Mapa stránky

Pondelok, 14 Jún 2004 00:00

Aký je? Existuje vôbec ako na prvý pohľad (alebo aspoň na druhý) od iných odlíšiteľný ľudský typ? Čím odlíšiteľný? Šatami, vierou, správaním sa, snami? Alebo spoločnými európskymi predsudkami? Má nejaké vyhranené európske osobnostné črty? Existuje ako politická bytosť?

Pýtam sa, lebo sa pýtajú aj iní, a pýtam sa tiež, lebo sú mnohí, ktorí ho predpokladajú ako reálne existujúci subjekt svojich politických snáh. Nie sú to len tak hocijakí mnohí. Sú to aj ľudia na najvyšších stupňoch politickej moci európskych krajín a európskych inštitúcií. Pre hypotetickú politickú bytosť, zvanú Európan načrtávajú budúci európsky ústavný dokument, a pre ňu vytvárajú svojimi grandióznymi plánmi aj zdroj toho, čo by malo tvoriť všetkými Európanmi zdieľaný pocit identity. Lebo zrod novej Únie má byť aj zrodom nového Európana a európanstva. Tak to už chodí, že niekedy vznikne najprv z myšlienky inštitúcia, ktorá sa potom usiluje prispôsobiť na svoj obraz svoje „subjekty“, a nie naopak - ako by bolo logické - totiž, že najprv zistí veľa ľudí, že ich niečo spája, ba že sú v čomsi rovnakí a že je to pre nich dôležité a sväté, a potom to premenia na svoju inštitúciu.

Ale aby som bol spravodlivý - Európania (a teraz mám na mysli Európanov jednoducho ako obyvateľov starého kontinentu) to svojím spôsobom zistili a postupne premenili na to, čo nazvali Európskou úniou. Zistili, že majú spoločné to, že sú unavení strašnými vojnami, ktoré medzi sebou viedli. Zistili, že chcú tentoraz počúvnuť múdre hlasy Jeana Moneta a Roberta Schumana a vytvoriť si pravidlá, ktoré im zabezpečia, že sa v budúcnosti už nebudú stretávať na bojiskách, ale za rokovacím stolom. A tie pravidlá potom premenili na inštitúciu. Tá potom, ako to už inštitúcie robievajú, začala žiť vlastným životom. Ale vznikol pri tom z Taliana, Nemca, Francúza či Brita politický Európan? Sotva. Ale môže, hoci jeho vznik potrvá rozhodne dlhšie než rokovanie Konventu o budúcnosti Európy. Omnoho dlhšie (ak teda vznikne). Realistické je hovoriť skôr o generáciách ako o rokoch. Tak trochu paradoxné je, že aj mnohí Neeurópania Európana ako politickú bytosť s opísateľným správaním, postojmi a inklináciami predpokladajú. Napríklad aj niektorí americkí politickí analytici, ako sú Robert Kagan či Francis Fukuyama, keď komentujú rozpor medzi Európou a Amerikou vo vnímaní zahraničnej politiky a jej nástrojov, píšu, že Európania, na rozdiel od Američanov, typicky robia to či ono a konajú tak alebo onak. Majú zväčša na mysli správanie sa istých viditeľných a počuteľných politických elít, predovšetkým tej francúzskej a nemeckej, ale nie iba elít. A majú zväčša aj pravdu. Ale je tento pohľad spoza oceánu dostatočným dôkazom, že politický Európan už existuje, že je bytosťou z mäsa a kostí, a nie iba štatistickou konštrukciou? A keby aj, je takouto bytosťou už každý Európan, a nie iba Romano Prodi, Giscard d´Estaigne a zopár (možno tisícok) ďalších? Znovu musím povedať, že sotva. Ale aby som bol opäť spravodlivý, s Američanom ako politickou bytosťou je to tiež zložité, hoci bezpochyby existuje.

