Mapa stránky

Na verejnom zhromaždení za mier dav umlátil na smrť muža pred očami reportérov a za nečinného prizerania sa polície.

Uganda

Stalo sa to pred pár dňami v Ugande. Policajti zdôvodnili svoju nečinnosť tým, že dav bol priveľký, a keby boli zasiahli, zomrie viac ľudí. Reportér britského magazínu The Economist píše, že zabitý bol muž z kmeňa Acholi a previnil sa iba tým, že bol príslušníkom rovnakého kmeňa ako vodca rebelov Joseph Kony. To za Konyho zverstvá umlátil dav náhodnú obeť topánkami, palicami a tiež čerstvými haluzami s listami. Tie si ľudia priniesli na znak smútku za obeťami masakru, ktorý spáchali Konyho ľudia 21. februára v utečeneckom tábore blízko mesta Lira v severnej Ugande. Podľa rôznych správ rebeli zastrelili, rozsekali, či upálili 80 až 200 ľudí, vrátane, či predovšetkým, žien a detí. Jeden z mladistvých vojakov strčil mladú ženu aj s dieťaťom do chatrče a zapálil ju. Keď z horiacej chatrče vybehla s dieťaťom na rukách, druhý chlapec začal strieľať a guľka odtrhla dieťaťu rameno. Joseph Kony vedie skupinu vzbúrencov, ktorá sa nazýva Lord´s Resistance Army (LRA – Armáda božieho odporu). Mnoho z jej príslušníkov sú ešte deti. The Economist píše, že z Konyho LRA si nevedia ugandské úrady poradiť už 18 rokov: „Je to ťažko dolapiteľný nepriateľ – LRA nemá centrálu, nemá pod kontrolou žiadne územie a nemá žiadne realistické ciele. Kony chce byť asi kráľom – božstvom Ugandy. Jeho vojaci číhajú v buši, udrú bez výstrahy, unesú nových regrútov a zmiznú v temnej noci.“

Vo vyše 40-ročnej krvavej histórii postkoloniálnej Ugandy je to iba malá epizóda a LRA je iba jednou z mnohých ozbrojených bánd, ktoré v Ugande za ten čas zabíjali, mučili a lúpili. Pokojne k nim možno pripočítať v rôznych obdobiach aj ugandskú pravidelnú armádu. Negramotný vojak Idi Amin počas svojej osem rokov trvajúcej hrôzovlády (1971 – 1979) dal zabiť asi 300 000 ľudí. Milton Obote, ktorého zvrhol predtým Amin, sa navrátil k moci v roku 1981a vládol do roku 1985. Lúpeže a vraždenie pokračovali, pribudlo 750 000 utečencov, ktorých vyhnala armáda z ich properujúcich poľnohospodárskych usadlostí, ktoré boli potom vylúpené a zničené. Počet zabitých väzňov a politických odporcov za druhej Oboteho vlády sa odhaduje na 500 000. Ani ďalší vývoj krajiny nebol bez obetí. Ale podrobnosti tejto pohnutej a zúfalo beznádejnej histórie si môže každý nájsť – napríklad na špecializovaných stránkach Library of Congress. Uganda je však len jeden z prípadov afrických postkoloniálnych režimov, ktoré masovo degenerovali v posledných troch desaťročiach 20. storočia do vražedného chaosu, z ktorého sa mnohé dodnes nedostali. Okrem dlhého zoznamu kradnúcich (napríklad Obote ušiel do exilu s veľkou časťou prostriedkov zo štátnej pokladnice) a vraždiacich diktátorov, z ktorých mnohí pôsobili pôvodne ako ikony demokratických nádejí Západu, charakterizuje všetky tie príbehy prítomnosť poloorganizovaných bánd a „armád“ rebelov zložených z mladých mužov, často ešte detí, so zbraňami „bieleho muža“ v rukách. Trochu to platí aj pre druhý príbeh:

