Mapa stránky

Ďalšou krajinou, v ktorej najbližšie môže politický nepokoj vyvrieť do občianskej vojny, je Venezuela. Príčina má meno – Hugo Chavez, prezident.

Svetové médiá sa sústreďujú prevažne na najnovšie tragédie a incidenty – teroristický útok v Madride, nedobrovoľný odchod Jeana Bertranda Aristida z Haiti, smrť amerických vojakov v Bagdade – a kontinuálna kríza v jednej z pôvodne najbohatších krajín Latinskej Ameriky občas prebleskne, aby vzápätí bola vytlačená za okraj vnímania ďalšou, významnejšou správou z iného konca sveta. Dnešná Venezuela však môže zatriasť mnohým – od svetových trhov s ropou až po univerzálne presvedčenie, že demokracia všade víťazí. Venezuelský prezident Hugo Chavez, ktorého všade vnímali (najmä vďaka jeho populistickej, antiglobalizačnej a marxistickej rétorike) ako trápnu, ale viac menej neškodnú nepríjemnosť, začína preberať črty typického latinsko-amerického diktátora (zvyčajne z opačnej strany politického spektra) s kompletným arzenálom násilia na oponentoch a pohŕdania ľudskými právami. Búrlivé demonštrácie proti Chavezovi na uliciach venezuelských miest trvajú s prestávkami už dlho a vyústili na jeseň minulého roku do zbierania podpisov na vypísanie referenda za Chavezovo odvolanie z postu prezidenta. Podpisov je už viac ako dosť – 3,4 milióna (podľa ústavy, ktorá je, mimochodom, Chavezovým dielom, ich treba 2,4 milióna, čo je 10 percent obyvateľstva krajiny). Päťčlenná Národná volebná rada ich však svojím rozhodnutím neuznala – pre priehľadne „technické“ príčiny. Následné pouličné protesty sa skončili streľbou do demonštrantov a hromadným zatýkaním. Zomrelo najmenej 9 ľudí a mnohých brutálne bili a mučili. Phil Gunson na www.vcrisis.com píše o prípade čelistu Carlosa Eduarda Izcaraya, ktorý mal v týchto dňoch dirigovať Venezuelský symfonický orchester uvádzajúci diela Sibelia a Dvořákovu 8. symfóniu. Nemôže – leží v nemocnici brutálne dobitý vojakmi Národnej gardy. Bol iba svedkom, nie účastníkom demonštrácie, ale príslušníci Národnej gardy ho zadržali a mlátili vyše 20 hodín. Okrem toho mu vrazili do úst nabitú pištoľ, vyhrážali sa popravou, dostával elektrické šoky a do uzavretej miestnosti, v ktorej bol s ďalšími zadržanými, hodili granát so slzotvorným plynom. Chavezov viceprezident José Vicente Rangel sa vyjadril, že nebol zaznamenaný „ani jediný prípad mučenia“. Veľvyslanec Venezuely v OSN Milos Alcalay sa po týchto udalostiach vzdal svojho postu a napísal na venezuelské ministerstvo zahraničia list, v ktorom vysvetlil, že „nemôže viac reprezentovať vládu, ktorá porušuje ľudské práva“.

Hugo Chavez

Štyridsaťosemročný penzionovaný plukovník Hugo Chavez vyhral druhý raz prezidentské voľby v lete roku 2000. Jeho biografii nechýbajú zaujímavé detaily. V roku 1992 sa napríklad zúčastnil pokusu o puč proti vtedajšiemu prezidentovi Carlosovi Andresovi Perezovi. Puč sa nevydaril a Chavez strávil dva roky vo väzení. Na politickú scénu sa vrátil v prezidentských voľbách v roku 1998 a vyhlásil vo Venezuele marxistický triedny boj. Súkromných podnikateľov, aj tých drobných, nazýva „fašistami“. Za svoj vzor a politického priateľa považuje Fidela Castra (kubánski poradcovia vo venezuelských uniformách pomáhajú cvičiť jeho armádu) a netajil sa obdivom k Saddámovi Husajnovi či Muammarovi Kaddáfímu – to bola súčasť jeho paranoidnej protiamerickej agendy. Najnovšie podľa vlastných slov obdivuje aj fašistu Roberta Mugabeho zo Zimbabwe. Už v roku 2000 opisoval analytik Moises Naim v renomovanom Journal of Democracy politický pôvab Huga Chaveza takto: „To, čo odlišuje Huga Chaveza od jeho politických rivalov, nie je len jeho nezvyčajná schopnosť spojiť svoje posolstvo s najhlbšími presvedčeniami veľkej väčšiny populácie, ale jeho nadšená ochota napojiť sa na kolektívny hnev a sociálne nespokojnosti, ktoré si iní politici nevšimli... Chavez sa rozlúčil s tradíciou mnohotriednych politických strán a ilúziou sociálnej harmónie, ktorá prevažovala vo Venezuele štyri desaťročia. Jeho rétorika je založená na neúnavnom opakovaní kolektívnych presvedčení, ktoré tvoria jadro národnej sebadiagnózy (bohatá krajina, ktorú olúpili politici) a liečby (vykorenenie korupcie nás urobí bohatými). Navyše, na rozdiel od iných politikov, Chavez sústavne sýti citové potreby demoralizovaného národa. Robí to pomocou často rozpornej, ale veľmi účinnej „ľudovej“ zmesi bolívarských (Simon Bolívar, legendárny latinsko-americký revolucionár a bojovník za nezávislosť – pozn. aut.) hesiel, kresťanstva, kolektivistického utopizmu, baseballu a domorodej kozmogónie, okorenenej výpadmi proti oligarchii, neoliberalizmu, zahraničným sprisahaniam a globalizácii.“

