Mapa stránky

Spomedzi všetkých konšpiračných teórií modernej doby prevýšia dve svojím vplyvom a rozšírením všetky zostávajúce – viera v svetové sprisahanie Židov a viera v svetovládne sprisahanie Ameriky. Tie sa zhmotnili do dvoch najrozšírenejších nenávistí súčasného sveta – do antisemitizmu a antiamerikanizmu.

Pôvodne išlo o dve nenávisti, ktoré mali nie len rozdielnych adresátov a rozdielnych hlásateľov, ale aj rozdielne korene a rozdielnych duchovných rodičov. Antisemitizmus sa narodil kdesi v hlbinách tisícročí, antiamerikanizmus je, pochopiteľne, mladší. Ich dráhy sa však začali už viac ako pred storočím preplietať a dnes tvoria spoločný dvojhlas státisícových pochodov a demonštrácií rôznych protivojnových a antiglobalizačných aktivistov a nútia kráčať plece pri pleci extrémnu ľavicu i pravicu. Na uliciach Paríža ste prednedávnom mohli vidieť nálepku s nápisom „SIDA sans frontières“ čo znamená „AIDS bez hraníc“ (parafráza na názov lekárskej mimovládnej organizácie Lekári bez hraníc). Na nálepke boli nad nápisom tri symboly: znak dolára, Dávidova hviezda a kosák a kladivo. John Rosenthal v časopise Policy Review píše, že to malo zrejme znamenať, že Američania a Židia sú akosi zodpovední za svetovú epidémiu AIDS, a bizarne pridaný kosák s kladivom pripomína nacistickú propagandu, ktorá popisovala Židov ako silu skrytú za boľševizmom i anglosaskými obchodnými záujmami. Ťažko nájsť lepšiu nosnú tému pre démonizáciu Židov aj Ameriky než je epidémia AIDS, a ešte ťažšie lepšiu grafickú skratku pre celý ten pomätený ideologický prepletenec súčasného konšpirativizmu. Iba myseľ človeka totálne infikovaného konšpirativizmom a nenávisťou mohla splodiť čosi natoľko absurdné.

Šťastné spolužitie extrémov

Intímne spolužitie extrémov z oboch koncov politického spektra, keď ide o Židov či Ameriku, je dnes viac ako očividné. Voľná komunikácia paranoje medzi extrémnou pravicou a ľavicou však nie je nový fenomén. Daniel Pipes vo svojej knihe Sprisahania konštatuje, že: „Konšpirativizmus, ktorý je skôr mentalitou ako špecifickým súborom postojov, môže obslúžiť každý politický názor alebo ideológiu. Ponúka prostriedky pre každý cieľ, pokiaľ je to cieľ extrémistický. ´Paranoidná syntéza´ nie je žiadnou novinkou, naopak už roky uľahčuje ľuďom prechod z jedného extrému do druhého (ultrapravicový antisemita Wilhelm Marr začal svoju kariéru na krajnej ľavici; po roku 1933 prešlo do nacistickej strany mnoho nemeckých komunistov) a ponúka spoločnú myšlienkovú základňu i príležitostnú spoluprácu.“ Prebiehanie paranoikov od ľavice ku pravici a naopak je pomerne častý jav. Napríklad z významného francúzskeho komunistu Rogera Garaudyho sa stal islamofašista a popierač holokaustu. Existujú, pravda, isté rozdiely medzi pravicou a ľavicou, aj keď prepadnú konšpiračnej posadnutosti. Niektorí autori, i Daniel Pipes, majú sklon vidieť v reprezentantoch ľavicovej konšpiračnej mentality o čosi viac sofistikovanosti a vzdelania. Môže to však byť iba zdanie, i keď je pravdou, že napríklad popredný šíriteľ ľavicových konšpiračných bludov o Amerike Noam Chomsky je významný vedec – lingvista, zatiaľ čo typický ideológ skinheadov je spravidla nedovzdelaný idiot. Na úrovni politických elít sa však tieto rozdiely akosi neprejavujú. Ako píše Pipes, v Rusku ladí Žirinovskij so Zjuganovom, vo Francúzsku zasa Le Pen s ľavicovým Marchaisom. V islamskom svete si zasa pokojne môžu vo veci konšpiračnej mentality podať ruku ajatolláh Chomejní s akože ľavicovým neznabohom Saddámom Husajnom či Gamalom Násirom. A nesmieme, prirodzene, zabudnúť ani na najväčších paranoikov uplynulého storočia – Hitlera a Stalina. Tí si (na diaľku, pochopiteľne, veď viedli vojnu), aspoň čo sa týka úlohy Židov a Ameriky vo svete, celkom rozumeli – vojna, nevojna. Pred popisom modernej genézy dvoch najväčších konšpiračných teórií na ľavici i pravici, teda antiamerikanizmu a antisemitizmu, ešte krátka exkurzia do veľmi obskúrneho sveta iracionality, ktorému sa politickí analytici spravidla nevenujú. Neprávom.

