Mapa stránky

Vidina masového nájazdu vyhladovanej východoeurópskej pracovnej sily na mliekom a medom pretekajúce pracovné trhy západnej Európy tam spôsobuje mnohým bezsenné noci.

Na čele bezsenného zoznamu sú, prirodzene, nemeckí a rakúski odborári, ktorých krajiny priamo susedia s višegrádskou štvorkou, z ktorej očakávajú najväčšiu vlnu migrácie za lepšie platenou prácou. Reči o sociologických údajoch svedčiacich o silnom preceňovaní skutočného pravdepodobného pohybu ľudí v ich prípade nepomáhajú. So solidaritou si zasa odborári lámu hlavu len ak ide o vlastných. U cudzích podporia nanajvýš nejaký poriadne deštruktívny štrajk. Odborárske volanie o pomoc radi vyslyšali politici oboch krajín, ktorí síce zväčša vedia o tom, že hrozba je silne zdramatizovaná, ale nemohli odolať pokušeniu pripísať si dobrý bodík u vystrašených voličov, alebo, aby sme im nekrivdili, nemohli riskovať nevôľu svojich voličov. Tým sa totiž ťažko vysvetľuje (a najťažšie tým nezamestnaným), že z východu jednak nič nehrozí, a keď hrozí, tak sa ide predsa o bratov – európskych spoluobčanov. Treba povedať, že pokiaľ ide o možnosť straty zamestnania, alebo o zníženú mzdu, tak očakávať eurosolidaritu voči cudzím prišelcom od ľudí, ktorí musia živiť svoje rodiny, by bolo aj nepoctivé. Tak sa pri rokovaniach o vstupe kandidátskych krajín do EÚ zrodilo ustanovenie o prechodnom období v kapitole „voľný pohyb osôb“. Ustanovenie síce zrozumiteľné, ale politicky aj ekonomicky naozaj škodlivé.

Sloboda prechodne odložená

Opozícia sa poponáhľala (nie len u nás) obviniť vyjednávajúcu vládu, že za záujmy svojho ľudu nebojovala dosť statočne. Pravdou však je, že poverení vyjednávači nemali žiadnu alternatívu. Rakúšania ani Nemci neboli ochotní ustúpiť ani o piaď a prechodné obdobie (obmedzenie voľného pohybu pracovníkov) bolo položené na stôl v podobe „take it or leave it“ – berte, alebo nechajte tak. Námietky si zdvorilo vypočuli, ale diskusia sa nekonala. Od mája budeme teda členskou krajinou Európskej únie, naše „európske“ občianstvo bude však druhej kategórie. Do európskych krajín, ktorých vlády sa nerozhodli inak, budeme môcť cestovať iba ako turisti. Ak by sme sa tam chceli zamestnať, budeme musieť žiadať, tak ako doteraz, povolenie. To potrvá dva roky. Potom, ak usúdia, že ich trh práce ešte stále ohrozujeme, sa môžu krajiny dohodnúť na ďalšom trojročnom predĺžení tohto obmedzenia. A po tých troch rokoch môžu ešte obmedzenie predĺžiť o ďalšie dva roky. Teoreticky i prakticky tak budeme, spolu s Čechmi, Maďarmi, Poliakmi, Estóncami, Lotyšmi, Litovcami, Slovincami, Malťanmi a Cyperčanmi, európskymi občanmi druhej kategórie až do roku 2011. Na rokovaní COSAC (stretnutie predsedov európskych parlamentných výborov členských a kandidátskych krajín), ešte počas prebiehajúcich rokovaní s EÚ, som komisárovi pre rozširovanie EÚ Günterovi Verheugenovi položil rečnícku otázku, či si vie predstaviť čím by sme mali pri tomto hlúpom a nepoctivom obmedzení nadchnúť napríklad slovenských voličov pre voľby do Európskeho parlamentu, ktorý sídli v meste, ktoré môžu zatiaľ navštevovať len ako turisti, a ako sa majú za týchto okolností cítiť hrdými Európanmi. On iba odfrkol a akosi to zahovoril – pravdupovediac, aby sme nekrivdili ani jemu, iba som si na ňom vylieval zlosť a on ani nebol stúpencom tohto opatrenia, len držal líniu diktovanú členskými štátmi a predstieral, že model „2 plus (možno) 3 plus (možno) 2“ je vlastne prielomom v rokovaniach a pokrokom, lebo Nemci a Rakúšania chceli pôvodne 7 rokov „natvrdo“. Nech už bolo akokoľvek, politicko-psychologické škody tohto obmedzenia zostanú v dušiach cca 75 miliónov ľudí v pristupujúcich krajinách ešte generáciu a určite prevyšujú svojim negatívnym účinkom fiktívnu ochranu pracovných miest v Rakúsku či Nemecku. Tu nepomôžu ani dobre myslené reči o tom, že máme do EÚ vstupovať ako sebavedomí Európania. Život v priestore, kde sú tí druhí o významný kus „rovnejší“, sebavedomie neživí.

