Mapa stránky

Štvrtok, 19 Február 2004 00:00

Ak treba vybrať toho, kto bude – možno na viac rokov – úradne najvyššie postaveným Slovákom v Európe, chvíľa je vážna. Vážni sú preto aj všetci zúčastnení.

Kandidáti sú tiež vážni, hoci jeden z nich si aj pred novinármi inteligentne zašpásuje: „Veď je to tiež iba šport.“ Alebo tak nejako. Čo by dali kŕdle novinárov, keby mohli, aspoň ako neviditeľné mušky, byť za tými dverami, kde sedela koaličná rada a dôkladne obracala kandidátov. Všeličo síce „presiakne“, ale priamy zážitok je priamy zážitok. Angličania majú pre túto procedúru dobré slovíčko – hearing, ale v doslovnom preklade to znamená vypočutie, čo znie, uznáte, príliš policajne. Skusmo použijem radšej ošúchanejší výraz konkurz. Nebol som na tom konkurze, ani som nemal príležitosť vypočuť si dojmy priamych účastníkov inak ako cez obrazovku, ale mám živú predstavivosť a som veteránom mnohých skúšobných komisií. Dovolím si preto predložiť – ako fikciu, prirodzene – svoju predstavu, ako sa taký konkurz mohol odohrať. Viem samozrejme, že Miloša Formana v opise konkurzov už nik neprekoná.

Dráma

Bolo to takto: Obaja verejne známi (lebo boli aj takí, o ktorých verejnosť nič netušila) kandidáti už niekoľko nocí nespali. Jednak študovali stohy materiálov, jednak sa nedalo – pre úzkosť a neustále telefonáty. Keď prišli pred dvere koaličnej skúšobnej komisie a pred kamery čakajúcich novinárov, krvi by sa v nich nedorezal (nik sa o to ani nepokúsil). Ale statočne sa usmiali. Potom sa za jedným z nich zavreli osudové dvere. Ten druhý trávil strašný čas čakania mentálnou gymnastikou, horúčkovitým a zbytočným opakovaním si neprehľadného množstva údajov a tichými modlitbami. Pred príchodom prvého z kandidátov bola za dverami atmosféra napätá na prasknutie. Nakoniec nepraskla. Predseda komisie (ako všetci ostatní, aj on významný člen koaličnej rady) predstieral, že niečo číta a potom sa polohlasom bavil so susedom po ľavej ruke, tiež významným členom rady. Dvaja iní stáli v kúte a čosi si rozprávali. Muselo to byť veľmi zábavné, lebo sa z času na čas bodro smiali. Netrúfam si povedať, že rehotali, lebo predsa je len reč o vážených členoch koaličnej rady. Keď vstúpil prvý kandidát, všetci si posadali a zvážneli. Ale niekoľko formálnych žartíkov si s ním vymenili – to, aby sa uvoľnil. Najprv hovorí on. O svojej vízii, o svete, o Slovensku, o Európe, a o ďalších zásadných veciach. Niektorí členovia komisie predstierajú, že počúvajú každé slovíčko, iní ho naozaj počúvajú, i keď s prestávkami. Dôkazom počúvania je ich sústredený pohľad na ústa hovoriaceho kandidáta. Jeden si usilovne píše poznámky, jeden číta pod stolom noviny, jeden pod stolom esemeskuje a jeden drieme s nacvičeným výrazom človeka, ktorý si iba privrel oči, aby sa mohol lepšie sústrediť.

Keď kandidát dohovorí, chvíľu je ticho. Potom predseda zakašle a položí prvú otázku. Je ľahká: „Koľko členov má koaličná rada?“ Kandidát bravúrne odpovie. A už je tu druhá otázka, rovno od boku: „Koho z členov koaličnej rady máte najradšej?“ V kandidátovi by sa opäť krvi nedorezal, ale pokúsi sa o diplomatickú odpoveď: „Mám rád všetkých rovnako.“ Z pohľadu predsedu komisie je jasné, že to nebola dobrá odpoveď, zvyšní členovia rady sa usmievajú a jeden mu pošle letmú pusu. Ale už je tu ďalšia zákernosť: „Budete nás mať rád aj v tom Bruseli, alebo si tam nájdete iných?“ Pýtajúci sa člen rady pri otázke na kandidáta žmurkne, ale v jeho hlase počuť vážnu obavu. Ale kandidát nezaváha ani sekundu: „Vždy budem mať rád iba vás!“ Potom sa poobzerá a rýchlo dodá: „Všetkých.“ „A koho, predsa len, najradšej?“ skúša to znovu predseda, ale nálada komisie sa očividne uvoľní.

