Mapa stránky

Politické konšpiračné teórie žijú na stránkach médií v tesnom susedstve s neprehľadným množstvom pseudovedeckých a fantastických tvrdení a teórií. Možno ich považovať za pokrvných príbuzných, lebo sa napájajú z toho istého psychologického zdroja.

Doménou tejto nesvätej aliancie najrôznejších nepriateľov zdravého rozumu sú prirodzene bulvárne médiá, ale v nestrážených okamihoch redaktorskej nevinnosti zablúdia aj na stránky či obrazovky inak serióznych časopisov a televíznych staníc. A tak sa čitateľ môže v tom istom periodiku (napríklad v americkom National Enquirer) dočítať o tajných politických čachroch neexistujúceho tajného spolku, o únose známej speváčky mimozemšťanmi a o zázračnej terapii, nad ktorou „oficiálna veda žasne“. To všetko, samozrejme, s bežným menu horoskopov, čínskych horoskopov, zaručene pravdivých príbehov vyliečenia smrteľných nemocí pomocou alternatívnych medicínskych postupov a numerologických predpovedí. Výsledkom je, že milióny ľudí si nosia v hlavách „alternatívny“ chaos, ktorý často berú smrteľne vážne pri svojich interpretáciách sveta. Tak sa môžete začať celkom vážne zaoberať znamením, v ktorom sa narodila niektorá osoba, keď potrebujete odhadnúť jej osobnostné charakteristiky (napríklad ja som sa narodil v znamení Býka, čo mnohé vysvetľuje). Táto „iracionalita light“ býva, žiaľ, prekurzorom skutočnej konšpiračnej mentality.

Pseudovedy

Pseudovedy sú zaujímavým fenoménom aj z čisto vedeckého pohľadu. Skutočného vedca predsa musí tiež zaujímať ako a prečo vznikajú títo bizarní spolupútnici ľudskej snahy o poznanie, a tiež prečo im tak veľa ľudí a tak ľahko podľahne. Nesmiernu prácu s prehľadom vtedajších pseudovedeckých tvrdení si dal v roku 1988 americký psychológ Terence Hines v knižke Pseudescience and the Paranormal, doba je však rýchla a jeho bez tak dlhý zoznam psudovedeckých teórií sa odvtedy značne „zmodernizoval“. Mnohé však majú tuhý život. Tak napríklad viera v „paranormálne“ javy. Na mysli mám telepatiu, teda priame prenášanie myšlienok a čítanie mysle, liečenie na diaľku, telekinézu, zhováranie sa s mŕtvymi, život po smrti a podobne. Tak trochu do tejto kategórie patria aj všelijaké predstavy o bioenergiách, alternatívnej liečbe dotykom „senzibilov“, prútkarení a geopatogénnych zónach, ale tiež viera v kliatby spojené s egyptskými múmiami. Woody Allen si na túto tému zažartoval, keď spomenul „bizarný zážitok dvoch bratov, bývajúcich na protiľahlých miestach zemegule, z ktorých sa jeden vykúpal a druhý bol naraz čistý“. Ak má však niekto chuť pri týchto témach podobne zľahčujúco žartovať, tak si treba pripomenúť, že aj u nás sa môže stať, že zúfalí rodičia či dokonca policajti si privolajú na pomoc pri hľadaní strateného dieťaťa známe „médium“. Reakcia zneistených normálnych ľudí je defenzívne „niečo na tom môže byť“, alebo „čo keď je to vo výnimočných prípadoch pravda, i keď je to väčšinou podvod“, či dokonca „nechcem si vyčítať, že som vynechal jednu z možností“. Niektorí tiež príjmu tvrdenie, že „sú veci, ktoré nedokáže oficiálna veda vysvetliť“, čo môže byť síce pravda, ale nedáva to zmysel, ak neexistuje jediný dôkaz o samotnej existencii pseudovedeckého javu. To sú tie povestné pootvorené zadné dvierka pochybností o racionálnom, cez ktoré sa pseudovedy dostávajú aj do hláv kritických ľudí. Rovnaké pochybnosti otvárajú dvierka do ľudskej mysle aj politickým konšpiračným teóriám. Protagonisti pseudovied aj nich laickí stúpenci často obviňujú nenapraviteľných skeptikov a skutočných vedcov zo zadubenosti, uzatvorenej mysle a z predsudkov, lebo títo vyžadujú skutočný dôkaz a neprijmú ako dôkaz anekdotu. Je to zvlášť prefíkaná taktika, lebo kto by už chcel aby ho vnímali ako bigotného racionalistického zadubenca?

