Mapa stránky

Európsky parlament, zdá sa, nevzrušuje Európanov dostatočne na to, aby nadpolovičná väčšina z nich pohla v deň volieb zadkom a išla voliť. To, pravda, v celoeurópskom čísle, ktoré stiera rozdiely nekompromisnou metlou štatistiky.

Stará Európa je teda k vlastnej „parádnej“ inštitúcii skeptická. Novoeurópania, ktorí ešte prednedávnom prišli v hojnom počte hlasovať v referendách o vstupe svojich krajín do Európskej únie, však tú starú Európu vo svojej čerstvej hlasovacej skepse ešte pretromfli. Európa je ústami svojich najznámejších predstaviteľov znepokojená a chce sa nad tým zamýšľať. Najvyšší čas. Vlastne presne to mal robiť ten oficiózny Konvent o budúcnosti Európy, ktorý namiesto toho splodil 256 stránkový návrh európskej ústavy, o ktorý pri jeho zvolávaní nik nežiadal. Pat Cox i ďalší intuitívne pomenovali aj príčinu celoeurópskeho nezáujmu o eurovoľby – vzdialenosť inštitúcie od bežných ľudí. Vedia už aj recept – Európsky parlament treba k ľuďom priblížiť, hoci ešte nevedia ako. Najrôznejšie mediálne agentúry a mimovládne organizácie vetria peniaze. Vzdialenosť je však iba slovíčkom, ktoré maskuje hlbší a systémovejší nedostatok – nedostatok skutočnej legitimity.

Možno niektorí namietnu – ktorá spomedzi európskych inštitúcií (Európsky rada, Európska komisia, Európsky parlament, Európsky súdny dvor) je legitímna, ak nie priamo volený parlament? Problém Európskeho parlamentu je však zložitejší, otázka legitimity zamotanejšia a predstava, že samotný akt demokratických volieb je zárukou legitimity, je naivná.

Zdroje legitimity

Legitimita inštitúcií a vlády je kľúčová pri zabezpečovaní slobôd. Legitimita je mimoriadne dôležitá vlastnosť ľudských inštitúcií a vlád a v podstate odráža to, či si tá alebo oná inštitúcia a jej konanie zaslúži lojalitu tých, voči ktorým koná. Reč je, pochopiteľne, o demokracii, ale pokojne to možno povedať aj o iných formách vlády. Vláda je legitímna vtedy, ak jej podobu a spôsob vzniku prijímajú tí, ktorým vládne, a vládne spôsobom opierajúcim sa o súhlas tých, ktorým vládne, teda ľudu. Roger Scruton postrehol, že nelegitimitu, podobne ako nespravodlivosť, možno rozoznať ľahšie, než jej opak, a že nechuť k vláde, o ktorej sa súdi, že je nelegitímna, je omnoho silnejším citom, než spokojnosť s vládou, o ktorej sa predpokladá, že je potvrdená vo svojej funkcii právom.

Exkurz do sveta úvah o legitimite moci v politickej filozofii od Maxa Webera až po Jürgena Habermasa by mnohé možno vysvetlil, ale na obmedzenom priestore hrozí aj opak – zmätok. Pre jednoduchosť a potrebu úvahy o Európskom parlamente zostaneme pri legitimite volených inštitúcií a demokratických vlád v modernej dobe a mimo komplikovanej diskusie politických filozofov. Skutočná živá (iná ako čisto formálna, potvrdená napríklad ústavným dokumentom) legitimita inštitúcií, akými sú napríklad parlamenty a vlády, je možná len za istých podmienok. Tou najdôležitejšou je, aby inštitúcie boli aspoň cez médiá dostatočne často, ak možno tak permanentne, súčasťou života ľudí, aby ich mali ľudia na očiach, pod drobnohľadom, aby ich videli konať, aby mali vo svojej pamäti zaznamenané predchádzajúce konania tých inštitúcií a jednotlivých ľudí v nich a aby mohli z toho vyvodiť dôsledky – predovšetkým vo voľbách. Nechcem zahrnúť chválou naše národné inštitúcie, teda náš parlament, našu vládu, náš ústavný súd a podobne (priveľa chvály im ani neprináleží), predsa však majú – podobne ako vlády, parlamenty a súdy krajín v omnoho starších demokraciách – jednu spoločnú vlastnosť: Ľudia, ktorým vládnu tieto inštitúcie a o ktorých slobodách a živote rozhodujú, ich pozorujú pri konaní ak chcú každodenne. Rozumejú tomu, čo na pôde tých inštitúcií ľudia rozprávajú, vedia si dať do vzťahu ich skutky s ich sľubmi a slovami, a vedia im to zrátať. Vo voľbách, alebo inými mechanizmami občianskej spoločnosti.

