Mapa stránky

Sobota, 05 Jún 2004 00:00

Analógia tieňa a hrozby sa mi vždy pozdávala. Keď sa dívate na slnkom zaliatu krajinu a slnko postupne zakrýva mrak, po krajine sa rýchlo rozširuje jeho tieň a čosi citovo podobné hrozbe z toho tieňa priamo cítiť. Mávam ten pocit, keď sa pozerám na mapu sveta a predstavujem si rastúci dosah balistických rakiet v rukách niektorých štátov - po mape sa pred mojimi očami rozširuje v kruhu od nich akési strašné šero.

Balistické rakety, najmä stredného a dlhšieho doletu (nad 1500 km), sa spravidla konštruujú na nosenie hromadnej smrti - nukleárnych bojových hlavíc (prípadne chemických, či biologických). Aj kvôli tým raketovým tieňom je dnes svet veľmi nebezpečné miesto. Paradoxne možno omnoho nebezpečnejšie ako za čias studenej vojny, keď proti sebe stáli dva smrteľne znepriatelené tábory akosi bezmocne (bezpečne?) zakliesnené v klinči, zvanom MAD (Mutually Assured Destruction, čiže vzájomne zaručené zničenie). Pád komunizmu nám priniesol slobodu, ale zanechal po sebe celý svoj arzenál smrti - zbrane hromadného ničenia. A tie sa odvtedy šíria, a nielen z krajín bývalého komunistického tábora, aj za hranice predstaviteľného.

Začnem tú štatistiku hrôzy možno netypicky, ale aktuálne - komunistickou Severnou Kóreou. Len nedávno, 9. októbra, sa odborník na Blízky východ Daniel Pipes zamyslel v New York Post nad tým, prečo sa Južná Kórea (a predtým Clintonova vláda) púšťa po desaťročiach každodenného strachu z útoku a nepriateľstva s takou dôverou do zmierlivých až kamarátskych vzťahov so svojím obludným severným pobratimom, ktorý zatiaľ nezmenil na svojej politickej agende ani čiarku. Severokórejský komunistický režim prešiel od fázy Kim-Ir-Senovej megalománie k totálnemu ľudskému rozkladu a napriek hladujúcemu obyvateľstvu a totálnej izolácii buduje čoraz nebezpečnejšiu vojenskú mašinériu. Pipes konštatoval, že zo strany Južnej Kórey je to ten istý sebaklam (skrytý pod starými názvami ako détente, zmierovanie, približovanie), ktorý si v celej modernej histórii neúnavne osvojovali aj Európania a niektoré americké vlády v styku s nevyspytateľnými a zradnými diktátorskými režimami. Presný postreh - a Juhokórejci dostali presne o týždeň príležitosť zo svojich navrávačiek so Severnou Kóreou vytriezvieť. Pod tlakom dôkazov amerických tajných služieb severokórejskí predstavitelia verejne priznali - celkom pokojne, otvorene a bez akejkoľvek stopy hanby - že porušili dohody z roku 1994 a pokračovali ďalej vo vývoji nukleárnych zbraní. A to napriek veľkorysým americkým, juhokórejským a japonským finančným dávkam, technologickej a potravinovej pomoci, ktoré Severná Kórea dostávala na základe spomínanej dohody s Clintonovou vládou celé roky práve ako kompenzáciu za vzdanie sa vývoja nukleárnych zbraní. Usudzuje sa, že Severná Kórea dnes vlastní nukleárnu zbraň. Severná Kórea tiež vyskúšala svoju balistickú strelu Taepo Dong I, ktorá preletela ponad Japonsko a spadla do vôd Tichého oceánu. Do takej vzdialenosti siaha zo Severnej Kórey kruhový tieň hrôzy.

 

Čo sú zbrane hromadného ničenia?

Sú to zbrane, ktoré sú schopné naraz zahubiť potenciálne až milióny ľudí a zničiť celé mestá a krajiny. Zvyknú sa deliť do troch až štyroch kategórií - na nukleárne, chemické, biologické a rádiologické.

