Mapa stránky

Štvrtok, 22 Apríl 2004 00:00

Každý, kto zhliadol Mečiarov spontánny výkon v predvolebných televíznych debatách, má legitímne právo pocítiť po jeho potupnej prehre úľavu. Na okamih.

Preč bola retušovaná tvár umierneného Mečiara, ktorú si poctivo nasadzoval toľké mesiace, až mu musela byť tesná. Vrátil sa v plnej paráde manického, výbojného a agresívneho táraja, ktorému sa rodia vety priamo v ústach, bez zbytočnej zastávky v mozgovej centrále. Pripomenul časy svojho vládnutia aj tým, ktorých pamäť má trochu kratší dych. To slušnejšie Slovensko sa väčšinovo zľaklo a prišlo zabrániť jeho zvoleniu. To bolo tých asi 600-tisíc hlasov, ktoré pribudli v druhom kole volieb Ivanovi Gašparovičovi. Ťažko povedať, či ľudia volili menšie zlo, skôr by sa dalo povedať, že mnohí prišli zabrániť zlu zjavnému a nápadnému, navyše medzinárodne povestnému, a navraveli si, že to druhé zlo páchne predsa len menej.

Ivan Gašparovič mal síce ešte pred voľbami svetlú chvíľku, keď povedal, že jeho výhodou je to, že nie je Mečiar, ale teraz sa k tomu mečiarovskému daru akosi nehlási. Ďakuje každému – Ficovi, „národným silám“, dokonca Mečiarovi za „korektný zápas“, len nie tým, ktorí si prišli k volebnej urne zaťažiť svedomie, poháňaní konkrétnou obavou. Nevedno, pravda, či o to poďakovanie stoja.

Mečiar zasa potvrdzuje svoju chronickú a takmer zabudnutú diagnózu. Prehrať ako chlap nevie a pripomína urazenú frajlu. Iba slzičky nahrádza absurdným popiskovaním a za každú paranoidnú nehoráznosť, ktorých vychŕlil tucty, pridáva šibalský úsmevček, ktorý má signalizovať neexistujúce skrývané vedomosti a sebavedomie. Určite sa chystá škodiť, ale robil niekedy niečo iné?

 

Späť do reality

Ale s tou úľavou pomaly. Mnohí na ňu majú legitímny dôvod, aj zahraničie reagovalo s opatrným uspokojením, ale po pár dňoch je rozumné vrátiť sa do mrzkej reality. Previnenia Ivana Gašparoviča, a je ich neúrekom, sa v televíznej skratke scvrkli na to, že nazval Michala Kováča „starým (ch)ujom“. Nuž keby len to... a nakoniec sa vraj aj ospravedlnil. Pripomenúť treba, že bol napríklad generálnym prokurátorom, ktorý zmaril vyšetrenie Mečiarovho podielu na krádeži dokumentov ŠtB z Tisovej vily v Trenčíne, a ktorého odvolal prezident Havel pre neschopnosť a nečinnosť. Za jeho predsedovania a s jeho nemalým pričinením sa slovenský parlament previnil proti väčšine písaných i nepísaných pravidiel demokratického parlamentarizmu, prijal všemožné mizerné dokumenty vrátane mizernej ústavy, tú potom nespočetnekrát porušil, začala mu (parlamentu) trčať slama nie len z topánok, ale i z okien, a stal sa v očiach ľudu naozaj nedôveryhodnou inštitúciou. Veľká časť výhrad a protestov, ktoré si Slovensko za tie roky vyslúžilo od demokratického Západu, smerovala do parlamentu – Ivanovi Gašparovičovi. Verne hlasoval za všetky svinstvá, ktoré HZDS a jeho spojenci do parlamentu priniesli a robil to poctivo aj ako radový poslanec – až do volieb v roku 2002. Podržal hlasom Ivana Lexu a hlasoval aj proti návrhu KDH na zrušenie Mečiarových amnestií. Ako Mečiarov sluha vynikal vernosťou. Potom sa stal odkopnutým sluhom. Nie tak dávno. Nevyzerá to, že by sa chcel od čohokoľvek zo svojej minulosti dištancovať, dokonca ani, že by si bol nejakých svojich prešľapov vedomý. To, že sa ospravedlňuje „ak bolo v minulosti niekomu ublížené“, je veľmi úbohé pokánie. Napriek tomu bude novým slovenským prezidentom. Nepochybne demokraticky zvoleným, i keď ho zvolilo iba o čosi viac ako štvrtina oprávnených voličov, a tých, ktorí nevolili ani Mečiara, ani Gašparoviča, je 56 percent.

