Mapa stránky

Nedeľa, 23 Máj 2004 00:00

 

Winston Churchill raz povedal, že civilizáciu možno posudzovať podľa spôsobu, ktorým zaobchádza so svojimi väzňami. Možno mu síce oponovať, že napríklad takú civilizáciu v renesančnej Florencii môžeme obdivovať aj bez toho, aby sme mali nejaké ilúzie o tom, ako tam zaobchádzali s väzňami, ale pravda asi zostane sirovi Winstonovi. Medzi Michelangelovou renesančnou Florenciou a dneškom leží päť storočí, počas ktorých písali dejiny civilizácie aj muži ako John Locke či Thomas Jefferson. Ak sa niečo na západnej civilizácii odvtedy zmenilo naozaj dramaticky, nie je to ani tak sochárstvo, ale práve univerzálny politický imperatív, ktorý hovorí, že ľudia sa rodia rovní a sú majiteľmi neodcudziteľných ľudských práv. Nebráni nám to žasnúť nad renesanciou – bez jej duchovného vzopätia by asi nebolo ani rovnosti a ľudských práv.

Obrázky z irackej väznice Abú Ghrajb vypovedajú o našej civilizácii čosi veľmi znepokojujúce. O našej západnej, nie iba o tej opľúvanej americkej. Civilizácie nemerajú svoj život na roky ani desaťročia. Nie je to predsa tak dávno, čo naša civilizácia splodila holokaust a gulagy, a Bosna či Kosovo sú ešte čerstvejšou spomienkou. Nakoniec eštébácki vyšetrovatelia z päťdesiatych rokov ešte chodia medzi nami (tí, pravda, ešte vtedy nemali digitálne fotoaparáty, aby zvečnili svoje hrdinské skutky), a nikto ich, mimochodom, zatiaľ príliš netrestá. Obrázky z irackej väznice hovoria, že humanistická civilizácia nemá moc vymiesť z každej ľudskej duše patologickú surovosť, ktorá tam drieme nepoznaná až do okamihu, keď sa zdá, že civilizácia sa díva iným smerom. Obrázky z irackej väznice pripomínajú, že o hodnoty svojej civilizácie musí bojovať každá generácia odznovu so svojimi vlastnými démonmi. Najviac vtedy, keď vedie vojnu s nepriateľom, ktorý tie hodnoty popiera. Sú to alarmujúce obrázky práve preto, že ukazujú to všetko v odpudzujúcej nahote. Odpudzujúca pritom nie je nahota väzňov, ale odhalená duša väzniteľov – amatérskych fotografov. Odpudzujúce je to ich priam grafické potešenie. Nevedno, koľkí z tých ponižovaných väzňov majú sami na svedomí ľudské životy a ponižovanie. Tváriť sa preto, že sa vo vojne s nepriateľom, ktorý denne zákerne zabíja spojeneckých vojakov i civilistov, možno pri vypočúvaní väzňov zaobísť bez nátlaku, je pokrytecké svätuškárstvo. Chorá je však tá radosť a triumf v tvári fotografujúcich sa vojakov a vojačiek. V ich tvárach ako by sa človek díval na karikatúru radostných fotiek z vydarenej dovolenky.

Inštitúcie civilizácie, a patria k nim (možno pre niektorých prekvapujúco) aj vojenské súdy, to tým, ktorí svoj triumf nad slušnosťou vo väzení Abú Ghrajb zvečnili na fotografiách a videozáznamoch, zrátajú. Bez patologického potešenia, pravdaže. Bez ohľadu na priamo hmatateľnú škodoradosť médií a odporcov amerického zásahu v Iraku to nie je dôkazom defenzívy, ale sily. Vždy sa treba opýtať, čo by v takom prípade urobili tí druhí.

K obrázkom z väzenia Abú Chrajb však pribudol aj ďalší, desivejší žáner – videozáznam z brutálnej vraždy Nicholasa Berga. Je taký strašný, že si ho televízne stanice jednoducho nedovolili odvysielať. Aj tie zábery vypovedajú čosi veľmi znepokojujúce – pre zmenu o tej druhej civilizácii. Nie je to prvá videospráva tohto druhu z druhého brehu. Rôzne islamské autority sa poponáhľali vysvetliť, že také čosi islam zakazuje. Nezdá sa však, že by tie zábery pobúrili „arabskú ulicu“ rovnako ako pobúrili tie fotografie z väzenia verejnú mienku v západných krajinách. Treba prijať to obrazové posolstvo tak, ako bolo odoslané. Bolo totiž adresované a odoslané priamo nám a nie odhalené akýmsi nedopatrením. Odporná vražda na tých záberoch nebola odpoveďou na amatérske obrázky zlyhania ľudskej slušnosti z väzenia. Ak to tí zakuklení zločinci vravia, klamú. Odosielateľom bol, podľa toho čo vraveli kati v kuklách, buď islam, alebo niečo, čo sa za islam vydáva. Teologická dišputa o tom, čo islam dovoľuje, prikazuje či zakazuje, sa zdá byť v tomto okamihu irelevantná. Treba asi zdvorilo povedať, že to nech si islam vydiskutuje sám. 

Obrazy sú, keď ide o vyvolanie emócií, silnejšie ako tisícky popísaných strán. Keď treba, vedia sa premeniť i na slová, ale čosi z tej sily sa pri tej premene stratí. Pre našu civilizáciu, nech to bolí akokoľvek, je dobré, že sme tie obrázky z irackého väzenia videli. Škodili by viac, keby zostali skryté. Pomáhajú Amerike, i Západu ako celku, reagovať a udržiavať tak pri živote to cenné, čo si západná civilizácie vybudovala, aj za cenu neopísateľného utrpenia mnohých miliónov ľudí, od čias renesančnej Florencie. Ide pri tom o našu vlastnú dušu a nie o stratu priazne u arabskej verejnosti. Po rokoch šialenej protiamerickej a protizápadnej propagandy žiadna nezostala.

Sila obrazov sfilmovanej vraždy Nicholasa Berga možno v mysliach rýchlo zabúdajúcich politických elít Západu zakrátko vybledne (až do ďalšieho zverstva), veď väčšina tie zábery v celej hrôze ani nevidela. To posolstvo však malo aj druhého adresáta – tú istú „arabskú ulicu“. Tam bude žiť skôr ako dôkaz sily a potrestateľnosti amerického Satana, než ako desivý prehrešok proti litere islamu. Celkom podobne ako obrazy rúcajúcich sa dvojičiek Svetového obchodného centra v New Yorku. Vo vojne je nebezpečné mať ilúzie.

Bolo by chybou tie obrazy, jedny i druhé, zabudnúť.