Dejiny nukleárnych zbraní začali vlastne už v roku 1938, keď nemecký fyzik Otto Hahn formuloval teóriu štiepenia atómu. Vývoj zbrane logicky urýchlila druhá svetová vojna. Pracovali na tom Briti, Nemci aj Američania. Americká Národná akadémia vyhlásila v roku 1941 výrobu atómovej bomby za otázku národnej bezpečnosti a výskum nabral obrátky. Prvú riadenú reťazovú reakciu uskutočnil Američan Enrico Fermi v roku 1942. Konštrukcia prvej americkej nukleárnej zbrane sa dostala do rúk tímu, ktorý viedol fyzik J. R. Oppenheimer v projekte s názvom Manhattan. Jeho tím skonštruoval aj prvé tri atómové bomby. Prvá bola vyskúšaná 16. júla 1945 na leteckej základni v Novom Mexiku, ďalšie dve boli použité 6. a 9. augusta 1945 pri bombardovaní japonských miest Hirošima a Nagasaki. Bolo to vo fáze vojny, keď americké straty v boji s Japoncami predstavovali už vyše 120 000 mužov (len pri dobývaní Okinavy stratili viac ako 7 600 mužov a vyše 30 000 bolo ranených) a fanatické japonské velenie nebolo ochotné kapitulovať za žiadnych okolností. Prezident Truman usúdil, že to je jediná cesta ako ukončiť vojnu poznačenú fanatickou krutosťou a znamenajúcu stále viac ľudských a materiálnych obetí. Následky prvých dvoch atómových výbuchov boli strašné - v prípade Hirošimy viac ako 78 000 mŕtvych a 38 000 ranených, v prípade Nagasaki takmer 24 000 mŕtvych. Neboli to však najväčšie ľudské straty z bombardovania v dejinách druhej svetovej vojny - nálet spojencov na Drážďany 13. februára 1945 mal za následok smrť obetí, ktorých počet sa odhaduje od 60 000 do 245 000, a nálet na Tokio 10. marca 1945 zabil až 84 000 ľudí. Desivé bolo, že tie ohromné straty spôsobila v prípade Hirošimy aj Nagasaki jediná bomba. Americký nukleárny monopol trval iba 4 roky. Prvá ruská atómová bomba bola vyskúšaná už 23. septembra 1949.

Podstatou nukleárnej zbrane je reťazové štiepenie atómových jadier spôsobené bombardovaním štiepneho materiálu neutrónmi, pri ktorom sa uvoľňuje obrovská energia. Štiepny materiál, teda vlastná nálož, je buď vysoko obohatený urán (čo do obsahu izotopu uránu 235), alebo plutónium. V prírode sa v tejto čistej podobe nevyskytujú. Aby vznikla reťazová reakcia, čiže výbuch, musí byť štiepneho materiálu nadkritické množstvo. Presné čísla sú utajované a závisia od čistoty materiálu, v prípade na 90 percent čistého uránu 235 treba podľa IAEA (Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu) na nálož okolo 25 kilogramov, v prípade plutónia asi 8 kilogramov. Odborníci na nukleárne zbrane však vravia, že potrebné množstvá sú výrazne menšie, najmä ak ide o vysoko čisté materiály. Oba prvky sú veľmi ťažké, takže si treba predstaviť hmotu možno menšiu ako hádzanárska lopta. Jadrový výbuch nastáva tak, že sa spoja (napríklad pomocou konvenčnej výbušniny) dve alebo viac podkritických množstiev štiepneho materiálu do celku, ktorý náhle získa nadkritickú hmotu. To je základný vzorec.

Už rok 1952 v Amerike a 1953 v Sovietskom zväze priniesol omnoho ničivejšiu formu nukleárnej zbrane - termonukleárnu (vodíkovú) bombu. Jej jadrom je klasická atómová nálož. Štiepny materiál je však obklopený vrstvou pozostávajúcou z deutéria alebo trícia (to sú izotopy vodíka s dvoma, resp. tromi neutrónmi v jadre). Pri jadrovom výbuchu nálože pozostávajúcej z uránu alebo plutónia sa uvoľní také množstvo energie (tepla a radiácie), že sa vo vodíkovom obale spustí opačná reakcia - fúzia atómových jadier, pri ktorej sa uvoľní ešte mnohonásobne väčšia energia. Je to vlastne proces, ktorý je základom života hviezd, aj nášho Slnka. Pre porovnanie - prvá atómová bomba (tá v Hirošime) explodovala silou, ktorá je ekvivalentom výbuchu 20 000 ton TNT (vysoko účinná klasická výbušnina). Prvý výbuch termonukleárnej (vodíkovej) bomby mal silu až 10 400 000 ton TNT, čiže viac ako 500-násobnú. Sila moderných nukleárnych zbraní sa preto udáva skôr v megatonách TNT.

