Mapa stránky

Konšpiračné teórie zaplavujú aj celkom nepolitické oblasti ľudskej kultúry a civilizácie, takmer vždy však mávajú politické implikácie. Konšpiračná mentalita je priťahovaná k politike ako nočný motýľ ku svetlu.

Konšpiračná mentalita nejako vzniká a niečím sa živí. Musí to byť niečo, čo je v ľudskej spoločnosti všadeprítomné, inak by zahynula na podvýživu. Ale očividne sa jej darí. Veda, ak je naozaj vedou, je posadnutá predovšetkým kladením otázok typu „prečo“ a „ako“, a za odpoveď hodnú mena vedeckej hypotézy považuje iba taký výrok, ktorý možno (napríklad experimentálne) vyvrátiť. A pokúša sa práve o to – testuje každú hypotézu a dovolí jej platiť iba podmienečne, dovtedy, kým ju niekto nevyvráti. Štandardne však ľudská myseľ takto nefunguje a v bežnom živote na to niet ani dostatok času.

Diabolská kauzalita

Ľudská myseľ nasáva z prostredia tvoreného inými ľuďmi a médiami celé bloky spoločnosťou prijatých kauzálnych atribúcií (vysvetlení o príčinách) a netestuje kriticky všetko tak, ako veda hypotézy. Ľudia preto zdieľajú veľmi silné očakávania týkajúce sa predpokladaných príčin javov a udalostí. Sociálny psychológ Serge Moscovici nazval tieto z prostredia prevzaté bloky vysvetlení v našich hlavách sociálnymi reprezentáciami: „Sociálne reprezentácie vnucujú istý druh automatického vysvetlenia. Príčiny sú vybrané a navrhnuté už pred detailným hľadaním či analýzou informácií. Bez nejakého aktívneho rozmýšľania sú vysvetlenia, ktorým ľudia uveria, predurčené ich sociálnymi reprezentáciami“. To platí prakticky pre každého, nie len pre ľudí s vyvinutým sklonom veriť konšpiračným teóriám. Mimochodom aj bloky predsudkov (trebárs heroické mýty o vlastnom národe a znevažujúce predsudky o iných národoch) sú sociálnymi reprezentáciami. S konšpiračnou mentalitou to súvisí, lebo aj konšpiračné vysvetlenia sú najčastejšie sociálnymi reprezentáciami, ktoré sa dostávajú do hláv ľudí z prostredia. Konšpiračná mentalita len má práve k týmto vysvetleniam zvláštnu afinitu.

Ľudia sú spravidla fascinovaní predovšetkým prostou a všetko vysvetľujúcou kauzalitou, tzv. „prvotnou príčinou“, najmä ak sú vystavení nejakej znepokojujúcej realite, ktorou môže byť čokoľvek – od nezamestnanosti cez smrtiace epidémie chorôb až po prírodné katastrofy. Tá jednoduchá prvotná príčina je obyčajne pôsobenie nejakých tajomných síl a veľmi často nejaké sprisahanie. Francúzsky autor Leon Poliakov zaviedol v súvislosti s takto fungujúcou štruktúrou ľudského myslenia termín „diabolská kauzalita“ Tú videl v akcii najmä keď ľudia v rôznych okamihoch dejín hľadali vinu za katastrofy, ktoré ich postihli, v diabolských sprisahaniach kresťanov (starý Rím), templárov, slobodomurárov, Židov a podobne. Ani neexistujúci mimozemšťania sa v modernej dobe nevyhli úlohe „diabolskej kauzality“. Diabolská kauzalita je kostnou dreňou všetkých veľkých konšpiračných teórií a má vážne politické dôsledky. Prvým je fakt, že nahrádza skutočnosť iracionálnym mýtom a absolútne zahradzuje cestu k hľadaniu skutočných príčin neblahých sociálnych javov a katastrof. Pokojne môžeme hovoriť o indukovanej kolektívnej politickej slepote. Druhý dôsledok vyplýva z toho prvého a je ním neschopnosť nájsť skutočné riešenia. Tretím je nasmerovanie hnevu más ľudí na domnelých vinníkov. Tí sa stávajú obeťami často nepríčetného násilia. A existuje aj štvrtý dôsledok, ktorý môže trvalo poznačiť konkrétnu civilizáciu. Diabolská kauzalita, keď už raz ovládla mysle ľudí a rozvinula ich konšpiračnú mentalitu, má nekonečne tuhý život. Kolektívna pamäť spoločnosti ju po jej výbuchu nevytesní celkom do zabudnutia, ale zabuduje ju do sociálnych reprezentácií ako jedno z vysvetlení, ktoré sú k dispozícií, a ktoré číha na svoju novú príležitosť. Môže zamoriť myslenie celých generácií ľudí.

