Mapa stránky

Akýkoľvek absurdný blud, ak dokáže vzbudiť zdanie logickej organizácie, má šancu uspieť. Ak má zároveň charakter konšpiračnej teórie, má šancu, že mu nadšene uveria veľké masy ľudí.

Ak je to konšpiračný blud, v ktorom úlohu sprisahancov zohráva notoricky podozrivá skupina, tak mu uveria takmer všetci a môže úspešne odolávať akémukoľvek náporu faktov a logiky. Umožňuje aj ľuďom mdlého umu mať opojný pocit, že konečne rozumejú tomu nepreniknuteľnému svetu. Jeho mágia je príliš opojná na to aby sa ho vzdali pod náporom argumentácie. Ale konšpiračné bludy, najmä (ale nie len) ak majú vysvetľovať medzinárodnú politiku, nie sú iba návykovou drogou nevzdelancov a popletencov. Celé generácie akademicky vzdelaných ľudí, dokonca celé generácie tých, ktorí sú láskavým omylom ľudstva považovaní za intelektuálne elity, periodicky hľadajú a nachádzajú lokálne aj svetové sprisahania – tak ako im káže ideológia, ktorú v danom okamihu prijali za svoje substitučné náboženstvo. Ani tí sa nedajú zmiasť faktami a logikou. Naopak – ich akademické kvality ich výborne vyzbrojili na boj s nepohodlnými faktami. Ak by to tak nebolo, a intelekt a vzdelanie by ľudského ducha proti malígnym bludom účinne imunizovali, nemali by sme toľko intelektuálnych guruov najrôznejších totalít – od komunizmu, cez fašizmus až po islamofašizmus (to je, mimochodom, intelektuálna púť Rogera Garaudyho, kedysi militantného francúzskeho stalinistu, dnes rovnako militantného islamofašistu a popierača nacistického holokaustu).

 

Sprisahanie

Predtým to málokto tušil, ale vďaka usilovnej práci médií to vedia dnes takmer všetci už aj v Európe. Neokonzervatívci sa zmocnili americkej vlády a americkej zahraničnej politiky a majú na konanie Ameriky a amerického prezidenta rozhodujúci vplyv. Ich temné sprisahanie slúži, samozrejme, ich mocenským víziám a iným záujmom (rozumej izraelským, nie americkým). „Sú to oni, ktorí sú notoricky obviňovaní, že zmenili Georga W. Busha na nepoznanie. V ich rukách sa prezident, ktorý ako kandidát prišiel s víziou „pokornej“ Ameriky, ktorý chcel zredukovať zahraničnú vojenskú prítomnosť a vyhnúť sa „budovaniu štátov“, stal vojnovým náčelníkom, ktorý už zvrhol dve vlády a dal ultimátum ďalším, varujúc ich pred podobným osudom“ popisuje situáciu v médiách Joshua Muravchik, sám známy neokonzervatívec. A cituje aj mnoho ďalších podôb obvinení. „Neokonzervatívci sú najviac zodpovední za to, že nás dostali do vojny proti Iraku“, napísala v New York Review of Books Elizabeth Drew. „Dlho pred tým ako George W. Bush dosiahol Biely dom mnohé z týchto konfrontácií (s inými štátmi) boli plánované neokonzervatívcami“ odhaľuje National Journal. „Neokonzervatívna vízia sa stala tvrdým jadrom americkej zahraničnej politiky“ vyhlasuje NewsweekNew York Times sa desí, že „prerazili v kultúre na takmer každej úrovni - od siení akadémie až po siene Pentagonu ... nazhromaždili finančné a profesionálne prostriedky aby šírili svoje myšlienky na vlnách médií k masám, a nad koktejlmi k tým, ktorí sú na najvyšších vládnych úrovniach“.

Za morom, to jest u nás v Európe, kde sú črty americkej politiky pripisované vplyvu neokonzervatívcov omnoho spornejšie ako v Amerike, je tón obvinení ešte dramatickejší. Francúzsky týždeník Le Nouvelle Observateur popisuje neokonzervatívcov ako „ideológov amerického impéria“. Článok o nich v tomto týždenníku mal titulok „Po Iraku, svet“.