Venujem sa tomuto laickému opisu len preto, lebo je nevyhnutný pre pochopenie súčasného stavu rozširovania nukleárnych zbraní vo svete. Štát (alebo skupina banditov), ktorý chce skonštruovať nukleárnu zbraň, musí mať totiž k dispozícii množstvo predpokladov a nezvyčajne komplikovaných a drahých zariadení. Joseph Cirincione, odborník na zbrane hromadného ničenia, vymenúva, čo všetko je potrebné na výrobu vysoko obohateného uránu:

1/ Ložiská uránovej rudy.

2/ Uránové bane.

3/ Uránový „mlyn“, ktorý slúži na spracovanie uránovej rudy, ktorá zvyčajne obsahuje menej ako 1 percento uránu a jeho premenu na koncentrát kysličníku uránu.

4/ Konverzné zariadenie, kde sa tento koncentrát čistí a mení na hexafluorid alebo terachlorid uránu, čo je materiál ďalej spracúvaný v zariadeniach na obohacovanie uránu.

5/ Zariadenie na obohacovanie, kde sa obohacuje hexafluorid alebo tetrachlorid uránu, pokiaľ ide o obsah uránu 235. 

6/ Zariadenie schopné zmeniť hexafluorid (ktorý je v plynnej forme) alebo tetrachlorid opäť na pevný kysličník uránu, alebo urán ako kov.

Plutónium, čo je iná alternatíva štiepneho materiálu, vzniká v jadrových reaktoroch. Môžu byť špecializované na výrobu štiepneho materiálu pre zbrane, ale napríklad India alebo Severná Kórea používajú na tieto účely ostentatívne tzv. mierové reaktory, požívané trebárs na výrobu elektrickej energie. Keďže však vyhorené palivové články z reaktorov obsahujú aj množstvo iných izotopov prvkov a prímesí, je proces získavania štiepneho materiálu na bomby rovnako zložitý ako ten vyššie opísaný. Treba, pravdaže, dodať, že vlastniť dostatočné množstvo štiepneho materiálu ešte neznamená skonštruovanú bombu - to je ešte zložitejšie a nákladnejšie. A nespomenul som samozrejme potrebné znalosti ľudí, ktorí na projekte zbrane a jej výrobe pracujú. A teraz si treba predstaviť, čo snaha skonštruovať vlastnú nukleárnu zbraň stojí štáty ako India, Pakistan, Severná Kórea či Irak, ktorých obyvatelia naozaj nežijú v blahobyte.

