Mapa stránky

Pondelok, 09 Február 2004 00:00

Iba málo vecí je rovnako príťažlivých pre médiá, ako prichytiť tajné služby a politických lídrov veľmocí pri lži. Zvyknú to byť hviezdne okamihy médií, v ktorých sú okamžite zabudnuté vlastné lži i prešľapy.

Podozrenia tohto druhu sú pre kolektívnu dušu, prahnúcu po konšpiratívnych vysvetleniach chodu sveta, natoľko opojné, že sú prijímané ako fakty, napriek množiacim sa dôkazom svedčiacim o opaku, alebo, prinajmenej, o komplikovanosti a nejednoznačnosti celého problému. Reč je tu, samozrejme, o hysterickej diskusii, ktorá sa po váhavých začiatkoch naplno rozprúdila, keď bývalý vrchný inšpektor David Kay povedal (v súvislosti s nenájdenými Saddámovými zbraňami hromadného ničenia) výboru pre ozbrojené služby amerického Senátu pamätnú vetu: „Vysvitá, že sme sa všetci mýlili.“ V čoraz hektickejšej predvolebnej atmosfére Ameriky už málokto venoval pozornosť zvyšku Kayovej výpovede. Tá totiž, ako píšu redaktori National Review, podkopala „centrálny článok viery konšpiračného náboženstva“ – viery, že vláda, túžiaca zvrhnúť Saddáma, vytvárala tlak na spravodajských analytikov, aby dodali dôkazy, ktoré potrebovala ako casus belli. Kay vyhlásil, že „nenarazil na nikoho“, kto by bol vystavený takému tlaku. K podobnému záveru prišiel vo svojej správe aj lord Hutton, ktorý mal úlohu vyšetriť okolnosti smrti experta a bývalého zbrojného inšpektora Davida Kellyho. Kto má pravdu?

Názor spravodajských služieb

Najpravdepodobnejší súper Georga W. Busha v tohtoročných prezidentských voľbách demokratický senátor John Kerry tvrdí, že Bushova vláda „zavádzala“ Ameriku. Je to však ten istý senátor Kerry, ktorý podporoval vojenský zásah v Iraku, a ktorý veril, spolu s väčšinou republikánov, že Saddám má zbrane hromadného ničenia. Povedal to opakovane. Aj o ňom platí, že veril tomu, čomu veril vlastne každý – že Saddám má zásoby chemických a biologických zbraní, a že sa usiluje získať aj nukleárnu zbraň. Bolo to dlhoročným presvedčením americkej spravodajskej komunity už za Clintonovej vlády. Ako napísali v redakčnej poznámke redaktori The Wall Street Journal, CIA a iné časti spravodajských služieb mali názorové diferencie vo veci možného spojenia Saddámovho režimu a al-Kaídy, ale vo svojej viere, že Saddám vlastní zbrane hromadného ničenia, boli všetci jednotní. CIA informovala o tom na mnohých brífingoch na pôde amerického Kongresu už počas Clintonovej vlády. CIA nebola v tomto presvedčení nakoniec osamotená. Presne to isté si mysleli napríklad aj inšpektori OSN, ktorých Saddám vyštval z Iraku v decembri 1998. Kenneth M. Pollack, bezpečnostný expert v bývalej Clintonovej vláde, napísal pre najnovšie číslo The Atlantic Monthly rozsiahlu úvahu, v ktorej medziiným spomína postoj asi dvadsiatky bývalých inšpektorov OSN na stretnutí vo Washingtone na jar roku 2002. Jeden z účastníkov im položil otázku: „Má niekto v tejto miestnosti pochybnosti o tom, že Irak v súčasnosti prevádzkuje tajné zariadenie s centrifúgami (na získanie štiepneho materiálu do nukleárnej zbrane)?“ Nikto taký sa v miestnosti nenašiel.