Kolektívna liečba politických a ekonomických bolestí Venezuely, ktorú vo volebnej kampani sľúbil a do ktorej sa s vervou pustil hneď po svojom zvolení, však spôsobila stupňujúci sa rozvrat a ešte väčšiu chudobu. Hugovi Chavezovi sa však zároveň podarilo skoncentrovať vo svojich rukách toľko moci, koľko nikomu od čias nástupu demokracie vo Venezuele. Lokálna moc, súdy aj médiá sú pod takmer úplnou kontrolou prezidenta. Obrovskú moc, celkom podľa Castrovho vzoru, dostala armáda a vysokí dôstojníci boli menovaní do väčšiny najdôležitejších vládnych kresiel. Kubánski inštruktori pomáhali cvičiť aj „bolívarské krúžky“ – gangy, ktoré sliedia po krajine a zastrašujú oponentov režimu. Vojenské jednotky umožňujú pri Caracase výcvik marxistických guerillových jednotiek FARC zo susednej Kolumbie, ktorých činnosť je spájaná aj s drogovými kartelmi. Alexandra Beech zhrnula na www.veninvestor.com výhrady venezuelskej opozície voči Hugovi Chavezovi: „Vydával zákony bez účasti verejnosti. Rozložil až do jadra armádu krajiny, dával peniaze generálom, ktorí sa obohacovali z fondov určených pre školy a verejné vzdelávanie. Nahradil starých skorumpovaných hodnostárov novými (a hladnejšími) skorumpovanými hodnostármi, ochotnými v jeho službách porušovať zákony. Porušil slobodu vyjadrovania sa podnecovaním násilia voči médiám, ktoré boli voči nemu kritické. Podnecoval násilie voči každému, kto mu odporoval... Opozícia odmieta Chaveza, pretože reprezentuje všetko, čo je v krajine zlé, a nič z toho, čo je dobré.“

Prekliatie ropy (na venezuelský spôsob)

Tri štvrtiny celkového venezuelského exportu a takmer 45 percent rozpočtových príjmov Venezuely predstavuje ropa. Venezuela má však s ropou podobný problém ako mnohé iné krajiny požehnané veľkými zásobami tejto suroviny – takmer všetky predchádzajúce vlády sa spoliehali na príjmy z jej vývozu a krajina si nevybudovala skutočné konkurencieschopné hospodárstvo. Pred čosi viac ako rokom sa skončil neúspechom štrajk zamestnancov štátnej ropnej spoločnosti PDVSA. Aj tí chceli po Chavezových „odborných“ zásahoch do ropného priemyslu jeho rezignáciu. Dovtedy produkovala Venezuela asi 3,3 milióna barelov ropy za deň. Ťažba sa doteraz nevrátila na pôvodnú úroveň. Analytická skupina Stratfor (Strategic Forecasting, Inc.), sídliaca v texaskom Austine, vydala analýzu venezuelského ropného priemyslu, z ktorej vyplýva, že pred zvolením Chaveza za prezidenta v roku 1998 prijala dobre spravovaná štátna PDVSA plán kapacitnej expanzie, ktorý by urobil z Venezuely najväčšieho producenta ropy okrem krajín Blízkeho východu. Ak by do toho nevstúpil Chavez, v roku 1999 by už Venezuela ťažila denne 5,5 milióna barelov a v roku 2010 očakávali dennú ťažbu až 8 miliónov barelov, čo by už bola konkurencia najväčšiemu producentovi – Saudskej Arábii. Väčšina tej ropy by smerovala, pochopiteľne, do Spojených štátov, čo by umožnilo Američanom nezávislosť od blízkovýchodných zdrojov. Nestalo sa tak. Chavez zbavil postupne PDVSA všetkých kompetentných manažerov a dosadil do vedúcich postov dvoch armádnych generálov, ktorí nevedia o ropnom priemysle nič. Spoločnosť prišla o všetky zdroje, ktoré by mohla použiť na technologické investície, i na údržbu starnúcich zariadení, lebo Chavez potreboval peniaze na plátanie svojich „sociálnych“ programov.

