Mapa stránky

Spravodajstvo z celého sveta prinášajúce správy o teroristických útokoch a ich obetiach začína svojou frekvenciou nebezpečným spôsobom meniť skutočnú hrôzu každej absurdnej a nezmyselnej smrti na abstraktnú a všednú štatistiku.

Smrť na Blízkom východe je takmer každodenná, smrť v Južnej Amerike, Kašmíre či v Nepále ľahostajne vzdialená - a takisto takmer každodenná. Akoby sa svet pokrýval čoraz viac akousi vraždiacou pavučinou. Tá pavučina sa po svete rozprestiera už dávno, nikdy však nebola taká hustá.

Na ostrove Bali, tropickom raji známom až do toho strašného okamihu skôr pôvabom tanečníc a bielymi plážami než čímkoľvek iným, sa otvorili brány pekla. Bomba teroristov, stúpencov radikálnej islamskej organizácie Džamá Islamíja s dokumentovaným prepojením na al-Kaídu, zabila v nočnom klube vyše sto ľudí - zväčša Austrálčanov, ale aj zopár Európanov a iných. Zem a rozborené múry boli pokryté krvou, znetvorenými telami a ich časťami. Zavládlo absolútne zdesenie a chaos. Prečo? Ťažko si predstaviť niekoho, kto má menej spoločné s konfliktmi modernej doby ako Austrálčania, obyvatelia kontinentu na opačnom konci sveta. Neboli nositeľmi nijakého posolstva, ničím sa neprevinili, iba sa prišli do toho horúceho raja zabávať, ako desaťtisíce ich krajanov pred nimi.

Keď pred pár dňami výbuch bomby, ktorou bol opásaný palestínsky samovrah, zabil dvanásť ľudí a zranil desiatky ďalších v autobuse v Tel Avive, šokovalo a prekvapilo to naopak len málokoho. Bol to totiž už neviem koľký krvavý atentát v poradí začínajúcom možno dávno pred narodením väčšiny jeho obetí. Na Blízkom východe prekvapí skôr obdobie bez teroru ako teror samotný. Ale zabití ľudia v tom autobuse sa od tých nevinných Austrálčanov nelíšili ničím, hádam iba štátnou príslušnosťou. Boli to nebojujúci, nič netušiaci a na smrť nepripravení muži, ženy a deti. Vlastne takí istí ako tí, ktorí prišli ráno pracovať do svojich firiem v dvojičke mrakodrapov WTC v New Yorku 11. septembra 2001. A aj otázka „prečo“ je rovnaká. V ústach civilizovaného človeka nechápavá, márna, možno až fatalistická. Prečo zabíjajú nevinných ľudí? Čo je to vlastne teror a terorizmus? Kto sa stáva teroristom a prečo? Existuje vôbec univerzálna odpoveď? Odpovede sú pritom viac ako potrebné, lebo terorizmus sa stal najväčšou hrozbou súčasného západného sveta. Pri jeho starších formách odpovede opierajúce sa o sociálne, ekonomické a etnické vysvetlenia ešte mohli uspokojovať, aj keď boli zväčša pochybené. Pri jeho najnovších globálnych formách zlyhávajú úplne. Stovky a tisícky ľudí môžu nečakane umrieť kdekoľvek na svete „v mene Alaha“, alebo v mene apokalyptických predstáv pomäteného guru Šóko Asaharu. Nekrofilná kultúra teroru sa vymyká civilizovanej logike.