Televízia BBC vysielala o neokonzervatívnom „sprisahaní“ hodinový program Panorama, ktorý začínal vetou: „Toto je príbeh o ľuďoch, ktorí chcú riadiť svet svojim spôsobom, americkým spôsobom ... a chcú vystrašiť ľudí na smrť.“

Teórii o všemocnej neokonzervatívnej konšpirácii v Európe uverili mnohí – novinári i konzumenti správ. Neprekvapuje to, lebo americký spor medzi liberálmi a konzervatívcami je pre Európanov nezrozumiteľný a príliš málo o ňom vedia. Na európske spory medzi pravicou a ľavicou sa podobá iba povrchne, hoci k bludu o neokonzervatívnom sprisahaní inštinktívne inklinuje predovšetkým európska ľavica (nech už to označuje kohokoľvek). Dvojnásobne to platí o jemnejších odtienkoch ideologických treníc medzi tými, ktorí sú označovaní za neokonzervatívcov a tými, ktorým prischla nálepka paleokonzervatívcov. Temnosti dodáva predpokladanej konšpirácii aj médiami cudne zdôrazňovaná informácia, že neokonzervatívci sú všetko Židia, a z toho odvodená interpretácia amerického postoja k Strednému východu, Izraelu a k arabskému svetu. Tým je, samozrejme, táto konšpiračná teória veľmi atraktívna aj pre dosť početnú skupinu tých, ktorí v srdci skrývajú nostalgiu za fašistickými časmi. Ajhľa, vravia si, tak tie Protokoly sionských mudrcov predsa len neboli podvrh.

Jonah Goldberg, redaktor (vraj) neokonzervatívneho týždenníka National Review identifikoval štyri kategórie mýtov o neokonzervatívcoch: 1) presvedčenie, že neokonzervatívny znamená „pro-war“ – za vojnu, 2) presvedčenie, že neokonzervatívny znamená „zahranično-politický jastrab“, 3) presvedčenie, že neokonzervatívny znamená židovský, 4) presvedčenie, že neokonzervatívny znamená bývalý liberál (v Amerike synonymum pre ľavicu). Všetky sa dajú ľahko vyvrátiť, ak je niekto ochotný použiť aspoň štipku intelektuálnej poctivosti. Najprv si však treba povedať kto sú to tí neokonzervatívci.

 

Hlavní podozriví

Vďaka svojej pozícii zástupcu ministra obrany sa v súčasnej situácii prepracoval na čelo neokonzervatívneho konšpiračného panteónu Paul Wolfowitz. Hneď za ním nasleduje Richard Perle, člen a donedávna predseda Obrannej rady poradcov. Ako o vyznavačoch neokonzervatívnej viery sa hovorí aj o Douglasovi Feithovi, námestníkovi ministra obrany, námestníkovi ministra zahraničia Johnovi Boltonovi, pracovníkovi Národnej bezpečnostnej rady Elliotovi Abramsovi a ďalších. Za luxusný „brloh“ neokonzervatívcov je považovaná budova vo Washingtone, kde majú priestory prenajaté American Enterprise Institute (slávny konzervatívny think-tank), magazín The Weekly StandardProject for a New American Century riadený Williamom Kristolom.

Najvyššie postavení ľudia americkej zahraničnej a bezpečnostnej politiky, teda predovšetkým samotný prezident Bush, minister zahraničia Colin Powell, viceprezident Richard Cheney, poradkyňa pre národnú bezpečnosť Condoleeza Rice a minister obrany Donald Rumsfeld očividne nie sú Židia ani nikdy nefigurovali medzi neokonzervatívcami, takže ich podiel na sprisahaní sa nespomína. Navonok to teda vyzerá ako by hysterické médiá uverili na sprisahanie námestníkov a nižších úradníkov a poradcov a tvrdili, že Bush, Powell, Cheney, Condoleeza Rice a Rumsfeld sú nesvojprávnymi nástrojmi v ich rukách. Je to absurdné, ale práve to tvrdia liberálne a ľavicové médiá, spolu s paleokonzervatívcami ako Patrick Buchanan. Jednoducho kto nie je Žid a nikdy nepísal pre The Weekly Standard, Commentary, alebo Public Interest, nemôže byť súčasťou tajnej svetovlády.