S trochou irónie možno poznamenať, že politický Európan je v tejto chvíli človek, o ktorého budúcom osude rozhodujú inštitúcie, ktorým veľmi nerozumie a ktoré sú od neho na míle vzdialené, a tiež, že je to človek, ktorému, keď prehovorí vo svojom Európskom parlamente, tí ostatní Európania zväčša nerozumejú, a preto potrebujú tlmočenie do jedenástich iných jazykov (čo nevidieť do 20 jazykov). A s tým sa bude ťažko dať niečo urobiť. Ale je potrebné s tým dačo robiť? Mnohí si myslia, že áno. Celkom správne im intuícia hovorí, že skutočné a plnokrvné politické inštitúcie, pretože aj tie sú v podstate ľudskými komunitami, môžu vzniknúť len na základe spoločného a univerzálne zrozumiteľného komunikačného nástroja - teda jedného jazyka. Vo viacerých návrhoch novej európskej Ústavy je preto snaha o dohodu na troch oficiálnych rokovacích jazykoch - angličtine, francúzštine a nemčine. Dá sa to dohodnúť, nepripadá mi to však realistické, ani to nevyrieši problém. A prečo francúzština, a nie povedzme španielčina, ktorou hovorí po svete omnoho viac ľudí? Alebo taliančina? A je vôbec počet pôvodných používateľov jazyka zmysluplné kritérium? Najpraktickejšie, nech mi Francúzi odpustia vecnosť a nedostatok bázne, by bolo dohodnúť sa na angličtine. Je to už beztak lingua franca modernej doby, je to jazyk vedy, rozpráva ňou väčšina mládeže na celom svete a tvorí aj most k Amerike, čo je kritérium dôležitejšie, ako si mnohí Európania pripúšťajú. Jeden jazyk sa tiež dá ľahšie naučiť ako tri (a, veď viete, že „English is easy“).

To všetko sa dá dohodnúť a bolo by to praktické, bolo by to však takisto viac ako nedemokratické, lebo by to zaviedlo do politiky, ktorá má byť univerzálne prístupným priestorom pre každého, vzdelanostnú selekciu. Univerzálne prístupným musí byť nie len pre tých, ktorí chcú byť politikmi, ale aj pre tých, ktorým politici vládnu, teda občanov. Tí predovšetkým totiž musia ich reči rozumieť. Okrem toho - takéto obmedzenie by časom premenilo zvyšné európske jazyky na postupne chátrajúce lokálne dialekty. Mimochodom, skutočne a plnohodnotne bilingválnych ľudí je veľmi málo, trilingválnych ešte rádovo menej a takí, čo hovoria štyrmi jazykmi rovnako dobre ako svojím materinským, prakticky neexistujú. To súvisí s tým, že schopnosť človeka dokonale zvládnuť iný jazyk sa vekom rýchlo stráca - spolu s detstvom. Bohatstvo mnohých jazykov Európy je však zároveň bohatstvom civilizačným. Štruktúra jazyka ovplyvňuje aj stratégie myslenia a množstvo jazykov tak skrýva aj množstvo ciest ľudského myslenia. Európa je teda veľmi bohatý priestor. Iba nie je z hľadiska komunikačného nástroja optimálnym priestorom na vznik unifikovaného politického prostredia a inštitúcií. A unifikovaného Európana.

Na teoreticky sa rodiaceho politického Európana číha však okrem jazykového Babylonu aj omnoho zákernejšia prekážka - história. V národných štátoch je miestny homo politicus vytváraný nie iba spoločným jazykom, ale aj spoločnou historickou skúsenosťou. Víťazstvami, krivdami a utrpeniami, niekde aj traumami občianskych vojen a bojov, ktoré sú pre ten ktorý národ jedinečné. Nie sú iba obsahom učebníc, sú zapísané v pamäti jednotlivcov, v rečiach rodičov a starých rodičov, v umení a v národných politických inštitúciách, ktoré sa môžu síce formálne a názvami podobať na tie iných národov, sú však unikátne. Túto prekážku môže prekryť iba dostatočne hrubý nános spoločne zdieľanej novej európskej politickej histórie. Obávam sa opäť, že to musí byť dlhší a možno aj dramatickejší úsek histórie ako čas, ktorý uplynul od podpísania Maastrichtskej zmluvy. Dramatickejší preto, lebo skúsenosť, žiaľ, učí, že skutočná súdržnosť a identita ľudských spoločenstiev vzniká skôr v spoločnom ohrození a boji než v obchodných vzťahoch a inštitúciách. Lacný antiamerikanizmus to naozaj nenahradí. Jedna dráma a boj sa v danom okamihu Európe ponúka - bojovať po boku Ameriky s medzinárodným terorizmom. Nezdá sa však, že by sa do toho boja Európa hrnula „s odkrytým priezorom“. Je však pozitívne, že národy prichádzajú so svojou unikátnou historickou skúsenosťou ako s nezameniteľným vkladom do európskej politickej dišputy. Nemyslím si napríklad, že by Európa mohla byť vo svojom politickom myslení kompletná ani úspešná bez zváženia stredoeurópskej a východoeurópskej skúsenosti s komunizmom. Bez našej bolestnej a tragickej skúsenosti.