Korene teroru

Definovať stručne teror a terorizmus je ťažké už aj vzhľadom na jeho dejiny siahajúce azda na počiatok ľudských civilizácií. Slovo teror, znamenajúce hrôzu, označuje predovšetkým ľudské pocity, ktoré, celkom zámerne, vyvoláva. Tie pocity sú niekedy jeho zmyslom a prvotným cieľom, pretože otvárajú cestu k dosiahnutiu iného, napríklad politického cieľa. Zabití sú iba nástrojom a hrôza z ich smrti katalyzátorom rozhodnutí (napríklad politických) tých, ktorí prežili. Tak kalkulujú mnohí teroristi. Nie však všetci. Najmä v prípade náboženského teroru môže byť cieľom čosi iné, možno „transcendentné“, kde smrť má význam obete, alebo je sama cieľom. Sekta thugov, ktorá uctievala v Indii hinduistickú bohyňu hrôzy a ničenia Kálí, zabila počas 1200 rokov svojej existencie (približne do polovice 19. storočia) podľa niektorých prameňov (B. Hoffman v Encyklopédii svetového terorizmu) až milión ľudí. Jej príslušníci číhali na osamelých ľudí a škrtili ich hodvábnym šálom na počesť svojej bohyne. B. Hoffman poznamenáva, že tradičné poňatie politiky boja s terorom, teda politické ústupky, peňažné odmeny a amnestie, na náboženských fanatikov neplatia. Ani vyjednávať s nimi nie je o čom. Napriek tomu má však zmysel úporná snaha akademických expertov aj politikov terorizmus nejako definovať. Americká vládna správa o terorizme z roku 1999 cituje definíciu terorizmu amerického ministerstva zahraničných vecí z roku 1998, ktorá znie: „Vopred pripravené, politicky motivované násilie, páchané na nebojujúcich cieľoch subnacionálnymi skupinami alebo tajnými agentmi, zvyčajne zamerané na ovplyvnenie verejnosti (definícia tu použila slovo audience - publikum).“ Po atentátoch na americké a francúzske kasárne mierových jednotiek v Bejrúte sa definícia nebojujúcich cieľov rozšírila aj na vojenský personál, ktorý nie je práve v boji, je neozbrojený, alebo nie je v službe. To je dobrá pracovná definícia, nepokrýva však, ako väčšina definícií, všetko. Napríklad násilie, ktoré nemá politický motív. Autor spomenutej vládnej správy uvádza aj širšiu, a teda asi aj presnejšiu definíciu teroristického činu: „Zámerné použitie nečakaného, šokujúceho a nezákonného násilia proti nebojujúcim ľuďom (to zahrňuje okrem civilov aj vojakov mimo službu a bezpečnostný personál v mierovej situácii) a iným symbolickým cieľom, spáchané utajeným členom (členmi) subnacionálnej skupiny alebo tajným agentom (agentmi), za psychologickým účelom zverejnenia politického alebo náboženského cieľa a/alebo zastrašenia, alebo presvedčenia vlády (vlád) alebo civilného obyvateľstva, aby prijali požiadavky na naplnenie tohto cieľa.“ Pod subnacionálnymi skupinami rozumejú obe definície fakt, že nejde o činnosť štátov, ale menších, často autonómnych skupín. Teror však nebýva vždy „subnacionálny“. Ilustruje to spôsob, akým definoval svoj vlastný brutálny a krvavý teror v roku 1794 Maximilien Robespierre: „Teror nie je nič iné ako okamžitá spravodlivosť, krutá a nezmeniteľná; je to výkon moci, ktorý nie je ani tak špecifickým princípom, ako skôr dôsledkom všeobecného princípu demokracie, použitého vo chvíli, keď je vlasť v najvyššej núdzi.“ To aby bolo jasné, aký štátnický, dokonca demokratický, a rozhodne nie „subnacionálny“ rozum sa skrýval za potokmi krvi, ktoré sa rinuli po celom Francúzsku z gilotín popravujúcich desaťtisíce nevinných ľudí. Subnacionálny nebol ani teror za Hitlera, Stalina a Mao Ce-Tunga. Rovnako málo subnacionálny bol (či je) aj teror tajných skupín zložených často z vojakov a dôstojníkov armády, ktoré robili „špinavú prácu“ za vládu v niektorých juhoamerických a stredoamerických štátoch. Ťažko tiež označiť za čisto subnacionálnu teroristickú organizáciu napríklad libanonský Hizballáh, ktorá má jasne definovaného štátneho sponzora - v tomto prípade Irán. Alex P. Schmid v už citovanej Encyklopédii navrhuje, aby medzinárodné spoločenstvo súhlasilo so zákonnou definíciou terorizmu, ktorá hovorí, že: „terorizmus je ekvivalentom vojnových zločinov v mieri“. Taká definícia by mohla pomôcť vzniku istých pravidiel v zaobchádzaní s teroristami.