Haiti

Na druhom konci sveta, v malej karibskej republike Haiti sa blížia rebeli k hlavnému mestu Port-au-Prince a agentúry práve priniesli správu, že prezident Aristid opustil krajinu. „To, čo začalo ako epizóda vo vojne gangov sa zmenilo na vojenský prevrat v spomalenom zábere,“ popisuje vývoj The Economist. Rebeli sú zväčša bývalí vojaci, ktorí si najnovšie dali meno Národný front odporu za oslobodenie Haiti. Vedie ich mladý muž menom Guy Philippe, ktorý vraví, že obdivuje Napoleona, ale nemá vraj politické ambície. Vláda ho obviňuje z obchodu s drogami, on to však popiera. Jedným z ďalších vodcov rebelov je vojak Louis Jodel Chamblain, ktorý údajne velil vraždiacej jednotke počas vojenskej diktatúry v rokoch 1991 – 1994. V neprítomnosti ho odsúdili pre vraždu obchodníka. Philippovi to nevadí, zaujímajú ho najmä vojenské schopnosti. Cieľom rebelov je zvrhnutie prezidenta Jeana-Bertranda Aristida – pre nepochybne oprávnené obvinenia z despotického vládnutia a korupcie. Ten už dávnejšie zrušil armádu a o bezpečnosť sa, akože, starala polícia. Aristid mal ale podporu gangov mladých rozhnevaných mužov z barakových predmestí hlavného mesta, ktorí si dali meno chiméres – podľa monštier z gréckych mýtov. Tí sa doposiaľ síce zmohli na stavby barikád, ohrozovanie pasažierov okoloidúcich áut a vyberanie výpalného, ale rebeli o ich skutočnej bojaschopnosti pochybujú. Ozbrojené gangy v službách moci tiež nie sú na Haiti novinkou. Počas diktatúry smutne známeho Francoisa „Papa Doc“ Duvaliera a jeho syna Jean-Clauda (známeho ako „Baby Doc“) v rokoch 1971 až 1986 terorizovali a vraždili obyvateľov Haiti ich verné bandy pištoľníkov známych ako tontons macoutes. Za vlády Duvalierovcov väčšina vzdelanejších a bohatších občanov z Haiti ušla, čo spôsobilo, že po ich páde bolo Haiti najchudobnejšou a zároveň najnegramotnejšou krajinou západnej hemisféry. To sa nezmenilo dodnes.

Haiťania sú z väčšej časti potomkovia čiernych otrokov, ktorých zavliekli na ostrov prevažne Francúzi, ktorí sa zmocnili západnej časti ostrova v roku 1697 (východnú tvorí Dominikánska republika). Nezávislosť si vybojovali Haiťania, ešte ako vzbúrení otroci, začiatkom 19. storočia. Práve odídený prezident Aristid sa stal prvým slobodne zvoleným lídrom krajiny v roku 1990, ale pri moci zostal vtedy iba osem mesiacov. Dnes má 50 a vychovali ho saleziánski kňazi, ktorí sa ho ujali keď mal 6 rokov, po zavraždení jeho otca. Sám sa stal kňazom, ale cirkev ho vydedila, keď v kázňach burcoval do ozbrojeného boja proti Duvalierovi. Deväťdesiate roky strávil v exile v Spojených štátoch. Analýza televíznej stanice CNN uvádza, že sa mu tam darilo viesť úspešnú kampaň za uvalenie sankcií OSN na haitský diktátorský režim, ale musel sa brániť proti názoru CIA, že je psychopat, ktorý nie je schopný viesť svoju krajinu. Ukazuje sa, že CIA mala pravdu. Prezidentom sa stal, v dosť pochybných voľbách, ktoré ignorovala opozícia, opäť v roku 2000. Kritizovali ho, medzi iným, pre záľubu popravovať odporcov „náhrdelníkom“, čo je mimoriadne barbarský spôsob, pri ktorom dajú obeti okolo krku pneumatiku poliatu benzínom a zapália ju. Vykľul sa z neho ďalší v dlhej rade haitských despotov a Američania reagovali obmedzením finančnej pomoci, čo stálo podľa The Economist príšerne chudobnú krajinu 500 miliónov dolárov. Amerika viackrát v histórii vojensky na Haiti zasahovala (naposledy na príkaz prezidenta Clintona v roku 1994) a viackrát sa jej podarilo na čas znormálniť pomery, ale vtedy i teraz je ťažké povedať vopred, že tí nastupujúci rebeli a revolucionári budú konečne tí dobrí. Teraz to naozaj tak nevyzerá. The Economist napríklad končí svoju analýzu najnovšieho vývoja na Haiti vetou: „Ako už toľkokrát predtým, nikto sa nevynorí z haitských turbulentných záležitostí s akoukoľvek zásluhou.“ Je tu však nádej, že tentokrát to všetko prejde bez priveľkého krviprelievania.