Možno najdramatickejšie úsilie odhaliť židovské záujmy skryté za neokonzervatívnymi myšlienkami predviedla, podľa názoru Joshuu Muravchika v časopise Commentary, televízna stanica BBC v už spomínanom programe Panorama, ktorý avízovala vetou: „Dnes večer: Vtiahnu nás americkí superjastrabi do ďalších vojen proti ich nepriateľom?“ Každého z neokonzervatívcov prezentovali na neobyčajne blízkych záberoch, kde tvár zaberala celú obrazovku, aby dosiahli neprirodzený odpudzujúci účinok. Tieto zábery sa striedali s „mŕtvolkami“ – statickými obrázkami tvárí, ktoré sa náhle menili na čiernobiely negatív sprevádzaný zvukovými efektmi pripomínajúcimi policajnú drámu. Moderátor programu Steve Bradshaw a hostia nepriateľsky naladený voči neokonzervatívcom sa zjavovali v príjemnej atmosfére a podobe. Richarda Perla uviedli ako „neokonzervatívneho krstného otca“ a ktosi mu položil otázku, či sú neokonzervatívci mafia. Keď kamera ukázala budovu American Enterprise Institute hlásateľ komentoval, že tam sa „tajne plánuje budúcnosť“. Pre „vyváženie“ si Bradshaw schválne zvolil špecialistku na Stredný východ Meyrav Wurmser, ktorá síce povedala, že neexistuje žiadna špeciálna vernosť neokonzervatívcov voči Izraelu, sama však pochádza z Izraela a každým cólom tak aj vyzerá. Konečná bilancia relácie bola, že neokonzervatívci sú naozaj židovská mafia, ktorá vlečie Ameriku aj Britániu do jednej vojny za druhou v prospech Izraela. Technikou to celé pripomínalo eštébácke dokumenty o „západných diverzných centrálach“.

 

Rodokmeň neokonzervativizmu

Titul neokonzervatívci dostala v polovici 70-tych rokov dvadsiateho storočia skupina amerických intelektuálov sústredených okolo časopisu Commentary a štvrťročníka Public Interest ako nadávku od ortodoxných ľavičiarov pre ich údajnú zradu ľavicových myšlienok. Dovtedy totiž patrili k priaznivcom Demokratickej strany. Väčšina z nich, ako Irving Kristol (vtedy možno guru celej skupiny a otec Williama Kristola, možno dnešného guru), Daniel Moynihan, James Wilson, Daniel Bell (autor slávnej knihy Koniec ideológie z roku 1960) a Nathan Glaser písali najmä o domácej politike a odmietali ľavičiarske ekonomické nápady prezidenta Lyndona Johnsona. Zahraničnej politike sa venovala iná skupina, najmä Norman Podhoretz, Jeane Kirkpatrick (neskôr veľvyslankyňa Spojených štátov v OSN) a Eugene Rostow. Tým prekážala ústupčivosť demokratov voči Sovietskemu zväzu a komunizmu.

Jonah Goldberg v National Review potvrduje, že neokonzervativizmus ako zahraničnopolitická doktrína pochádza z rastúceho uvedomenia si niektorých liberálov v 60-tych a 70-tych rokoch, že Demokratická strana sa správa v studenej vojne nepevne a v porovnaní s postojom republikánov jej chýba morálka. To mohlo byť pre nich (ako Normana Podhoretza) nové, či „neo“. Nové to už vtedy určite nebolo pre republikánskych konzervatívcov z National Review, ktorí pozvali v roku 1971 nových ideových kolegov píšúcich do Commentary titulkom článku, ktorý znel „Poďte dnu, voda je výborná“.