Fenomén novodobého terorizmu zahrňuje skutočne neprehľadnú galériu skupín a jednotlivcov - od islamských fundamentalistov typu Usámu bin Ládina cez najrôznejšie frakcie palestínskeho teroru ako Hamas či Islamský džihád až po Tigrov oslobodenia tamilského Ílamu na Srí Lanke. Od marxistického Svetlého chodníka v Peru cez eskadry smrti v Argentíne počas vlády vojenskej junty až po apokalyptický kult Óm Šinrikjó. Od baskických separatistov z organizácie ETA cez Írsku republikánsku armádu až po čečenských bojovníkov. Od nájomného vraha a plejboja Iljiča Ramireza Sancheza, známeho ako Carlos či Šakal, cez temného Abu Nidala a idealistického Renata Curcia až po marxistického profesora Abimaela Guzmána.

Istý poriadok sa v tom pokúsila urobiť aj vyššie citovaná americká vládna správa z roku 1999, ktorú vypracovala skupina odborníkov z výskumnej divízie knižnice Kongresu pod vedením Rexa A. Hudsona. Rozdelila teroristické skupiny do typológie, vychádzajúcej najmä z predpokladanej alebo známej motivácie, politického pozadia či ideológie teroru. Podľa tejto typológie možno teroristické skupiny rozdeliť na nacionalistickoseparatistické, náboženskofundamentalistické, novonáboženské a sociálnorevolučné. K typológii sa môže priradiť aj piata pravicovoextrémistická kategória, ktorú však správa spomína iba okrajovo. Mnohé skupiny môžu spĺňať aj kritériá viacerých kategórií. Dosť často sa napríklad miešajú náboženské a nacionalistické motívy (Blízky východ, ale aj napríklad Írsko alebo Srí Lanka), alebo nacionalistické a takzvané sociálnorevolučné motívy (Kurdská strana pracujúcich založená v Turecku Abdullahom Ocalanom). Autori Encyklopédie svetového terorizmu považovali za zmysluplné odlíšiť aj domáci a medzinárodný terorizmus, štátny a neštátny terorizmus a mestský a vidiecky terorizmus (napríklad Svetlý chodník v Peru terorizoval a vraždil takmer výhradne vidiecke, najmä indiánske obyvateľstvo). Navyše sú tu aj teroristické skupiny, ktoré môžu byť svojím spôsobom jednoúčelové, ako napríklad radikálni odporcovia prerušení tehotenstva v Amerike, alebo dokonca bojovníci za práva zvierat (taký zastrelil pred pár mesiacmi holandského politika Pyma Fortuyna).

Kategórie teroru

Nacionalistickoseparatistické skupiny mávajú spravidla jediný cieľ - odtrhnutie nimi definovaného územia a politickú samostatnosť. Typickou skupinou je IRA. Bojuje o odtrhnutie Severného Írska od britského kráľovstva a jeho pričlenenie k Írskej republike. Pramene uvádzajú, že od roku 1969 bolo zabitých v Severnom Írsku alebo inde v Británii v súvislosti s ním viac ako 3000 ľudí, z čoho má dve tretiny na svedomí práve IRA. Zvyšok pripadá zväčša na konto protestantských unionistických skupín. Nacionalistický motív sa tu „vďaka“ histórii mieša s náboženským, lebo proti sebe stoja separatistickí katolíci a lojalistickí protestanti. Náboženské motívy však netvoria dominantnú časť agendy separatistov, prevažujú nacionalistické a sprostredkovane aj sociálne motívy (opäť plod histórie dominancie a útlaku). IRA si vytvorila tajnú a vysoko efektívnu organizačnú štruktúru približne v polovici sedemdesiatych rokov 20. storočia. Najčastejšie formy teroru IRA sú bombové atentáty a vraždy. Najznámejšou obeťou IRA bol posledný indický vicekráľ, príbuzný britskej kráľovskej rodiny, lord Mountbatten. IRA ho zavraždila v roku 1979. Politický vývoj v Severnom Írsku je odvtedy naozaj zložitý s vždy sa zobúdzajúcou nádejou na uzmierenie znepriatelených častí. Časť členov IRA sa pred pár rokmi odtrhla a vytvorila takzvanú pravú IRA na protest proti ochote väčšej časti členov IRA vzdať sa ozbrojeného boja.

