Mapa stránky

V sobotu uplynulo presne desať rokov od prijatia mierového plánu pre Blízky východ známeho pod menom nórskeho hlavného mesta. Médiá vtedy extaticky oslavovali dohody z Osla ako konečný prielom. Dnes je z nich prach.

Medzitým sa dramaticky zrútil aj najnovší plán mieru pre Blízky východ schválený iba pred štvrťrokom – Cestovná mapa. Poučení osudom dohôd z Osla boli politici i novinári voči budúcnosti plánu už skeptickejší, takmer všetci však hovorili o reálnej nádeji. Bezdôvodne a proti všetkým predchádzajúcim skúsenostiam.

Politici, ktorí sú architektmi dohôd, majú optimizmus v popise práce. Mali by tam však mať aj realizmus – ako pracovnú metódu i poistku proti falošným ilúziám. Cestovná mapa bola napísaná rukopisom dohôd z Osla a mala do svojej matérie votkané takmer všetky chybné premisy, ktoré viedli zlyhaniu Deklarácie princípov usporiadania prechodnej samosprávy (oficiálny názov dohôd z Osla). Očividne autori Cestovnej mapy z celého „kvarteta“, teda z amerického ministerstva zahraničných vecí, z OSN, z Európskej únie a z Ruska, sa nijako nepoučili a nepovažovali absolútne zlyhanie istého konceptu za dôvod ho zmeniť či nahradiť iným. Ich problémom zrejme je, že konštruovali plán pre ten izraelsko-arabský svet, ktorý existuje v ich hlavách, nie pre skutočný svet Blízkeho východu. Ten fiktívny svet sa v hlavách konštruktérov mierových dohôd neobjavil náhle – má v západnom myslení anamnézu siahajúcu do prvej polovice 20. storočia, vyvíja sa plynulo celé desaťročia na ideologickom podloží postimperialistických pocitov západného previnenia voči „tretiemu svetu“ a postmodernej vyprázdnenosti, a skresľuje západné vnímanie nielen blízkovýchodného konfliktu, ale aj možností medzinárodných inštitúcií a sily rokovacích stolov. Zlyhaniu Cestovnej mapy možno porozumieť aj na základe krátkeho prehľadu chronológie udalostí uplynulých týždňov – teror, likvidácia teroristických vodcov, vnútorný boj palestínskych skupín a síl, odstúpenie Mahmuda Abbása a podobne. Zlyhanie plánu na mier nemôže nikoho tešiť, ale o tom, že najnovšia Cestovná mapa pravdepodobne zlyhá a aj prečo, som písal už v Domine 22/2003. Pre skryté a najdôležitejšie príčiny sa však treba vrátiť aspoň k osudu dohôd z Osla.

 

Prečo zlyhalo Oslo?

Tí, ktorí si v zmätku stále nových informácií dokážu vyvolať atmosféru spred desiatich rokov, spomenú si určite najmä úľavu a nadšenie z dosiahnutých dohôd. Pripomína ju odborník na Blízky východ Daniel Pipes v New York Post. Prezident Clinton vtedy hovoril o „veľkej chvíli v histórii“, americký minister zahraničných vecí Warren Christopher o tom, že „nemožné máme na dosah“, a izraelský minister zahraničných vecí Šimon Peres v dohodách videl „obrysy mieru na Strednom východe“. V superlatívoch sa predháňala aj tlač, oslavujúc „objavnú stavbu“ dohôd, „inauguráciu novej epochy“ a podobne. Dohody podpísali na trávniku pred Bielym domom 13. septembra 1993 Jicchak Rabin a Jasir Arafat. Ich podanie rúk slúžilo dlho ako symbol úspešného tvorenia mieru. Svet, s výnimkou úplných skeptikov, ktorých v tom čase nebolo veľa ani v samotnom Izraeli, videl v dohodách z Osla brilantné riešenie, ktoré každej strane prinesie to, po čom najviac túži: dôstojnosť a autonómiu Palestínčanom a uznanie ich štátu a bezpečnosť Izraelčanom. Namiesto toho prinieslo Oslo Palestínčanom chudobu, korupciu, kult smrti, továrne na samovrahov a militantnú islamskú radikalizáciu (dovtedy boli Palestínčania možno najviac sekulárnym arabským spoločenstvom). Izraelčanom prinieslo zasa takmer 900 zabitých a vyše 5000 zranených v dnes už nespočetných brutálnych palestínskych teroristických útokoch, nehovoriac o ťažkých ekonomických, psychologických a morálnych stratách. Pred desiatimi rokmi pracovali v Izraeli desiatky tisíc Palestínčanov a prospech mali z toho všetci. Dnes tam nepracujú takmer žiadni a Izrael zo zúfalstva stavia okolo svojho územia nepriestupný múr. Obidve strany konfliktu sú na tom oveľa horšie, ale málokto je ochotný otvoriť oči a vidieť príčinu tam, kde skutočne je – vo formulácii samotných dohôd a nie iba v zlyhaní úsilia či už palestínskej, alebo izraelskej politiky napĺňať ten skvelý a vizionársky plán.