Chemické zbrane hromadného ničenia sú neporovnateľne lacnejšie a technologicky menej náročné. Preto ich nazývajú aj atómové zbrane chudobného muža. Dejiny chemických zbraní začala písať už prvá svetová vojna. Vtedy Nemci použili prvý raz chlór a neskôr fosgén v zákopovej vojne s francúzskou armádou a spôsobili tak vo vojne, ktorá bola aj dovtedy strašnými ľudskými jatkami, ešte obludnejšie straty. Tie najstaršie chemické zbrane spôsobovali poškodenia dýchacích ciest, dusenie a eventuálne smrť. Potom prišli látky ako lewisit, tvoriace strašné pľuzgiere už pri minimálnych množstvách. Pľuzgierotvorný horčičný plyn, veľmi lacnú látku, použil v iracko-iránskom konflikte vo veľkom množstve aj Saddám Husajn. Smutné prvenstvo v použití chemických zbraní na Blízkom východe však patrí Egyptu, ktorý prvý získal a použil horčičný plyn a fosgén v boji proti jemenským rojalistom v polovici 60. rokov. Modernejšie chemické bojové látky, známe ako nervovo-paralytické alebo anti-cholinesterázové látky, boli objavené v Nemecku už v 30. rokoch. Do tejto kategórie patria sarin, soman a tabun. Takéto látky spôsobujú v tele zablokovanie enzýmov, ktoré sú nevyhnutné na fungovanie nervového systému. To vedie k ochrnutiu svalstva, k zástave dýchania a k smrti. Sú to plyny, ktoré sú pri izbovej teplote zvyčajne v tekutom stave, a sú účinné už v minimálnych množstvách, ak sa vdýchnu, alebo prídu do styku s kožou. Počas druhej svetovej vojny neboli použité, použil ich však Saddám Husajn, medziiným na vyvraždenie asi 20 000 Kurdov. V 90. rokoch ich (sarin) použila pri teroristickom útoku v tokijskom metre aj náboženská sekta Óm-Šinrikjó, ktorú založil samozvaný guru Šóko Asaharom. Chemické zbrane je relatívne ľahké vyrobiť, transportovať aj použiť. Môžu byť v bombách, delostreleckých granátoch, alebo v obyčajných kontajneroch, ktoré je možné kamkoľvek nastražiť. Technickou inováciou boli v tejto oblasti tzv. binárne zbrane, pozostávajúce z dvoch oddelených nejedovatých látok, ktoré sa, napríklad pri výbuchu bomby, spoja a vytvoria v chemickej reakcii vysoko jedovatú a smrtiacu látku.

Biologické zbrane sú vo svojej podstate mikroorganizmy - baktérie (antrax), vírusy (kiahne), riketsie (horúčka Q), chlamydie, huby alebo toxíny (botulín alebo ricín). Ich potenciálne použitie ako zbraní je založené na ich infekčnosti, virulencii a toxicite. Cieľom použitia je smrť, alebo ochromenie vojska či obyvateľstva, ktoré môže mať charakter obrovskej epidémie. Hovorí sa, že Napoleonove vojská v Rusku porazila skôr dyzentéria, ako ruské vojsko (to však nebolo vedomé použitie biologickej zbrane). Na vývoj biologických zbraní malo veľmi silný dosah genetické inžinierstvo. Vďaka novej technológii možno napríklad mikroorganizmy, ktoré sú mimoriadne nebezpečné aj v pôvodnom prírodnom stave, modifikovať a zvýšiť ich virulenciu, rýchlosť množenia, schopnosť prežitia v nepriaznivých podmienkach, ale aj schopnosť maskovať svoju prítomnosť pred detektormi založenými na imunitnej reakcii. Napriek obrovským vyrobeným množstvám sa biologické zbrane doposiaľ veľmi nepoužívali - s výnimkou japonských útokov v Číne pred a počas druhej svetovej vojny.

Rádiologické zbrane sú založené na rozprášení rádioaktívnych materiálov na čo najväčšej ploche spravidla pomocou výbuchu konvenčnej výbušniny. Najbežnejšia konštrukcia pozostáva z výbušniny, obklopenej vysoko rádioaktívnou látkou v podobe granúl, prášku, či dokonca plynu. Môžu spôsobiť ožiarenie množstva ľudí a zamorenie prostredia na dlhé roky. Je tu aj omnoho nebezpečnejšia alternatíva - ak sa napríklad teroristom, alebo aj regulárnemu bojovému letectvu, podarí zasiahnuť reaktor jadrovej elektrárne, ten sa premení pri výbuchu na hrozivú rádiologickú zbraň schopnú zamoriť zem i ovzdušie potenciálne na stovky kilometrov. Havária v Černobyli to dostatočne ilustrovala.