„Fusion paranoia“

Michael Barkun, profesor politických vied na Maxwell School pri Syracuse University vydal prednedávnom znepokojujúcu knihu, ktorú nazval Kultúra konšpirácie: Apokalyptické vízie v súčasnej Amerike. Po rozsiahlom štúdiu obskúrnej literatúry zistil, že rozdiely medzi dvomi pôvodnými skupinami konšpiračných teoretikov v Amerike nielen erodujú, ale že sa spájajú napríklad s okultistami či ľuďmi jednoducho znudenými racionalizmom. Tie pôvodné skupiny boli podľa článku Daniela Pipesa v januárovom čísle New York Sun jednak 1) politickí znevýhodnení – napríklad čierni (Louis Farrakhan, Cynthia McKinney), tvrdá pravica (spoločnosť Johna Bircha či Pat Buchanan) a iné odcudzené elementy (Ross Perot, Lyndon LaRouche) a 2) kultúrne podozrievaví , kam patrili „ufológovia“, teoretici Kennedyho vraždy, či napríklad tí, ktorí veria, že „plazia rasa“ („reptilian race“ – to majú byť inteligentní tvorovia s genetickou výbavou plazov, ktorí prišli z vesmíru) vládne na zemi. Podľa Barkuna patrí konšpiračný teoretik, ktorý verí, že tajnú službu ovládajú „bavorskí ilumináti“ (údajná stredoveká tajná sprisahanecká spoločnosť v Nemecku), ku starej škole. Ten, ktorý je naplnený strachom, že moc preberajú „spojení plazí bavorskí ilumináti“, je zasa stúpencom novej „modernej“ syntézy. Daniel Pipes píše, že tieto bizarnosti nazval Michael Kelly „fusion paranoia“ – promiskuitné absorbovanie a premiešavanie úzkostí z akéhokoľvek zdroja.

Výsledkom takýchto divokých spojení je obrovská prepojená sieť vzájomne preberaných odkazov. Stúpenci teórie lietajúcich tanierov propagujú protižidovské fóbie. Niektorí antisemiti predpokladajú, že mimozemšťania fungujú ako zástupní Židia, a iní zasa veria, že Protokoly sionských mudrcov sú spoločným dielom „Rotschildovcov a plazích Árijcov (reptile-Aryans)“. Michael Barkun zistil, že prakticky všetky myšlienky radikálnej pravice o Novom svetovom poriadku si našli svoju cestu do literatúry o UFO: „Široká popularita ufologickej „literatúry“ zasa prenáša tieto politické myšlienky k veľkému novému publiku ideologických všežravcov, informujúc ich, že 11. september bol buď operáciou „Iluminátov“, alebo hašašínov (stredoveká moslimská vražedná sekta), ktorí útočili na slobodomurárov.“

Široká publicita týchto šialených nezmyslov spôsobuje, že ohrozujú zdravý rozum i politické fungovanie spoločnosti napriek tomu, že racionálny človek má tendenciu mávnuť nad tým znechutene rukou.