Náboženské motívy absentujú v prípade ďalšej typickej nacionalistickoseparatistickej teroristickej organizácie, baskickej ETA. Vznikla v roku 1959, a násilné akcie a atentáty začala používať v roku 1968. Za jej najväčší „úspech“ možno považovať bombový útok na auto určeného nástupcu diktátora Franka španielskeho premiéra admirála Blanka, ktorý pri útoku zahynul. Zvláštnou črtou v histórii ETA je fakt, že po Frankovej smrti, páde diktatúry a nastolení demokracie v roku 1975 ešte zvýšila svoju násilnú činnosť. V roku 1998 ETA vyhlásila prímerie, ale to trvalo iba 14 mesiacov. Pre ETA je typické, že často vraždí, vydiera a terorizuje aj vlastné etnikum - či už za nedostatok lojality a „kolaboráciu“, alebo kvôli sektárskym roztržkám vo vnútri organizácie, alebo jednoducho pre peniaze, ktoré údajne potrebuje na činnosť.

Tigri oslobodenia tamilského Ílamu na Srí Lanke sú ďalšou separatistickou, mimoriadne násilnou a, dá sa povedať, aj úspešnou teroristickou organizáciou. Opäť je tu popri etnickom aj prímes náboženského motívu. Tamilskí tigri sú produktom etnického konfliktu medzi prevažne budhistickou sinhálskou väčšinou a tamilskou menšinou. Tamili sú prevažne hinduisti, alebo kresťania. Väčšina bojovníkov z radov Tamilských tigrov je veľmi mladá, niekedy sú to priamo deti, veľmi často sú to dievčatá, ktoré tigri používajú na páchanie samovražedných bombových atentátov. 18-ročné dievča opásané bombou so semtexom zavraždilo napríklad indického ministerského predsedu Radžíva Gandhího v roku 1991. Bombu odpálila, keď mu podávala kvety. Pri výbuchu zahynulo aj ďalších 17 ľudí. Konflikt medzi tamilskými separatistami a vládou stál život už viac ako 100 000 ľudí. Organizácia Tamilských tigrov je veľmi prísna, jej bojovníci nosia na krku ampulku s jedom pre prípad, že padnú do rúk nepriateľa. Organizácia sa značne zmodernizovala a má aj internetové stránky, na ktorých propaguje svoje ciele. Investuje dokonca na kapitálovom trhu, vlastní lode, ktoré sa plavia pod rôznymi národnými vlajkami a podieľa sa aj na obchode s drogami. IRA, ETA a Tamilskí tigri sú len malou reprezentatívnou vzorkou nacionalistickoseparatistického typu teroristických organizácií. Podobné príbehy by sa dali rozprávať napríklad o Kurdskej strane pracujúcich Abdulláha Ocalana, o takzvaných svätých moslimských bojovníkoch v Kašmíre, sikhských separatistoch v Indii alebo o skupine Abú Sajáfa na Filipínach, ktorá sa snaží o odtrhnutie moslimskej časti súostrovia a zavedenie islamského práva šaríje. Skupina Abú Sajáfa má mimochodom zdokumentované prepojenie na al-Kaídu Usámu bin Ládina a smutne sa preslávila únosmi a vraždami európskych, japonských a amerických turistov. Do tejto kategórie patria aj niektoré palestínske skupiny, ako Ľudový front za oslobodenie Palestíny alebo skupina ANO Abú Nidala. Ďalšie palestínske teroristické skupiny patria súčasne ku kategórii náboženskofundamentalistických teroristických organizácií, ktoré postupne vytlačili staršie palestínske skupiny ako Čierny september, ktorá uniesla a zabila jedenásť izraelských športovcov na Olympijských hrách v Mníchove v roku 1972.

Typickou náboženskofundamentalistickou teroristickou skupinou je libanonský Hizballáh (strana Boha). Tvoria ju šíitskí moslimovia, založila ju v roku 1982 skupina asi 2000 Iráncov vyslaných do Libanonu s cieľom bojovať za zničenie Izraela a za vytvorenie teokratického štátu na spôsob Iránu. Irán dodnes organizáciu Hizballáh v Libanone financuje a zásobuje všetkým možným vrátane zbraní. Hizballáh je presvedčený, že západná civilizácia ohrozuje jedinú správnu spoločnosť - islamskú, a že Izrael je plod západného imperializmu a „Veľkého satana“ Spojených štátov amerických, ktorý bol vytvorený na potlačenie islamu a ožobračovanie moslimov. Hizballáh je zodpovedný za samovražedné útoky na americkú ambasádu v Bejrúte a na americké a francúzske vojenské kasárne, pri ktorých zahynulo viac ako 300 vojakov. Okrem útokov a bombových atentátov na Izrael uskutočnil aj celý rad únosov a vrážd Američanov a Európanov.