Niekto by mohol namietnuť, že máme do činenia s kolektívnou posadnutosťou Američanov a amerických spravodajských služieb. Nie je to však pravda. Nemecká tajná služba mala na hrozbu irackých zbraní hromadného ničenia ešte temnejší pohľad ako americká, napriek tomu, že nemecká vláda natoľko razantne odmietala vojenský zásah. Záver nemeckých analytikov znel, že Irak môže mať atómovú bombu do troch rokov. Podobné názory mala podľa údajov Kennetha Pollacka aj ruská, britská, izraelská, francúzska, a dokonca aj čínska tajná služba. Vo februári minulého roku, tesne pred začiatkom vojny v Iraku, povedal francúzsky prezident Jacques Chirac magazínu Time, že: „Je tu problém – pravdepodobnosť, že nekontrolovateľná krajina, Irak, vlastní zbrane hromadného ničenia. Medzinárodná komunita sa správne rozhodla, že je treba odzbrojiť Irak.“ Jednoducho nikto, ani tí, ktorí vehementne protestovali proti vojne, o tom nepochyboval. Jeden z argumentov tých, ktorí usporadúvali pochody proti vojne v Iraku, bol, že v prípade vojny Saddám svoje chemické a biologické zbrane použije. Je možné, že by prakticky všetky relevantné tajné služby sveta podľahli monumentálnemu sebaklamu, či dokonca sa kolektívne sprisahali? Sotva.

Prečo?

Závery analytikov tajných služieb boli určite odôvodnené – pre mnohé príčiny. Medzi nimi sa najviac vyníma sám Saddám a jeho dlhoročné správanie sa. Saddám tie zbrane mal, mal ich podľa nálezu zbrojných inšpektorov UNSCOM obrovské množstvá, a použil ich rovnako vo vojne proti Iránu, ako aj proti vlastnému obyvateľstvu. Od konca druhej svetovej vojny s výnimkou Saddáma nikto nič podobné nespáchal. Isté je tiež, že ich mal ešte dostatok aj v okamihu odchodu inšpektorov z Iraku v roku 1998. Tí síce množstvo chemických bojových látok a munície zničili, vedeli však o ďalších zásobách. Nikto so zdravým rozumom nemohol predpokladať, že ich Saddám sám a dobrovoľne všetky zničil a celé to svetu zamlčal. Victor Davis Hanson v National Review konštatuje, že klišé, ktoré hovorí, že Saddám sám bol zbraňou hromadného ničenia, je v skutočnosti celkom presné. Podľa neho v úvahách o Saddámových zbraniach dominovali štyri jedinečné faktory: (1) Saddám mal ropné doláre, pomocou ktorých mohol nakupovať takéto strategické zbrane; (2) Získal a nazhromaždil zásoby takýchto zbraní a použil ich; (3) Mal dlhodobú históriu agresie proti Spojeným štátom – od vojny v Zálive, až po pokus zavraždiť bývalého amerického prezidenta; (4) Policajný štát strany Baas mal systematickú politiku skrývania takýchto zbraní. Kenneth Pollack cituje tiež výpoveď Roberta Einhorna, zástupcu ministra zahraničných vecí pre nerozširovanie zbraní hromadného ničenia v Clintonovej vláde, ktorý v marci 2002 povedal pred Kongresom, že „už dnes, najneskôr však v priebehu niekoľkých mesiacov, môže Irak zaútočiť raketami s chemickými či biologickými zbraňami proti svojim susedom... Za štyri či päť rokov môže mať schopnosť ohroziť väčšinu Stredného východu a časti Európy raketami s nukleárnymi hlavicami...“ Odtajnená správa NIC (National Intelligence Council – najvyššia analytická rada amerických spravodajských služieb) hovorí v podstate to isté. Predbežná správa Davida Kaya z októbra minulého roku uvádza odhalenie dovtedy neznámeho irackého programu na stavbu rakiet dlhého doletu, čo bolo jasným porušením rezolúcií Bezpečnostnej rady OSN.

Samozrejme sa vnucuje otázka, že kde teda, do čerta, tie Saddámove zbrane sú, a prečo ich David Kay a ďalší inšpektori doposiaľ nenašli. David Kay dospel dokonca k zúfalej špekulácii, že Saddám sa správal, ako keby mal zbrane hromadného ničenia, lebo si myslel, že ich má, a myslel si to preto, lebo mu jeho vlastní generáli a vedci klamali. „Vedci boli schopní predstierať programy“, uvažuje bývalý vrchný inšpektor. Táto úvaha nie je, podľa názoru redaktorov The Wall Street Journal, až taká divoká, pretože pobočníci a podriadení, ktorí Saddámovi vraveli niečo iné, ako chcel počuť, boli často mučení či zabití. Z výsluchov zajatých Saddámových generálov po vojne vyplýva, že oni sami boli presvedčení, že Irak zbrane hromadného ničenia má. A ak v to verili Saddámovi generáli, ťažko vyčítať rovnaké presvedčenie analytikom v CIA. Je tu ale drobná logická chybička – odhalená lož v Saddámovom Iraku určite tiež znamenala istú smrť. Je ťažké predstaviť si, že by sa dokázali v Iraku, prelezenom fízlami režimu, stovky, ba tisícky irackých vedcov dohodnúť na takejto monumentálnej a bláznivo riskantnej kolektívnej lži a úspešne to utajiť.