Už vtedy bolo jasné, že neokonzervativizmus bude ťažké definovať niekoľkými jednoznačnými vetami. Teda samotní neokonzervatívci, ktorí tú nálepku medzitým akceptovali a stotožnili sa s ňou, to majú ťažké. Ich nepriatelia tento problém nemajú. Michael Lind, bývalý konzervatívec, ktorý sa dostal až ku krajnej ľavici, ich vidí v časopise The New Statesman takto: „Väčšina konzervatívnych intelektuálov venujúcich sa obrannej problematike je produktom židovsko-amerického trockistického hnutia z 30-tych a 40-tych rokov, ktoré sa premenilo na antikomunistický liberalizmus v 50-tych až 70-tych rokoch, a nakoniec na druh militaristickej a imperiálnej pravice, ktorá nemá precedens v americkej kultúre a politickej histórii.“ Lind dokonca tvrdí, že neokonzervatívci majú revolučnú ideológiu, ktorá je zmesou Trockého teórie permanentnej revolúcie a extrémne pravicovej verzie sionizmu izraelskej strany Likud. Kde v myšlienkach neokonzervatívcov Lind nachádza teóriu permanentnej revolúcie naozaj nevedno, nad Likudom sa možno naozaj iba zasmiať. Niečo dáva tušiť Lindova predstava, že permanentná revolúcia je dobývanie stále nových území (čo je neokonzervatívcom naozaj vzdialené, ale Lind to považuje za ich cieľ). Trockij mal na mysli predovšetkým neustálu obnovu revolúcie zvnútra permanentnou obmenou jej lídrov (čo je neokonzervatívcom cudzie ešte viac). Michael Lind sa zrejme nenamáhal niečo dozvedieť o Trockom (prečo aj) a ani sa na to nepýtal neokonzervatívcov.

Podľa nedávneho článku v New York Times sú však neokonzervatívci nie trockisti, ale „straussovci“: „Sú to neokonzervatívci, alebo neocons, čo je súhrnný názov pre pestrú skupinu autorov, akademikov, mediálnych mogulov a štátnych úradníkov, ktorý odvodzujú svoj intelektuálny pôvod od učenia nemeckého imigranta menom Leo Strauss.“

Teda na jednej strane boľševický veliteľ a ideológ Trockij (1879 – 1940), na druhej utečenec pred Hitlerom a politický filozof Leo Strauss (1899 – 1973). Ťažko si predstaviť dvoch ľudí, ktorí by mali menej spoločného. Možno čosi predsa – obaja boli Židia.

V skutočnosti jediný neokonzervatívec, ktorý vôbec mal v živote bližšie do činenia s trockizmom bol Irving Kristol. Bolo to počas jeho búrlivých študentských čias niekedy ku koncu 30-tych rokov minulého storočia. Študenti fandiaci vtedy Trockému, a Irving Kristol medzi nimi, považovali sami seba za antistalinistických disidentov – zoči voči omnoho väčšej skupine študentov na City College, ktorým imponoval Stalinov komunizmus. To však bolo naozaj dávno, pred viac ako 60 rokmi, keď svet, ani Amerika nevedeli nič o stalinských gulagoch. Irving Kristol sám o tom píše v autobiografickom úvode ku knižke svojich esejí Neo-conservatism. Aj vtedy dávno bola jeho epizóda s trockizmom krátka (oficiálne ich opustil, keď mal 22 rokov) – už počas štúdií čítal kresťanských teológov aj Bibliu, neskôr našiel aj intelektuálnu dimenziu v judaizme a bol stále viac veriaci človek. Ako vojak išiel Kristol bojovať proti Nemcom do Európy hneď po svojej epizóde s trockistami.

Toľko o Trockom a neokonzervatívcoch. Ich nepriatelia ho možno vytiahli aj preto, lebo prvá generácia neokonzervatívcov patrila pôvodne k ľavici a bola podľa Kristolových slov „mugged by reality“ (prepadnutá skutočnosťou). Preto konvertovala ku konzervativizmu. Stalo sa to nakoniec aj viacerým predstaviteľom mladšej generácie neokonzervatívcov. Trockista je v očiach triezvych ľudí spravidla úplný ľavicový „pošuk“, je to preto dobrá nadávka.

Leo Strauss a jeho vplyv na neokonzervatívcov je iný príbeh.