V súčasnosti najznámejšou a určite aj najnebezpečnejšou náboženskofundamentalistickou teroristickou skupinou je al-Kájda islamského fanatika a saudskoarabského milionára Usámu bin Ládina. Bin Ládin ohlásil vo februári 1998 vznik strešnej organizácie, ktorej celé meno znelo „Svetový front na boj proti Židom a križiakom“. Pod križiakmi mal samozrejme na mysli kresťanov. Členmi strešnej organizácie al-Kaída sú okrem iného teroristické skupiny ako egyptská al-Džama al-Islamíia, egyptská al-Džihád, pakistanská spoločnosť učencov (islamských), kašmírske separatistické hnutie, hnutie Džihád z Bangladéša a podobne. Al-Kaída je podľa americkej vládnej správy skôr organizačná základňa a finančná báza zúčastnených islamistických skupín. Jej sieť je podľa všetkého celosvetová a zasahuje svojimi chápadlami aj do západných krajín vrátane Veľkej Británie a Spojených štátov amerických. Počas svojho pobytu v Sudáne sa podľa správ tajných služieb zameriaval bin Ládin aj na výrobu chemických zbraní. V bin Ládinových táboroch v Afganistane prešli výcvikom stovky potenciálnych teroristov - často moslimov pochádzajúcich z moslimských komunít v západných krajinách. Al-Kaídou zorganizované bombové útoky na americké ambasády a útoky na New York a Washington z 11. septembra 2001 sú dostatočne známe. Talibanu, ktorého režim bol hostiteľom a ochrancom bin Ládina, bol porazený, Usáma bin Ládin je však podľa najnovších správ nažive, skrýva sa kdesi v neprístupných horách na hraniciach Afganistanu a Pakistanu a jeho al-Kaída, hoci utrpela vážne straty, je ešte stále schopná zaútočiť na americké a európske mestá.

Začiatky ďalšej náboženskofundamentalistickej skupiny Hamas boli inšpirované egyptským Moslimským bratstvom, ktoré vzniklo ako vyjadrenie náboženského odporu proti západným vplyvom ešte v dvadsiatych rokoch uplynulého storočia. Oficiálne vznikol Hamas v decembri roku 1987 po výbuchu palestínskej intifády (povstania). Založil ho slepý šejk Ahmed Jassin. Slovo Hamas je skratkou arabského názvu Islamské hnutie odporu. Hamas je známy predovšetkým ako teroristická islamská organizácia vysielajúca na izraelské územie samovražedných atentátnikov, ale je sociálno-náboženským hnutím organizujúcim množstvo aktivít koncentrovaných a organizovaných okolo mešít. Preto sa teší pomerne veľkej podpore Palestínčanov najmä v utečeneckých táboroch. Hamas a šejk Jassin definujú ako svoj cieľ zničenie Izraela vo svätej vojne. Pre Hamas to je jediný spôsob, ako založiť palestínsky štát. Akékoľvek kompromisy, na ktoré pristúpili v minulosti palestínske autority, označuje Hamas za výsledok zhubného vplyvu Západu a Židov. Džihád za zničenie Izraela je pre Hamas najvyššou náboženskou povinnosťou každého moslima. Z tejto ideológie vyplýva aj správanie sa Hamasu k umiernenejším Palestínčanom. V období od roku 1987 do roku 1992 zabil Hamas čosi viac ako 20 izraelských vojakov, ale až 100 Palestínčanov, ktorých upodozrieval z kolaborácie. Vražedné atentáty Hamasu majú zväčšujúcu sa tendenciu napriek tvrdým odvetným opatreniam izraelskej armády. Hlavnými zdrojmi financií pre Hamas sú podľa tajných služieb Saudská Arábia a Irán.

Prípadom pravicového a neislamským náboženským fundamentalizmom motivovaného teroristu bol podľa FBI Timothy McVeigh, ktorý spáchal bombový atentát na vládnu budovu v Oklahoma City v roku 1995. Bomba zabila 169 ľudí. McVeigha zrejme inšpirovalo pochybné „Hnutie kresťanskej identity“, ktoré založil extrémista Richard Butler v 70. rokoch. Je to hnutie posadnuté konšpiračnými teóriami, pripravuje sa na vojnu rás, tvrdí napríklad, že Židia sú deťmi Satana a že Ježiš Kristus nebol Žid, ale Árijec a podobne. Americkú vládu považuje za sprisahanie proti ľudu.