Ukázalo sa, že najvážnejšou chybou dohôd z Osla bolo to, že západní politici a Izraelčania prijali (ako sa ukázalo, celkom chybný) predpoklad, že sa Palestínčania ako celok už vzdali nádeje na zničenie Izraela, a na tom založili aj svoju ochotu plán podpísať. Ak by tento predpoklad platil, stačilo, aby Izrael ponúkol Palestínčanom dostatok politických ústupkov a ekonomických stimulov, a tí potom uznajú právo Izraela na existenciu v definovaných hraniciach a konflikt sa skončí.

 

Špirála násilia?

Izrael začal robiť naozaj ďalekosiahle ústupky, za ktoré, mimochodom, neskôr Jicchak Rabin zaplatil smrťou z rúk židovského radikála. Premiér Ehud Barak v ústupkoch za hranicu rozumného pokračoval. Obaja v nádeji, že si prispôsobivosťou, veľkorysosťou, realizmom a privieraním očí nad zjavným porušovaním pravidiel z palestínskej strany a zdržanlivými reakciami na sporadické násilie získajú dôveru a dobrú vôľu Palestínčanov. Neboli sami, čo tomu verili, verila tomu aj väčšina západnej verejnosti. Palestínska samospráva i silnejúce militantné islamistické organizácie však toto správanie interpretovali ako prejavy slabosti, demoralizácie a porazenectva Izraela. Dodnes odchod izraelskej armády z okupovaného južného Libanonu, motivovaný omylom izraelskej strany o zníženej hrozbe a aj medzinárodným tlakom, oslavujú palestínske a arabské médiá ako víťazstvo libanonského Hizballáhu (hoci ten nijaké vojenské víťazstvo nezaznamenal) a dôkaz izraelskej slabosti a poraziteľnosti. Každý ďalší izraelský ústupok viedol palestínskych lídrov iba k tomu, že Izrael považovali za čoraz zraniteľnejší a slabší, a oživovali sny o reálnosti jeho definitívneho zničenia. Izraelská ústretovosť tak paradoxne radikalizovala palestínskych vodcov aj verejnú mienku a živila stúpajúce sklony k teroristickému násiliu. „Tak sa zmenila deprimovaná palestínska nálada zo začiatkov procesu z Osla v roku 1993 na zúriacu ambíciu, ktorú vidieť dnes,“ píše Daniel Pipes.

Najparadoxnejší vývoj nastal po najveľkorysejšej ponuke, ktorú Palestínčania dostali z úst premiéra Ehuda Baraka v roku 2000 v americkom Camp Davide. Vtedy, v septembri 2000, sa začala skutočne krvavá teroristická vojna nazývaná aj druhá intifáda. Západné médiá bezmyšlienkovite prijali vysvetlenie, že celé to zabíjanie sa začalo takou hlúposťou, akou bola návšteva Ariela Šarona na Chrámovej hore. Pritom existuje množstvo priamych aj nepriamych dôkazov o tom, že celá intifáda bola dlho plánovaná, nehovoriac o absurdnosti takejto príčinnej súvislosti. A nehovoriac o tom, že v motívoch samovražedných teroristov sa vyskytuje naozaj všetko možné, len nie tá dávno zabudnutá Šaronova návšteva. Palestínsky teror však zmenil kvalitu. Zabíjanie čo najväčšieho počtu nevinných ľudí len preto, že sú Židia, zrodilo nový kult smrti. Palestínska verejnosť sa premenila na príslušníkov kultu, ktorí na uliciach oslavujú zabíjanie a každý deň nepríčetne na tých istých uliciach volajú po ďalšej smrti. Izrael precitol z dlhé roky trvajúceho sna a politiky, v ktorej bolo prianie otcom myšlienok a politických krokov. Politické elity Západu väčšinou neprecitli nijako. Stále je jednoduchšie váľať vinu na neústupčivého Šarona a tárať o „špirále násilia“, ktorá vinu rozkladá „spravodlivo“ a slepo na obe strany.