 

Arzenály

Po druhej svetovej vojne bol vývoj nukleárnych zbraní explozívny, ale týkal sa spočiatku len piatich krajín - Spojených štátov, Sovietskeho zväzu, Veľkej Británie, Francúzska a od roku 1964 aj Číny. To sú aj krajiny, ktoré sú uznané ako nukleárne a majú špeciálne medzinárodno-právne privilégiá v zmysle Zmluvy o nerozširovaní nukleárnych zbraní (NPT čiže Non-Proliferation Treaty) prijatej v roku 1970. Sú to krajiny, ktoré nadobudli svoje technologické kapacity a arzenály ešte pred prijatím zmluvy. Až v roku 1998 testovali po prvý krát svoje nové nukleárne zbrane India a Pakistan. Tie však, podobne ako Izrael (ktorý podľa prameňov uskutočnil prvý test už v roku 1967), nie sú signatárskymi krajinami zmluvy NPT a nezaviazali sa teda nukleárne zbrane nevyrábať. Dnes je teda celkovo 8 krajín, ktoré vlastnia funkčné nukleárne zbrane - Spojené štáty americké, Rusko, Veľká Británia, Francúzsko, Čína, Izrael, India a Pakistan. Úplne iný problém predstavujú Irán, Irak a Severná Kórea, ktoré sú signatárskymi krajinami zmluvy o nerozširovaní - NPT, ale ju porušujú a pokračujú vo vývoji svojich nukleárnych zbraní. Nukleárna technológia vo všeobecnosti, ako reaktory na výrobu elektrickej energie, výskumné pracoviská a podobne, sa však stala rozšírenou po celom svete - a s ňou i možnosť konštrukcie nukleárnych zbraní. Mnohé krajiny v takomto výskume pokračovali, ale sa ho za kontrolovaných podmienok vzdali, niektoré sa dokonca vzdali, alebo zničili už existujúce nukleárne zbrane. Príklad je Južná Afrika, ktorá po politickej zmene a skončení apartheidu zlikvidovala niekoľko funkčných nukleárnych zbraní, ktoré stihla skonštruovať. Medzi štátmi, ktoré mali potenciálne takýto zbraňový program a vzdali sa ho, sú aj krajiny ako Švédsko, Švajčiarsko, Turecko a Egypt. Podobne sa rozhodli Argentína a Brazília. Zvláštny prípad sú následnícke štáty Sovietskeho zväzu - Ukrajina, Bielorusko a Kazachstan, na území ktorých boli po rozpade Sovietskeho zväzu obrovské množstvá nukleárnej výzbroje vrátane hlavíc na strategických medzikontinentálnych raketách v odpaľovacích silách, nukleárnych podzemných mín a tisícok taktických náloží na raketách kratšieho doletu a v delostreleckej munícii. Ukrajina mala spočiatku veľké ambície stať sa nukleárnou mocnosťou, jej vláda však nikdy nezískala tajné operačné kódy k raketovým a nukleárnym zbraniam. V priebehu nasledujúcich rokov sa všetky nukleárne zbrane z neruských postsovietskych republík demontovali a vrátili do Ruska.

Henry Kissinger uvádza vo svojej najnovšej knihe (Potrebuje Amerika zahraničnú politiku?) tri možné dôvody, prečo sa krajina snaží nadobudnúť nukleárne zbrane. Citované veľmi zhruba - buď je súčasťou svetového stretu blokov, čo bol prípad USA a Ruska (hoci tam vývoj začal v inom historickom kontexte), alebo má ambíciu stať sa regionálnym hegemónom, či chce inej, potenciálne silnejšej krajine v tom zabrániť, čo je prípad Indie, Pakistanu, Iraku, Iránu, Číny či Severnej Kórey. Tretia možnosť je, že nukleárne zbrane sú poslednou zárukou prežitia v prostredí inak omnoho silnejších, väčších a nepriateľských krajín - to je prípad Izraela. V prípade medzinárodných teroristických skupín ako al-Káida môže ísť o iný motív - zbrane naozaj použiť na ničenie. Tu sa oddá spomenúť, že počas celej studenej vojny neslúžili americké (a britské a francúzske) nukleárne zbrane na odstrašenie sovietskeho nukleárneho útoku, ale na odstrašenie sovietskej snahy využiť v Európe svoju konvenčnú vojenskú prevahu na rozšírenie svojho impéria na Západ.