Hlavným predstaviteľom takzvaného novonáboženského teroru je apokalyptický kult Óm Šinrikjó. Založil ho Šóko Asahara, charizmatický a zjavne psychopatický samozvaný guru, ktorý si postupne získal až 10 000 nasledovníkov v Japonsku a ďalších 30 000 v Rusku. Šóko Asahara je poloslepý vinou glaukómu, ktorým trpel v detstve. Do Ruska sa vybral podľa správ tajných služieb najmä preto, lebo tam videl nevídané možnosti, ako nadobudnúť zbrane hromadného ničenia. Pred Óm Šinrikjó rôzne apokalyptické náboženské kulty často priviedli svojich nasledovníkov k hromadnej samovražde. Óm Šinrikjó je prvým takýmto kultom, ktorý si naopak vzal za cieľ masovú vraždu iných ľudí. Americká vládna správa o terorizme uvádza, že najpozoruhodnejšou črtou kultu je, že sa mu podarilo pritiahnuť vysoko vzdelaných a kvalitných ľudí - vedcov, počítačových odborníkov, právnikov. To bol pravdepodobne Asaharov úmysel, keďže potreboval ich vedomosti na uskutočnenie plánovaných masových vrážd. Psychologické a osobnostné profily jeho vedúcich osobností patria k tomu najprekvapujúcejšiemu, čo analýzy teroristických organizácií odhalili. Óm Šinrikjó má organizačnú štruktúru, ktorá približne kopíruje zloženie vlády v Japonsku. Má ministrov pre jednotlivé rezorty. Sekta si vybudovala aj dobre vybavené laboratóriá, v ktorých sa podarilo Asaharovým chemikom vyrobiť bojový plyn sarín, použitý pri atentáte na tokijské metro. Pracovali tiež na biologických zbraniach hromadného ničenia a v Rusku plánovali získať nukleárnu zbraň. Pred sarínovým útokom sa pokúsila sekta spôsobiť hromadnú smrť aj antraxom a botulínom. Akákoľvek snaha opustiť kult či neposlušnosť sa okamžite trestala smrťou. Robert Jay Lifton publikoval v roku 1999 obsiahlu monografiu o Šóko Asaharovi a jeho kulte a upozorňuje, že tento, na prvý pohľad japonský fenomén, nie je potenciálne iba japonský a môže byť predzvesťou čohosi, s čím sa bude západná spoločnosť stretávať. Óm, podľa jeho slov, je kult smrti v nukleárnom veku, je o zdeformovanej túžbe po prežití a ešte zúfalejšej túžbe po nesmrteľnosti. Je tiež o pohŕdaní svetom natoľko, že z toho pramení túžba ho zničiť. Podľa Liftona tak Óm v sebe zahrnul tie najdeštruktívnejšie sily storočia, ktoré práve pominulo.