Antiamerikanizmus

Ľavicové korene

Jedným zo svojich hrubých koreňov je antiamerikanizmus zasadený do dôverne známej pôdy marxizmu a jeho intelektuálne nezničiteľných pokračovateľov. Liberálna Amerika so svojim náboženstvom individualizmu a slobodného trhu je stále tým najčervenším súknom v očiach ľavice každého druhu.

„Svet obchádza strašidlo, a to strašidlo je Amerika.“ Touto vetou začína svoj článok o intelektuálnych koreňoch útokov na Ameriku Lee Harris v časopise Policy Review. „Nie je to Amerika, ktorú možno nájsť v zemepisnom atlase, ani Amerika ako sa javí návštevníkom. Je to mýtická Amerika, ktorá je terčom novej formy antiamerikanizmu.“ Je to mýtická Amerika, ktorú Noam Chomsky opakovane popísal ako hlavný teroristický štát sveta – mimochodom celkom beztrestne, lebo v skutočnosti Amerika ctí aj Chomskeho slobodu povedať urážlivú a nebezpečnú hlúposť. Je to Amerika, ktorá je zodpovedná za všetko zlo na celom svete. Je to Amerika, ako ju vidí nenávisťou zakaleným zrakom nositeľ Nobelovej ceny za literatúru Dario Fo, ktorý sa nechal počuť tesne po 11. septembri 2001 (zverejnili to New York Times): „Veľkí špekulanti (amerického kapitalizmu) sa vyvaľujú v ekonomike, ktorá zabíja každý rok desiatky miliónov ľudí chudobou (v treťom svete) – tak čo je 20 000 mŕtvych v New Yorku? Bez ohľadu na to, kto spáchal tento masaker (11. septembra), toto násilie je legitímnou dcérou kultúry násilia, hladu a neľudského vykorisťovania.“ Zrejme ani Nobelova cena za literatúru nepôsobí ako ochranný filter pred ohlupujúcim mámením konšpiračnej mentality. Ako, preboha, zabíja americká ekonomika desiatky miliónov ľudí ročne? Nuž ale Dario Fo nie je, konieckoncov, jediný významný európsky intelektuál, ktorý klesol do takých paranoidných hĺbok. Skôr sa dá povedať, že medzi európskymi (a americkými) intelektuálmi, a najmä tými, ktorí sa upísali ľavici (čo je absolútna väčšina), je skôr opak výnimkou. Presvedčenie, že za chudobu národov väčšiny tretieho sveta nie sú zodpovedné ich vlastné skorumpované a násilnícke politické elity, ani stupídne hospodárske experimenty inšpirované vývozom komunistických myšlienok zo Sovietskeho zväzu, ale práve Amerika, ktorá s tým väčšinou nemá vôbec nič spoločného, muselo odkiaľsi prísť. Lee Harris ukazuje odkiaľ. Samozrejme je to teória Marxových pokračovateľov, nevyhnutná revízia pôvodnej teórie, ktorá z biedy konkrétneho ľudu vinila vždy konkrétnych domácich kapitalistov. Harris píše: „To je to strašidlo, ktoré dnes obchádza svet. V skutočnosti môže človek zájsť dokonca až k presvedčeniu, že táto Amerika je základným organizujúcim princípom dnes existujúcej ľavice: Byť proti Amerike je byť na správnej strane dejín; byť za Ameriku znamená byť na tej nesprávnej strane.“ Čo je to byť na správnej strane dejín je starý marxistický koncept: dejiny ovládané železnými zákonitosťami.

