Mapa stránky

Do Európskej únie chce vstúpiť prakticky každý – až po Kaukaz. Vyplynulo to aj zo schôdzky predsedov vlád v Bratislave. Majú všetci nádej?

Bolo by rozšírenie Európskej únie až po Kaukaz naplnením starých idealistických vízií pôvodných architektov európskeho zjednocovania? Určite nie – tak ďaleko si snívať netrúfli. Kládli si na počiatku skôr minimalistické ciele limitované na západoeurópsky priestor kumulovaný okolo Francúzska a Nemecka. Takmer s istotou možno tiež predpokladať, že vážne pochybnosti by v nich vzbudila aj súčasná hĺbka európskej integrácie. Oni uvažovali predovšetkým o pravidlách interakcie suverénnych národných štátov. Ale idey vypustené do sveta začnú žiť vlastným životom, a dvojnásobne to platí pre politické projekty, ktoré splodili. Otcov zakladateľov však môžeme pre túto chvíľu nechať odpočívať. Na dvere Európskej únie búšia aj štáty, z ktorých mnohé v ich časoch ani neexistovali. Od kolapsu komunistickej ríše nadobudli európske dejiny besné tempo a rozhodnutia politických elít ich spravidla iba dobiehajú. A nikto nemôže uprieť nikomu právo na sen byť súčasťou bohatého, slobodného a bezpečného sveta. Formálne ani neupiera. Nik otvorene nepovedal teraz v Bratislave, ani predtým na ktoromkoľvek fóre, trebárs Ukrajincom či Gruzíncom, aby si to vyhodili z hlavy. Horšie je už to, čo zostáva – pre pokrytectvo či iba strach európskych lídrov – nevyslovené. Britský týždenník The Economist to popisuje takto: „Groucho Marx vyslovil slávnu poznámku, že by nechcel byť členom žiadneho klubu, ktorý by chcel (práve) jeho prijať za člena. Európska únia čelí opačnému problému. Je to klub, u ktorého sa nezdá, že by chcel za člena kohokoľvek, kto sa o to uchádza. Jeden vyššie postavený úradník uviedol, že „krajiny, ktoré sú pre nás najatraktívnejšie ako budúci členovia, sú tie malé a bohaté, ako Nórsko a Švajčiarsko“. Nanešťastie Švajčiari a Nóri neprejavujú žiadne známky toho, že by chceli vstúpiť. Všetci potenciálni noví členovia sú chudobní či veľkí, alebo oboje.“ Spomedzi desiatich štátov, ktoré vstupujú do EÚ 1. mája, je so svojimi takmer 40 miliónmi obyvateľov veľkým štátom iba Poľsko. Zvyšné sú menšie a ešte menšie, s Poľskom však majú spoločnú relatívnu chudobu.

Náš spoločný vstup je povinne oslavovaný európskou byrokratickou triedou a lídrami. Ľud súčasných členských krajín veľa nadšenia pre nových členov neprejavuje. Príčinou sú predovšetkým peniaze. EÚ v rámci kohéznych a iných fondov prerozdeľuje miliardy eúr pochádzajúcich z vreciek európskych daňových poplatníkov. Príchod zástupu chudobnejších znamená nie len väčšie výdavky, ale aj to, že viacerí, ktorí doposiaľ viac dostávali ako dávali, stratia nárok a presunú sa medzi čistých prispievateľov. A to nespomíname ani medzi jednoduchšími ľuďmi rozšírené „civilizačné“ predsudky voči všetkému na východ od nich. Vo všetkých pristupujúcich krajinách, i v takých, kde to nevyžadovala miestna ústava (patrí k nim i Slovensko), sa konali referendá o vstupe do EÚ. Obyvateľov doterajších členských krajín EÚ sa však nik na ich názor nepýtal, hoci by podľa logiky veci mal. O ich peniaze a vplyv predsa ide tiež (a v prvom rade). Viacerí o tom síce chvíľu uvažovali a vo východnej Európe omylom uctievaný komisár Günter Verheugen to pre Nemecko aj nadhodil, utŕžil však od „šéfov“ okamžitý pohlavok. Nik nechcel riskovať takmer istú blamáž z referenda, v ktorom by sa „európsky ľud“ v mnohých členských krajinách masívne odmietol – pred tvárou celého sveta – solidarizovať s tými druhými Európanmi spoza bývalej železnej opony. Toľko o dôvere politických elít v ľud, od ktorého pochádza ich moc. Úzkosť z príchodu hladných barbarov zostala. A zväčšil sa univerzálny pocit, že Brusel prijíma rozhodnutia ponad hlavy obyvateľov EÚ.