Pokiaľ ide o programy výroby chemických zbraní, vzdali sa ich medziiným Spojené štáty, Veľká Británia, Francúzsko, Kanada, Nemecko, Taliansko, Japonsko, Rusko a iné štáty bývalého Sovietskeho zväzu, Južná Afrika, Južná Kórea a Juhoslávia. V Rusku sa však predpokladá veľký objem nedeklarovaných, alebo nezničených zásob chemických zbraní. Chemické zbrane majú s najväčšou pravdepodobnosťou Čína, Egypt, Irán, Irak (ten úplne naisto), Izrael, Líbya, Severná Kórea a Sýria. Má ich doposiaľ zrejme aj India. Dokázateľne sa o to pokúša aj Sudán. V niektorých prípadoch sú množstvá vyrobených a skladovaných zbraní naozaj neuveriteľné - jedná sa o tisíce ton. V Japonsku si sekta Óm-Šinrikjó naverbovala do svojich radov špičkových chemikov, ktorým sa podarila výroba sarínu doslova v skrytých domácich podmienkach a v nemalých množstvách. Čo sa týka biologických zbraní, predpokladá sa, že ich môžu mať ešte vždy v zásobách svojej výzbroje Rusko, Čína, Severná Kórea, Irán, Irak, Izrael a Egypt. Možná snaha o ich získanie sa udáva v prípade Indie, Pakistanu, Číny, Sudánu a Líbye.

Znepokojujúce rozširovanie zbraní hromadného ničenia sa svet pokúšal dostať pod kontrolu aj formou medzinárodných zmlúv. Je ich dovedna päť a jedna zvláštna, už spomínaná, so Severnou Kóreou. Ako prvá bola podpísaná v roku 1970 zmluva o nerozširovaní nukleárnych zbraní - NPT. Podpísalo ju dovedna 187 štátov. Druhá bola na rade v roku 1975 konvencia o biologických a toxických zbraniach so 144 členskými štátmi. V roku 1978 vznikol neformálny „režim“ na kontrolu raketovej technológie s 32 členskými štátmi. V roku 1996 nasledoval zákaz testovania nukleárnych zbraní s 89 členskými a 164 signatárskymi štátmi (CTBT - Comprehensive Test Ban Treaty). A nakoniec v roku 1997 sa 145 štátov stalo členmi konvencie o zákaze produkcie, skladovania, získavania a transferu chemických zbraní. Zmluva o zastavení nukleárneho zbrojného programu v Severnej Kórei bola podpísaná v roku 1994. Problém je, že práve štáty, ktorých politické režimy zvyšujú riziko použitia týchto zbraní, takéto zmluvy pokojne podpisujú a potom svoje záväzky ignorujú. Príkladom sú Irán, signatár zmlúv o nukleárnych, chemických aj biologických zbraniach, Irak, ktorý podpísal zákaz nukleárnych aj biologických zbraní, a Severná Kórea.

 

Rakety

Pôvodne nosili nukleárne zbrane ťažké nadzvukové bombardéry. Rýchlo však prišli interkontinentálne rakety. Interkontinentálne balistické rakety má päť štátov - USA, Rusko, Čína, Veľká Británia a Francúzsko. Tieto rakety sú jediné, samozrejme, okrem diaľkových bombardérov ako B-52, ktoré môžu preniesť nukleárnu zbraň ponad oceán. Momentálne proti nim neexistuje obrana, pretože letia väčšinu svojej dráhy nad zemskou atmosférou rýchlosťou, ktorá mnohonásobne prevyšuje rýchlosť zvuku. Časť z nich je umiestnená na ponorkách (SLBM - Submarine Launched Ballistic Missiles) a má ich svojej výzbroji USA, Rusko, Veľká Británia a Francúzsko. Väčšia časť je v podzemných odpaľovacích silách. Veľká časť ich má nukleárne bojové hlavice, ktoré sú znásobené - pred dopadom sa rozdelia na viacero nukleárnych hlavíc dopadajúcich na rôzne ciele. Najväčší udávaný dolet - 13000 km má čínska raketa Dong Feng 5. Ich tieň je prakticky nad celou zemou. V prípade Číny je počet medzikontinentálnych balistických rakiet s nukleárnou hlavicou odhadovaný na 20, s pribúdajúcou tendenciou. V USA a Rusku je to v oboch prípadoch niekoľko tisíc. K tomu sa pridávajú krajiny, ktoré majú dokázateľne rakety schopné niesť nukleárnu hlavicu s doletom nad 1000 km - India, Irán, Izrael, Severná Kórea, Pakistan a Saudská Arábia. Severokórejská, ešte neotestovaná raketa Taepo Dong II. má údajný dolet 5500 km. Severná Kórea tiež svoju raketovú technológiu vyváža - napríklad iránske (Shahab) a pakistanské (Ghauri) rakety sú postavené na báze dovezených sverokórejských rakiet No Dong a Taepo Dong.