Ďalšie kolá otázok boli vecné i menej vecné. Boli medzi nimi aj vyslovené hlavolamy, ako napríklad tá, že koľko členov má Európska únia, či aký je počet členov Európskej komisie. Najzákernejšia otázka prišla od člena koaličnej rady, ktorý dovtedy mlčal a tváril sa indiferentne. Ten sa náhle opýtal, čo vlastne robí Európsky parlament. Túto brutalitu ešte potom vystupňoval doplňujúcou otázkou na programy politických frakcií, ktoré v ňom pôsobia. Kandidát ani dodnes nevie, ako prekonal tento kritický okamih konkurzu. Svoju odpoveď si nezapamätal, hoci bola obsiahla, a nezapamätal si ju ani onen skúšajúci. Ten iba cítil potrebu potrápiť kandidáta, lebo jeho jasným favoritom bol už vopred ten druhý. Podarilo sa mu to aj napriek zdeseným pohľadom koaličných kolegov. Kandidát vyšiel pred dvere mokrý ako myš a nevedel ani približne odhadnúť, ako dlho bol vo vnútri. Zrýchlený tep a poruchy spánku mu zostali ešte niekoľko dní.

Druhý kandidát zažil podobnú tortúru, len ešte vylepšenú progresívne stúpajúcou rutinou koaličnej komisie. Peklo.

„Bude druhé kolo?“ spýtal sa ktorýsi člen koaličnej komisie po odchode druhého spoteného kandidáta. „Aké druhé kolo?“ čudovali sa niektorí. „No, nevideli sme ich v plavkách...,“ vysvetľuje skúšajúci. „To je pravda, ale nebolo to v podmienkach konkurzu,“ ozýva sa námietka. Chvíľu sa o tom ešte vážne debatuje. Informácia prenikla aj pred dvere (keď si šiel jeden zo skúšajúcich prepudrovať nos a pristavil sa pri novinároch) a kandidáti zbledli. Jeden sa ponáhľal aspoň trochu si napumpovať svaly niekoľkými kľukmi a drepmi na toaletu, druhý si začal robiť starosti pre neoholené nohy. Našťastie, z druhého kola nakoniec zišlo.

Obaja kandidáti potom pred novinármi odpovedali povinne na ich kvalifikované otázky – napríklad na obťažnosť otázok, ktoré dostali od komisie. Na tlačovej besede, ktorá na konkurz hneď nadviazala, sa netajil najmúdrejší a najkvalifikovanejší zo skúšajúcich, že on má teda vo veci výsledku konkurzu isto. Jeden z kandidátov ho presvedčil jednoducho všetkým – múdrosťou, výrečnosťou, curriculom vitae i krásou. Neprezradil však, ktorý to bol – len si z pier oblízal posledné kvapôčky coca-coly. Ale aj iní mali po konkurze jasno, hoci bolo zrejmé, že nie všetci majú toho istého favorita. Ale na výsledky si musíme vraj počkať. Konkurz treba vyhodnotiť. Chápeme.