Zástup čakajúcich

Ak sa im bude dariť, v roku 2007 vstúpia do EÚ Bulharsko a Rumunsko – sú už uprostred prístupových rokovaní. Existuje teoretická nádej, že to s nimi stihne aj Chorvátsko. Macedónsko si podalo prihlášku a svoj záujem už jasne vyjadrili aj zvyšné balkánske krajiny – Albánsko, Bosna, a tiež Srbsko. Na východ od nás čakajú na svoje kolo Bielorusko, Ukrajina a Moldavsko, hoci ich záujem je zatiaľ iba verbálny, a dalo sa počuť i Gruzínsko. Vzhľadom na ekonomický i politický stav väčšiny týchto krajín by mohol niekto pragmaticky namietnuť, že ich skutočná a realistická kandidatúra pre najbližšie desaťročie nehrozí. Nehrozí, ale pred desiatimi rokmi si tiež málokto v Európskej únii vedel predstaviť dnešnú vlnu rozšírenia. Tá otázka jednoducho Európsku úniu, keď už sa vydala na cestu rozširovania, neminie a nemá zmysel predstierať, že neexistuje.

Najväčšie európske bolenie hlavy však v danom okamihu nespôsobuje veľká a veľmi chudobná Ukrajina či malé a ešte chudobnejšie Moldavsko, ale hrozivo veľké Turecko, inak dávny spojenec Západu v NATO a dlhoročný uchádzač o členstvo v EÚ. Turecko má teraz takmer 68 miliónov obyvateľov a v Európe je ľudnatejšie iba zjednotené Nemecko. Podľa populačných prognóz sa môže o desať rokov tento pomer zmeniť v prospech Turecka. Ale to nie je najväčší problém. Tým je fakt, že Turecko je moslimskou krajinou. Tou je síce aj Albánsko a časť Bosny, ale Turecko je pozostatok Osmanskej ríše, s ktorou Európa bojovala o svoje prežitie päť storočí. V dohľadnej dobe bude musieť Európa Turecku oznámiť, kedy začne s ním rokovania o vstupe – už to sľúbila. Niektorí európski politici vo svojich voľných úvahách spomenuli aj Izrael, ktorý má aj teraz plno kompatibilný politický systém a hospodárstvo, a dokonca aj Maroko.

Ak by sa všetky vymenované krajiny stali po čase členmi Európskej únie, počet jej členov by sa blížil k štyridsiatim. Z pohľadu vyznávačov efektívneho rozhodovania to je nočná mora a celkom otvorene hovoria o nevyhnutnosti opustiť princíp rozhodovania konsenzom aj v tých oblastiach, kde je doposiaľ nedotknuteľný. Faktom je, že predstava jednomyseľnej zhody štyroch desiatok krajín vo všetkých dôležitých veciach je utopická. Vnucuje sa iba otázka, či musí naozaj Európska únia o tom všetkom centrálne rozhodovať.

Ako určiť hranice?