 

Leo Strauss

Jeho meno priniesol do súčasnej debaty o neokonzervatívcoch medzi iným Lyndon LaRouche, politický dobrodruh, ktorý si odsedel vo väzení trest za to, že obral starších ľudí o peniaze aby financoval svoje politické ambície. LaRouche (ktorý v minulosti používal aj pseudonym Lyn Marcus ako poukaz na mená Lenin a Marx) vyhlásil, že Strauss, spolu s Bertrandom Russellom a H.G.Wellsom navigujú Spojené štáty do katastrofálneho opakovania peloponézskej vojny. Ako prišiel práve na túto kombináciu mien už mŕtvych celebrít nevedno. Ale Leo Strauss, ktorý zomrel v roku 1973, bol skutočne učiteľom niekoľkých intelektuálov, ktorí sa neskôr prihlásili k neokonzervativizmu. Samotný Irving Kristol píše, že dvaja myslitelia, ktorí mali na jeho neskorší vývoj kľúčový vplyv, boli skeptický liberál Lionel Trilling a skeptický konzervatívec Leo Strauss. To bol však Irving Kristol a nie zvyšok neokonzervatívcov. New York Times priniesli extravagantné tvrdenie, že celý neokonzervatívny think-tank American Enterprise Institute pozostáva zo „straussovcov“. Joshua Muravchik, sám pracovník inštitútu to teda overoval a zistil, že z 56 výskumníkov a vedeckých spolupracovníkov inštitútu sú presne iba dvaja, ktorí sa považujú za straussovcov a tretí, ktorý sa mu cíti intelektuálne zaviazaný. Žiadny z tých troch sa nezaoberá zahraničnou politikou. Legendy sú však odolné – v tom istom článku bol za straussovca označený aj Richard Perle s dodatkom, že sa oženil s dcérou vojenského stratéga Alberta Wolstetera, ktorý je údajne tiež straussovec. Potom to korigovali, že Perle iba študoval u Wolstetera na University of Chicago, ale neoženil sa s jeho dcérou. Neskôr sa poopravili znovu v tom zmysle, že Perle nikdy neštudoval u Wolstetera. Svoj uzáver, že Perle je teda straussovec, však neopravili. Priveľa neokonzervatívcov sa teda k Straussovi nehlási, ale predsa - čo komu vadí na Leovi Straussovi?

Leo Strauss bol židovský emigrant z hitlerovského Nemecka. Nenávisť vzbudil tým, že hlboko pohŕdal tým, čo platilo ako základ politickej vedy v pozitivisticky orientovanom svete amerických univerzít. Hlboko si tiež vážil ľudské práva a liberálne demokratické inštitúcie Ameriky. Bol politický filozof a jeho ambíciou nebolo vstupovať do aktuálneho politického diania. Znovuobjavil pre politickú filozofiu spôsob ako čítať klasické a antické texty a interpretovať ich. Medzi jeho najslávnejšie knihy patria Prirodzené právo a história (1953), Myšlienky o Machiavellim (1958) a Sokrates a Aristofanes (1966). Písal aj o Platónovi, Xenofónovi a Lockovi, analyzoval Thukydida a Maimonida. Vynikajúco jeho myšlienky zhrnuli v najnovšom čísle The Public Interest Steven Lenzner a William Kristol. V knihe Prirodzené právo a história varoval, že americké myslenie v sociálnych vedách opakuje tragické chyby nemeckého myslenia, ktoré predchádzali fašizmu, teda že opúšťa vieru v prirodzené právo v prospech historizmu a relativizmu. Historizmus je presvedčenie, že ľudské myšlienky sú iba náhodným produktom doby a relativizmus zasa, že všetky princípy spravodlivosti sú rovnako subjektívne.

Vyložiť Straussov prístup k politickej filozofii nemožno na malom priestore, niekoľko čŕt však možno citovať. Veril, že sa treba vrátiť k pomalému a vážnemu čítaniu starých textov a snažiť sa ich chápať ako ich chápali ich autori a nie ako ich chápala história. Veril, že filozofia má politický charakter a väčšina filozofov písala s politickým úmyslom. Rozpoznal, že najväčší myslitelia často písali pod hrozbou perzekúcie, a preto sa uchyľovali k takzvanému exoterickému písaniu, v ktorom je zmysel skôr skrytý. Rozpoznal nebezpečenstvá, ktoré znamenajú historizmus, relativizmus, eklekticizmus, scientizmus a nihilizmus pre filozofiu a všeobecne západnú kultúru a hlásal potrebu návratu k základnýám textom západného myslenia. Za zdroj západnej kultúry považoval dialóg medzi „Aténami a Jeruzalemom“, medzi rozumom a zjavením, ktoré sú dvomi zdrojmi poznania v západnej tradícii a ktoré sa ani nepodporujú, ani nevyvracajú. Leo Strauss bol konzervatívec a filozof hodný štúdia pre tých, ktorí chcú o politickej filozofii hĺbať. Ťažko povedať, z čoho obviňujú práve Straussa kritici neokonzervativizmu, keď neberieme do úvahy neuveriteľné hlúposti tvrdiace, že Strauss bol zamaskovaný Machiavelli, ktorý nabádal svojich nasledovníkov aby verili, že ich intelektuálna nadradenosť ich oprávňuje vládnuť nad väčšinou ľudstva. To a podobné fantazmagórie v Straussovom učení nemožno nájsť, ale ktorý z novinárov by sa o to naozaj pokúšal, keď sa to už „rozšírilo“? Allan Bloom, možno najslávnejší Straussov žiak, píše, že Strauss „vedel, že liberálna demokracia je jedinou slušnou a spravodlivou alternatívou, ktorú má moderný človek k dispozícii.“