Medzi nepochybnými pôvodcami tohto pohľadu na svet uvádza Lee Harris amerického marxistického ekonóma poľského pôvodu Paula Barana. Ten vydal v roku 1957 knihu Politická ekonómia rastu, v ktorej po prvý krát popísal údajné kauzálne spojenie medzi prosperitou rozvinutých kapitalistických krajín a biedou tretieho sveta. Bola to dosť radikálna zmena formulácie Marxovej teórie zbedačovania, ktorá zjavne neplatila na situáciu robotníckej triedy v bohatých kapitalistických krajinách. Dá sa povedať, že Baran túto Marxovu teóriu zachránil tým, že ju globalizoval – pochopiteľne bez relevantných dôkazov. Amerika je, samozrejme, personifikáciou kapitalizmu zodpovedného za tú celú biedu. K Paulovi Baranovi pribudla v roku 1974 monumentálna štúdia Immanuela Wallersteina Moderný svetový systém, ktorá je štatistickým a historickým rozvinutím Baranovej tézy. Téza globálneho zbedačovania, ktorú Harris nazval Baran-Wallersteinovou revíziou klasického marxizmu, odvtedy žije vlastným urputným životom a zahmlieva skutočný obraz sveta a príčin jeho mizérie v očiach tisícov príslušníkov intelektuálnej triedy a cez médiá aj miliónov ľudí, ktorí nemajú čas čítať skutočné štatistiky a analyzovať skutočné dáta. Priamy dôsledok tejto tézy je tvrdenie, že Amerika sa stala bohatou tým, že spôsobila chudobu iných krajín. Ľudia veria tomuto konšpiračnému bludu aj keď je zjavné, že väčšina najzúfalejších regiónov sveta, ako subsaharská Afrika, či Severná Kórea, v ktorej za uplynulé desaťročie zomrelo možno až dva milióny ľudí od hladu, nemali nikdy s Amerikou, ani jej kapitalizmom, ani jej firmami, nič spoločného. Celá táto fantazijná ideológia sa koncentrovala do stupidity z pera nositeľa Nobelovej ceny za literatúru Daria Fo. A mnohých ďalších.

Stará dobrá Európa

Genealógia antiamerikanizmu ako konšpiračnej teórie je však podstatne zložitejšia a niektoré jeho korene siahajú naozaj do európskych temnôt. Na niektorých miestach starej dobrej Európy nahrádza politický program ako taký. Ako napísal francúzsky analytik Jean-Francois Revel: „Ak odoberiete antiamerikanizmus, nezostane z dnešného francúzskeho politického myslenia nič, ani na ľavici, ani na pravici.“ V časopise Public Interest pátral po koreňoch súčasného antiamerikanizmu profesor politológie na University of Virginia James W. Ceaser. Podľa neho už dávno vznikla „symbolická Amerika“, ktorá nemá s tou skutočnou veľa spoločného. Táto symbolická Amerika, na ktorú sa koncentruje všetok strach a nenávisť, hoci má veľa spoločného s banálnymi xenofóbnymi predsudkami, bola prevažne vytváraná „vysokými“ mysliteľmi, často filozofmi. Mnohí, ktorí zohrali kľúčovú úlohu pri odhaľovaní tejto symbolickej Ameriky, tú skutočnú nikdy nenavštívili, ani sa o ňu príliš nezaujímali. Dali svetu dokonca nové slová – ako „amerikanizácia“, čo je vlastne synonymum so slovom globalizácia, len to je omnoho temnejšie. Ukazuje sa, že argumentačná munícia antiamerikanizmu islamských fundamentalistov väčšinou nepochádza vôbec z Koránu, ale je v celom rozsahu plodom európskeho myslenia. Takpovediac lízing ideí.