Posledné desaťročie posúva do popredia ako možné nosiče nukleárnych hlavíc na kratšie vzdialenosti (do 1000 až 1500 km) križujúce rakety. Sú operabilnejšie a presnejšie než balistické strely. Izrael napríklad nadobudol nedávno tri najmodernejšie veľké ponorky s dieselovým pohonom vyrobené v Nemecku s predpokladaným zámerom umiestniť na nich križujúce rakety s nukleárnymi hlavicami, pretože na maličkom území Izraela sú pozemné raketové odpaľovacie zariadenia nesmierne zraniteľné. Križujúce rakety môžu byť pochopiteľne odpaľované aj z lietadiel a zo zeme.

 

Zdroje obáv

Najpresnejšie to sformulovali súčasný veľvyslanec USA v Japonsku a bývalý senátor Howard Baker spolu s bývalým poradcom Bieleho domu Lloydom Cutlerom: „Najurgentnejšou nevyriešenou hrozbou pre národnú bezpečnosť Spojených štátov je nebezpečie, že zbrane hromadného ničenia, alebo materiál použiteľný na zbrane v Rusku, môžu byť ukradnuté a predané teroristom alebo nepriateľským štátom a použité proti americkým jednotkám v zahraničí, alebo občanom doma. Táto hrozba je jasným a prítomným nebezpečím pre medzinárodné spoločenstvo rovnako ako pre americké životy a slobody.“

Zdroje udávajú, že niektoré spoľahlivé odhady celkových ruských zásob nukleárnych materiálov udávajú až 150 ton (na jednu nukleárnu nálož treba cca 8 kg) plutónia a 1500 ton vysoko obohateného uránu. Z tohto množstva je asi 700 ton priamo v zbraniach (ten je relatívne najlepšie strážený). Presné čísla je nemožné zistiť napriek spolupráci ruských úradov. Štiepny materiál, ktorý nie je v zbraniach, je rozptýlený po Rusku na viac ako 53 miestach v stovkách budov s naozaj rozmanitou úrovňou zabezpečenia (niekedy chýbajú dokonca aj informácie o množstve a mieste, vyskytli sa aj prípady zabudnutých či takmer nestrážených materiálov). Pašovanie nukleárnych materiálov z Ruska predstavuje akútne riziko pre rozširovanie nukleárnych zbraní a Medzinárodná agentúra pre atómovú energiu IAEA potvrdila viac ako tucet takýchto prípadov. Stovky pokusov o pašovanie bolo hlásených a vyšetrovaných v priebehu uplynulých desiatich rokov. Analogická je situácia s chemickými bojovými látkami. Rusko vyvíja vierohodné úsilie túto situáciu zlepšiť, ale vyžaduje to obrovské investície a organizačné nasadenie - neľahká vec v súčasnom ekonomickom a organizačnom stave krajiny. USA a ďalšie spojenecké krajiny v rámci NATO vynakladajú prostriedky na pomoc Rusku v zabezpečovaní týchto materiálov, ale situácia bude ešte dlho zúfalá.

Ďalším zdrojom obáv sú tisíce, možno dokonca desaťtisíce mizerne platených, či nezamestnaných ruských vedcov a expertov na všetky typy zbraní hromadného ničenia. Niektorí sa po páde komunizmu a postupnej dezintegrácii krajiny ocitli priamo na ulici a v zúfalej životnej situácii. Ich vedomosti sú pritom unikátne. Sú teda ľahkým a veľmi žiaducim terčom záujmu krajín a pravdaže aj teroristických skupín, ktoré chcú získať nukleárne zbrane a zároveň disponujú značnými finančnými prostriedkami.

Svet na začiatku 21. storočia je naozaj veľmi nebezpečné miesto.