Na okamih opustím teoretického Európana ako tvorcu a subjekt politiky a pristavím sa pri jeho iných hypotetických vlastnostiach. Politický Talian, Brit, či Rakúšan sa totiž nedá oddeliť od mnohých iných rozmerov jeho talianskej, britskej či rakúskej národnej povahy. Je Talianom, Britom,... atď. nielen v politike, ale aj v jedení, v humore, v obchodovaní, v spôsobe, ako oddychuje, vo všetkom. A predovšetkým v tom, ako vníma seba a tých druhých - teda Netalianov, Nebritov... atď. Nechcem byť zlý, ale nebol som to ja, kto prvý postrehol, že národný sebaobraz je u väčšiny ľudí pozliepaný najmä z predsudkov o tých iných a sebaklamov a heroických mýtov čo sa týka vlastného národa. Existuje už v Európe všeobecne zdieľaný vzorec predsudkov o iných, neeurópskych národoch? A existuje zároveň aj spoločný arzenál európskych sebaklamov? Lebo ak existujú európske predsudky aj európske sebaklamy, existuje aj hrdý Európan. O tom nemôže byť v takom prípade pochýb. Ak by to tak bolo, tak keď sa dvaja Európania stretnú, hneď nájdu spoločnú tému a súzvuk duší (za predpokladu, že sa dohovoria). Ale tuším to tak nie je. Spoločné predsudky voči iným, napríklad voči Rusom, Američanom, Afričanom či Aziatom nepochybne existujú. Otázka je, či sú svojou povahou primárne celoeurópske. Ja sa skôr domnievam, že sú spoločným vkladom európskych národov, ktoré si ich vytvorili, každý sám i vo vzájomnej bratskej výmene, dávno pred vznikom európanstva ako konceptu a Európskej únie ako nadnárodnej inštitúcie. A existujú aj medzi európskymi národmi navzájom, a často sú omnoho zlovoľnejšie ako tie voči Neeurópanom. Rôzne „eurobarometre“ ukazujú aj nemalé predsudky „starých Európanov“ voči národom, ktoré zatiaľ iba na vstup do Európskej únie kandidujú. Čo sa týka spoločných európskych sebaklamov, tie sú podstatne chudokrvnejšie, ak vôbec nejaké existujú. Heroické sebaklamy jednotlivých národov sa totiž medzi sebou vzájomne bijú a vylučujú a znemožňujú tak vytvoriť si pozitívny systém mýtov o „nás Európanoch“ všeobecne. V tomto zmysle sa vznik Európana tiež odkladá, hoci časom, ktovie. Akýsi zárodok spoločného sebaklamu existuje napríklad v podobe európskeho sebaklamu o údajnej európskej oddanosti medzinárodnému právu. Ale to je iná téma.

Slovinci, Slováci, Česi, Maďari, Poliaci, Estónci, Lotyši, Litovci, Malťania a Cyperčania sa chystajú onedlho vstúpiť do Európskej únie. Tlmočníci celej Európy sa už tešia. O pár rokov sa pridajú aj Bulhari, Rumuni a Chorváti. A po nich ďalšie národy, a možno i Turci. Prijmú nás všetkých do svojho, zatiaľ na prahu ich politického vedomia váhajúceho, európanstva aj tí bežní Taliani, Briti, Rakúšania... atď.? Asi nie hneď a nie všetkých rovnako - ako naznačuje aj dohodnuté prechodné obdobie na slobodný pohyb osôb po našom vstupe do Únie. A čo my, ktorí vstupujeme - zobudí sa v nás hneď po vstupe zatiaľ neznámy politický Európan. Asi takisto nie hneď, ak vôbec, i keď možno ochotnejšie ako v tých „starých“, lebo ešte vždy všetci utekáme do Európy pred vlastnou politickou minulosťou. Mimochodom, slobodný pohyb osôb - voľná a skutočná mobilita ľudí po zdieľanom území je najdôležitejším predpokladom vzniku zdieľanej identity. Takú mobilitu však naozaj umožňuje v plnom rozsahu iba spoločný jazyk. Preto a najmä preto môže byť Američan aj politickým Američanom. Neexistencia spoločného jazyka v Európe vytvára pre väčšinu ľudí bariéru, ktorá mení slobodu pohybu na teoretickú možnosť.

V každom prípade sa politický Európan nenarodí ani v Európskom parlamente, ani v Komisii, ani v Európskej rade. Tam sa všetci Európania nezmestia a ani nechcú byť všetci Európanmi z povolania. Ten sa musí narodiť na európskej ulici a európskej farme, ale budeme si na neho musieť naozaj ešte kúsok histórie počkať. A nenarodí sa, ak Európa neprestane ústami niektorých svojich lídrov relativizovať hodnotový základ svojej civilizácie - západnej civilizácie.