Prvým štádiom antiamerikanizmu bola v Európe teória tvrdiaca, že Amerika svojou klímou spôsobuje degeneráciu všetkého živého, zmenšenie vzrastu, hlúpnutie a podobne. Podobnými hlúposťami sa preslávili v 18. storočí napríklad významný francúzsky biológ gróf de Buffon, Cornelius de Pauw a veľký encyklopedista abbé Raynal. Toto, pochopiteľne, neobstálo v realite, ani proti kritike zo strany Ameriky – z úst Benjamina Franklina a Thomasa Jeffersona, ktorí boli prvými dvomi veľvyslancami Spojených štátov vo Francúzsku. Prišlo teda obdobie racionalistických ilúzií. Amerika dráždila aj konzervatívcov ako Edmunda Burkeho a Josepha de Maistre. Tvrdili, že celá Deklarácia nezávislosti, aj s neodcudziteľnými ľudskými právami, je postavená na chybných predpokladoch. De Maistre dokonca poprel existenciu „ľudstva“, a vyhlásenie, že „všetci ľudia sú stvorení ako rovní“. Už vtedy obvinili Američanov z tupého materializmu. Nemecký básnik Heinrich Heine nazval Ameriku „gigantickým väzením slobody“, kde „najväčšia zo všetkých tyranií, tyrania más, vykonáva svoju hrubú moc.“ Zjavne to bol demokrat.

Potom prišlo tretie historické štádium antiamerikanizmu, ktoré prinieslo obvinenie z rasovej nečistoty. Pre ľudí, ako bol duchovný otec európskeho rasizmu Arthur de Gobineau, bolo miešanie rás cestou do pekla priemernosti a podpriemernosti. Tvrdil, že univerzalistická myšlienka prirodzenej rovnosti v Amerike znamená „demokraciu krvi“, v ktorej zaniká samotná svätá idea rasy. A Európa vraj odhadzuje svoje „odpadkové“ rasy (napríklad Slovanov) do Ameriky, kde sa tieto krížia s Anglosasmi.

Štvrtým štádiom antiamerikanizmu podľa Ceasera bolo odmietnutie „ríše technológie“. Jedným z prvých exponentov tohto predsudku bol filozof Friedrich Nietzsche. Nenávidel masovú produkciu a jej metódy a považoval americkú kultúru za formu choroby dlho pred príchodom Hollywoodu. Ceaser píše, že posledným a konečným štádiom tvorby konceptu moderného konceptu antiamerikanizmu bol príspevok filozofa Martina Heideggera, existencialistu s dlhou ľúbostnou aférou s Hitlerovým nacizmom. Ten ponúkol definíciu, že „amerikanizmus“ (nemecký termín „Amerikanertum“ vynašiel Arthur Moeller Van der Bruck, najlepšie známy ako popularizátor termínu „Tretia ríša“) je „ešte sa rozvíjajúca a celkom nedokončená esencia vynárajúcej sa moštruóznosti modernej doby:“ Heidegger považoval Ameriku za čosi „katastrophenhaft“. Považoval Rusko a Ameriku za v podstate rovnaké a uvrhnuté do „bezhraničného et cetera indiferentnosti a všadeprítomnej rovnakosti“. Výsledok v oboch krajinách bol podľa neho „aktívny nápor, ktorý zničí všetky kvality a každý tvorivý impulz sveta ... tento nápor je to, čo nazývame démonickým, v zmysle deštruktívneho zla.“ Ameriku považoval aktívny nacista Heidegger za väčšiu hrozbu ako bolševizmus. Dialóg s marxizmom bol podľa neho možný, dialóg s Amerikou nie, lebo tá je vraj bez skutočného zmyslu pre históriu. Amerika jednoducho ničila podľa neho samého ducha Európy. Martina Heideggera jeho aféra s nacizmom intelektuálne nepochovala. Naopak, cez písačky Jeana Paula Sartra sa jeho myšlienky zasnúbili s intelektuálnym komunizmom a vytvorili opojný konšpiračný antiamerický a čiastočne aj antisemitský nápoj pre celú ďalšiu generáciu európskej ľavice.