 

Kto sú teda neokonzervatívci?

Hoci je pravda, že mnohí neokonzervatívci sú Židia, ešte viacerí nie sú. Jeane Kirkpatrick, Woolsey, katolícky teológ a sociálny filozof Michael Novak, politologička Linda Chavez, William J. Bennett, či Newt Gingrich sú všetko čistokrvní neokonzervatívci a nie sú Židia. Vplyvný neokonzervatívec Dinesh D´Souza je Ind a neokonzervatívec Thomas Sowell, autor knihy Rasa a kultúra je černoch.

Nie je ani pravda, že čo neokonzervatívec, to vojnový jastrab. Veľmi prominentný neokonzervatívny politický komentátor Charles Krauthammer bol odporcom intervencie v Bosne, konzervatívec a prezidentský kandidát Bob Dole ju podporoval. V 80-tych rokoch napríklad Kristol oponoval Reaganovej doktríne podpory antikomunistických gueríl a a nepáčila sa mu ani myšlienka podpory demokracie v zahraničí. Nebol naklonený zasahovaniu kdekoľvek. Pravda je tiež, že vojenský zásah v Iraku podporovali aj prominentní členovia bývalej Clintonovej administratívy Kenneth Pollack a Ron Asmus, ktorí sú inak vo všetkom inom s neokonzervatívcami v spore.

Je pravda, že neokonzervatívci sú v stredovýchodnom spore na strane Izraela. To však súvisí skôr s tým, že Izrael je na Strednom východ široko ďaleko jediná demokracia, s nehumánnou a zverskou podstatou palestínskeho terorizmu a tiež s pochopením, že palestínsky terorizmus je iba súčasťou väčšej schémy boja proti západnej civilizácii. Je tiež pravdou, že Izrael má rovnako vášnivú podporu väčšiny amerických kresťanských konzervatívcov, rovnako ako mnohých príslušníkov sekulárnej ľavice z kruhov Demokratickej strany. Pre svoj postoj nepotrebovali žiadne neokonzervatívne konšpirácie. Ich však nikto (s výnimkou hysterickej arabskej tlače) neobvinil, že slúžia židovskému sprisahaniu.

Hoci je pravda, že mnohí neokonzervatívci sú bývalí liberáli (ľavica), platí to najmä o tých starších. Medzi tými mladšími by sa väčšina ohradila.

Pred siedmimi rokmi napísal Norman Podhoretz, ako píše Joshua Muravchik dirigent neokonzervatívneho orchestra, že hnutie končí. Po definitívnom krachu komunizmu nemal pocit, že by bol dôvod sa líšiť od iných konzervatívcov. Neokonzervatívci zohrali veľkú úlohu v Reaganovej vláde, ich pôvodná zahraničnopolitická agenda, ktorá ich tak výrazne odlíšila, sa však o desaťročie neskôr zdala byť vyčerpaná. Ale aj Francis Fukuyama uveril, že „história skončila“ po páde komunizmu. História sama mala na to iný názor.

Nie je pravda, že neokonzervatívci prinútili Ameriku vojensky sa angažovať v zahraničí. Americké zásahy v Bosne i v Kosove nariadila Clintonova admnistratíva v čase, keď väčšina neokonzervatívcov sedela v závetrí v American Enterprise Institute a iných think-tankoch, bez akéhokoľvek vplyvu na americkú zahraničnú politiku. Ani útok na New York a Washington 11. septembra 2001 nezorganizovali neokonzervatívci.