Realita

Britský týždenník The Economist v predchádzajúcom čísle uvádza akademický odhad získaný (zrejme) pomocou počítačovej simulácie, ktorý hovorí, že počas najbližších 25 rokov po rozšírení bude migrovať zo strednej a východnej Európy do západnej Európy asi 3 až 4 milióny ľudí, čo je asi 1 percento jej súčasnej populácie. (Nie je to na celú Európu zasa tak veľa, keď zvážime, že len vo Francúzsku žije už teraz asi 5 miliónov prisťahovaných moslimov.) Približne polovica z toho budú robotníci. Najväčšia vlna migrácie bude počas prvých troch štyroch rokov, potom sa počet migrujúcich bude zmenšovať. Podľa doterajších trendov aspoň polovica migrantov zo strednej a východnej Európy bude smerovať do Nemecka. Sú takí, ktorí odhadujú, že to bude viac, sú však aj takí, ktorí upozorňujú, že rovnaké obavy viedli k zavedeniu prechodných období na voľný pohyb osôb aj v prípade vstupu Španielska a Portugalska v roku 1986, a efekt bol skôr opačný – zvýšila sa ekonomická výkonnosť oboch krajín a začali sa do nich vracať aj tí, čo odišli za prácou už predtým. The Economist ale upozorňuje, obe krajiny mali už vtedy životnú úroveň, ktorá bola omnoho bližšie k priemeru EÚ, než súčasný stav v pristupujúcich krajinách. A dodáva, že: „Aj usilovní a legálni pracujúci migranti zo strednej a východnej Európy môžu predstavovať pre západné vlády problém, ak prídu v dostatočne veľkom počte a svojou nižšou cenou vytlačia domácich z ich zamestnaní. Aj tak však budú ekonomicky cenní, pretože svojou prácou prinesú viac, ako si odnesú v podobe platov.“ Týždenník tiež celkom pokojne upozorňuje, že reštrikcie, ktoré si Rakúsko a Nemecko vynútili, nie sú žiadnym riešením na problém, ktorý môže trvať 50 až 90 rokov, lebo teoreticky toľko potrvá, kým sa vyrovnajú životné úrovne – ak teda sa nebude dariť západoeurópskym ekonomikám zvlášť zle. Lepší spôsob ako odvrátiť priveľkú migráciu by, podľa článku v The Economist, mohli byť investície do chudobnejších častí strednej Európy, ktoré by priniesli obchod i pracovné miesta. A v najlepšej tradícii myšlienok slobody, ktoré The Economist zastáva už od 19. storočia, týždenník uzatvára, že migrácia z východu na západ bude jednoducho faktom života, ktorý treba čo najlepšie využiť, čo znamená, medzi iným, deregulovanie (liberalizovanie) pracovných trhov tak, aby bolo možné lacno ale legálne pracovné miesta pre tých, ktorí ich chcú: „Migrácia bude menej problémom a viac príležitosťou, ak vnúti takúto reformu skostnatelým (západným) vládam.“