Izrael precitol, nenašiel však nové riešenie, ktoré by bolo prijateľné z pohľadu prevládajúcich nálad a presvedčení západoeurópskych a amerických politických elít. V máji 2003 pristúpil preto na Cestovnú mapu. Prečo prijali Cestovnú mapu Palestínčania, reprezentovaní Mahmudom Abbásom, je priehľadné. Získali tak čas i verejnú mienku Západu a Cestovná mapa obsahovala všetky nášľapné míny známe z dohôd z Osla. Vlastný štát a uznanie Izraela im teda nehrozili, i keď možno samotný Abbás (buďme veľkorysí) tomu na chvíľu uveril. Dnes je Cestovná mapa minulosťou. Život dohôd i nádejí na Blízkom východe sa skracuje.

 

Cesta

Existuje predsa len cesta k mieru medzi Izraelčanmi a Palestínčanmi? Áno, ale nevedie po chodníkoch vymeraných v Oslo, ani v Cestovnej mape. Daniel Pipes v New York Post navrhuje pre nasledujúce desaťročie radikálne iný prístup, ktorý považujem tiež za radikálne realistickejší, než všetko, s čím strácala západná diplomacia čas doteraz. Je to jednoduchých šesť bodov. Predovšetkým treba konečne priznať, že Oslo i Cestovná mapa vychádzali z falošnej premisy – palestínskeho akceptovania existencie Izraela. Potom sa treba rozhodnúť túto chybu nezopakovať. Ako ďalší krok treba pochopiť, že diplomacia snažiaca sa o uzavretie izraelsko-arabského konfliktu je predčasná, kým sa Palestínčania nevzdajú svojej protisionistickej fantázie o zničení Izraela. Následne treba urobiť z palestínskeho akceptovania existencie Izraela primárny cieľ. Ďalším krokom musí byť presvedčenie Palestínčanov, že čím skôr prijmú Izrael, tým budú na tom lepšie, a, naopak, kým sa budú hnať za svojim strašným cieľom vyvraždenia Židov, diplomacia zostane mŕtva a nebudú dostávať nijakú finančnú pomoc, zbrane a ani ich štát nebude uznávaný. A nakoniec, čo je možno kľúčové, treba dať Izraelu oprávnenie nie iba sa brániť, ale prinútiť Palestínčanov, aby si uvedomili beznádejnosť svojho úsilia zničiť Izrael. Ak potom, po dostatočne dlhom čase a bez výnimiek, dokážu Palestínčania, že existenciu Izraela akceptovali, môžu sa obnoviť rokovania o témach uplynulého desaťročia – teda hraniciach, zdrojoch, zbraniach, svätých miestach, rezidenčných právach a podobne. Nie skôr. Je to tvrdý plán. Od predchádzajúcich sa líši tým, že je napísaný pre taký svet, aký existuje na Blízkom východe v skutočnosti, a nie pre ten existujúci v hlavách doposiaľ neúspešných plánovačov.

Pipesov plán predpokladá najmä zmenu v palestínskom myslení. Najdôležitejšia je však práve zmena sveta, ktorý existuje v hlavách západných politikov a v jazyku západných médií. Ak je, napríklad, v očiach palestínskych Arabov predmetom sporu celé územie Izraela a nie iba Gaza a západný breh Jordánu, je nevyhnutné vrátiť sa k tomu, čo bolo na začiatku (povedzme k Balfourovej deklarácii) a uvažovať o území ako celku aj z pohľadu Izraelčanov. Nemožno naďalej akceptovať bez pripomienky, že akákoľvek prítomnosť Židov na inom území ako na pôde samotného Izraela je ilegálna, hoci v Izraeli žije legitímne, legálne a aj slobodne 20 percent arabského obyvateľstva. Ak si Západ čo len trochu ctí zvyšky svojich hodnôt, nemôže považovať arabské snahy o etnicky čisté (povedané jazykom Tretej ríše – „judenrein“) územia za morálne prijateľný cieľ. Nerobí to vo svojom vnútri ani Izrael. Prieči sa to nielen hodnotám Západu, ale aj zdravému rozumu. Ten je v danom okamihu nedostatkovým tovarom. Ale cesta aj tak existuje.