Úplne najčestnejšie by bolo určiť hranicu, po ktorú je rozširovanie Únie žiaduce a možné, a všetkým to oznámiť. To si, samozrejme, nikto netrúfne, i keby na túto vec existoval akýsi skrytý spoločný názor. Ani ten však neexistuje. A kto by bol oprávnený ho nahlas vysloviť? Mnoho ľudí v súčasnej Európskej únii si myslí, že logickou hranicou rozširovania je hranica západného kresťanského sveta – teda pomyselná čiara, ktorá bude hranicou EÚ už od prvého mája. Oficiálne to však nevysloví nik – pre mnohé príčiny. Tou najdôležitejšou je neochota argumentovať náboženstvom, históriou a etnicitou. Moderná doba vytlačila tieto argumenty za hranice akceptovateľného politického a diplomatického jazyka (z veľkej časti právom). Pohľad do histórie síce ukáže, že sa najdôležitejšie koncepty neodcudziteľných ľudských práv a slobôd, na ktorých chce byť postavená Európska únia, zrodili práve zo západnej židovsko-kresťanskej tradície, nie je však už politickým zvykom sa k nej pri ich výpočte hlásiť. Okrem toho je tá hranica už prekročená v Grécku a onedlho bude i na Balkáne, konkrétne po vstupe Bulharska a Rumunska. Intuitívne by mohla znieť nevyslovená otázka takto: „Kde žijú takí ľudia, ktorí sú v každom ohľade ako my?“ Nuž, ťažko povedať – všade a nikde. Islam sa však môže ukázať väčšou prekážkou ako politicky málo relevantný rozdiel medzi západným a východným kresťanstvom. Fundamentálne vykladaný islam neakceptuje ľuďmi vytvárané zákony, a teda ani autoritu ľudských zákonodarných inštitúcií. V prípade Turecka, okrem ozveny minulých bojov, bude mať Európa aj ďalší problém. Od čias Mustafu Kemala Atatürka má turecká armáda ústavné právo chrániť sekulárny charakter tureckého štátu pred stále prítomnou hrozbou návratu islamistických predstáv o štáte, prípadne obnoveniu kalifátu. Európa to považuje za nedemokratický prvok a bude žiadať Turecko, aby ho odstránil. Ak to Turecko urobí, môže to znamenať koniec jeho sekularizmu, demokratičnosti a následne aj politickú diskvalifikáciu práve v očiach tej EÚ, ktorá si tú zmenu vynútila. Začarovaný kruh. Je len dokresľujúcim paradoxom, že tureckí islamskí teroristi, ktorých pred časom zatkla turecká polícia, získali svoj náboženský zápal a školenie v islamských komunitách v západnej Európe, najmä v Nemecku. Niekto by mohol namietnuť, že je to celé predsa len na Turkoch. Áno, len im to neslobodno z ideologických dôvodov komplikovať ešte viac.

Realistická prognóza vraví, že niektorými krajinami Balkánu rozširovanie na dlho skončí. Možno bude Turecko poslednou, ale veľmi riskantnou výnimkou.

Svet hodnôt a svet politiky

Európska únia sa najradšej definuje ako únia hodnôt. Pretože v jej vnútorných zápasoch ide takmer vždy o peniaze, vyvoláva to úškrn aj na tvárach mnohých Európanov. Hodnoty individuálnej slobody, demokracie a ľudských práv sú bezpochyby súčasťou ústavných systémov jej členských krajín. A tvoria primárne kritérium pre akceptovanie nových uchádzačov. Absolútna väčšina asquis communautaire, európskych noriem, ktoré museli kandidátske krajiny postupne prijať v procese rokovania o tridsiatich kapitolách predvstupovej agendy, s nimi však nijako nesúvisí. Pri každom ďalšom rozširovaní, ak k nemu vôbec príde, bude z pozadia dominovať v politickom diskurze zrážka bombastických deklarácií o hodnotách a právach s celkom prízemnými, ale o to legitímnejšími národnými záujmami jednotlivých členských krajín. Možno by bolo dobré – pre Európu i tých, ktorí prešľapujú s prosbou na jej prahu – sa k národným záujmom otvorene vrátiť a hľadať kompromisy tam, kde sú naozaj potrebné.

Vymýšľanie inštitucionálnych komplikácií a nových kritérií, ktoré majú sťažiť či znemožniť ďalším uchádzačom vstup, a oháňanie sa obavami o „efektívnosť“ Únie, ponižujú štáty a národy, ktoré by si zaslúžili poctivejšie zaobchádzanie a priamu reč.