Skutočná legitimita inštitúcií na úrovni národného štátu má aj ďalší zdroj. Ak inštitúcie konajú nespravodlivo alebo proti ich záujmom, vedia sa občania na národnej úrovni organizovať a konať spoločne. Ak ľudia nesúhlasia s tým, čo ich vláda alebo parlament robí, môžu sa navzájom nájsť, združovať, vyvinúť tlak a klásť odpor. Na nadnárodnej úrovni je to možné len veľmi ťažko. Ak sa jedná o priestor, ktorý je poznačený natoľko diverznou jazykovou kultúrou, toľkými typmi dejín a politických kultúr a toľkými typmi politických osudov jednotlivých krajín ako Európa, je to prakticky nemožné. Pri akejkoľvek téme je totiž skoro nemožné nájsť čo i len nadkritickú mieru nesúhlasu prítomnú v dostatočnom počte krajín, aj keď nezohľadníme základný problém so vzájomnou komunikáciou. Úloha jazyka pri zabezpečovaní legitimity pri tom nie je podružná. Každý, kto chvíľu sedel v Európskom parlamente a náhodou ovláda viac ako svoj rodný jazyk, si musel všimnúť, že v Európskom parlamente, kde sa simultánne tlmočí momentálne v dvadsiatich jazykoch, diskusia je často diskusiou, ktorá sa v priebehu tlmočenia mení. Väčšinou sa neprekladá priamo (trebárs z gréčtiny do švédštiny), ale cez nejaký sprostredkovací „medzijazyk“, predovšetkým angličtinu. Dvojnásobný preklad niekedy dokáže zmeniť povedané na nepoznanie. Ešte vážnejšiu bariéru predstavuje jazyková diverzita Európy a jej voleného parlamentu pre občanov. Tí nemajú simultánne tlmočené nič a kusé informácie, ktoré k nim prenikajú, majú charakter náhodných zhrnutí poznačených ľubovôľou či nekvalitou televíznych spravodajcov, ktorí majú na sekundy vymedzené „vstupy“ kdesi na konci televíznych správ zo sveta. Ale ani toto nie je tým najväčším problémom. Tým je, že inštitúcie, ktorým ľudia zveria správu nad sebou, musia byť zrozumiteľné aj “chlapom v krčme”. Zrozumiteľné nemusí byť všetko, čo sa tam deje, ale aspoň intuitívne musia ľudia rozumieť slovám, ktoré sa tam prednášajú. A musia rozumieť právnym normám. Musia mať nejaký reálny vhľad do vzťahu medzi právnymi normami a zákonmi, ktoré sa tam prijímajú, mocou, ktorá ich vynucuje, a svojím životom. A to je možné len v koherentnom jazykovom prostredí.

Tí, ktorí snívajú o federalizovanej Európe, o Európe ako Spojených štátoch európskych, to považujú za banálny a prekonateľný problém, pretože väčšina z nich je bilingválnych alebo trilingválnych. Ľudia z centra Európskej únie vedia zväčša komunikovať anglicky, francúzsky i nemecky. Nikto však, až na zriedkavé výnimky, nedokáže rovnocenne komunikovať vo viacerých jazykoch. Pretože materinský jazyk sa neučí, materinský jazyk sa nadobúda. A akokoľvek by bol človek dokonalý a zdatný v druhom alebo treťom jazyku (opäť až na zázračné výnimky), nikdy nebude rovnocenným diskutérom s tými, pre ktorých to je materinský jazyk.