Čo je to pseudoveda? Terence Hines píše, že je to doktrína alebo systém presvedčení, ktorý predstiera, že je vedou. Najbežnejšou charakteristikou pseudovedy je to, že je vystavaná na nevyvrátiteľnej či neodmietnuteľnej hypotéze. Ako príklad takej hypotézy uvádza tvrdenie, že „ja, Terence Hines, som vtelenie Boha a vesmír som stvoril pred tridsiatimi sekundami“. Na námietku, že je to nezmysel, lebo všetci máme spomienky na dlhé roky našej existencie, vraví, že môže odpovedať tak, že stvoril každého kompletne aj s tými spomienkami. To je naozaj ťažké vyvrátiť. Pseudovedecké hypotézy nemajú, pochopiteľne, natoľko absurdný charakter, ale podobne nezvratnú vnútornú „logiku“.

Dve perličky z dlhého zoznamu

Prípad Uriho Gellera. Okolo roku 1970 prišiel do Ameriky izraelský „telepat“ Uri Geller a zakrátko sa stal mediálnou senzáciou. Vystupoval v nespočetných televíznych programoch. Už vtedy sa zaoberali viacerí výskumníci aj oficiálne čímsi, čo sa nazývalo laboratórna parapsychológia a poctivo pokúšali sa dokázať existenciu javov ako „mimozmyslové vnímanie“ v laboratórnych experimentoch. Gellera považovali za dôkaz, ktorý konečne prišiel. Jeho parádnym trikom bolo „psychické“ ohýbanie kovových predmetov, najčastejšie lyžičiek. Všetky jeho výkony sa ukázali byť šikovnými kúzelníckymi trikmi. Pri ich odhalení pomáhal iný veľmi zdatný majster kúzelníckych trikov James Randi, ktorý mal neporovnateľne vycvičenejší zrak ako aj tí najskeptickejší z radov oficiálnych vedcov „parapsychológov“. Randi udeľoval v roku 1980 aj zábavné ceny „Uri Awards“ v niekoľkých kategóriách: akademickú („vedcovi, ktorý vyslovil najhlúpejšiu vec z oblasti parapsychológie“), dotačnú („financujúcej organizácii, ktorá dala najviac peňazí na najhlúpejšiu vec v oblasti parapsychológie“), za výkon („telepatovi, ktorý s najmenšou dávkou talentu podvedie najviac ľudí“) a médiu („žurnalistickej organizácii, ktorá podporila najnehoráznejšie tvrdenie o parapsychológii“). Spomína to vo svojej eseji pre časopis Scientific American nositeľ Pulitzerovej ceny (za knižku Gödel, Escher, Bach) Douglas Hofstadter.

Bermudský trojuholník. Je to oblasť v západnom Atlantiku, kde údajne miznú za viac ako tajomných okolností lode i lietadlá. Historky tohto druhu sa objavujú už od 19. storočia, ale skutočne ich rozvírila v roku 1974 knižka Charlesa Berlitza The Bermuda Triangle Mystery. Terence Hines píše, že Bermudský trojuholník je od začiatku do konca vyfabrikovaným tajomstvom a celé tajomstvo charakterizuje ako „vzor falošného spravodajstva; vymazávania dôležitých informácií; pokrútených hodnôt pisateľov, vydavateľov a médií; a často úmyselného zavádzania dôverčivej verejnosti.“ Hines uvádza pre to mnoho príkladov, medzi nimi aj prípad lode Freya ktorá sa podľa Berlitza stratila v Bermudskom trojuholníku. V skutočnosti ju našli s polámanými sťažňami, plávajúcu na boku pri západnom pobreží Mexika, teda v Pacifiku. Loď vyplávala zo západomexického prístavu a zničilo ju zrejme prudké zemetrasenie, ktoré v tých končinách vtedy zaznamenali. Podobné to je aj so slávnou legendou o strate lietadiel typu Avenger letu 19 v Bermudskom trojuholníku v roku 1945, ku ktorej sa pridali divoké príbehy o objavení sa členov ich posádok, ktorí vraj nezostarli ani po desaťročiach. Pseudovedecká literatúra o Bermudskom trojuholníku by dnes vyplnila police celej knižnice.

