriadku ich práva, bude pravdepodobne postarané v Iraku o práva všetkých.