Sociálnorevolučný terorizmus bol charakteristický najmä pre 70. a 80. roky 20. storočia. Najtypickejšími predstaviteľmi boli nemecká RAF (Frakcia červenej armády), francúzska Action Directe (Priama akcia) a talianske Červené brigády. RAF, alebo aj gang Baadera a Meinhoffovej, bol plodom marxistických sociálnych, a predovšetkým politických ideí rozdúchaných v intelektuálnych kruhoch študentskými nepokojmi v závere 60. rokov. K ich výčinom patrili vraždy a únosy významných ľudí, priemyselníkov a bankárov a aj bankové lúpeže. Tie zdôvodňovali potrebami revolučného boja, ale v skutočnosti si dožičili z nalúpených peňazí lukratívny životný štýl. Už v roku 1970 nadviazali kontakt s Arafatovými palestínskymi teroristami (tí v tom čase inklinovali skôr k marxizmu než k islamu) a absolvovali medzi nimi aj výcvik. Palestínski teroristi im poskytli okrem výcviku aj zbrane. V tom čase operovali v Európe aj ďalšie teroristické skupiny podporované Palestínčanmi. Pomáhali pri únose ministrov členských štátov zo zasadania ropného kartelu OPEC vo Viedni. Dvoch členov RAF zastrelilo pri oslobodzovaní rukojemníkov v Entebbe v Ugande izraelské komando, keď sa podieľali na palestínskom únose lietadla Air France. Palestínski a nemeckí teroristi uniesli spoločne aj lietadlo Lufthansy, ktoré prinútili pristáť v Mogadiše v Somálsku a žiadali prepustiť svojich druhov z nemeckého väzenia. Nemecké komando ich nakoniec všetkých pozabíjalo, alebo zajalo. Následne spáchali viacerí členovia RAF vo väzení samovraždu. Francúzska Action Directe bola skupina motivovaná predovšetkým anarchizmom a jej vražedné kampane boli otvorene protikapitalistické a protiamerické. Action Directe má na svedomí, v spolupráci libanonskými teroristami, dva najkrvavejšie útoky proti Židom vo Francúzsku - bombový útok v synagóge Passy a v jednej reštaurácii v Paríži. Vyhlásila dokonca „antisionistickú partizánsku vojnu“. Podľa prameňov stratila Action Directe silu a podporu po zrútení sa komunistických režimov v strednej a východnej Európe v roku 1989. Rovnako krvavá a ľavicovou ideológiou inšpirovaná bola činnosť Červených brigád v Taliansku. Notoricky najznámejší zločin, ktorý majú Červené brigády na svedomí, bola vražda kresťanskodemokratického politika Alda Mora. Marxizmus inšpiroval a dodnes inšpiruje aj početné teroristické skupiny v Latinskej Amerike - napríklad Svetlý chodník (Sendero luminoso) založený univerzitným profesorom Abimailom Guzmanom v Peru, ale aj ešte stále bojujúce a s kokainom kšeftujúce „revolučné“ skupiny v Kolumbii. Marxizmom maoistického zafarbenia sa oháňajú teroristi aj v ďalekom Nepále. Každý, kto zažil postupný prerod a pervertovanie naivného ľavicového idealizmu študentských búrok a pouličných bojov v Nemecku a vo Francúzsku z roku 1968 do siete teroristických organizácií, musí byť pohľadom na súčasné masové kravály a komunistické heslá antiglobalistov a rôznych anarchistických skupín veľmi znepokojený. Ďalšia generácia sa zjavne nepoučila z chýb tej predchádzajúcej a teroristické násilie typu RAF a Action Directe je možno pred dverami. Isto bude mať opäť nejaký príťažlivý revolučný názov z bohatej studnice newspeaku marxizmu-leninizmu.

Mnohé organizácie som v tomto naozaj letmom prehľade nespomenul a každá z tých, ktoré som spomenul, stojí za samostatnú monografiu - či už ako sociologický, náboženský, alebo psychologický fenomén. Nacionalistický terorizmus typu IRA ohrozuje spravidla len svoju vlastnú krajinu. Terorizmus náboženských fundamentalistov a novonáboženských kultov však celý svet. Na nekrofilný kult smrti zmenený islam, potenciálne vyzbrojený zbraňami hromadného ničenia, predstavuje pre ľudí západnej civilizácie hrozbu, ktorá môže presiahnuť svojimi smrtiacimi účinkami aj najhoršie kataklizmy. Viere na spásu v džiháde proti skazenému Západu môžu potenciálne podľahnúť desiatky miliónov moslimov, ktorým sa dostáva jediného vzdelania v podobe memorovania Koránu, a ktorí sú vystavovaní v mešitách celého sveta permanentnej nenávistnej indoktrinácii financovanej ropnými dolármi. Sekta Óm Šinrikjó je len jeden z mnohých apokalyptických zhubných náboženských kultov, ktorý má ešte vždy potenciálne až 30 000 stúpencov v Rusku plnom nezlikvidovaných a miestami mizerne zabezpečených zbraní hromadného ničenia - nukleárnych, chemických aj biologických. NATO prijalo boj proti terorizmu ako jednu zo svojich prvoradých úloh, môže to byť však úloha ďaleko presahujúca možnosti vojenskej aliancie. Nepriateľ je priveľmi eluzívny, často neviditeľný a číhajúci na svoj okamih možno priamo za rohom uprostred preľudnených centier Západu. Treba sa teda brániť, nie pokúšať sa podať mu ruku, lebo on nechce vyjednávať, ale ničiť a zabíjať.