Veda sa bráni

Douglas Hofstadter popísal v už spomínanej eseji vznik vedeckej obrannej inštitúcie proti nezmyslom, ktorá dostala názov CSICOP. Je to skratka pre „Committee for the Scientific Investigation of Claims of the Paranormal“ a existuje už štvrť storočia (nájdete na www.CSICOP.org ). Je to, podľa Hofstadtera, čosi ako policajt, ktorý stráži pravdu – a pracuje usilovne. Ezoterický názov skrýva celkom neezoterický cieľ: aplikovať zdravý rozum na tvrdenia o mimozemskom, neuveriteľnom a nepravdepodobnom. Pod tlakom expanzie pseudovedeckých nezmyslov sa dali dokopy napríklad filozofi ak Paul Kurtz, Ernest Nagel a Willard Van Orman Quine, psychológ Ray Hyman, Hofstadterov predchodca v Scientific American slávny esejista Martin Gardner, už spomínaný mág James Randi, ale aj povedzme spisovateľ Isaac Asimov. CSICOP vydáva dodnes nesmierne užitočný časopis Skeptical Inquirer, ktorého zmyslom je boj proti nezmyslom (nájsť ho môžete na tej istej webovej stránke CSICOP). Douglas Hofstadter napísal neskôr k svojej eseji aj postskriptum (v knižke Metamagical Themas), kde upozorňuje na riziko kritickej mysle, že sa utopí v technických detailoch: „Môže pyramída z papiera naozaj naostriť žiletku, ktorú po ňu umiestnite? A koľko týždňov počkáte, kým to nakoniec vzdáte?“

Politika nepomáha (ani médiá)

Možno si niekto spomenie, že sme tu mali po Novembri aj ministra zdravotníctva, ktorý mal slabosť pre istý segment pseudovied v medicíne. Aj astrologická kabala dr. Jonáša s predpovedaním pohlavia detí na základe konštelácie hviezd v okamihu ich počatia mala chvíľu nádej na politickú podporu. Ale neobchádza to ani vedecky najvyspelejšie krajiny. V roku 1998 bolo v Spojených štátoch založené Národné centrum pre doplnkovú a alternatívnu medicínu (NCCAM), ako pokračovateľ Úradu pre alternatívnu medicínu (OAM). Kimball Atwood píše v najnovšom čísle Skeptical Inquirer, že ani OAM nevznikol pre existenciu akejkoľvek medicínskej či vedeckej potreby, ale preto, že senátor Tom Karkin zo štátu Iowa a bývalý člen Snemovne reprezentantov z Iowy Berkley Bedell uverili nehodnoverným medicínskym tvrdeniam. Bedell si myslel, že akési „Naessens Serum“ vyliečilo jeho rakovinu prostaty, odporučil alternatívnu medicínu svojmu priateľovi Harkinovi, ktorý neskôr uveril, že včelí peľ (materská kašička) vyliečila jeho sennú nádchu. Pointa je v tom, že senátor Harkin je roky buď predseda, alebo podpredseda (podľa toho, kto má v Senáte väčšinu) senátneho podvýboru pre prácu, zdravie a humanitné služby a vzdelávanie, ktorý má schvaľovacie právomoci. NCCAM míňa od svojho vzniku vzácne verejné zdroje na projekty ako „liečba na diaľku“ (to keď skupina ľudí intenzívne myslí na vyliečenie niekoho iného), terapeutický dotyk (liečba dotykom „senzibila“) a ďalšie. Jeden z výskumníkov tohto centra, psychológ Gary Schwartz, publikoval knihu, v ktorej tvrdí, že vedecky dokázal „pokračovanie vedomia po smrti“. Atwood uzatvára, že po desiatich rokoch existencie OAM/NCCAM a 200 miliónoch minutých dolároch nevyprodukovali jediný dôkaz o účinnosti „alternatívnych metód“, ale naďalej financujú a propagujú pseudovedu z peňazí daňových poplatníkov. Podpora „nevedcov“ v politike ako senátora Harkina trvá. Politika aj v demokracii naozaj často nepomáha, ale otvára dvierka do sveta iracionálneho sveta mýtov a konšpirácií. A médiá sú plné seriálov ako Akty X či Mestečko Twin Peaks.