Amerika, ako ju dnes vníma väčšina konšpiratívne mysliacej Európy, je symbolický objekt, mýtus vytvorený zástupom pomýlených mysliteľov od abbého Raynala, cez rasistu Gobineaua, až po uctievaného filozofa Martina Heideggera. Keď teda dnes (včera) trepe bývalý francúzsky minister zahraničia Hubert Védrine o americkej „hyperveľmoci“ a unilateralizme a „simplicite“, stojí na pleciach obrov. Obrov malosti, obrov konšpiračnej zadubenosti, ktorí spoluformovali kľukaté intelektuálne dejiny dnešnej Európy.

Antisemitizmus

Historik Robert Wistrich popísal antisemitizmus ako „najdlhšiu nenávisť“. V politicky korektných kruhoch je dnes pravidlom zakamuflovať antisemitizmus do všeobecného rámca rasizmu. Presnejšie povedané, nahradiť slovo antisemitizmus všeobecnejším rasizmom, kedykoľvek je to možné a vo všetkých oficiálnych dokumentoch. Ale antisemitizmus nie je synonymom bežného rasizmu. Súčasný antisemitizmus je predovšetkým konšpiračná teória o židovskom sprisahaní s cieľom ovládnuť svet. To nemožno rozhodne povedať o rasistických predsudkoch bielych voči čiernym, Ázijcom, či Rómom. V modernej Európe sa otvorený antisemitizmus nenosí, vina za holokaust väzí ešte prihlboko v kostiach. Nosí sa zdanlivo legitímnejší antisionizmus, dôstojná to kritika izraelskej politiky voči utláčaným Palestínčanom. Robert Wistrich poznamenal, že výmenou termínu „medzinárodné židovstvo“ za mýtus o „svetovom sionizme“ sa jednoducho nalialo staré antisemitské víno do novej antisionistickej fľaše. Norman Podhoretz už pred rokmi napísal, že sa židovský štát stal míľnikom postojov k Židom a antisionizmus sa stal najrelevantnejšou formou antisemitizmu. A pre ním to povedal ešte jednoznačnejšie reverend Martin Luther King, hádam najvýznamnejší bojovník za práva černochov v Amerike: „Vyhlasuješ priateľu, že necítiš nenávisť k Židom, že si iba antisionista. A ja ti vravím, nechaj pravdu zaznieť z najvyšších vrcholkov hôr, nechaj ju ozývať sa údoliami zelenej božej zeme; keď ľudia kritizujú sionizmus, myslia Židov – to je Božia pravda.“ Tento výrok Martina Luthera Kinga citoval Natan Sharansky, bývalý ruský disident a dnes minister v izraelskej vláde, vo svojom článku o prepojení antisemitizmu s antiamerikanizmom vo Wall Street Journal a v časopise Commentary.

Súčasný antisionizmus nie je jednoducho politickou reakciou na politiku štátu Izrael, ale dôstojne sa tváriacou kamuflážou historického antisemitizmu, ktorý tu bol už pred vznikom Izraela. Blízkovýchodný konflikt tiež nie je jediným zdrojom islamského antisemitizmu, hoci je viac ako vítanou zámienkou. V Európe to je podobné. Európa sa jednoducho s úľavou odbremenila od neopísateľnej viny za smrť piatich miliónov Židov tým, že ich premenila na vinníkov násilia na inom národe – bez ohľadu na fakty. Nemecký politológ Matthias Küntzel napísal vo svojej knižke Džihád a nenávisť voči Židom, že „aj keď mala eskalácia samovražedných bombových útokov viesť k zvýšenej solidarite s väčšinovo židovskými obeťami a vyvolať odstup od organizátorov týchto útokov, na ľavici sa vynorilo čosi presne opačné: čím viac izraelských civilistov zabíjali palestínske komandá, tým frenetickejší „antiimperialistický“ aplauz si vyslúžila intifáda.“ Podobne sa správajú médiá. Všetkými televíziami prebehli zábery zastrelenia dvanásťročného palestínskeho chlapca pri zrážkach s izraelskou armádou. Nasledovali morálne odsúdenia a vo Francúzsku séria protižidovských násilných incidentov. Medzitým vyšetrovania ukázali, že osudné výstrely nemohli prísť zo smeru izraelských jednotiek, ale svetovú mienku ani médiá to neovplyvnilo. Celkom analogická bola situácia pri vojenskom zásahu v mestečku Džanín na Západnom brehu. Hysterické médiá stimulované drastickými zábermi hovorili o masakre a stovkách mŕtvych palestínskych civilistov a o vojnových zločinoch. Ujal sa aj názov „Džaníngrad“. Ukázalo sa, že na palestínskej strane bolo zabitých čosi viac ako 50 ľudí, v absolútnej väčšine bojovníkov so zbraňou v ruke. Nikto sa však za tie hysterické obvinenia neospravedlnil. Pravda jednoducho nezapadá do konšpiračného obrazu o agresoroch a ich obetiach. Pozoruhodnú lož rozšírili arabské médiá po 11. septembri 2001 a mnohí európski novinári ju zopakovali – izraelská tajná služba Mossad vraj varovala pred útokom židovských pracovníkov Svetového obchodného centra, aby v ten deň neprišli do práce. Bez ohľadu na fakty (smrť príslušného percenta Židov v troskách centra) žije táto lož ďalej.