Muži (a deti) so zbraňami

Mohli by sme pokračovať a pripomenúť si, po novinkách z Ugandy a Haiti, postupne napríklad Kongo, Nigériu, Libériu, Pobrežie slonoviny, Tanzániu, Somálsko, Etiópiu a Erytreu, Rwandu, Sudán, Zimbabwe, ale aj Kolumbiu, Nikaraguu, alebo východný Timor. Už si to ani nie je možné všetko pamätať. Všade tvorili, alebo aj tvoria kolorit sporadických televíznych záberov z prepuknutých bojov o moc a z hladových kríz mladí muži, príliš často aj deti, často otrhaní, špinaví a vychudnutí, s neodmysliteľným kalašnikovom (alebo nejakým iným strieľajúcim výdobytkom civilizácie) v rukách. Mávajú tými príliš veľkými zbraňami do kamier, zubia sa, niekedy hrdinsky hrozia a je jasné, že ľudský život v ich prítomnosti nemá žiadnu cenu. Ani ten ich. Sú natoľko „štandardizovaným“ javom, že podľa tých záberov najčastejšie nemožno určiť krajinu, z ktorej práve televízna kamera podáva správu. S armádou majú spoločnú len tú zbraň v ruke. Spravidla im velia a používajú ich lotri toho najhrubšieho zrna, hoci často sa chovajú jednoducho ako dav vo chvíli chaosu, bez zjavnej organizácie. Sú nástrojmi v rukách najrôznejších zločincov v boji o moc, o lup v podobe diamantov, o nepochopené náboženské ciele, alebo jednoducho nástrojmi zabíjania v etnických čistkách. Svet pred polstoročím ich v takejto podobe a takom množstve nepoznal. Poznal armády, veľmi mocné aj veľmi brutálne, poznal banditov, tiež veľmi brutálnych, ale nie desaťtisíce vykorenených výrastkov so zbraňami. Objavili sa, keď sa do seba implodovali, zrútili sa naivne naplánované spoločnosti a politické režimy v umelých hraniciach, ktoré nakreslili ešte odchádzajúce koloniálne mocnosti. Sú sirotami Moskvou inšpirovaných sociálnych a socialistických experimentov, idealistických pokusov bývalých kolonizátorov o zavedenie demokracie a deťmi prastarých kmeňových nenávistí. Svet nevie, čo s nimi a svet im nedáva nádej.

Na chvíľu ich bolo vidno i v Európe, v bývalej Juhoslávii. Tam neboli síce otrhaní, mali fešácke maskáče a tvárili sa do televíznych kamier ako rambovia, ale ich psychológia a morálka sa príliš od tých afrických nelíšila. Nehovorím o príčinách, hovorím naozaj iba o psychológii a morálke. Juhoslávia mala šťastie – nebola kdesi na periférii optiky západných štátov.

Fenomén zlyhaných štátov a režimov, ktoré degenerovali do chaosu, je čosi, čo musí trápiť celý zvyšný svet. Ohrozuje ho. Zdá sa, že OSN nemá silu a formálne ani priveľa právomocí riešiť genocídy, etnické čistky a občianske vojny vo vnútri desiatok krajín. A nemá ani recept ako usporiadať znovu život v štátoch, ktoré zlyhali. Rezolúcie nepostačia. Možno sa všetci naježia, ale nie som prvý, ktorému sa do hlavy vkráda myšlienka o chvále civilizovaných kolonizátorov. Tentokrát vedených zodpovednosťou, súcitom a snahou chrániť životy a nie prospechom, a odhodlaných odísť až keď bude jasné, že nie sú viac potrební. Ale môžeme sa aj naďalej nečinne prizerať. To je určite politicky korektné.