Mapa stránky

Utorok, 16 Marec 2004 00:00

V Madride sa 11. marca otvorilo peklo. V štyroch vlakoch vybuchlo dovedna 10 náloží, ktoré zabili najmenej 200 ľudí a ďalších 1500 zranili. Väčšina Európanov chcela dovtedy veriť, že cieľom medzinárodného islamského terorizmu je iba Amerika a my na starom kontinente sme akosi mimo ich zorného poľa.

Mnohí s dušami otrávenými antiamerickým ľavicovým kŕčom dokonca prijali optiku Usámu bin Ládina a pripísali vinu za 11. september 2001 samej Amerike. 11. marec ilúziu o európskej „splendid isolation“ vážne naštrbil. Celkom ju však nezničil. V očiach väčšiny Európanov boli napadnutí „oni“, Španieli, nie „my“ Európania. Madridský 11. marec je americký 11. september – o tom nikto nevedie spor. Odporná verejná masová vražda plánovaná s cieľom zabiť čo najviac ľudí, plánovaná s cieľom vniesť do sŕdc všetkých úzkosť a paniku. Aj dnes sú ešte pochybnosti, kto to spáchal, hoci rukopis teroristického útoku ukazuje jednoznačne na páchateľov zo siete al-Kaída. Baskická ETA doposiaľ vraždila predovšetkým konkrétnych politikov, sudcov, vojakov či policajtov. Ak umiestnila bombu na verejnom mieste, zvykla varovať. Iba raz, v roku 1987, vraždila ETA bez výberu v obchodnom dome v Barcelone, neskôr to však označila za chybu. Následkom tvrdého postupu Aznarovej vlády sú tiež sily ETA značne zredukované – jednoducho by zrejme nemali na takýto útok dostatok ľudí. Na druhej strane však aj list, ktorým sa v londýnskom al-Quds al-Arabi prihlásila k útoku „Brigáda Abu Hafs al-Masri“, vzbudzuje pochybnosti analytikov týkajúce sa jeho hodnovernosti. Tá istá organizácia sa totiž prihlásila aj k obrovskému výpadku elektrickej energie v Spojených štátoch, ktorý bol však mimo akýchkoľvek pochybností spôsobený sériou technických porúch. Aj analýza textu odhalila prvky vo formuláciách i argumentoch, ktoré budia podozrenie, že ide o falzifikát. To však nemení nič na pravdepodobnosti, že útok je dielom islamských teroristov. Tá sa blíži k istote.

Na tretí deň po teroristickom útoku sa konali v Španielsku voľby. Ani jeden Španiel nemohol pri volebnej urne myslieť na ekonomické reformy a vládne programy. Myseľ všetkých bola priveľmi naplnená hrôzou. A, prirodzene, zmesou hnevu a strachu. V Španielsku volil v nedeľu strach, vlastnoručne. Niektorí vravia, že skôr hnev – na Aznarovu vládu, ktorá svojou podporou Amerike v Afganistane a Iraku pritiahla pomstu džihádom posadnutých moslimov. Ale hnev je často dieťaťom strachu. Vtedy ho poznať po pachu. José Luis Rodríguez Zapatero, vodca socialistov a zrejme aj budúci španielsky premiér dostal od al-Kaídy nečakaný darček – hlasy časti tých, ktorí by inak volili ľudovú stranu doterajšieho premiéra José Mariu Aznara. Hlasovacie lístky premočené strachom a vhadzované s nádejou, že ak demontujeme vládu, ktorá sa v očiach džihádistov previnila, už nás láskavo nechajú na pokoji. „Španielsky ľud volil, aby žil v mieri,“ povedal Carlos Berloza, rektor jednej z madridských univerzít. Tá veta je esenciou ilúzie, ktorá má tisíc životov. Z analýz zrejme autentických zdrojov al-Kaídy, ktoré robili nórski bezpečnostní špecialisti, vyplýva, že Madrid bol plánovaným cieľom a ako motív sa spomína aj jednoznačná španielska pomoc Američanom v ich vojne proti terorizmu, a spomína sa aj potreba načasovať útok čo najbližšie k termínu konania volieb. Španielsko je navyše, pre svoju zemepisnú blízkosť k severnej Afrike, logickou zastávkou i centrom aktivít ľudských chápadiel siete al-Kaída. A je tu ešte čosi, čo majú tendenciu prehliadať európski komentátori a, zdá sa, i mnohí moderní Španieli. Moderný človek ťažko totiž uverí, že by to mohlo zohrávať rolu v uvažovaní súčasných teroristických skupín, ktoré sa inak neštítia ani najmodernejších technológií. Španielsko je pre ľudí s bin Ládinovým videním sveta primárnym cieľom aj preto, lebo už nevratne patrí k „dar al-islam“ – k domu islamu. Osem storočí bolo Španielsko, či už celé, alebo jeho časti, súčasťou islamského sveta – až do definitívnej rekonkvisty spoločnou rukou Izabely Kastílskej a Ferdinanda Aragónskeho v roku 1492 – v roku objavenia Ameriky. Bin Ládinov islam si robí nárok na každú piaď zeme, ktorá kedy patrila k islamskému svetu. Len ťažko sa ukáže, že v Španielsku vraždili 11. marca Iračania, príslušníci akéhosi prosaddámovského odboja. Toto je džihád a na tom ani José Luis Rodríguez Zapatero veľa nezmení.

José Maria Aznar vedel, že v okamihu, keď sa napriek väčšinovo nepriateľskej verejnej mienke rozhodol postaviť na stranu Ameriky vo vojne proti terorizmu v Afganistane a Iraku, riskuje politickú budúcnosť svojej strany i svoju vlastnú. V Európe také riziko podstúpili prakticky všetci politickí lídri, ktorí sa na stranu Ameriky postavili, Aznarovo riziko však patrilo k najväčším. I tak to, čo Španieli vo svojej úzkosti vnímajú teraz ako vinu, nie je vinou, ale prejavenou odvahou. V okamihu jeho porážky mu patrí skôr úcta, než ťažko skrývaná škodoradosť rôznych mierových holubíc. Netreba odkazovať na nespočetné príklady z dejín, že jalová neutralita a zbabelá snaha nedráždiť beštiu neznamená získať jej zhovievavosť a bezpečie. Je to nebezpečný sebaklam. V prvom okamihu po strašnom atentáte v Madride bolo ľahké vravieť, že všetci sme teraz Španieli. Ťažšie už bude rozšifrovať, čo to všetko znamená. Správny adresát európskeho hnevu sú predsa vrahovia nevinných ľudí, a nie tí, ktorí nabrali odvahu ísť proti nim bojovať až do ich brlohu. Ak sa ten strach a zlým smerom adresovaný hnev, ktorý šiel k volebným urnám v Španielsku, rozšíri po Európe a bude aj inde viesť srdcia a ruky voličov, Európa nebude v bezpečí a nedostane do daru od islamských teroristov ani mier. Bude iba zbabelá, slabá a bezbranná.