Antisemitizmus elít

Za všetkých treba spomenúť charakteristické faux pas, ktoré sa podarilo deväťdesiatročnému starému pánovi, potomkovi Habsburského rodu, poslancovi Európskeho parlamentu a kresťanskému demokratovi Ottovi von Habsburgovi. Popisuje to John Rosenthal v štúdii o antisemitizme a etnicite v Európe v časopise Policy Review. Otto von Habsburg vyhlásil pre rakúsky týždenník Zur Zeit, že Pentagon je dnes židovskou inštitúciou. K tomuto bludu pridal ďalšie originálne pozorovanie o podstate dnešnej americkej politiky: „Ak sa dívame dnes na americkú vnútornú politiku, vidíme, že je rozdelená na dve polovice. Na jednej strane je Ministerstvo obrany, na ktorom držia kľúčové pozície Židia; Pentagon je dnes židovskou inštitúciou. Na druhej strane čierni sú na Ministerstve zahraničných vecí: napríklad Colin Powell alebo špeciálne Condoleezza Rice. Je to vnútorný konflikt medzi jastrabmi a holubicami. V súčasnosti hrajú Anglosasi, to jest bieli Američania, relatívne bezvýznamnú úlohu.“ Fakt, že Condoleezza Rice nepracuje na Ministerstve zahraničných vecí, mu akosi unikol. Podobne ako to, že najmocnejší ľudia súčasnej americkej administratívy ako viceprezident Dick Cheney, minister obrany Donald Rumsfeld, John Bolton a samozrejme sám prezident Bush sú, zhodou okolností, bieli Anglosasi. Za túto kardinálnu hlúposť, v ktorej zmiešal konšpiračný salónny antisemitizmus a antiamerikanizmus, ho nik nekritizoval. Kto by aj mal, veď o „prosionistickej lobby“ v americkej vláde hovoril aj francúzsky minister zahraničných vecí Dominique de Villepin – ten dokonca pomenoval Paula Wolfowitza, Elliota Abramsa a Richarda Perlea. Pridal sa aj bývalý socialistický nemecký minister obrany Rudolf Scharping. Ten vysvetlil snahu prezidenta Busha zosadiť Saddáma Husajna údajným vplyvom „silnej – možno príliš silnej – židovskej lobby“. Antisemitizmus zakamuflovaný ako antisionizmus sa zmocnil aj väčšiny rozhodnutí OSN, ale to je len inštitucionalizovaná kapitola dlhého príbehu.