Kvalifikácia

Keď aj bol priebeh tohto osudového konkurzu v niektorých nepodstatných detailoch iný ako tento, ktorý som si celý vymyslel, niekoľko vecí viem naisto: Predovšetkým nikto presne nevie, čo vlastne kvalifikuje niekoho na funkciu európskeho komisára. O tom má každý iba hmlistú, i keď pevnú súkromnú predstavu. Nikto tiež presne nevie, akú kvalifikáciu by mali mať tí, ktorí o tom rozhodujú. Vie sa iba, aké by mali mať funkcie. Nikto tiež presne nevie, čo od takého budúceho komisára očakáva „Európa“. Nikto totiž nevie, kto má právomoc to určiť a povedať. Na tom nemení nič ani skutočnosť, že sa nájdu takí, ktorí to v mene Európy hovoria. A nakoniec, a to predovšetkým, nikto ani približne nevie, ako môže v skutočnosti súvisieť to, čo kandidáti rozprávajú na akomsi konkurze, s tým, čo budú musieť nakoniec v tej Európskej komisii vedieť a robiť. Z toho všetkého vyplýva, že aj keď bol priebeh slovenského konkurzu menej patafyzický, ako som si vymyslel, samotný fakt, že sa konal, je patafyzický. Po slovensky povedané, nebol to príliš bystrý nápad, čo ako rafinovane sa tváril. Vždy, keď niekto trvá na takejto absurdnej procedúre, vetrím podfuk. Niekto sa snaží vyhnúť tvrdému rozhovoru o dohode a hľadá mechanizmus, ako si formálne poistiť svoju neústupčivosť, respektíve ako vyvolať zdanie legitimity svojho, inak očividne absurdného, nároku. Všeličo tiež počas tých hektických dní zaznelo. O paradajku roka určite súťaží názor pána podpredsedu vlády pre všetko európske, ktorý povedal, že komisárom nemôže byť človek z „euroskeptickej“ politickej strany. Osobne mi veľmi odľahlo, že som nemusel počuť aj myšlienkový postup, ktorým k tomuto revolučnému poznaniu dospel.

Čosi však možno – per analogiam – o potrebnom formáte ľudí, ktorých krajina posiela do komisie, tušiť. Stačí si pozrieť životopis hociktorého z dvadsiatich mužov a žien, ktorí momentálne funkciu eurokomisára vykonávajú. Napríklad taká krásna Grékyňa Anna Diamantopoulou, komisárka pre zamestnanosť a sociálne záležitosti. Tá bola, medziiným, členkou parlamentu, námestníčkou ministra priemyslu, generálnym tajomníkom priemyselného zväzu a predsedkyňou Helénskej organizácie drobných a stredných podnikateľov a remesiel. (To jej, pravda, nebráni prinášať na stôl socialistické hlúposti.) Alebo taký Holanďan Frits Bolkenstein, zodpovedný v Komisii za trh, dane a colnú úniu. Ten študoval v Amerike najprv matematiku, potom v Amsterdame matematiku, fyziku, filozofiu a gréčtinu, neskôr v Londýne ekonómiu a v Leidene vyštudoval právo. V rokoch 1960 až 1976 síce pracoval pre spoločnosť Shell, ale potom sa stal členom parlamentu a bol postupne ministrom zahraničného obchodu, predsedom Atlantickej komisie, ministrom obrany a prezidentom Liberálnej internacionály. Brit Neil Kinnock bol dlhé roky členom labouristického tieňového kabinetu v britskej Dolnej snemovni, takmer desať rokov (1983 – 1992) bol predsedom Labouristickej strany, viceprezidentom Socialistickej internacionály a eurokomisárom je od roku 1995. Jeho krajan Chris Patten, komisár pre zahraničné vzťahy, bol tiež dlhoročným členom parlamentu, ministrom a bol aj posledným britským guvernérom Hongkongu. Pedro Solbes, komisár pre ekonomické a monetárne záležitosti, býval v Španielsku, medzi iným, aj ministrom poľnohospodárstva a ministrom financií. Mohli by sme pokračovať vlastne každým súčasným členom komisie – od jej predsedu Romana Prodiho až po trebárs Fína Erkii Liikanena, ktorý bol fínskym ministrom financií i veľvyslancom Fínska pri Európskej únii. Nie je medzi komisármi nik, kto by nebol dlhodobo súčasťou verejného a politického života krajiny – dovnútra i na medzinárodnom poli. (Ako skeptikovi sa mi, pravda, žiada dodať, že sa, žiaľ, nezdá, že by to zaručovalo múdrosť ich konania.)

Už to nerobme

Nuž ten slovenský konkurz sa udial s dvomi kandidátmi. Mnohonásobných ministrov a predsedov strán (zatiaľ) neponúkame. Jeden z kandidátov je však vo verejnej politike už dávno, o Európskej únii vie viac, ako obrovská väčšina iných, a hanbu nikdy nespravil. Ten druhý síce tiež nemôže byť hocikto (veď po rebríčku funkcií v medzinárodných firmách sa nestúpa len tak), ale inak... nerozumiem.

Nerobme už, prosím, takéto konkurzy. Vyzeráme pri tom všetci ako hochštapleri, a to aj tí, ktorí sú v tom nevinne, trochu ako obete akýchsi hier. A keď už, tak aj s promenádou v plavkách.