Na otázku o svojej nestraníckosti vo funkcii dáva Ivan Gašparovič štandardnú odpoveď, že zo strany vystúpi, ale že má filozofiu, ktorú si samozrejme ponechá. Nevieme, čo na to filozofi, Ivan Gašparovič pravdepodobne chápe pod týmto eufemizmom zmäť pocitov, predsudkov a afinít, ktoré zdieľa so svojimi spolustraníkmi. Niektoré, zrejme zasiate kedysi dávno na hodinách marxizmu, nazýva sociálnym cítením. Iné, tie z kategórie predsudkov, ktoré si vyrozprávali na stretnutiach „národných síl“, nazýva zasa národným cítením. To aspoň vyplýva z jeho politickej anamnézy. A to asi aj povedie, okrem kamarátskych dohôd a múdrych poradcov z rovnakej liahne, jeho ruku pri podpisovaní či nepodpisovaní zákonov. Ale prognózou možného správania budúceho prezidenta a jeho interakcií so slovenskými politickými stranami škoda zdržiavať. Je vlastne pomerne jasná, veď vrana k vrane sadá.

 

Bilancia strát

Okrem Mečiara mali tieto voľby i ďalších porazených. Je ich veľa a netreba k nim teraz rátať kandidátov, ktorí sa nedostali do druhého kola, ani ich politické strany. Porazení sú predovšetkým všetci tí, ktorí konečne chceli mať slušného a múdreho prezidenta. Nebude taký ani taký. Týchto porazených je veľa, možno tri štvrtiny všetkých voličov. Patria k nim aj tí, ktorí si myslia úprimne, že Ivan Gašparovič túto ich požiadavku spĺňa a volili ho, aj tí, ktorí ho volili s odporom, ale aj tí, ktorí sa nepremohli a voliť nešli. Na dlhých päť rokov prišli všetci o ten kus sebaúcty, ktorú môže človek čerpať z hrdosti, či aspoň spokojnosti s osobou, ktorá je navonok zosobnením jeho krajiny.

Na otázku, či môže novozvolený prezident vrátiť prezidentskému úradu morálnu autoritu, odpovedal televíznej redaktorke v noci hneď po voľbách Peter Osuský tak, že to môže urobiť iba ten, kto morálnu autoritu má. To je teda ďalšia z bilancie volebných strát. Morálnu autoritu a povesť vysokého úradu možno odvodiť iba od zoznamu tých, ktorí ho postupne zastávali. V ústave sa o nej nepíše nič.

Do bilancie strát treba započítať aj politickú kultúru krajiny. Tá už vyzerá byť poškodená Mečiarovými klonmi takmer nenapraviteľne a natrvalo. Ale nie len Mečiarovými klonmi. Usilovne na tej deštrukcii pokračovali aj iné politické bratstvá vrátane povedzme SDKÚ či ANO. Čoraz menej je tých, ktorí si stále myslia, že prvým predpokladom pre službu verejnosti by mala byť osobná integrita a slušnosť, a druhým, rovnako dôležitým, intelekt a vzdelanie. Ešte menej je tých, ktorí by ešte vždy očakávali aj istú noblesu. Čoraz viac je však tých, ktorí rezignovane prijali celý ten otáčajúci sa slovenský orloj prefíkancov priemerného umu, pochybnej morálky a zlých spôsobov.

Výsledok týchto volieb zrejme predznamenáva aj ďalší vývoj v parlamentných voľbách. Zdá sa, že vo väčšine sa ľudia, s výnimkou poblúznených Mečiarových verných, nacionalistov a komunistov, budú unúvať k volebným urnám iba vtedy, ak pocítia z čohosi strach. Nedobrá perspektíva.

Práve toto je okamih, keď treba, proti všetkej tristnej realite, tvrdohlavo a neuhýbajúc trvať na tom, že politika má a musí byť postavená na nepredstieraných hodnotách a že by ju mali robiť iba slušní a pevní ľudia, ktorí chcú slúžiť, a nie vládnuť. Nech návrat takej politiky trvá hoci aj roky. To nie je donkichotské prianie, to je pud sebazáchovy.