Démonická sieť

Všetci antisemiti, dokonca aj tí „benígni“, vybavení len stredoeurópsky „salonfähig“ sumou predsudkov, predpokladajú, že všetci Židia na svete sú prepojení neviditeľnými vzťahmi a konajú akosi v zhode. Buď ovládaní neviditeľnými nitkami z centrály kdesi v New Yorku či Jeruzaleme, alebo na základe do ich genetickej výbavy priamo napáleného softvéru. Alebo aspoň, že ich lojalita patrí vždy a všade predovšetkým im navzájom, a to bez ohľadu na to či ide o Židov zbožných, alebo už generácie sekularizovaných, asimilovaných či dokonca konvertovaných na kresťanskú vieru. Táto viera je odolná voči všetkým faktom svedčiacim o opaku i voči zjavnej rozhašterenosti židovských komunít vo svete i v Izraeli. Dnešný patologický antisemitita dokonca ani nepotrebuje skutočných Židov. Vymyslí si ich tam, kde ich potrebuje nájsť jeho konšpiračná mentalita. Už pred 2. svetovou vojnou vyhlasoval konšpiratívny teoretik Wiliam Carr, že Kalvínovo skutočné meno bolo Kohn a ženevské reformné hnutie bolo v skutočnosti židovským komplotom na rozštiepenie kresťanov. Podobné veci tvrdil katolícky kňaz otec Coughlin o Martinovi Lutherovi. Ten navyše prehlásil, prvých tridsaťpäť pápežov boli Židia a medzi poslednými desiatimi boli traja takmer stopercentnými Židmi.

Po desaťročiach karantény je dnes antisemitizmus, predovšetkým v postkomunistickej Európe, súčasťou agendy extrémnych politických strán, ktoré sa vo voľbách dostávajú do parlamentu (Maďarsko, Poľsko).

Konečná smrtiaca fúzia

Antisemitizmus a antiamerikanizmus dnes nemožno od seba oddeliť. Obe konšpiračné teórie postupne fúzujú do jednej globálnej teórie. Sídlia spravidla v tých istých hlavách a živia sa z tých istých koreňov. A deformujú politické myslenie a politické rozhodnutia rovnakým spôsobom a v rovnakých témach. V islamskom svete možno predpokladať, že je touto kombinovanou konšpiračnou mentalitou postihnutá väčšina dvojmiliardovej populácie. Celé generácie sú deformované neliečiteľnou nenávisťou, ktorú viera v kombinované židovsko-americké sprisahanie splodila. Denne je živená kázňami duchovných v nespočetných mešitách, vrátane mešít v západnej Európe, Amerike či v samotnom Izraeli. Svet s tým bude mať problém. Antisemitizmus a antiamerikanizmus v podobe konšpiračných teórií na Západe je možno ešte vážnejší problém. Obe predstavujú pre západnú civilizáciu natoľko vážnu hrozbu, že môžu znamenať jej rozklad. Ten môže mať, prinajmenej v Európe, tri podoby. Prvou, najznepokojujúcejšou, je morálny rozklad, ktorý už nastal v obrovskom rozsahu. Západ Európy posadnutý bludmi a dezinterpretáciou sveta prestáva rozpoznávať dobro a zlo. Zdravý morálny úsudok postupne nahrádza paranoja a iracionálna nenávisť. Tou druhou podobou je politická slepota a slabosť, ktorá môže viesť k strate životne dôležitého spojenectva s Amerikou a k bezbrannosti voči skutočnej hrozbe – militantnému islamu. Politickým dôsledkom viery v konšpiráciu je spravidla aj sklon zakladať protikonšpiráciu. To bol príbeh fašizmu i komunizmu. Treťou podobou rozkladu je rozklad intelektuálny, rozklad racionálneho poznania, ale to v Európe hádam už ani nestojí za zmienku.

S konšpiračnými teóriami sa však dá bojovať. Sú ópiom intelektuálne lenivých. Preto sa dá v tomto nerovnom boji s konšpiračnou mentalitou v politike aj zvíťaziť, i keď to bude vyžadovať nadľudské úsilie. Zbrane sú jednoduché – morálny imperatív a kritické myslenie.