Je pravda, že primárnou témou mnohých neokonzervatívcov je teraz bezpečnosť a zahraničná politika. Nijako však netvoria v neokonzervatívnych kruhoch väčšinu. American Enterprise Institute sa po väčšinu svojej existencie venoval najmä propagácii ekonomickej slobody a slobodného trhu v Amerike a iným vnútorným témam.

Sami neokonzervatívci sa na svojej agende ťažko zhodnú, lebo ich hlavnou črtou je individualizmus. Tak to bolo aj za Reagana. Jonah Goldberg spomína s istým pobavením na konferenciu, na ktorej Joshua Muravchik povedal, že reaganovské hnutie bolo primárne zahraničnopolitickou snahou poraziť komunizmus. Oponoval mu Irwin Selzer, veľmi vážený ekonóm, ktorý tvrdil že neokonzervativizmus reaganovského razenia bol v zásade ekonomickou filozofiou, ku ktorej pribrali zahraničnopolitickú agendu, ale tiež Michael Novak, ktorý povedal, že hoci porážka komunizmu a boj za slobodný trh boli dôležité, vyrástli iba z morálnej a náboženskej vízie, ktorá bola najpodstatnejšia.

 

Kto verí na sprisahanie?

Mnohí. Predovšetkým ľavicové médiá Ameriky a Európy prijali teóriu o neokonzervatívnom židovskom sprisahaní s úľavou. Po mesiacoch, keď bola Bushova pozícia vďaka jeho rozhodnému postoju vo vojne proti terorizmu neotrasiteľná, majú tému, ktorá je príliš lákavá. Konšpiračná teória o neokonzervatívnom sprisahaní robí z Bushovej administratívy a z neho samého nesvojprávnu bábku a ak sa uchytí v hlavách voličov, môže to rozhodnúť ďalšie voľby. Či tomu naozaj veria, nevedno.

Ale aj mnohí zatrpknutí konzervatívci. Ešte počas Reaganovej vlády sa mnohí starší konzervatívci medzi republikánmi nahnevali, keď im neokonzervatívni intelektuáli vyfúkli niektoré vládne džoby. Začali sa nazývať „paleokonzervatívcami“. Za všetkých výrok Pata Buchanana, ktorý už medzitým aj opustil rady republikánov: „Ako v prípade bĺch, ktoré si myslia, že riadia psa, ich vzťah k hnutiu bol vždy parazitický.“ Ten ešte aj prekladá svoj zle zvládnutý antisemitizmus poznámkami o „Šaronovi a jeho neokonzervatívnej Strane vojny.“

No a okrem nich všetci, ktorí majú radi jednoduchý svet.

 

Cui bono?

Z konšpiračného bludu o neokonzervatívnom sprisahaní, ktoré ovládlo Ameriku a vrhá ju do vojny za cudzie záujmy, ťažia mnohí. Pre americkú ľavicu je to cesta k nádeji na úspech v nadchádzajúcich prezidentských voľbách. Pre európsku ľavicu (nie len) je to spôsob, ako zreorganizovať vnímanie stále krikľavejšieho rozdielu medzi americkým videním sveta a správaním sa do menej ponižujúcej formy. V tejto forme to už nie je Amerika, ktorá má guráž a silu bojovať, ale Amerika, ktorú riadia akýsi špinaví sprisahanci. Tiež sa v tom stratí vlastné morálne zlyhanie európskych politických elít zoči voči arabsko-izraelskému konfliktu. Tešiť sa tiež môžu európski „paleorasisti“. Je to rasistická teória, ale všetci ju akosi prijímajú.

 

Blud o sprisahaní neokonzervatívcov je „salonfähig“ modifikáciou smutne známych Protokolov sionských mudrcov. To, s akou zázračnou ľahkosťou sa rozšírila, naznačuje, že reprezentuje čosi, čo iba číhalo na svoju príležitosť. Obávam sa, že môže byť predzvesťou čohosi veľmi zlého. V každom prípade vypovedá dosť o stave duše Západu.