Amatérsky vedec

Konšpiračná mentalita sa často skrýva pod ctihodnou nálepkou vedeckej teórie, alebo aspoň z vedy ukradnutej terminológie. Konšpiračná mentalita sa podvedome hanbí za svoju primitívnu atavistickú podstatu a cíti sa lepšie, ak je jej nahota zakrytá terminológiou budiacou rešpekt. Tú si v každej dobe čerpá z modernej vedy. Závisí to, pravda, od konkrétnej kultúry. Napríklad na Haiti ešte aj dnes môžu ľudia s konšpiračnou mentalitou veriť na mocné kliatby woodoo, v Európe je bezpečnejšie hovoriť napríklad o paranormálnych fenoménoch, parapsychológii, bioenergiách a geopatogénnych zónach. Vedecky znejúce termíny prerazia poľahky bariéru ľudskej kritickosti, lebo zo strany vedy nik útok iracionality nečaká.

Pokiaľ nie je človek výskumníkom, získava poznatky z vedeckých objavov a teórií „z druhej ruky“, z toho, čo je filtrované najrôznejšími médiami. Serge Moscovici si pomohol termínom „amatérsky vedec“ na popis laika, ktorý má záujem o vedecké objavy a nové teórie a je nimi ovplyvnený. Transformované cez médiá do jednoduchosti majú tieto nové myšlienky dopad na vysvetlenia podľa „zdravého rozumu“ (common-sense), ktoré si ľudia osvojujú. Moscovici napríklad študoval ako si ľudia osvojili trivializované myšlienky z Freudovej psychoanalýzy pri vysvetľovaní správania seba i druhých. Niektorí ľudia majú po spopularizovaných poznatkoch skutočný hlad a čítajú množstvá publikácií, niekedy vynikajúcich, inokedy pochybnej kvality. To je pre spoločnosť nesmierne cenné. Problémom však je, že pre laika je veľmi ťažké rozoznať, s ktorou kategóriou má tú česť. Vo väčšine kníhkupectiev navyše často susedí pseudovedecký brak so skutočnou popularizovanou vedou na jednej polici. Tragické je, že pseudovedecký brak býva neporovnateľne obchodne úspešnejší ako skutočná popularizovaná veda a vydáva a predáva sa v omnoho väčších nákladoch. Atraktívne táraniny Immanuela Velikovského o zrážke svetov či Ericha von Dännikena o mimozemšťanoch, rôzne príručky o numerológii či napríklad teórie dr. Jonáša o vplyve hviezd na pohlavie narodeného dieťaťa (medzi záplavou iných nezmyslov), sa tak stávajú súčasťou interpretácie sveta v hlavách inak psychicky zdravých a inteligentných ľudí. Ak sa pýtate ako súvisí tento poľutovaniahodný jav s politikou, tak odpoveďou je, že je iba odvrátenou stranou mince tej istej hrozby. Fakty a polofakty, ktoré sú organizované do príťažlivo pôsobiacich neexistujúcich súvislostí mrzačia kritické myslenie a vytvárajú základ konšpiračnej mentality – mentality pripravenej osvojiť si rovnako nekriticky aj dobre organizované bludy o svetových politických sprisahaniach.