Otázka by mohla znieť cui bono? Analýza Stratfor priniesla zaujímavú informáciu. Chavezovým poradcom a architektom tejto zmeny je istý Bernard Mommer, naturalizovaný Venezuelčan nemeckého pôvodu, s doktorátom zo sociálnych vied z univerzity v Tübingene. Inak presvedčený marxista a nepriateľ súkromného podnikania. Teraz pracuje ako výskumník v Oxford Institute for Energy vo Veľkej Británii, ktorý, podľa Stratfor, čiastočne financuje Saudská Arábia a iní arabskí producenti ropy. Netreba ani dodávať, že z neskutočne scestného manažmentu venezuelskej ropnej spoločnosti získava práve Saudská Arábia a iní arabskí producenti, ale aj napríklad Rusko a Mexiko. Nepochybne mali Chavez i Mommer svoje vlastné ideologické dôvody, prečo podriadiť až tak deštruktívne venezuelskú ťažobnú spoločnosť svojvôli štátu. Rijádu stačilo stáť bokom a pokojne tých chytrákov povzbudzovať. V októbri minulého roku navrhol Hugo Chavez OPEC-u, aby zvýšil pásmo cien ropy na úroveň 25 až 32 dolárov. Arabskí členovia OPEC, vedení saudským princom, privítali vo Viedni nového venezuelského šéfa PDVSA Rodrigueza potleskom postojačky (pochopili, že ničomu nerozumie), a Chavezov nápad jednoducho ignorovali. Venezuela už pre nich nie je problémom.

Diagnóza krízy

Pred tridsiatimi rokmi mala Venezuela vyšší príjem na obyvateľa ako Japonsko pred dvadsiatimi rokmi. Do roku 1980 bola Venezuela najrýchlejšie rastúcou ekonomikou 20. storočia. Dnes je príjem na obyvateľa na úrovni roku 1962 a veľké množstvo ľudí žije pod hranicou chudoby. Hugo Chavez, ale nie iba on, viní z toho desaťročia moci priúzkej politickej elity, korupciu, necitlivé neoliberálne zásahy do ekonomiky, globalizáciu a podobne. Nezlomným presvedčením väčšiny Venezuelčanov je, že žijú v bohatej krajine, ktorú, žiaľ, rozkráda elita či rôzne zahraničné „sily“. Moises Naim však vyrátal, že Venezuela experimentovala počas uplynulých dvadsiatich rokov prakticky s každou formou „reformy“ – so šokovou terapiou, gradualizmom, reformou pomocou špeciálnych „exekutívnych právomocí“, reformou pomocou rokovania s opozičnými stranami, stabilizáciou pomocou regulácie cien, hlbokou obchodnou liberalizáciou a nakoniec ústupkami tým, ktorí na tej liberalizácii stratili. Každá z týchto politík sa však skončila predtým, ako mohla mať vôbec nejaký účinok: „Ekonomické reformy boli vždy vykoľajené vládami, ktoré ich neboli schopné chrániť pred balkanizovanou a predátorskou vnútornou politikou krajiny, nekompetentnými a skorumpovanými implementačnými inštitúciami, alebo nečakanými zvýšeniami cien ropy (na svetových trhoch), ktoré odobrali všetku chuť na reformy (znamenali náhly prílev peňazí).“

Venezuela je možno na prahu občianskej vojny. Armáda už raz, v roku 2002, zosadila Huga Chaveza na 48 hodín, potom sa však rozhodla inak. Aj vtedy mu mnoho analytikov nedávalo nádej. Moc si odvtedy značne upevnil. Ale aj odhodlanie opozície je väčšie – úmerne k zúfalstvu z ekonomickej a politickej situácie krajiny. Stále má doma skalných stúpencov a má ich, samozrejme, aj v štandardne slepých krajne ľavicových kruhoch v zahraničí - vrátane Spojených štátov. Treba sa pozorne dívať.

Prípad Venezuely, či sa už skončí šťastne, alebo násilím, má mnoho implikácií aj pre nás.