Ak prijmeme hypotézu, že Saddám naozaj už zbrane hromadného ničenia nemal, existuje aj rovnako surrealistická možnosť, že on sám predstieral, celkom vedome, že ich má. Inak interpretovať jeho správanie totiž nemožno. Walter Pincus a Dana Priest vo Washington Post uvažovali aj o možnosti, že Saddám „...mohol naštartovať dvojnásobne klamlivý program s cieľom presvedčiť svet a svoj vlastný ľud, že predstavuje väčšiu hrozbu ako v skutočnosti.“ Daniel Pipes v New York Post sa zasa zamýšľa nad tým, čo by ho mohlo viesť k bizarnej snahe súčasne predstierať, že vyrába zbrane hromadného ničenia a zároveň predstierať, že sa pokúša skryť neexistujúce zbrane. Vysvetlenie nachádza v dvoch vlastnostiach, ktoré vykazovali aj iní autokratickí polobohovia už dlho pred Saddámom – v nekonečnej a sebadeštruktívnej pýche, ktorá autokratovi prepožičiava pocit absolútnej moci neobmedzenej ničím racionálnym, a v nevedomosti, ktorá je výsledkom toho, že vševedúci vladár neznáša akékoľvek protirečenie a jeho podriadení, obávajúc sa o život, mu teda hovoria len to, čo chce počuť. V tom je Pipes s Davidom Kayom zajedno. Podľa Pipesa sa obe tieto črty časom zhoršujú a tyran sa stále viac vzďaľuje od reality. Politika štátu pod jeho vládou je stále viac ovládaná jeho vrtochmi, výstrednosťami a fantáziami. Saddám má za sebou už viaceré fatálne chybné rozhodnutia (napríklad útok na Irán a obsadenie Kuvajtu), takže lipnutie na neexistujúcich zbraniach hromadného ničenia nemusí celkom prekvapiť. Ale aj Pipesova analýza, hoci sa v Saddámovej psychológii asi nemýli, môže byť celkom chybná. David Kay, Kenneth Pollack, Daniel Pipes, Walter Pincus a Dana Priest, ale aj James K. Glassman z American Enterprise Institute sa snažia interpretovať Saddámovo správanie za predpokladu, že zbrane hromadného ničenia naozaj nemal, keďže ich zbrojní inšpektori doposiaľ nenašli. Nemusí to byť pravda. Pravdou je iba to, že ich doposiaľ nenašli. Pravdou je, že hľadali ihlu v kope sena a Irak je obrovská krajina. Pravdou je, že Irak je ešte stále plný zbraní a výbušnín, ktoré slúžia na takmer každodenné útoky proti Američanom aj Iračanom a tiež je takmer nemožné ich všetky objaviť. Pravdou je tiež, že čím je totalitný režim odpudzujúcejší a krutejší, tým dokonalejšia býva jeho schopnosť skryť pred svetom svoje plány a svoje zločiny. Nikto napríklad nevie presne kde všade v nekonečnej tundre ležia kosti miliónov obetí stalinských gulagov.

Iný dôvod pre skepsu

Je dostatok dôvodov nepovažovať závery tajných služieb vo veci Saddámových zbraní za zlyhanie. Čo si naozaj zaslúži skepsu je prenáhlený záver, že tie zbrane vôbec neexistovali – už aj preto, lebo tie zbrane, o ktorých existencii nebolo pochýb, nemohli len tak zmiznúť bez stôp po ich likvidácii. Skepsu a možno aj posmech si zaslúži triumfálny tón niektorých médií a politikov, ktorí radšej uveria teórii o monumentálnej imperialistickej konšpirácii, ako zdravému rozumu. Americký Kongres bude prešetrovať prečo CIA tentokrát precenila Saddámove zásoby zbraní. The Wall Street Journal pripomína, že by bolo vhodné sa zároveň zamyslieť, prečo CIA tak dramaticky podcenila pokrok v Saddámových programoch na výrobu nukleárnych, chemických a biologických zbraní v čase pred vojnou v zálive. Tento druh chyby má totiž potenciálne omnoho ničivejšie následky. A treba si tiež skepticky pripomenúť, že David Kay povedal redaktorom London Telegraph, že existujú dôkazy o tom, že komponenty Saddámovho zbrojného programu „išli pred vojnou do Sýrie“. Len netreba prestať hľadať.