Hystórie

Elaine Showalter je historička, ktorá sa venuje dejinám lekárskej vedy. Venovala sa medziiným aj dejinám diagnózy hystérie. Hystéria, koncom 19. a začiatkom 20. storočia módna diagnóza, akoby zmizla. Cituje francúzskeho historika lekárskej vedy Étienne Trillata, ktorý napísal, že: „Hystéria je mŕtva, to je isté, a zobrala si svoje tajomstvá do hrobu“. Elaine Showalter však vraví, že hystéria nezmizla, len sa premenovala pre potreby novej éry. V predchádzajúcom desaťročí sa napríklad Spojené štáty stali horúcou zónou psychogénnych ochorení, nových a mutujúcich foriem hystérie zosilovanej modernými komunikačnými prostriedkami. Niekedy majú charakter masovej hystérie. Medzi také počíta masové javy ako syndróm chronickej únavy, na ktorú sa náhle sťažujú tisícky ľudí, syndróm vojny v Zálive u mnohých vojnových veteránov, poruchu známu ako „mnohonásobná osobnosť“, ale aj vlny správ o únosoch ľudí mimozemšťanmi: „Infekčné choroby sa šíria ekologickými zmenami, modernou technológiou, urbanizáciou, leteckou prepravou a stykmi medzi ľuďmi. Infekčné epidémie hystérie sa šíria príbehmi opakovaným rozširovanými knihami o svojpomoci, článkami v novinách a časopisoch, televíznymi debatami a seriálmi, filmami, internetom a dokonca literárnou kritikou. Kultúrne scenáre hystérií, ktoré nazývam hystóriami, sa rýchlo a nekontrolovateľne multiplikujú v čase masových médií, telekomunikácií a e-mailu.“ Kolektívnymi spúšťačmi sú, obrazne povedané, novinové titulky. Simon Wessely, ktorý prednáša psychologickú medicínu na King´s College School of Medicine v Londýne vysvetľuje, že „všetko čo sa zmenilo je iba presná povaha falošných vysvetlení (kauzálnych atribúcií). V minulých časoch boli za masovú hystériu zodpovední démoni, špiritizmus a posadnutie diablom. Dnes sme ohrozovaní rovnako neviditeľnými plynmi, vírusmi a toxínmi.“ Showalter píše, že na prepuknutie takejto hysterickej epidémie sú potrebné tri veci: nadšený lekár či teoretik, ktorý si myslí, že objavil nejaký syndróm, nešťastní, zraniteľní a sugestibilní pacienti a kultúrne prostredie, ktoré to podporuje. Niekto (niektorý lekár) najprv zverejní domnelú poruchu a potom pritiahne pacientov do svojej komunity. Ľudia masovo začínajú u seba nachádzať popísané príznaky. Veľmi pomáha, ak sa jedná o akúsi unifikovanú teóriu, ktorá poskytuje zdanlivo jasné a koherentné vysvetlenie pre mnohé nejasné a mätúce príznaky. Veľmi často je to priamo prepletené s nejakou konšpiračnou teóriou. Hodí sa napríklad vládne sprisahanie, alebo sprisahanie jednej rasy proti druhej. Do tejto kategórie patrí napríklad presvedčenie nemalej časti černošského obyvateľstva New Yorku, že drogy pomáha distribuovať vláda bielych, aby vyhubila čiernych (píše o tom Daniel Pipes v knihe Sprisahania). Patria sem aj konšpiračné teórie o tom, že AIDS je produktom vojenských laboratórií v Spojených štátoch a podobne. Showalter cituje antropologičku Sherill Mulhern, ktorá píše o „vynorení sa konšpiračnej teórie ako jadra stáleho vzorca klinickej interpretácie. V Spojených štátoch počas uplynulého desaťročia sa stalo klinické prostredie pôdou pre rastúcu sociálne pôsobiacu konšpiračnú mentalitu, ktorá podkopáva kľúčové oblasti duševného zdravia, trestného práva a súdneho systému“. Spojené štáty sú v tejto veci veľmi nápadné, ale týka sa to, pochopiteľne, aj iných západných krajín.

Showalterovské „hystórie“ nie sú iba prichádzajúce a odchádzajúce vlny módnych kolektívnych poblúznení, z ktorých dobre žijú húfy lekárov a právnikov, nehovoriac o novinároch. Sú to predovšetkým prejavy konšpiračnej mentality, ktorá ohrozuje dôležitú oblasť vedy. Zanášajú do vnímania sveta deštruktívny nepravdivý prvok, ktorý deformuje racionálne poznanie. Sú to tiež masové javy s veľmi neblahými politickými konzekvenciami, ktoré môžu ovplyvniť rovnako správanie sa voličov, ako správanie sa politikov. Tí môžu začať napríklad riešiť na legislatívnej úrovni neexistujúci problém, alebo konšpiračný blud.