Hnev a psychológia očakávania

Patrí medzi učebnicové múdrosti psychológie, že zmarené očakávanie, teda frustrácia, býva zdrojom hnevu a agresie. Svojim spôsobom pripomína situácia tých, ktorí by chceli hneď vycestovať za prácou príslovečné zavreté dvere v reštaurácii, ktoré nájde človek už dlhšie snívajúci o jedle. V lepšom prípade obsadenú reštauráciu, kde musíte čakať na voľný stôl. Len je to o čosi horšie. Frustrácia spôsobená zavretou reštauráciou spôsobí vo väčšine z nás iba kratučkú epizódu hnevu a nijako nás neponíži, ani nezraní natrvalo našu sebaúctu. Taký veľký hlad ani nemôžeme mať. V prípade obmedzeného práva na voľný pohyb a zamestnanie sa, keď už budeme členmi Európskej únie, však máme do činenia s frustráciou, ktorá mieri hlbšie. Dlhé roky dostávali obyvatelia postkomunistických krajín v konských dávkach od svojich politikov nádej, že po vstupe ich krajín do Európskej únie získajú právo slobodne pracovať a bývať kdekoľvek v bohatej a prosperujúcej Európe. Iba ten, kto tú nádej hltal celými dúškami – a to môže byť väčšina obyvateľov týchto krajín – vie odhadnúť hĺbku toho sklamania. Ak vám obmedzia práva v porovnaní s inými, navyše ak viete, že je to nespravodlivé, lebo tí druhí vás v ničom neprevyšujú, ponížia vás spôsobom, ktorý zanechá v žalúdku gundžu hnevu. Tá gundža tam môže zostať aj po zmiznutí jeho príčiny, a môže vyraziť na povrch v lepšom prípade v nihilistickom postoji k inštitúcii, ktorá to spôsobila, v horšom v xenofóbnej zlosti na všetkých, ktorí boli počas nášho poníženia tí privilegovaní. To je z pohľadu „subjektov“ prechodného obdobia konkrétne celá západná Európa. Iba menšina bude vedieť diferencovať. Nevedno, či európska politická elita – či už Rakúšania a Nemci, alebo tí, ktorí im ustúpili – o tomto vôbec uvažovala. Ak, tak jej to bolo zjavne jedno. Nevyznačovala sa ako celok prílišnou senzitivitou k právam menej šťastných obyvateľov tohto kontinentu ani pred pádom komunizmu, a obviňovala amerických prezidentov, ktorí si to trúfli povýšiť na zásadnú agendu pri obtiažnom obcovaní s komunistickou gerontokraciou v Kremli, z naivity a spasiteľských komplexov.

Pouličné televízne ankety o tom, či sa okoloidúci chystajú využiť (zatiaľ neexistujúce) právo pracovať v Európskej únii, sa stali obľúbeným predmetom televíznej spravodajskej a publicistickej pop-sociológie. Zväčša z nich vyplynie, že ktorí sa chystajú, ktorí nie. Prevažujúce odpovede v konečnom zostrihu závisia zrejme na náhode a (to, žiaľ, najpravdepodobnejšie) na vkuse konkrétneho novinára. Isté je, že tých, ktorí o tej možnosti uvažujú, je omnoho viac, ako bude v skutočnosti tých, ktorí sa ju pokúsia využiť. Jednak sme chronickí domasedi, jednak existujúcich prekážok by bolo priveľa, aj keby neexistovalo to ponižujúce prechodné obdobie nášho členstva-nečlenstva v Európskej únii. Na mysli mám, pochopiteľne, najmä jazyk – väčšina pracovných príležitostí v ekonomikách čoraz viac orientovaných na služby je základom pracovnej kvalifikácie väčšinou schopnosť komunikovať. Isté je tiež, že frustrovaný a nahnevaný je človek aj zo straty možnosti, ktorú by inak vôbec neplánoval využiť.

Mobilita je dobrá, ale...

Skúsenosti s demokraciou a ekonomikou modernej doby dokazujú, že sociálna mobilita, teda schopnosť možnosť ľudí pohybovať sa nahor i nadol na sociálnom rebríčku, rovnako ako mobilita pracovnej sily, teda schopnosť ľudí sťahovať sa za prácou, sú dobré veci. Obe slúžia slobode i prosperite. Opakom tej prvej je zmrznutý systém spoločenských kást, do ktorých sa človek rodí, a z ktorého niet úniku, opakom tej druhej je nehybný sociálny zemepis, kde chudobné kraje zostávajú naveky chudobnými a cudzinci cudzincami.

Aj pohyb veľkého množstva ľudí za prácou má však svoje tienisté stránky. Etické hodnoty ľudí prežívajú a odovzdávajú sa v rodinách a kultúrnych spoločenstvách, a rovnako tam nachádza človek bezpečie sociálnych sietí, trvalých rozvetvených vzťahov a priateľstiev.

Odchody to zväčša všetko trhajú. O psychológii emigrácie vieme nakoniec svoje.

Pre Európu je asi naozaj najmúdrejšie liberalizovať trhy práce čo najviac, a to hneď, teraz. A veriť, že sociálne väzby a bezpečie vzťahov budovaných vo vlastnom prostredí stoja ešte absolútnej väčšine ľudí za viac, ako vidina zárobku v ľudsky nehostinnej cudzine. Skúsenosť Írska, ale aj už spomínaného Španielska a ďalších krajín hovoria, že ak sa krajine darí, vracajú sa aj tí, ktorí odišli s myšlienkou, že je to navždy.