Následky

Politické procesy majú zmysel len vtedy, keď sa z nich dá vyčítať, že nejakým spôsobom zlepšia život ľudí, že im prinesú nejaký typ istoty, že im prinesú prosperitu, že zväčšia rozsah ich slobody a tú slobodu zabezpečia. O procesoch, ktoré práve teraz prebiehajú v rámci Európskej únie, sa to dá povedať len veľmi ťažko a nič na tom nezmenili ani tieto voľby do Európskeho parlamentu. Naopak, ak sa týmto spôsobom kvôli nedosiahnuteľnej ale usilovne predstieranej legitimite prehĺbi a zväčší priepasť medzi jednotlivým občanom Únie a jej inštitúciami a ľuďmi, ktorí rozhodujú o živote toho občana cez tisíce zákonov a cez vynucovanie pravidiel, tak plodom nebude stabilita, ale nestabilita. Plodom bude odpor voči európskym inštitúciám, ktorý ale, ako to už býva ľudských dejinách, nemusí byť odporom tých, ktorí túžia po navrátení slobôd a demokracie, ale skôr to bude odpor, ktorý sa bude formovať ako prvoplánový nacionalizmus a šovinizmus. Ako čosi, čo už spôsobilo v Európe množstvo utrpenia. Bude to odpor pudový a čerpajúci z tých nižších zákutí ľudskej duše. Iste si pamätáte heslá typu “cudzie nechceme, svoje si nedáme”.

Na čítanie oficiálnych európskych dokumentov už samotná znalosť niektorého svetového jazyka nestačí. Vzniká nový tajomný jazyk pre zasvätencov zložený zo slov a spojení, ktoré zmenili svoj obsah. Reálne hrozí, že v inštitúciách EÚ vznikne skupina ľudí, ktorá bude mať tzv. eurospeak ako svoj vlastný dorozumievací jazyk. Bude to tisíce ľudí, ktorí budú hovoriť po anglicky, po nemecky i po francúzsky, no najmä budú používať slová, zvraty a spojenia, ktorým bude rozumieť stále menej a menej ľudí. A v tomto jazyku budú formulovať pravidlá, z ktorých si ľudia nebudú môcť vyčítať, čo do ich životov prinesú. Až do okamihu, keď to naozaj prinesú. A títo ľudia, táto nová nadnárodná politická trieda, budú v pokušení svoju nekontrolovateľnú a neviditeľnú moc používať predovšetkým vo svoj prospech, lebo ľudská povaha je taká. Nová európska politická trieda už teraz žije život s vymoženosťami hodnými feudálov. Každý európsky národ vyprodukuje svoju elitu, ktorá sa bude uchádzať o život v bruselských inštitúciách, ale ktorá tam nepríde s ambíciou reprezentovať záujmy ľudí, ktorí ich tam vyslali, ale byť súčasťou tejto “novej triedy”. Pri týchto panenských voľbách do Európskeho parlamentu na Slovensku zaznievali, pravda, iné tóny – „srdcom na Slovensku“, „silné Slovensko“ a podobne, ale už letmý pohľad do tvárí zvolených naznačuje, že sa do Bruselu nevydávajú s úmyslom diskutovať o legitimite svojej novej domovskej inštitúcie. To by sme od nich naozaj očakávali priveľa.

Základom legitimity je živá, priam bytostná každodenná interakcia inštitúcií s ich subjektami, teda s ľuďmi, s občanmi. Nadnárodné inštitúcie, nech už je to OSN, OBSE, alebo orgány Európskej únie, vrátene Európskeho parlamentu, tento typ legitimity nemôžu dosiahnuť, aj keď môžu mať tú ambíciu. Nemôžu ju dosiahnuť ani voľbami, pretože sú zo svojej podstaty príliš vzdialené od tých, o ktorých životoch majú ambíciu rozhodovať. Vzdialenosť ako problém pomenovali predstavitelia Európskej únie správne. Len nepostrehli, že ide o vzdialenosť, ktorá je v danej chvíli neprekonateľná, nech by sa snažili európske osvetové centrá akokoľvek. A už vôbec sa nedá prekonať, ak sa budú pochybnosti a diskusia o samej podstate legitimity a jej vzťahu k slobodám považovať za rúhanie a nepochopenie veľkej myšlienky. Veľké myšlienky nemávajú charakter podfuku.